Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10CoE/705/2013

Uznesenie

Krajský súd v Trnave vo veci oprávnenej: EOS KSI Slovensko, s.r.o., 851 02 Bratislava, Pajštúnska 5, zastúpenej: Tomáš Kušnír, s.r.o., 851 02 Bratislava, Pajštúnska 5, proti povinnému: C. M., nar. XX. T. XXXX, bytom XXX XX U., ul. J. G. U. č. XX, o 802,89 eur s príslušenstvom, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Rudolf Krutý, 821 08 Bratislava, Záhradnícka č. 60, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 15. novembra 2012, č. k. -14, EX 4457/10u takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením zo dňa 15. novembra 2012, č. k. -14 Okresný súd Trnava zastavil exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým pod číslom 4457/10u (na návrh oprávnenej zo dňa 15. marca 2010 - viď č. l. 3 spisu, po tom, čo súd I. stupňa tomuto súdnemu exekútorovi udelil dňa 26. marca 2010 poverenie na vykonanie exekúcie pod číslom 5207 097332*).

Súd I. stupňa svoje rozhodnutie právne odôvodnil potrebou aplikovania ustanovení , , , E. p. ( v znení neskorších zmien a doplnení, čiže Exekučného poriadku), poukazom na ustanovenia , , , o rozhodcovskom konaní (ďalej tiež „“), ďalej na ustanovenia až ods. 3, , , , O. z. ( v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy), , , o spotrebiteľských úveroch (ďalej tiež „“), , dnes platného o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v aktuálnom znení (ktorým bol skorší zákon nahradený), (správne aj o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy), ( v znení neskorších zmien a doplnení, čiže ) a odkazom na Smernicu Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“) - jej článok 2 písm. a/, článok 3 ods. 1, ods. 3 a článok 6 ods. 1, jej prílohu obsahujúcu podmienky uvedené v článku 3 ods. 3 pod písmenom q/ ako aj rozsudky Európskeho súdneho dvora (ďalej tiež „ESD“) v tzv. spotrebiteľských veciach, známe ako Asturcom, resp. Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Györfi.

V dôvodoch svojho rozhodnutia Okresný súd Trnava ozrejmil, že jeho rozhodnutím zo dňa 26. marca 2010 (viď č. l. 10 spisu) bol súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý poverený vykonaním exekúcie na základe návrhu oprávnenej o vymoženie sumy 802,89 eur s príslušenstvom a trov exekúcie, a to na základe exekučného titulu - rozsudku Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore, s. r. o. so sídlom v Košiciach (rozhodca JUDr. Jozef Adamovský), č. k. zo dňa 28. augusta 2008, ktorý je opatrený doložkou právoplatnosti dňom 27. októbra 2008 a vykonateľnosti dňom

31. októbra 2008 (č. l. 4 - 6 spisu). Po vecnej stránke vyslovil právny názor, že v danej problematike išlo nepochybne o spotrebiteľský vzťah na základe Zmluvy o pôžičke číslo: 471127194 uzatvorenej dňa 2. augusta 2004 účastníkmi konania (právnym predchodcom oprávnenej Spoločnosťou Quatro, a. s., 060 01 Kežmarok, Hlavné námestie 12 a povinným Petrom Rehákom). Neoddeliteľnou súčasťou citovanej zmluvy o úvere sú Všeobecné obchodné podmienky pôžičky poskytovanej spoločnosťou Quatro, a. s. - viď č. l. 8 spisu (ďalej len Všeobecné obchodné podmienky), v zmysle ktorých sa v článku IX Záverečných ustanovení pod písmenom o/ zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy a v súvislosti s ňou budú riešené v rozhodcovskom konaní rozhodcovským súdom Slovenskej hospodárskej komory a to jediným rozhodcom, v súlade so štatútom a rokovacím poriadkom tohto súdu. Strany sa zaviazali podrobiť sa rozhodnutiu tohto súdu, ktoré je pre obe zmluvné strany konečné, záväzné a vykonateľné. Túto skutočnosť súd prvého stupňa považoval za neprijateľnú podmienku v neprospech spotrebiteľa, ktorý si rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a nemal ani na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Záverom vyhodnotil, že neprijateľná rozhodcovská doložka, ktorá nebola spotrebiteľom osobne vyjednaná a nútila ho podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, nemohla ani založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť. Preto je rozhodcovský rozsudok nulitný a ako exekučný titul neúčinný. Súd prvého stupňa z prezentovaných dôvodov, predovšetkým však s poukazom na neprijateľnosť rozhodcovskej doložky ako z citovaných zákonných ustanovení vyplývajúcej neprijateľnej zmluvnej podmienky, priečiacej sa zároveň dobrým mravom, procesným postupom obsiahnutým vo výroku napadnutého uznesenia zastavil exekúciu.

Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená, ktorá navrhla, aby krajský súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnila trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 40,24 eur s DPH. Z písomných dôvodov odvolania oprávnenej (v rozsahu č. l. 19 - 23 spisu) vyplýva, že namietala zastavenie exekučného konania z dôvodov, ku ktorým dospel okresný súd a síce, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou. Má za to, že súd prvého stupňa prekročil právomoc, resp. prekročil rámec svojej prieskumnej činnosti, ktorý mu zveril E. p. Poukázala na ustanovenie § 35 „ZoRK“, podľa ktorého doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 uvedeného zákona, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Vyslovila názor, že takýto právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako rovnaký právoplatný rozsudok všeobecného súdu Slovenskej republiky a tak potom aj je prekážkou pre opätovné prejednanie veci v jej merite. Zároveň je právne záväzný a po uplynutí predpísaných lehôt aj vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Namietala, že súd, ktorý koná vo veci exekúcie, je príslušný konať výlučne iba ako exekučný súd, z čoho má vyplývať, že exekučný súd nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie. Ak by totiž exekučný súd mal meritórne skúmať súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok, pôsobil by už ako súd tretej inštancie. Poukázala tiež na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu Slovenskej republiky a (špecifikácia na č. l. 21 - 22 spisu) iné tam uvedené rozhodnutie Súdneho dvora C-40/08 z hľadísk rovnocennosti a ochrany garancie. Súčasne odkázala na ustanovenia - 54 , , článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, dôvodovú správu k ustanoveniu a napokon i rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 26. septembra 2011, z ktorého má vyplývať, že termín rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a nie iba na to, či spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku. Nie každá skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienka spôsobuje rozpor splnenia s dobrými mravmi. Rozhodujúcim podľa jej názoru bude len to, či plnenie, ktoré má byť vykonané, odporuje alebo neodporuje dobrým mravom; pričom len tento zákonný dôvod umožňuje zastaviť exekučné konanie.

Povinný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu oprávnenej sa ani on ani súdny exekútor nevyjadrili.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastníčka konania (, ) proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok prípustný (, ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože uznesenie súdu prvého stupňa je vecne po formálnej i materiálnej

stránke správne, takže ho je potrebné potvrdiť (, ). Predovšetkým odvolací súd nezistil dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného postupu a týmto súdom pojatej aj do odôvodnenia napadnutého uznesenia. Práve pre principiálnu správnosť i objektívnu argumentačnú presvedčivosť súdom prvého stupňa predostretých dôvodov (objektívnu z pohľadu schopnosti presvedčiť každého s výnimkou niekoho majúceho nespochybniteľný záujem na inom výsledku konania) by tak zásadne postačovalo i len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa odvolacím súdom s odvolaním sa na ne (prvá časť ust. ). Nakoľko tu však bol zároveň i relatívne rovnako podrobne vyargumentovaný nesúhlas oprávnenej s takýmito dôvodmi (v odvolaní) a tým vyvolaná potreba vyporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami (ktorá povinnosť je tu však napokon v každej odvolacím súdom prejednávanej veci vynímajúc z toho len prípady paušálneho opakovania už v prvom stupni uplatnených dôvodov, o aký tu ale nešlo bez ohľadu na skutočnosť, že so všetkými námietkami obdobnými tým z prejednávanej veci sa tunajší súd už v minulosti stretol), potrebné sa javí doplniť ( in fine) ešte nasledovné :

Prijať nemožno už tú námietku z odvolania, či presnejšie až dve takéto námietky, podstatou ktorej (-ých) je, že 1. dosiaľ známymi rozhodnutiami SD v tzv. spotrebiteľských veciach nemožno obhájiť nahrádzanie nečinnosti spotrebiteľa (pri spochybňovaní ním rozhodnutia tvoriaceho podklad neskoršej exekúcie) „vložením sa“ do problému exekučným súdom a že 2. skúmanie platnosti rozhodcovskej doložky a teda i právnej bezvadnosti exekučného titulu reprezentovaného rozhodcovským rozsudkom výlučne v rámci procesu udeľovania poverenia exekútorovi (teda bez iniciovania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku) je postupom bez opory v zákone.

Je to totiž najmä ustanovenie § 44 ods. 2 E. p. (resp. i odsek 3 rovnakého paragrafu), ktoré zakotvuje nielen možnosť, ale tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Tunajší odvolací súd pritom už viackrát v minulosti poukázal na to, že práve takáto úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve opak, čiže obrazné posvätenie exekúcie bol(o) možným len za cenu porušenia práva. V uvedenej súvislosti samozrejme stále platí i to, že „odobrenie“ exekúcie - teda udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu, je možným len v prípade nezistenia exekučným súdom rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností) v súhrne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (rozumej zamietnutie žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich (kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo titul).

