Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8To/26/2012

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Františka Moznera a sudcov JUDr. Petra Reváka a JUDr. Vladimíra Monoka na verejnom zasadnutí konanom 29. apríla 2014 v Prešove takto

rozhodol:

Podľa zamieta odvolanie prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Prešov z 25. júla 2012, sp. zn. .

odôvodnenie:

Okresný súd Prešov rozsudkom z 25. júla 2012, sp. zn. , podľa oslobodil obž. MUDr. V. L. spod obžaloby pre skutok právne posúdený ako trestný čin ublíženia na zdraví podľa , Tr. zákona účinného do 31. decembra 2005 (správne do 1. januára 2006), ktorý mal spáchať tak, že 15. januára 2003 v dopoludňajších hodinách na ulici O. č. XX v X. na pracovisku internej kliniky Fakultnej nemocnice s poliklinikou J. A. J. X. ako lekár s atestáciou I. stupňa a nadstavbovou atestáciou z gastroenterológie bez toho, aby bol držiteľom certifikátu oprávňujúceho ho na samostatné vykonanie endoskopickej retrográdnej cholangiopankreatikografie a následných liečebných zákrokov, napriek vedomosti o tom, že tieto inštrumentálne metódy sú spojené s určitým rizikom komplikácií, čo podčiarkuje význam ich dokonalého ovládania, vykonal pošk. T. F. v rozpore s odborným usmernením MZ č. 443/1996 z 5. novembra 1996 o vykonávaní gastroenterologických diagnostických a liečebných metód bez odborného vedenia a dozoru, bez dostatočnej praxe a dostatočných skúseností endoskopickú retrográdnu cholangiopankreatikografiu (ERCP) a následne endoskopickú papilosfinkterotómiu (EPS), kde v dôsledku tohto invazívneho vyšetrenia došlo u T. F. k zápalu v retroperitoneálnom priestore prejavujúcom sa opuchom tukovo- väzivového tkaniva s prítomnosťou patologického plynu a tekutých kolekcií v retroperitoneu, pričom podľa odborného zhodnotenia CT snímok z následného vyšetrenia T. F. z 22. januára 2003 vo Fakultnej nemocnici J., A., bolo primárnou príčinou tohto zápalu nepoznané iatrogénne poranenie (perforácia) duodena v oblasti papila vateri pri predchádzajúcom ERCP vyšetrení vykonaným obžalovaným, kde rozsiahli zápalový proces sa nepodarilo zvrátiť ani urgentne vykonanou operáciou, po vykonaní ktorej pošk. T. F. 23. januára 2003 zomrela, pretože dospel k záveru, že skutok nie je trestným činom.

Proti tomuto rozsudku, ktorý bol jednotlivým stranám trestného konania oprávneným podať proti nemu odvolanie oznámený 25. júla 20012 vyhlásením v ich prítomnosti, podal príslušný prokurátor 26. júla 2012 odvolanie a to v neprospech obžalovaného. V dodatočne predložených dôvodoch namieta, že okresný súd posúdil jednotlivé dôkazy nesprávne, keď zohľadnil len skutočnosti svedčiace v prospech obžalovaného a skutočnosťami svedčiacimi v jeho neprospech sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal, resp. tieto spomenul len okrajovo. V tejto súvislosti považuje za nesprávne predovšetkým posúdenie príčinného významu vzniku následku len na základe zanedbania pozákrokovej starostlivosti o poškodenú osobou odlišnou od osoby obžalovaného, teda bez zohľadnenia a posúdenia významu ERCP a EPS vyšetrení vykonaných obžalovaným a okresnému súdu vytýka, že v rozhodnutí ani len neozrejmil, v čom konkrétne vidí „prerušenie“ tejto príčinnej súvislosti. Pritom zdôraznil, že podľa

