Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/100/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudkýň JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Gizely Majerčákovej, v právnej veci žalobcu S.. O. T. - Y., so sídlom v Q., Š. X, IČO: 17 184 584, proti žalovanej D. V., narodenej XX. D. XXXX, bývajúcej v Q., Z. XX, zastúpenej JUDr. Jurajom Sopkom, advokátom so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, o vydanie vecí s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 3. októbra 2012, č.k. -36, takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“) rozsudkom zo dňa 3. októbra 2012, č.k. -36 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaviazať žalovanú vydať mu nerezový digestor, pracovný nerezový stôl s rozmermi 120x80x80 cm, plastové okná s rozmermi 160x110 cm, regalovú zostavu trojposchodovú červenej farby, umývadlo a merač spotreby vody. Priznal žalovanej náhradu trov konania vo výške 312,96 €, ktorú je žalobca povinný zaplatiť k rukám jej právneho zástupcu JUDr. Juraja Sopka, advokáta, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že žaloba na vydanie vecí predpokladá, že iná osoba neoprávnene, t.j. bez právneho dôvodu zadržiava vec patriacu vlastníkovi a súčasne mu ju odmieta vydať. Aktívna legitimácia patrí vlastníkovi, či už bezpodielovému alebo podielovému. Pasívna legitimácia prislúcha osobe, ktorá má vec fakticky u seba, avšak nemá na to žiaden právom aprobovaný dôvod. Podľa (ďalej len „“), vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje, najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje. Citované ustanovenie určuje okruh osôb oprávnených domáhať sa práva na ochranu svojho vlastníckeho alebo iného obdobného práva pred neoprávnenými zásahmi tretích osôb. Základnou podmienkou úspechu žaloby na vydanie veci je preukázanie vlastníckeho práva alebo iného obdobného práva umožňujúceho mať vec u seba.

V danom prípade dospel súd k záveru, že žalobca svoj nárok voči žalovanej na vydanie veci dostatočným spôsobom nepreukázal (aktívnu legitimáciu v konaní), t.j. že je vlastníkom vecí, ktorých vydania sa domáha. Občianske súdne konanie je konaním dôkazným, t.zn., že účastníka v konaní zaťažuje povinnosť tvrdenia a povinnosť na preukázanie svojich tvrdení predložiť alebo aspoň označiť dôkazy osvedčujúce ich pravdivosť. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd

nahromadením dostatočných podkladov vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Ak účastník nesplní svoju povinnosť predloženia dôkazov spôsobilých preukázať pravdivosť svojich tvrdení, dostáva sa do procesnej situácie neunesenia tzv. dôkazného bremena a súdu neostáva nič iné, len na okolnosti a skutočnosti, ktoré neboli riadne preukázané neprihliadať. Žalobcom nebolo preukázané jeho vlastnícke právo k veciam, ktorých vydania sa domáhal od žalovanej, a preto súd musel konštatovať, že žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno o vlastníckom práve k uvedeným veciam, a preto žalobu zamietol. Výrok o trovách prvostupňového konania odôvodnil súd aplikáciou Úspešnej žalovanej priznal náhradu trov konania spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia za päť úkonov právnej služby v celkovej sume 312,96 € podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. , a to: 1/ za prevzatie a prípravu zastúpenia, vrátane prvej porady s klientom v roku 2011, 2/ za písomné vyjadrenie zo dňa 3. novembra 2011, 3/ účasť na pojednávaní dňa 16. augusta 2012, 4/ porada s klientom zo dňa 2. októbra 2012, 5/ účasť na pojednávaní dňa 3. októbra 2012, pričom odmena za úkony v roku 2011 predstavovala sumu 57 €, v roku 2012 sumu 58,69 € + 2 x režijný paušál á 7,41 € (rok 2011) a 3 x režijný paušál á 7,63 € (rok 2012). V ďalšej časti rozhodnutia súd odôvodnil, prečo nepriznal žalovanej odmenu za ďalšie úkony, a to poradu s klientom dňa 18. apríla 2012, ako aj podanie odporcu zo dňa 9. apríla 2012 a poradu s klientom dňa 14. augusta 2012.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol zrušiť rozsudok a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vyčítal súdu, že „obišiel“ fotografie z roku „2005“, ktoré ukazovali, že veci žiadané na vydanie sa nachádzali ako základné vybavenie jeho kuchyne v Q. N., a tieto sú jeho vlastníctvom. Súd nevyhovel jeho návrhu na „prevezenie“ veci do jeho kuchyne, aby sa dokázalo, že boli zdemontované z jeho kuchyne. Náklady s tým spojené by hradil on, pokiaľ by sa ukázalo, že veci patria V.. Žalovaná nepreukázala (nákupný) doklad o nákupe žiadaných vecí od obchodu, organizácie alebo osoby, od ktorej kúpila (jeho) veci. Inak by bol predávajúci konfrontovaný svojou výpoveďou na súde. Takisto zaevidovanie veci do účtovníctva nebolo preukázané. Ide o drahé veci. Nevie, čo vypovedal svedok, ktorého navrhol, ktorý s pánom V. demontovali veci z jeho kuchyne a ktorý sa „predstavoval“ ako najlepší rodinný priateľ Nagyových a ktorý na rozdiel od nich nevie klamať, a ani pre nich to neurobí. Na jeho výpovedi „stavia“ tieto veci. Na „nové“ pojednávanie chcel predviesť svedkov, ktorí u neho pracovali, kuchári, čašníci, priatelia, ktorí predmetné veci videli u neho a pracovali s nimi v kuchyni. Nechcel uviesť ich mená a adresy, aby neboli V. ovplyvňovaní rôznym spôsobom, lebo ak klamú raz, budú schopní robiť čokoľvek protizákonné, čoho sa obával. Na pojednávaní bolo dohodnuté, že súdu dodá originály faktúr o zakúpení prejednávaných vecí, avšak faktúry z firmy, ktorá veci vyrobila z nerezového materiálu, sú skartované po desiatich rokoch. Zvárač, ktorý ich vyrobil, však stále pracuje vo firme a pozná si svoju robotu a dokonca si spomenul, čo robil. Žalobcove originálne faktúry boli ukradnuté spolu s trezorom v roku 2005. Od tej doby nemá doklady ani na iné veci, ktoré sú súčasťou objektu, ale to neznamená, že označené veci nie sú jeho.

