Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_10CoE-782-2013.pdf
PDF · 98.87 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoE/782/2013
Uznesenie
Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: BENCONT INVESTMENTS, s. r. o., Bratislava, Astrová 2/A, zast. splnomocnenkyňou: MCGA legal, s. r. o., Bratislava, Partizánska 2, proti povinnému: R. G., nar. XX. E. XXXX, trvalo bytom J., U. XXX/XX, t. č. bytom J., H. XXX/XX, o 1.327,76 eur s príslušenstvom, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Ľubomír Pekár, Šaľa, P. Pázmáňa 49/3, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Senica z 10. októbra 2012 č. k. 6Er/660/2009-19, EX 5156/2009 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti zastavenia exekučného konania m e n í tak, že zastavuje exekúciu.
V časti trov exekúcie napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Povinnému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
Súdu prvého stupňa nariaďuje vykonanie opravy úvodnej časti napadnutého uznesenia doplnením tam chýbajúceho označenia súdneho exekútora a predmetu konania.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekučné konanie (správne mal zastaviť „exekúciu“) a exekútorovi nepriznal právo na náhradu trov exekúcie. Toto rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 57 ods. 2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, čiže exekučného poriadku); § 45 ods. 1 písm. c/ a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní (zákona č. 244/2002 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „ZoRK“); § 2 písm. a/ a b/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch platného a účinného v čase uzavretia zmluvy právnej predchodkyne oprávnenej (Poštovej banky a. s.) a povinného (ďalej tiež len „zmluva“); § 52 ods. 1, § 53 ods. 1 a § 54 ods. 1 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); i s odvolaním sa na čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“) a tiež viaceré pasáže z rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD“) v jeho veciach zn. C-76/10, C-243/08. Vecne mal predovšetkým za to, že tu šlo nepochybne o spotrebiteľský vzťah na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorom rozhodcovskú doložku pojatú do tzv. formulárovej zmluvy právnej predchodkyne oprávnenej bolo treba považovať za ustanovenie spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa a tak aj za neprijateľnú zmluvnú podmienku sankcionovanú neplatnosťou, ak podstatou príslušného dojednania (z čl. 9.2 obchodných podmienok pre úver predchodkyne oprávnenej) bolo praktické nanútenie záujmu dodávateľky (poskytovateľky spotrebiteľského úveru) riešiť spory vzniknuté zo zmluvy pred rozhodcovským súdom a to tým skôr, ak povinný (v pozícii dlžníka z tzv. hmotnoprávneho úverového vzťahu) si takúto doložku osobitne nevyjednal a možnosť eliminovať takéto pre neho nevýhodné ustanovenie zo zmluvy tiež nemal. V časti o trovách exekúcie rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 200 ods. 2 a § 203 ods. 1 E. p. a vecne neuplatnením si náhrady trov exekúcie exekútorom.
Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie iba oprávnená s návrhom na jeho zrušenie. Poukázala na ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ O. z., podľa dôvodovej správy ku ktorému, ak niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladá výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, takáto úprava nemá za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky, keď predmetná rozhodcovská doložka nebráni dlžníkovi, aby svoje práva voči veriteľovi uplatnil na príslušnom všeobecnom súde. Vyhodnotenie vzťahu účastníkov ako vzťahu spadajúceho pod ustanovenia O. z. o spotrebiteľských zmluvách (§§ 52 - 54) podľa nej (odvolateľky) neobstojí, ak tu úverová zmluva podľa úpravy platnej v čase jej uzavretia (a to až do 31. decembra 2007) nepatrila do výpočtu v ust. § 52 ods. 1 O. z. a mala sa tak riadiť len ZoSÚ, Obchodným zákonníkom (zákonom č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej len „Obch. z.“) a zákonom č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. I s poukazom na niektoré citované rozhodnutia iných súdov dospela k záveru, že vo veciach ochrany spotrebiteľa nemožno vyvodiť oprávnenie exekučného súdu nahrádzať pasivitu spotrebiteľa (predstavovanú nepodaním žiadosti o preskúmanie rozsudku iným rozhodcom ako aj žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku práve pre popretie platnosti rozhodcovskej doložky). Uzavrela, že nenastala ani jedna skutočnosť uvedená v § 45 ods. 1 ZoRK, rozhodcovský rozsudok je vydaný podľa zákona, neobsahuje neprijateľnú podmienku, nedochádza k vymáhaniu plnenia v rozpore s dobrými mravmi a návrh na vykonanie exekúcie ako aj žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia je v súlade s právoplatným a vykonateľným rozsudkom.
Povinný ani súdny exekútor odvolací návrh nepodali.
Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú vec (zastavenia exekúcie i jej trov) a to bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať (až na jednu výhradu týkajúcu sa výroku takéhoto rozhodnutia, tú inak zjavne pričítateľnú nedostatkom v právnej úprave) za správne.
Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod (a to napriek presne opačnému názoru oprávnenej), pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného postupu a týmto (okresným súdom) pojatej aj do odôvodnenia napadnutého uznesenia. Práve pre správnosť a i objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvého stupňa predostretých dôvodov (objektívnu z pohľadu schopnosti presvedčiť každého s výnimkou niekoho majúceho nespochybniteľný záujem na inom výsledku konania) by tak zásadne postačovalo i len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa odvolacím súdom s odvolaním sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Nakoľko tu však bol zároveň i relatívne rovnako podrobne vyargumentovaný nesúhlas oprávnenej s takýmito dôvodmi (v odvolaní) a tým vyvolaná potreba vyporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami (ktorá povinnosť je tu však napokon v každej odvolacím súdom prejednávanej veci vynímajúc z toho len prípady paušálneho opakovania už v prvom stupni uplatnených dôvodov, o aký tu ale nešlo - bez ohľadu na skutočnosť, že so všetkými námietkami obdobnými tým z prejednávanej veci sa tunajší súd už v minulosti stretol), potrebné je doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) ešte toto :
Prijať nemožno už tú námietku z odvolania, či presnejšie až dve takéto námietky, podstatou ktorej (-ých) je, že 1. nie je obhájiteľným nahrádzanie nečinnosti spotrebiteľa (pri spochybňovaní ním rozhodnutia tvoriaceho podklad neskoršej exekúcie, ktorému účelu slúži žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku) „vložením sa“ do problému exekučným súdom a že 2. skúmanie platnosti rozhodcovskej doložky a teda i právnej bezvadnosti exekučného titulu reprezentovaného rozhodcovským rozsudkom výlučne (a až) v rámci procesu udeľovania poverenia exekútorovi (teda opäť bez iniciovania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku) je postupom bez opory v zákone (či dokonca postupom protiústavným).
Je to totiž najmä ustanovenie § 44 ods. 2 E. p. (resp. i odsek 3 rovnakého paragrafu), ktoré zakotvuje nielen možnosť, ale tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Tunajší odvolací súd pritom už viackrát v minulosti poukázal na to, že práve takáto úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení niekoho
k splneniu ním dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve opak, čiže „posvätenie“ exekúcie bol(o) možným len za cenu porušenia práva. V uvedenej súvislosti samozrejme stále platí i to, že „odobrenie“ exekúcie - teda udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu, je možným len v prípade nezistenia exekučným súdom rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností) v súhrne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (rozumej zamietnutie žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich (kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo titul).
Z už uvedeného vyplýva nedôvodnosť tzv. odvolacích námietok oprávnenej procesného rázu, keďže tu stále treba trvať na ďalšom už v minulosti ustálenom tunajším súdom a síce, že exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu. Takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, kde právne významným je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom (čiže rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že konkrétnym problémom sa tzv. všeobecný súd môže - opäť vynímajúc z toho možnosť podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku - zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi); môže mu však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť. Hoci v tejto súvislosti možno súhlasiť s názorom, že z pohľadu „dopracovania sa“ k vymoženiu pohľadávky môže ísť o rozdiel nevýznamný, z pohľadu právom poskytovaných možností ide naopak o rozdiel zásadný (nejde tu totiž o postup exekučného súdu vedúci k zrušeniu rozhodcovského rozsudku či k zmene jeho výroku, kde nie je zaiste dôvod oponovať tvrdeniu, že takouto kompetenciou exekučný súd „obdarený“ nie je, ale o posúdenie podmienok, za ktorých k vydaniu takéhoto exekučného titulu došlo a prispôsobenie ich povahe v tej - ktorej veci tiež ďalšieho postupu, ktorým je buď pripustenie exekučného vymáhania pohľadávky alebo naopak odmietnutie tak urobiť). Prijatie opačného názoru (formulovateľného i tak, že exekučný súd by bez žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku tento nemal skúmať prakticky inak než po stránke formálnych náležitostí) by pritom malo ten následok, že súdy by buď nevenovali žiadnu pozornosť exekučným titulom (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať vôbec, či činiť tak len formálne), alebo by napriek zisteniu konkrétnych a často závažných vád exekučného titulu mali byť donucované najskôr do udeľovania poverení (a tým aj k legitimizovaniu exekučného vymáhania pohľadávky v každom jednom prípade) a až následne byť oprávnené uvažovať o zastavení exekúcie. Obe takéto možnosti však tunajší odvolací súd už v minulosti odmietol s tým, že záujem na zhora podsunutom výklade zjavne odporuje logike, keďže zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú ich atribúty, ktoré tu sú (alebo naopak nie sú) už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle nie je spôsobilé nič zmeniť - z ktorého dôvodu napokon alternatíva k zamietnutiu žiadosti o poverenie reprezentovaná možnosťou zastavenia exekúcie z tu diskutovaného dôvodu (podľa § 45 ZoRK) je opodstatnenou a zároveň i náležitým procesným nástrojom len tam, kde práve v dôsledku určitého zlyhania v čase rozhodovania o poverení (v procese udeľovania poverenia) došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak vôbec stať nemalo. Ani v tejto konkrétnej veci pritom od takéhoto záveru, predstavujúceho výraz konštantnej rozhodovacej praxe (judikatúry) tunajšieho súdu (tu por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 30. novembra 2010 č. k. 10CoE/203/2010-35, inak vo veci Okresného súdu Galanta sp. zn. 25Er/134/2010) nebol dôvod ustupovať.
