Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_10CoP-10-2014.pdf
PDF · 87.79 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoP/10/2014
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci starostlivosti o maloleté deti: 1/ L. L., nar. XX. C. XXXX, 2/ K. L., nar. XX. G. XXXX a 3/ K. L., nar. XX. O. XXXX, všetci bytom u matky, zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce sociálnych vecí a rodiny Trnava, deti matky: Mgr. G. L., nar. X. N. XXXX, bytom XXX XX E., A. T. XXXX/XX, prechodne bytom XXX XX H., T. č. X, zast. advokátkou: Mgr. Eva Bačiková, 917 02 Trnava, Andreja Žarnova č. 1, a otca: G. L., nar. X. C. XXXX, bytom XXX XX E., A. T. XXXX/XX, zast. advokátom: JUDr. Miloš Chrenko, 917 01 Trnava, Hlavná 25, o návrhu otca na nariadenie predbežného opatrenia, o odvolaní otca proti uzneseniu Okresného súdu Galanta zo dňa 26. septembra 2013, č. k. 12P/215/2013-5 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa návrh otca maloletých detí L. na nariadenie predbežného opatrenia zo dňa 17. septembra 2013 zamietol. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 74 ods. 1 a ods. 2 vety prvej, § 75 ods. 1, § 75 ods. 2, ods. 4, ods. 6, ods. 8 a ods. 9 vety prvej O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), § 25 ods. 4 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoR“) a vecne tým, že po oboznámení sa s návrhom otca maloletých detí na nariadenie predbežného opatrenia ako i s obsahom spisu vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 16P/215/2013 (v konaní o rozvod a úpravu práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode manželstva) nemal za dostatočne osvedčené, že v danom prípade existuje dôvod na predbežnú úpravu styku otca s deťmi. G. L. a K. (17 r., resp. 15,5 r. v čase rozhodovania súdu prvého stupňa) sú blízki veku plnoletosti a ich styk s otcom nebolo nevyhnutné upravovať, keďže títo sa na základe ich veku ako aj primeranej rozumovej a psychickej vyspelosti sami dokážu rozhodnúť o potrebe styku s otcom. Na druhej strane pre úpravu styku maloletého K. (3 r. v čase rozhodovania súdu prvého stupňa) s otcom je potrebné dôkladné posúdenie všetkých okolností v konaní o úpravu práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode manželstva, a to i z dôvodu existencie závažných obvinení matky týkajúcich sa údajného páchania domáceho násilia otcom na matke. Samotné tvrdenia otca v návrhu (na nariadenie predbežného opatrenia) preto na osvedčenie skutočností neobstoja a charakter konania o predbežnom opatrení bližšie overenie týchto skutočností neumožňuje. Nebola tak preukázaná potreba predbežnej ochrany, prípadne odôvodnená bezprostredne hroziaca ujma maloletým deťom, či potreba dočasnej úpravy pomerov maloletých detí pre nebezpečenstvo ujmy v ich vývine, pričom otcom tvrdené skutočnosti budú predmetom dokazovania v konaní, ktoré prebieha na súde prvého stupňa pod sp. zn. 16P/215/2013 (o rozvod a úpravu práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode manželstva).