Z už uvedeného vyplýva nedôvodnosť tzv. odvolacích námietok oprávnenej procesného rázu, keďže tu stále treba trvať na ďalšom už v minulosti ustálenom tunajším súdom a síce, že exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu. Takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, kde právne významným je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom (čiže rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že konkrétnym problémom sa tzv. všeobecný súd môže - opäť vynímajúc z toho možnosť podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku - zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi); môže mu však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť. Hoci v tejto súvislosti zásadne nemožno namietať proti tomu, že z pohľadu „dopracovania sa“ k vymoženiu pohľadávky môže ísť o rozdiel nevýznamný, z pohľadu právom poskytovaných možností ide naopak o rozdiel zásadný. Prijatie opačného názoru (sformulovateľného na jednej strane i tak, že exekučný súd by bez žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku tento nemal skúmať prakticky inak než po stránke formálnych náležitostí a na druhej strane tak, žeby v prípade zistenia okolností uvedených v ust. mal mať možnosť len zastaviť exekúciu) by pritom malo za následok, že súdy by buď nevenovali žiadnu pozornosť exekučným titulom (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať či už vôbec alebo len formálne),

alebo by napriek zisteniu konkrétnych a často závažných vád exekučného titulu mali byť donucované najskôr do udeľovania poverení (a tým aj k legitimizovaniu exekučného vymáhania pohľadávky v každom jednom prípade) a až následne byť oprávnené uvažovať o zastavení exekúcie. Obe takéto možnosti však tunajší odvolací súd už v minulosti odmietol s tým, že záujem na zhora podsunutom výklade zjavne odporuje logike, keďže zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú ich atribúty, ktoré tu sú (alebo naopak nie sú) už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle nie je spôsobilé nič zmeniť - z ktorého dôvodu napokon alternatíva k zamietnutiu žiadosti o poverenie reprezentovaná možnosťou zastavenia exekúcie z tu diskutovaného dôvodu je opodstatnenou a zároveň i náležitým procesným nástrojom len tam, kde práve v dôsledku určitého zlyhania v čase rozhodovania o poverení (v procese udeľovania poverenia) došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak vôbec stať nemalo. Ani v tejto konkrétnej veci pritom od takéhoto záveru - predstavujúceho výraz konštantnej rozhodovacej praxe (judikatúry) tunajšieho odvolacieho súdu nebol dôvod ustupovať (v tejto súv. por. napr. i oprávnenej zaiste známe uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 29. februára 2012, č. k. -29, vydané v inej veci za účasti takejto účastníčky).

Úplnou by však nebola ani izolovaná interpretácia ustanovenia § 52 ods. 1 O. z. v znení platnom v čase uzavretia tzv. úverovej zmluvy predchodkyne oprávnenej a povinného, ktorej cieľom bolo presvedčiť o vymanení sa vzťahu z prejednávanej veci z rámca úpravy noriem spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle. Takáto interpretácia by totiž opomínala to, na čo tunajší súd taktiež upozornil už vo svojej skoršej rozhodovacej praxi z minulosti a síce, že úprava normami spotrebiteľského práva nevykazuje znaky kompaktnosti (tu rozumej najmä jej sústredenia výlučne do jedného právneho predpisu či len menšieho množstva takýchto predpisov. Aj v tomto prípade to malo za následok, že primárnu úpravu v ZoSÚ dopĺňal nad rámec O. z. už v čase uzavretia zmluvy predchodkyne oprávnenej a povinného aj niekdajší zákon o ochrane spotrebiteľa (práve súdom prvého stupňa použitý ) a jeho (napadnutým uznesením taktiež spomenutý) (účinný už dňom 1. januára 2000, v pôvodnom znení platiaci do 24. novembra 2004). Práve ten bol ustanovením, ktoré do právneho poriadku Slovenskej republiky vnieslo pojem tzv. typovej (bez akejkoľvek pochybnosi vždy spotrebiteľskej) zmluvy, ktorou sa rozumela zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; pričom podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia typová zmluva nesmela obsahovať a/ neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby a 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; resp. b/ podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.