ustálenej judikatúry samotné zanedbanie pozákrokovej starostlivosti o poškodenú, ktoré malo podľa súdu príčinný význam na vzniku jej smrti, nie je samo o sebe dôvodom, aby obžalovaný nebol uznaný za vinného, a to ani za situácie, keď osoba, ktorá pozákrokovú starostlivosť zanedbala, nie je odsúdená spolu s obžalovaným v spoločnom konaní, resp. v samostatne vedenom konaní, alebo dokonca ak proti nej nebolo trestné konanie ani začaté. Ďalej tvrdí, že práve vykonanie ERCP a EPS bez dostatočných skúseností a bez odborného vedenia bolo „morbus principalis“ - prvotným stavom, ktorý po pridružených komplikáciách a neskorom vykonaní CT vyšetrenia viedol k smrti poškodenej. Okresný súd podľa odvolateľa opomenul zohľadniť, že obžalovaný bol v procese vzdelávania a teda ani získanie, resp. udelenie certifikátu nie je možné ponímať len ako nejakú formálnu podmienku pre vykonanie dotknutých lekárskych úkonov samostatne. Okresnému súdu tiež vytýka, že nezohľadnil prítomnosť peritonitídi u poškodenej a nezaoberal sa ani vykonaním papilo synkteroktómie a jej následkami, pričom tvrdenie obžalovaného o nevykonaní ERCP a EPS je podľa odvolateľa nedôveryhodné a vyvrátené celým radom dôkazov. Vychádzajúc z uvedeného prokurátor uzatvára, že trestnoprávna zodpovednosť je u obžalovaného daná samotným vykonaním lekárskeho úkonu, ktorý mohol a mal vykonať len pod odborným dohľadom a nie samostatne, a ak tento vykonal samostatne, prebral tým na seba plnú trestnoprávnu zodpovednosť za prípadné následky a komplikácie, keďže bol uzrozumený s tým, že uvedené invazívne zákroky nie je oprávnený samostatne vykonať. V podstate z týchto dôvodov navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil Okresnému súdu Prešov na nové prejednanie a rozhodnutie.

Obžalovaný MUDr. V. L. prostredníctvom obhajcu navrhol odvolanie prokurátora ako nedôvodné zamietnuť. Zdôraznil pritom, že v čase skutku nemal certifikát na vykonávanie ERCP vyšetrení ani MUDr. A..

K podanému odvolaniu sa vyjadril aj pošk. Ing. X. F., ktorý namietal najmä záver okresného súdu, že obžalovaný nemal dosah na ďalšiu zdravotnú starostlivosť, keďže bol súčasťou lekárskeho tímu, bol telefonicky kontaktovaný a tiež bol pri lôžku nebohej, a preto bolo podľa neho jeho povinnosťou prijímať riešenia, včítanie odporúčania CT vyšetrenia. Ďalej, v zhode s predchádzajúcimi vyjadreniami a podaniami, poukázal na neobjektivitu znalcov a prekážky vo vyšetrovaní a navrhol odvolaniu prokurátora vyhovieť.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd na podklade uvedeného, včas a oprávnenou osobou podaného odvolania, preskúmal v súlade s zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Po takto vykonanom prieskume, ktorý však bol obmedzený tým, že v priebehu trestného konania došlo k strate originálu trestného spisu a odvolací súd tak mal k dispozícii iba jeho kópiu, a po doplnení konania dôkazmi nevyhnutnými na to, aby mohol o odvolaní rozhodnúť, dospel k záveru, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné.

Úvodom treba k veci uviesť, že konanie predchádzajúce napadnutému rozsudku netrpí takými podstatnými chybami, ktoré by bez ďalšieho odôvodňovali jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa, aby ju znovu prejednal a rozhodol. V rámci tohto konania vykonal okresný súd dôkazy v rozsahu potrebnom pre jeho rozhodnutie, tieto zároveň dôsledne vyhodnotil jednotlivo i v ich súhrne a na ich základe správne ustálil skutkový stav veci. Súčasne, rešpektujúc ustanovenie , prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Odvolací súd sa pritom s dôvodmi napadnutého rozsudku stotožnil, v podrobnostiach na ne, najmä pokiaľ ide o obsah vykonaných dôkazov, odkazuje a nad ich rámec k podstate odvolacích námietok dodáva:

Predovšetkým nemožno veriť aktuálnej obhajobe obžalovaného, že endoskopickú retrográdnu cholangiopankreatikografiu (ďalej len „ERCP“) s následnou endoskopickou papilosfinkterotómiou (ďalej len „EPS“) u nebohej T. F. vôbec nevykonal. Toto jeho tvrdenie totiž vyvracia nielen ním spísaný záznam o priebehu týchto zákrokov, ale i fakt, že pokiaľ by neboli vykonané, nenastali by u nebohej tie komplikácie, ktoré u nej boli objektívne zistené.