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom predpísanej lehote odvolanie otec maloletých detí s návrhom na jeho zmenu a nariadenie predbežného opatrenia v ním navrhovanom znení. Dôvodil predovšetkým nesprávnym posúdením veci súdom prvého stupňa, ktorý zo zisteného skutkového stavu vyvodil nesprávne závery, keďže podľa názoru odvolateľa tu jednoznačne existuje potreba dočasnej úpravy
pomerov. Deti sa totiž nachádzajú u matky, ktorá sa zdržiava na neznámom mieste. Pôvodne zo spoločnej domácnosti odišla do H. a v súčasnosti sa má zdržiavať v nejakom prenajatom byte v E.. Staršie deti L. a K. sú pritom v pubertálnom veku, v ktorom citlivo vnímajú svoje okolie a odlúčenie od otca by mohlo vážne narušiť ich vzťah. Rovnako aj u najmladšieho syna K. hrozí vzhľadom na jeho veľmi nízky vek narušenie vzťahov s navrhovateľom, keďže jeho vnímanie sveta je pod vplyvom osôb, ktoré sa o neho starajú, pričom matka maloletých detí má k navrhovateľovi značne negatívny postoj a tento prezentuje aj pred maloletými. Matka podľa odvolateľa používa ich deti ako „zbrane“ v boji proti nemu a takýto stav vážne narúša ich vzájomný vzťah a takéto správanie spôsobuje psychickú ujmu deťom ako aj jemu. Matka detí má pomstychtivú, autoritatívnu a konfliktnú povahu a aj ňou prezentované obvinenie z domáceho násilia voči nej zo strany odvolateľa je vykonštruované a nezakladá sa na pravde, pričom tento argument použila iba v snahe odpútať pozornosť od skutočnej príčiny rozvratu ich vzťahu, ktorou bolo jej nekontrolované míňanie peňazí a privedenie rodiny na pokraj existenčného ohrozenia. Na dôkaz preukázania svojej nekonfliktnej povahy (s prihliadnutím na argument o údajnom domácom násilí) predložil odvolateľ spolu s odvolaním i posudok jeho zamestnávateľa (Q. Z. H. C. W. - L., E.), v ktorom je otec maloletých detí vykreslený v pozitívnom smere.
Kolízny opatrovník navrhol napadnuté uznesenie potvrdiť pre stotožnenie sa so súdom prvého stupňa použitou argumentáciou.
Matka maloletých taktiež navrhla napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť. Odvolanie otca považuje za účelové, nemajúce oporu v reálnom stave vecí, nakoľko odvolateľ o deti vôbec nejavil po ich odchode z domácnosti záujem a počas spoločného spolužitia tieto boli svedkom jeho slovných ako i fyzických útokov na ich matku z jeho strany. Otec im dokonca nedovolil, aby si zo spoločného bytu vzali teplé oblečenie, osobné veci a školské potreby, keď po ne prišli, pričom tieto si mohli vziať až za asistencie polície. Navrhovateľ dokonca pre toto správanie podal na matku ako i na maloletého K. trestné oznámenie. Matka maloletých detí sa cíti dotknutá vyjadreniami navrhovateľa na jej osobu, ktoré prezentuje ako nepravdivé. Vo vzťahu k maloletému K. matka predložila spolu s vyjadrením i správu o jeho psychologickom vyšetrení zo dňa 23. októbra 2013, v ktorej je uvedené, že maloletý K. je emocionálne naviazaný na matku a stretnutia otca s ním by mali byť realizované mimo materskej školy a len v prítomnosti matky maloletého.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O. s. p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O. s. p.) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) preskúmal napadnuté uznesenie bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania (§ 212 ods. 2 písm. a/ O. s. p. a § 81 ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie otca nie je dôvodné a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa treba považovať čo do výroku za správne.
Podľa § 219 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 12P/215/2013 je návrh otca na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa tento domáha, aby súd na čas do rozhodnutia o rozvode určil styk otca s maloletými deťmi tak, že otec by bol oprávnený stretávať sa s nimi každý kalendárny týždeň v období od piatku od 18.00 hod. do nedele do 18.00 hod., čo odôvodnil tým, že matka spolu s maloletými deťmi v auguste 2013 odišla zo spoločnej domácnosti a odvtedy zamedzuje jeho styku s nimi, pričom sa mu vyhráža i fyzickým násilím jej bratov v prípade pokusu o návštevu maloletých.
Podľa § 74 O. s. p. pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.
Podľa § 75 ods. 2 O. s. p. návrh má okrem náležitostí návrhu podľa § 79 ods. 1 obsahovať opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich nariadenie predbežného opatrenia, uvedenie podmienok dôvodnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, a odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy alebo potreby dočasnej úpravy pomerov maloletého dieťaťa v záujme maloletého dieťaťa; ak ide o odovzdanie dieťaťa do starostlivosti fyzickej osoby, ktorá nie je blízkou osobou maloletého dieťaťa, k návrhu musí byť doložený doklad preukazujúci zapísanie do zoznamu žiadateľov podľa osobitných predpisov. Z návrhu musí byť zrejmé, čoho sa mieni navrhovateľ domáhať návrhom vo veci samej. Návrh musí ďalej obsahovať aj označenie fyzickej osoby, ktorej má byť maloleté dieťa zverené do starostlivosti, alebo označenie zariadenia na výkon rozhodnutia súdu, do ktorého má byť maloleté dieťa umiestnené. Návrh podľa odseku 8 musí obsahovať aj výšku zábezpeky na náhradu ujmy.