Špecificky k námietke údajnou možnosťou skúmania zákonnosti rozhodcovského rozsudku len v konaní na základe žaloby o jeho zrušenie potom možno doplniť, že ak sú tu i už súdom prvého stupňa citované ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 ZoRK výslovne predpokladajúce zastavenie exekúcie exekučným súdom a to i bez návrhu aj v prípade výskytu niektorých najzávažnejších nedostatkov rozhodcovského rozsudku (slúžiaceho za exekučný titul) a tiež v prípade zaviazania takýmto rozhodnutím účastníka na objektívne nemožné či právom nedovolené plnenie alebo i plnenie odporujúce dobrým mravom, z logiky veci tu vyplýva, že pri uplatnení takéhoto postupu ZoRK, resp. akýkoľvek iný zákon s uskutočnením konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku ani nepočíta. Je to tak práve preto, že ak by takéto konanie v konkrétnej veci bolo vedené, jeho negatívny výsledok (čiže zamietnutie žaloby) by mal zásadne byť aj poskytnutím takej odpovede na otázky majúce sa inak vyriešiť exekučným súdom, ktorá by možnosť až následného riešenia ním rovnakého problému činila rovnou nule a naopak, ak by tu došlo k zrušeniu rozhodcovského rozsudku, okrem faktického prijatia argumentácie nasvedčujúcej vadám titulu brániacim, aby tento obstál (pretrval) i po podaní žaloby o jeho zrušenie by titul samotný bol odstránený
(takže by tu už odpadala diskusia o tom, či titul trpí alebo netrpí určitými vadami, nakoľko tento by tu už v čase zaoberania sa vecou exekučným súdom ani nebol) - vo vzťahu ku ktorému aspektu problému inak tunajší súd odkazuje na svoje ďalšie uznesenie z 9. augusta 2010 č. k. 10CoE/326/2010-36, vydané vo veci Okresného súdu Piešťany jeho sp. zn. 6Er/3210/2009).
Správnou však nebola ani izolovaná interpretácia ustanovenia § 52 ods. 1 O. z. v znení platnom v čase uzavretia tzv. úverovej zmluvy predchodkyne oprávnenej a povinného, ktorej cieľom bolo presvedčiť o vymanení sa vzťahu z prejednávanej veci z rámca úpravy noriem spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle. Takáto interpretácia totiž opomínala to, na čo tunajší súd taktiež upozornil už vo svojej skoršej rozhodovacej praxi z minulosti a síce, že úprava normami spotrebiteľského práva nevykazuje znaky kompaktnosti (tu rozumej najmä jej sústredenia výlučne do jedného právneho predpisu či len menšieho množstva takýchto predpisov). Odhliadajúc od toho, že oprávnená v tejto veci zrejme pre paušálne použitie takmer vo všetkých obdobných veciach ňou uplatňovaných dôvodov pominula, že aj v tomto prípade úpravu v ZoSÚ dopĺňal (namiesto až neskôr v príslušnom zmysle doplneného O. z.) aj zákon o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 634/1992 Zb.), ktorý v rámci svojho ustanovenia § 23a ods. 1 (nadobudnuvšieho účinnosť už 1. januára 2000 a v pôvodnom znení platiaceho do 24. novembra 2004) do právneho poriadku Slovenskej republiky zaniesol pojem tzv. typovej (mimo akúkoľvek pochybnosť však vždy spotrebiteľskej) zmluvy, ktorou sa rozumela zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; pričom podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia typová zmluva nesmela obsahovať a/ neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby a 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; resp. b/ podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.