Aj so zreteľom na námietky prokurátora je tak v posudzovanej veci kľúčovou odpoveď na otázku, či konanie kladené obžalovanému za vinu, podstata ktorého spočíva v tom, že u nebohej T. F. vykonal

ERCP a následnú EPS, resp. sa o ňu pokúsil, samostatne, hoci nemal doklad oprávňujúci ho vykonávať tieto diagnostické a liečebné výkony samostatne a ani dostatočnú prax a skúsenosti, v dôsledku čoho mali u pacientky nastať komplikácie v podobe akútnej pankreatitídy a iatrogénnej perforácie duodena, ktoré napokon viedli k jej smrti, napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví podľa , Tr. zákona [ (ďalej len „Tr. zákon“)].

K tomu považuje krajský súd za potrebné najprv vo všeobecnej rovine uviesť, že znaky objektívnej stránky skutkovej podstaty uvedeného trestného činu môže naplniť i konanie lekára spočívajúce v nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti, ktorá vedie k smrti pacienta. Nevyhnutným predpokladom vyvodenia trestnej zodpovednosti je však v takýchto prípadoch zistenie, že konanie lekára bolo v rozpore s jeho povinnosťou vykonávať zdravotnícke povolanie v súlade s dostupnými poznatkami v oblasti lekárskej vedy a biomedicínskych vied, t. j. s povinnosťou vykonávať povolanie tzv. lege artis. Za porušenie postupu lege artis sa pritom považuje, ak lekár pri výkone svojho povolania nedodrží pravidlá poskytovania zdravotnej starostlivosti vymedzené jednak aktuálnymi poznatkami lekárskej vedy a zároveň rozsahom jeho úloh podľa pracovného zaradenia a konkrétnymi podmienkami, či objektívnymi možnosťami. Takéto konanie musí byť lekárom zavinené prinajmenšom z nevedomej nedbanlivosti a trestnoprávne významný následok s ním musí byť zároveň v príčinnej súvislosti, pri posudzovaní ktorej treba zohľadniť aj zásadu gradácie príčinnej súvislosti. Podľa tejto zásady totiž platí, že nie každé konanie, bez ktorého by následok nenastal, je rovnako dôležitou príčinou tohto následku. Z pohľadu vyvodenia trestnoprávnej zodpovednosti sa preto vyžaduje, aby konanie obžalovaného bolo pre spôsobenie následku dostatočne významnou príčinou.

Vychádzajúc z uvedeného považuje odvolací súd v preskúmavanej veci za rozhodujúce, že hoci sa všetci znalci v podstate zhodli na tom, že obžalovaný nemal na samostatné vykonávanie predmetných diagnostických a liečebných výkonov dostatočné skúsenosti (čo z veľkej časti odvodzujú z nedostatkov v spôsobe zaznamenania ich výkonu), žiadny z nich nedospel k záveru, žeby obžalovaný postupoval non lege artis. Súčasne všetci v zásade zhodne konštatujú, že síce riziko komplikácií je u menej skúsených endoskopistov vyššie, ani u tých najskúsenejších sa im nedá vyhnúť a to napriek tomu, že pri zákroku postupovali lege artis a nič nezanedbali.

Povedané inými slovami, akútna pankreatitída, ktorá je známou komplikáciou ERCP a EPS, nebola dôsledkom non lege artis postupu obžalovaného, ale táto by, aj so zreteľom na rizikové faktory ako liečba kortikoidmi, obezita a vek nebohej, pravdepodobne nastala tiež vtedy, ak by obžalovaný vykonal zákroky pod dohľadom, a mohla nastať i vtedy, ak by ich vykonal skúsenejší endoskopista s certifikátom.