Podľa § 76 ods. 1 písm. f/ O. s. p. predbežným opatrením môže súd nariadiť účastníkovi najmä, aby niečo vykonal, niečoho sa zdržal alebo niečo znášal.
Podľa § 36 ods. 1 ZoR rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, môžu sa kedykoľvek dohodnúť o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Ak sa nedohodnú, súd môže aj bez návrhu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností, najmä určí, ktorému z rodičov zverí maloleté dieťa do osobnej starostlivosti. Ustanovenia § 24, § 25 a 26 sa použijú primerane.
Z povahy predbežných opatrení a aj úpravy rozhodovania o nich vrátane konaní súdov predchádzajúcich príslušnému rozhodnutiu v základnom predpise občianskeho procesného práva (v O. s. p.) je zrejmé, že zákonom ustanovenou podmienkou na vydanie predbežného opatrenia je potreba dočasnej úpravy pomerov účastníkov do toho času, než tieto budú upravené konečným rozhodnutím. Takáto potreba je daná naliehavosťou situácie, v ktorej vyčkávanie až na konečné rozhodnutie (vydané po riadne vykonanom dokazovaní) nemusí byť únosným, pretože by tu práve očakávateľné zdržanie spôsobené potrebou zachovania všetkých (o. i. procesných) postupov v konaní o veci mohlo viesť k ujme, ktorú by neskôr šlo len ťažko (ak vôbec) odvrátiť. Takýmto záujmom, majúcim sa chrániť vo veciach starostlivosti súdu o maloleté deti, je potom vytvorenie, resp. za určitých okolností i obnovenie podmienok pre riadny a bezproblémový vývin dieťaťa. Tomuto je na jednej strane podriadená len obmedzená viazanosť súdu v konaniach návrhmi ich účastníkov (čo sa prejavuje v tom, že súd nemusí a často dosť dobre ani nemôže akceptovať práve riešenie problému predostreté tým či oným účastníkom konania, ale je povinný sa v tomto smere riadiť výlučne záujmom dieťaťa na preň čo najoptimálnejšej úprave - výchovného prostredia a tiež i ďalších s tým súvisiacich otázok), na druhej strane ale i postup pri dokazovaní v takýchto konaniach. Tu totiž súd na rozdiel od tzv. sporového konania (ktoré je ovládané zásadou zodpovednosti účastníkov za jeho výsledok a kde je tak v značnej miere na procesnej aktivite účastníkov, čo všetko sa v konaní preukáže a s akým výsledkom následne konanie skončí) je povinný i bez návrhu vykonávať všetky dôkazy potrebné na riadne objasnenie skutkového stavu bez ohľadu na to, či ich účastníci navrhli alebo či v tomto smere ostali naopak celkom nečinnými (dôvod ktorého počínania je niekedy celkom zrejmý).