Práve toto (i v spojitosti s neskoršími pohybmi v právnej úprave) ale znamenalo, že už v čase uzavretia zmluvy právnej predchodkyne oprávnenej a povinného z prejednávanej veci muselo byť vylúčené, aby sa na takúto zmluvu nazeralo inak než na zmluvu spotrebiteľskú. I tie najmenšie pochybnosti v uvedenom smere odstránila novelizácia , nahradzujúca s účinnosťou od 25. novembra 2004 skoršiu definíciu typovej zmluvy takou definíciou spotrebiteľskej zmluvy, do ktorej už mimo akúkoľvek pochybnosť spadali (vyjadrením expressis verbis, čiže výslovne) aj zmluvy uzavreté podľa (čo napokon muselo viesť k tomu, že protivník spotrebiteľa v prípadnom spore nemohol ťažiť z istý čas trvajúceho stručnejšieho výpočtu zmluvných typov v O. z., ak tu paralelne existovala ďalšia úprava pojmovo zaraďujúca do rámca spotrebiteľských zmlúv aj zmluvy obdobné tej z prejednávanej veci - inak za situácie, keď zmluvy o spotrebiteľských úveroch sú štandardne ponímané len ako podmnožina spotrebiteľských zmlúv).

Tým samozrejme musela byť celkom bez nádeje na úspech i obhajoba exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku), keďže tunajší súd pri rozhodovaní v obdobných veciach (rozumej vo veciach, kde sa usilovalo o vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku v spotrebiteľskej veci) v minulosti opakovane sformuloval tú základnú tézu, podľa ktorej na neprijateľnosť (a preto tiež neplatnosť) zmluvnej podmienky treba usudzovať vo všetkých takých prípadoch, kde rozhodcovské doložky nútia spotrebiteľa podrobiť sa právomoci rozhodcovského súdu. Ani tu nevznikol dôvod na práve uvedenom nič meniť, pretože aj v prejednávanej veci sa jednalo o prípad dojednania doložky

spôsobom zbavujúcim spotrebiteľa možnosti akejkoľvek inej voľby - okrem pristúpenia na to, že sa podrobí rozhodnutiu rozhodcovského súdu.

Niet teda sporu o tom, že už v čase uzavretia Zmluvy účastníkmi konania (právneho predchodcu oprávnenej Quatro, a. s. a povinného C. M.) muselo byť jasne vylúčené, aby sa na takúto zmluvu nazeralo inak ako na zmluvu spotrebiteľskú. Aj tie najmenšie pochybnosti v uvedenom smere boli odstránené novelizáciou zákona o ochrane spotrebiteľa účinného do 25. novembra 2004. Odvolací súd sa zároveň stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, čo vyvodilo stav, podľa ktorého je bez nádeje na úspech obhajoba exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) preto, že v danom prípade na neprijateľnosť treba usudzovať vo všetkých prípadoch podoby doložky, poskytujúcej spotrebiteľovi na výber medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, nútiaceho ho však, pre prípad zvolenia rozhodcovského súdu dodávateľom, podrobiť sa právomoci tohto rozhodcovského súdu.

Zhrnúc uvedené je namieste vysloviť záver, že zmluvná podmienka, ktorá tvorí problematiku sporu, je v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa, robí z povinného slabšiu zmluvnú stranu v právnom vzťahu vyplývajúcom zo spotrebiteľskej zmluvy a súčasne sa takáto zmluvná podmienka prieči dobrým mravom. Na základe uvedených právnych úvah, a tiež skutočnosti, že rozhodcovská doložka je neprijateľná, spôsobujúca hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, keďže vykazuje rysy neprijateľnosti, pretože nebola spotrebiteľom osobne vyjednaná a núti ho neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu vzdaním sa svojho ústavného práva na spravodlivý proces, odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru než k tomu, ku ktorému dospel už pred ním súd prvého stupňa, čiže konečnému záveru o potrebe vyhodnotenia tejto rozhodcovskej doložky, tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku, slúžiaceho tu za exekučný titul, za neprijateľnú (a preto neplatnú) zmluvnú podmienku.

Logickým dôsledkom týchto úvah je aj ďalší záver, podľa ktorého neplatná rozhodcovská doložka nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky, teda stať sa spôsobilým podkladom exekúcie, resp. exekučným titulom.

Odvolací súd na podklade všetkých vyššie uvedených skutočností v zmysle ustanovení a , napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne materiálne i formálne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania krajský súd nerozhodoval, pretože nedostatok rozhodnutia súdu prvého stupňa o trovách exekúcie už v rámci uznesenia o jej zastavení mal vo veci rovnaký účinok ako vyhradenie rozhodnutia o trovách konania až samostatnému rozhodnutiu po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, kedy zo zákona nastupuje povinnosti súdu prvého stupňa rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania, skončeného týmto uznesením odvolacieho súdu ( a , resp. i , druhé a tretie z nich per analogiam).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2001 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.