Pokiaľ ide o podozrenie, že pri zákroku došlo k perforácii duodena, treba uviesť, že toto nebolo spoľahlivo preukázané a to napriek priam úpornej snahe pozostalých, ktorej odvolací súd rozumie, pretože mali a majú plné právo na to, aby v prípade, ak došlo k zanedbaniu zdravotnej starostlivosti, bol označený subjekt, ktorý je za to zodpovedný. Bolo len na škodu tejto veci, že rovnako zanietené neboli pri jej objasňovaní aj orgány činné v trestnom konaní, ktoré sa vybrali cestou najmenšieho odporu, keď sa zamerali iba na to, že liečebné zákroky vykonal lekár bez certifikátu, namiesto toho, aby celú vec posudzovali komplexne.

Na druhej strane ale treba uviesť, že skutočnosť, že nebolo preukázané, či k perforácii duodena došlo alebo nie, nie je v konečnom dôsledku pre rozhodnutie v preskúmavanej veci podstatná. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na to, že aj perforácia duodena je jednou z komplikácií EPS. Dôležité pritom je, že táto komplikácia sa počas výkonu alebo v krátkej dobe po ňom veľmi ťažko diagnostikuje, keďže pri samotnom vyšetrení a vizualizácii endoskopického výkonu sa nedá s istotou povedať, či došlo alebo nedošlo k perforácii a bolesť brucha, ktorá navyše nemusí byť v klinickom obraze vôbec dominantná, môže byť prejavom práve ľahkej pankreatitídy, do ktorej zapadajú aj ďalšie prejavy perforácie duodena. Prínosným je v tomto smere jedine následné CT vyšetrenie.

Preto vychádzajúc z toho, že ERCP bola indikovaná správne (na čom sa zhodli všetci znalci), ku komplikáciám v podobe akútnej pankreatitídy (a prípadne aj v podobe perforácie duodena) mohlo dôjsť bez ohľadu na to, či by ERCP a EPS vykonal obžalovaný pod dohľadom alebo by ich vykonal iný endoskopista s certifikátom a zároveň nebolo zistené, aby obžalovaný postupoval non lege artis, t. j. aby niečo zanedbal, z hľadiska nastalého následku - smrti nebohej, je aj podľa názoru krajského súdu kľúčovou následná včasná diagnostika komplikácií, ktoré bývajú s týmto druhom zákrokov spojené,

a adekvátna liečba. Obžalovaný však nebol ošetrujúcim lekárom nebohej, keďže ten bol pracovne zaradený na inom oddelení Fakultnej nemocnice s poliklinikou J. A. J., ktorej bol zamestnancom, než na ktorom bola hospitalizovaná nebohá, a z tohto dôvodu táto nebola v jeho ďalšej starostlivosti. Nemôže tak niesť zodpovednosť za prípadné chyby v následnej zdravotnej starostlivosti, vo vzťahu ku ktorej sa jednotliví znalci zhodli na tom, že táto nebola v prvých dňoch na takej úrovni, ako si vyžadoval klinický stav nebohej a dokumentovali laboratórne vyšetrenia, najmä pokiaľ ide o infúznu liečbu a CT vyšetrenie, ktoré malo byť vzhľadom na pretrvávajúce ťažkosti indikované 48 až 72 hodín po zákroku.

Inak povedané, skutočnosť, že obžalovaný vykonal ERCP a následnú EPS samostatne, hoci nemal doklad oprávňujúci ho vykonávať tieto diagnostické a liečebné výkony samostatne a ani dostatočnú prax a skúsenosti, nie je z pohľadu vyvodenia trestnoprávnej zodpovednosti dostatočne významnou príčinou následku, ktorý nastal. To samozrejme neznamená, že za vyššie zmienené chyby v poskytovaní zdravotnej starostlivosti nemá niesť zodpovednosť príslušné zdravotnícke zariadenie, ktoré poskytovalo zdravotnú starostlivosť v podobe ERCP a EPS bez toho, aby zamestnávalo lekára s certifikátom na výkon týchto diagnostických a liečebných zákrokov, príp. iné osoby, voči ktorým nebolo trestné stíhanie vedené.

Z týchto dôvodov Krajský súd v Prešove odvolanie prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Prešov z 25. júla 2012, sp. zn. , ako nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.