Práve toto (i v spojitosti s neskoršími pohybmi v právnej úprave) ale znamenalo, že už v čase uzavretia zmluvy právnej predchodkyne oprávnenej a povinného z prejednávanej veci muselo byť vylúčené, aby sa na takúto zmluvu nazeralo inak než na zmluvu spotrebiteľskú. I tie najmenšie pochybnosti v uvedenom smere inak odstránila novelizácia zákona o ochrane spotrebiteľa vykonaná zákonom č. 616/2004 Z. z., nahradzujúca s účinnosťou od 25. novembra 2004 skoršiu definíciu typovej zmluvy takou definíciou spotrebiteľskej zmluvy, do ktorej už nepochybne spadali (vyjadrením expressis verbis, čiže výslovne) aj zmluvy uzavreté podľa Obch. z. (čo napokon muselo viesť k tomu, že protivník spotrebiteľa v prípadnom spore nemohol ťažiť z istý čas trvajúceho stručnejšieho výpočtu zmluvných typov v O. z., ak tu paralelne existovala ďalšia úprava pojmovo zaraďujúca do rámca spotrebiteľských zmlúv aj zmluvy obdobné tej z prejednávanej veci - keď navyše zmluvy o spotrebiteľských úveroch sú štandardne ponímané len ako podmnožina spotrebiteľských zmlúv).
Z pohľadu dôvodnosti rozhodnutia spôsobom vyplývajúcim z napadnutého uznesenia potom podstatným bolo to, že súd prvého stupňa sa pomerne podrobne, na vysokej argumentačnej úrovni a takto i objektívne presvedčivo vyporiadal s otázkou akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky. Práve táto otázka bola pritom z pohľadu udržateľnosti ďalšieho behu exekúcie v prejednávanej veci ťažiskovou a platila tu pomerne jednoduchá rovnica (v podobe „prijateľná rozhodcovská doložka = relevantný exekučný titul“, resp. naopak „neprijateľná rozhodcovská doložka = titul existujúci tu len formálne a z právneho hľadiska nulitný“).
Za opísanej situácie samozrejme ale musela byť celkom bez nádeje na úspech obhajoba exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) už len preto, že na neprijateľnosť treba usudzovať už v prípadoch podoby doložky poskytujúcej spotrebiteľovi na výber medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, nútiacej ho však pre prípad zvolenia rozhodcovského súdu dodávateľom podrobiť sa právomoci rozhodcovského súdu (v tejto súv. por. opäť uznesenie Krajského súdu v Trnave v jeho veci sp. zn. 10CoE/326/2010) a v prejednávanej veci mala rozhodcovská doložka dokonca charakter výlučnej rozhodcovskej doložky (neposkytujúcej spotrebiteľovi na výber vôbec), pričom na neprijateľnosť a neplatnosť takejto doložky bolo by treba usúdiť z uvedeného zhora keby aj pre nič iné, tak už za použitia metódy právneho argumentu „a minori ad maius“ (od menšieho k väčšiemu).
Hoci z pomerne obsiahleho zákonného výpočtu zakotveného v ustanovení § 53 ods. 3 O. z. navyše postupom času i dopĺňaného (tu pre prípad záujmu por. jednotlivé zákony novelizujúce state O. z.
o spotrebiteľských zmluvách) možno nepochybne vybadať úmysel zákonodarcu zaniesť už do textu zákona podľa možnosti všetky mu známe a teda najtypickejšie prípady dojednaní na ujmu spotrebiteľa, teda obrazne neponechať nič na náhodu a čo najviac zúžiť pomyselný manévrovací priestor nielen osobám profitujúcim z neprijateľných podmienok, ale tiež súdom (tým pri interpretácii a aplikácii tzv. pozitívneho práva), po celú dobu existencie úpravy normami spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle na vnútroštátnej úrovni je patrným tiež uvedomovanie si nemožnosti reagovania priamo zákonom na všetky do úvahy prichádzajúce situácie a takto i nutnosť poskytnutia možnosti práve súdom, aby existujúcu právnu úpravu dotvorili výkladom.
Preto bolo treba súhlasiť so súdom prvého stupňa, že tu oprávnenou sformulovaná rozhodcovská doložka mala charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky zo zákona považovanej za neplatnú (podľa § 53 ods. 3 a 4 O. z. v rozhodnom znení)
Logickým dôsledkom toho však musel byť i ďalší záver, podľa ktorého neplatná rozhodcovská doložka nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci i na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom). Pre nutnosť takéhoto nazerania na exekučný titul potom samozrejme nemožno prijať ani argumentáciu o odopieraní spravodlivosti; keďže nulitný (z pohľadu práva neúčinný) titul nepredstavuje žiadnu prekážku následného prejednania a tiež rozhodnutia veci všeobecným súdom a otázka prípadných námietok spojených s takýmto uplatnením práva až po získaní poznatku o neakceptovateľnosti rozhodcovského rozsudku je už inou otázkou.