Žalovaná zostala v odvolacom konaní nečinná.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie podal žalobca v zákonnej lehote ( ) proti rozhodnutiu, voči ktorému je odvolanie prípustné ( ) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa os. 1, 3 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania (podľa ) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku boli zverejnené minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 29. apríla 2014 o 10.00 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie (, v spojení s za použitia ).

Žalobca v odvolaní neoznačil odvolacie dôvody, ale z obsahu odvolania možno vyvodiť, že namieta odvolacie dôvody podľa , , , t.j., že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací dôvod podľa je daný vtedy, ak súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. K tomuto odvolaciemu dôvodu je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy účastníkmi konania. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré už boli preukázané iným spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Neúplné zistenie skutkového stavu je však odvolacím dôvodom za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý, hoci bol navrhovaný, nebol vykonaný a uvedie právne významné skutočnosti, ktoré boli tvrdené, ale súd prvého stupňa ich nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa.

Ďalší odvolací dôvod podľa je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.

Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení až

K odvolaciemu dôvodu podľa odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo, ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody nie sú naplnené.

Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo, že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení až , alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie, ktoré navrhli účastníci konania, zistil skutkový stav a vykonané dôkazy vyhodnotil podľa a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie.

Zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom nebola zistená vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa

Podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto v podrobnostiach odkazuje ( ).

Žalobca v odvolaní poukazuje na okolnosti, ktoré už boli predmetom dokazovania na súde prvého stupňa, s ktorými sa súd prvého stupňa vyporiadal v dôvodoch rozhodnutia v danej veci, a preto odvolacie námietky žalobcu nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

K odvolacím námietkam žalobcu považuje odvolací súd za potrebné uviesť toto :

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je zrejmé, že dôvodom zamietnutia žaloby je právny názor súdu prvého stupňa o neunesení dôkazného bremena žalobcom.

Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením „dvoch bremien“. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať.

Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie veta prvá , podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkom v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží v zásade na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé, ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu), je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočnosti účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie dôkazného bremena má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania.

Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie dôkazného bremena o tejto skutočnosti, bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti. Potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena.

Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihujú aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho, ktorého účastníka, treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidla, že neexistencia „niečoho“ majúca trvajúci charakter, sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti.

V prejednávanej veci mal žalobca preukázať, že je vlastníkom hnuteľných vecí, ktorých vydania sa domáha. Žalobca bol poučený okresným súdom (uznesením zo dňa 10. októbra 2011, č.k. -9) aj podľa , že účastníci musia všetky dôkazy a skutočnosti predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie (a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie), najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr, súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr, sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v

Uvedené poučenie obsahuje aj uznesenie Okresného súdu Košice I zo dňa 9. marca 2012, sp.zn. , ktoré žalobca prevzal dňa 21. marca 2012.