Napriek vyššie uvedenému však práve v konaniach zahájiteľných i bez návrhu (do ktorej skupiny patrí i pomerne početná skupina konaní vo veciach starostlivosti súdov o maloleté deti a aj konkrétne konanie v prejednávanej veci) treba vidieť nezanedbateľné rozdiely medzi konaním vo veci a konaním o predbežnom opatrení. I keď v konaní o predbežnom opatrení (na rozdiel od konania vo veci samej) postačuje pre vydanie rozhodnutia i len osvedčenie skutočností preň významných (v konaní o veci je naopak potrebným preukázanie, a to spôsobom vlastným dôkaznému konaniu, teda bezpečne - rozumej spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti), táto pomyselná výhoda (z pohľadu navrhovateľa predbežného opatrenia, ktorý tak predbežne nemusí podstupovať „martýrium“ dokazovania) však má aj svoj rub, ktorým je relatívne zvýšená miera zodpovednosti navrhovateľa predbežného opatrenia najmä za osvedčenie nevyhnutnosti navrhovanej dočasnej úpravy pomerov. Je to tak i preto, že krátkosť zákonom ustanovenej lehoty na vydanie predbežného opatrenia na základe návrhu účastníka všeobecne (30 dní od doručenia návrhu podľa § 75 ods. 4 O. s. p., resp. v odvolacom konaní od predloženia veci odvolaciemu súdu podľa § 217 ods. 1 vety prvej a druhej O. s. p.; pričom práve o takéto konanie malo ísť na základe návrhu aj v tejto veci) a špecificky aj v konaniach sledujúcich
premiestnenie maloletého dieťaťa z jeho doterajšieho výchovného prostredia do prostredia iného, či odovzdanie do striedavej osobnej starostlivosti (tu len 7 dní od doručenia riadneho návrhu podľa § 75 ods. 5 vety prvej a § 76 ods. 1 písm. b/ O. s. p., resp. v odvolacom konaní opäť od predloženia veci podľa § 217 ods. 1 vety prvej pred bodkočiarkou O. s. p.) prakticky vylučuje akékoľvek podstatnejšie vloženie sa súdu do problému než to, že sa overí spoľahlivosť navrhovateľom predložených podkladov a ich dostatočnosť pre navrhované riešenie. Tým sa práve konanie o predbežnom opatrení vydávanom na návrh v konaniach zahájiteľných i bez návrhu líši nielen od konania vo veci (kde vykonávanie dokazovania súdom bez ohľadu na aktivitu účastníkov spravidla poskytuje dostatočný priestor pre zistenie všetkých rozhodujúcich skutočností), ale aj od konania o prípadnom predbežnom opatrení vydanom bez návrhu samotným súdom, v ktorom sa lehoty zhora neuplatnia (v tejto súvislosti por. i § 102 ods. 2 O. s. p.). Úprava predbežným opatrením musí mať potom samozrejme opodstatnenie najmä v čase pred vydaním konečného rozhodnutia preto, že dokazovanie smerujúce k podstate problému, teda sporu medzi rodičmi, je obvykle prácnejším a časovo náročnejším a očakávateľný čas rozhodnutia vo veci takto pomerne vzdialeným.
Po oboznámení sa s vyjadreniami účastníkov konania a s predloženými listinnými dôkazmi sa odvolací súd síce úplne nestotožnil so závermi súdu prvého stupňa o neosvedčení vyššie spomínaných základných skutočností potrebných pre záver o pravdepodobnosti uplatneného nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana a taktiež neosvedčení, že tu je nebezpečenstvo bezprostrednej hroziacej ujmy, keďže dôvod na úpravu styku tu je (no pre jeho úpravu nie je v spise ani v súčasnom stave veci dostatok podkladov), nakoľko rodičia maloletých detí spolu nežijú (bývajú oddelene) a styk otca s maloletými sa nerealizuje (inak by tento návrh na nariadenie predbežného opatrenia ani nepodával), no podstatným tu je, že úprava styku rodiča s maloletým dieťaťom je možná len v prípade, že toto je zverené druhému rodičovi, pričom v prejednávanej veci návrh na zverenie maloletých detí jednému z rodičov na čas do rozvodu podaný nebol ani jedným z nich. Pri nazeraní na prejednávanú vec aj z tohto uhla pohľadu tak kľúčovým bolo, že tu nebolo možné (na rozdiel od názoru otca maloletých detí) pristúpiť k ním navrhovanej dočasnej úprave pomerov kým nie je vyriešená otázka zverenia maloletých detí jednému z rodičov na čas do rozvodu, a teda nie je zrejmé, v prospech ktorého druhého rodiča by sa k takejto úprave malo pristúpiť.
Odvolací súd preto podľa § 219 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. o odvolaní rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku tohto svojho uznesenia.
O trovách konania odvolací súd nerozhodoval (rovnako ako súd prvého stupňa). Okrem zásadnej možnosti rozhodovania o trovách predbežného opatrenia až v rámci rozhodnutia o veci (§ 145 O. s. p.) tu totiž šlo o konanie zahájiteľné aj bez návrhu, v ktorom právo na náhradu trov konania účastníkov nevzniká zo zákona (podľa bezvýnimočného pravidla zakotveného v ustanovení § 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p.) a z ktorého dôvodu rozhodnutie o trovách konania účastníkov v druhovo identických veciach nepatrí ani do rozhodnutia vo veci samej.
Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.