Ak teda navzdory vade exekučného titulu na ujmu jeho vykonateľnosti došlo k udeleniu poverenia (hoci sa tak stať nemalo), musí tu byť aj právny prostriedok spôsobilý eliminovať nežiadúce dôsledky takéhoto skoršieho pochybenia exekučného súdu. Tým je práve zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 ZoRK v spojení s ust. § 57 ods. 2 E. p.
Jedinou už vyššie naznačenou výhradou odvolacieho súdu, týkajúcou sa výroku napadnutého uznesenia, nemajúcou však vplyv na prípadný vecný úspech odvolania oprávnenej, tak bolo len zastavenie exekučného konania namiesto správneho zastavenia exekúcie. V tomto prípade sa tak evidentne stalo v dôsledku pomýlenia súdu prvého stupňa do istej miery zavádzajúcou úpravou v ZoRK, ktorý do úpravy exekučného vymáhania pohľadávok priniesol nenáležité a koncepciu v E. p. zdanlivo narušujúce narábanie s pojmami. Takáto nenáležitosť spočíva (ako na to upozornil tunajší súd po prvý raz už vo svojom uznesení z 25. júla 2013 č. k. 10CoE/69/2013-40, vydanom inak v konaní za účasti oprávnenej totožnej s tou z prejednávanej veci, vedenom Okresným súdom Senica pod sp. zn. 5Er/658/2008) v narábaní v ust. § 45 ZoRK len s pojmom zastavenie exekučného konania, teda bez rozlišovania, že E. p. takýto postup pozná len do času udelenia poverenia súdnemu exekútorovi alebo v prípade zistenia samým exekučným súdom akejkoľvek takej prekážky na ujmu ďalšieho behu konania, ktorú možno vyhodnotiť za nedostatok podmienky konania. Obdobne ako u súdneho výkonu rozhodnutí pritom platí, že kým konanie o výkon (tu exekučné konanie) možno zastaviť len do nariadenia výkonu (tu rozumej do udelenia poverenia na vykonanie exekúcie), v neskoršom čase možno zastaviť iba výkon (tu rozumej rozbehnutú a už prebiehajúcu exekúciu).
Ak by sa súd prvého stupňa riadil aj práve uvedeným a poskytol by tak korektný (najmä systematický) výklad príslušného pojmu z ust. § 45 ods. 1 a 2 ZoRK, nestalo by sa mu i to, že vo výroku jeho uznesenia sa ocitol nepopierateľný rozpor oboch jeho viet (z ktorých prvá hovorila o zastavení exekučného konania a druhá o trovách exekúcie).
Takýto rozpor šlo samozrejme odstrániť len právnou zmenou napadnutého uznesenia v časti zastavenia exekučného konania spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto uznesenia odvolacieho súdu (podľa § 220 O. s. p. pri zachovaní podstaty rozhodnutia, teda jeho faktickom potvrdení) a súbežným potvrdením uznesenia v časti trov exekúcie podľa § 219 O. s. p. (kde najmä jediný príslušným čiastkovým výrokom dotknutý exekútor voči nepriznaniu mu náhrady nič nenamietal a tým sa aj príslušného procesného práva vzdal).
Pri takomto výsledku odvolacieho konania bola v ňom plne neúspešnou oprávnená (odvolateľka) a preto právo na náhradu tu formálne vzniklo obom ďalším jeho účastníkom, reálne však len povinnému (preto,
lebo bolo definitívne odvrátené riziko uloženia tzv. náhradovej povinnosti, kým exekútor nepodaním odvolania a nepožadovaním náhrady, ktorú by za danej situácie šlo požadovať len od oprávnenej, fakticky konal v prospech oprávnenej). Pretože však povinnému v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli a nebol tu ani jeho návrh na priznanie náhrady, odvolací súd o tejto otázke rozhodol podľa § 251 ods. 4, § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O. s. p. spôsobom uvedeným v tretej vete výroku tohto svojho uznesenia.
Odvolací súd však podľa § 251 ods. 4, § 222 ods. 3 a § 164 O. s. p. nariadil súdu prvého stupňa opravu úvodnej časti napadnutého uznesenia doplnením tam chýbajúceho označenia súdneho exekútora a predmetu konania.
K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.