Žalobca mal v prejednávanej veci preukázať, že je vlastníkom veci, ktorých vydania sa domáha. Na pojednávaní dňa 16. augusta 2012 bol žalobca podrobne vypočutý, podobne ako žalovaná, a pojednávanie bolo odročené na deň 3. októbra 2012 o 13.10 hod. s tým, že prítomný žalobca, žalovaná, ako aj právny zástupca žalovanej, berú termín pojednávania na vedomie, osobitne volaní nebudú. Súd uložil žalobcovi doručiť do spisu písomné vyhotovenia dokladov o nákupe predmetných vecí, ktorých vydania sa domáha voči žalovanej, a obom sporovým stranám súd uložil v lehote 15 dní oznámiť súdu ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania označením presných listinných dôkazov, resp. výpovedí označených svedkov.

Na pojednávanie dňa 3. októbra 2012 sa žalobca nedostavil a svoju neprítomnosť neospravedlnil. Nesplnil povinnosť, ktorú mu súd uložil na predchádzajúcom pojednávaní, lebo nedoručil súdu písomné doklady o nákupe predmetných vecí, ktorých vydania sa domáhal, a taktiež neoznačil ani ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania označením presných listinných dôkazov, ani označením svedkov, ktorí mali preukázať tvrdenia žalobcu o vlastníctve predmetných vecí.

Podľa súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka; prihliada pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Citované zákonné ustanovenie umožňuje súdu, aby na pojednávaní prejednal vec v neprítomnosti účastníka za predpokladu, že tento bol na pojednávanie riadne predvolaný a že sa na pojednávanie nedostavil, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie.

Keďže sa žalobca na pojednávanie dňa 3. októbra 2012 nedostavil, súd rozhodol uznesením, že bude pojednávať v jeho neprítomnosti podľa Okresný súd, ktorý vec prejednal v neprítomnosti žalobcu, neporušil žiadne procesné ustanovenie a právo patriace žalobcovi ako účastníkovi konania. Prvostupňový súd procesným postupom, ktorý zvolil, neodňal žalobcovi možnosť konať pred súdom podľa

Neopodstatnená je teda námietka žalobcu, že súd nevyhovel jeho návrhu na „prevezenie“ vecí do jeho kuchyne, aby sa dokázalo, že boli „zdemontované“ z jeho kuchyne, lebo takýto návrh nebol prednesený na súde prvého stupňa.

Nepatričná je aj námietka žalobcu, že mená a adresy svedkov nechcel uviesť, aby ich V. neovplyvňovali rôznymi spôsobmi, pretože súd pred výsluchom svedkov zisťuje aj ich vzťah k účastníkom konania, ako aj k predmetu konania a poučuje ich aj o trestných následkoch krivej svedeckej výpovede.

Žalobca na pojednávaní sa zaviazal, že dodá originály faktúr o zakúpení prejednávaných vecí, avšak tieto faktúry z firmy, ktorá ich vyrobila z nerezového materiálu nedoložil, lebo ako sám žalobca v odvolaní tvrdí tieto faktúry boli skartované po desiatich rokoch. Originály faktúr, ktoré mal o týchto veciach, boli mu ukradnuté spolu s trezorom v roku 2005. Odvtedy nemá doklady, ani na iné veci, ktoré sú súčasťou objektu.

Žalobca nielen počas konania na súde prvého stupňa, ale ani počas odvolacieho konania nepreukázal svoje tvrdenia, nepredložil žiadne listinné dôkazy o tom, že predmetné veci, ktorých vydania sa domáha, sú jeho vlastníctvom.

Z vyššie uvedených dôvodov , ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje rozsudok súdu prvého stupňa vyplýva, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, lebo nepreukázal bez akýchkoľvek pochybností, že veci, ktorých vydania sa domáha sú jeho vlastníctvom. Odvolaciemu súdu neostala iná možnosť, len napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa potvrdiť.

Vecne správny bol aj výrok o náhrade trov prvostupňového konania, ktorý bol odvolacím súdom taktiež potvrdený.

Odvolaciemu súdu sa žiada poznamenať, že nevedno z akých dôvodov žalobca, ktorý prenajíma predmetnú unimobunku s príslušnou nehnuteľnosťou, neuzatvára písomnú dohodu, v ktorej by rozviedol aj vybavenie unimobunky, pretože takýto písomný doklad by uľahčil jednak jeho dôkazné bremeno a jednak by bol dokladom aj pre ďalšie inštitúcie ako súd a podobne.

Ak by v zmluve o prenájme nebytových priestorov bolo (aj) podrobne opísané zariadenie unimobunky, predišlo by sa zaiste aj takýmto sporom.

Výrok o náhrade trov odvolacieho konania sa zakladá na ustanovení a Žalobca nemal úspech v odvolacom konaní, a tak mu náhrada trov nepatrí. Žalovaná, aj keď mala úspech v odvolacom konaní, nepodala návrh na priznanie trov odvolacieho konania, a preto odvolací súd rozhodol tak, že nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 ( o súdoch v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.