Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Uznesenie_2CoE-48-2014.pdf
PDF · 75.97 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoE/48/2014
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného : Obec Hencovce, Hencovce, proti povinnému : BUKÓZA a.s., so sídlom Hencovská, Vranov nad Topľou IČO: 00 153 036, o vymoženie 24.082,02 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. Er 3334/1997-76 zo dňa 7.2.2011 jednohlasne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku o trovách exekúcie.
N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Prvostupňový súd napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Ďalej rozhodol tak, že oprávneného zaviazal nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 191,86 eur do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe návrhu oprávneného doručeného dňa 12.12.1997 a poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 31.12.1997 bolo proti povinnému začaté exekučné konanie. V priebehu exekúcie bol dňa 1.2.1999 na majetok povinného vyhlásený konkurz, pričom súd zistil, že dňa 15.11.2006 bol povinný vymazaný z Obchodného registra ex offo.
Po preskúmaní veci súd prvého stupňa právne uzavrel, že pohľadávku nie je od koho vymáhať, pretože došlo k zániku povinného bez právneho nástupcu, čím stratil procesnoprávnu spôsobilosť byť účastníkom konania. Preto podľa § 57 ods. 1 písm. g) Ex. por. exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať.
Súd ďalej zaviazal oprávneného na náhradu trov exekúcie podľa § 196 v spojení s § 203 ods. 2 Ex. por., lebo oprávnený mohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie, keďže podal návrh na začatie exekúcie v roku 1997, konkurz na majetok povinného bol vyhlásený v roku 1999 a k výmazu povinného došlo až v roku 2006.
Proti uzneseniu vo vzťahu k trovám konania sa v zákonnej lehote odvolal oprávnený. V odvolaní uviedol, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd len fakultatívne môže uložiť oprávnenému povinnosť nahradiť trovy exekúcie, tak ako to predpokladá § 203 Ex. por.. Podľa jeho názoru nebolo v možnostiach oprávneného zistiť výsledky hospodárenia povinného, keďže
nemal prístup k ekonomickým výsledkom povinného a nemohol predpokladať zastavenie exekúcie z dôvodu vyhlásenia konkurzu. Argumentoval, že nemohol dva roky pred vyhlásením konkurzu na majetok povinného predpokladať také smerovanie podnikateľskej činnosti povinného, že na jeho majetok bude vyhlásený konkurz. Z opatrnosti zároveň vzniesol námietku premlčania. Navrhol napadnuté uznesenie v časti výroku o trovách zrušiť a vo zvyšnej časti potvrdiť.
Krajský súd v Prešove ako odvolací súd uznesením č. k. 2 CoE 30/2011-90 zo dňa 26.5.2011 rozhodol tak, že zmenil napadnuté uznesenie vo výroku o trovách exekúcie tak, že súdnemu exekútorovi JUDr. Ing. Karolovi Mihalovi náhradu trov exekúcie nepriznal a zároveň ani účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že oprávnený z objektívneho hľadiska nemohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie spočívajúci vo výmaze povinného z obchodného registra. Nevyplýva preto žiaden relevantný dôvod na prijatie záveru o procesnom zavinení oprávneného na zastavení exekúcie, resp. existencia takej okolnosti u oprávneného, na základe ktorej by mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.
Generálna prokuratúre Slovenskej republiky podala na základe podnetu súdneho exekútora JUDr. Ing. Karola Mihala proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove č. k. 2 CoE 30/2011-90 zo dňa 26.5.2011 mimoriadne dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktoré odôvodnila tým, že Exekučný poriadok neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by upravovalo náhradu trov exekučného konania, ak povinný zanikne, preto je potrebné použiť analógiu najbližšieho ustanovenia, ktorým je § 203 ods. 2 Ex. por..
Oprávnený sa k mimoriadnemu dovolaniu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vyjadril v tom zmysle, že Krajský súd v Prešove zmenil rozhodnutie Okresného súdu Vranov nad Topľou vo výroku o trovách exekúcie v súlade s obsahom, zmyslom a účelom zákona č. 233/1995 Z. z., jeho ustanovenia § 203. Poukázal na novelu Exekučného poriadku č. 32/2002 Z. z. s účinnosťou od 1.2.2002, pričom platná právna úprava do 31.1.2002 neobsahovala v § 203 Ex. por. Žiadny odsek 2, teda odvolací súd nemohol postupovať v rozpore so zákonom. Domnieval sa, že priznanie trov konania oprávnenému by bolo v rozpore s ustanoveniami Ex. por. Platného v čase začatia exekučného konania. Na základe uvedeného navrhol, aby dovolací súd zamietol toto mimoriadne dovolanie a zaviazal súdneho exekútora JUDr. Ing. Karola Mihala uhradiť oprávnenému trovy konania vo výške 821,44 eur.
K podanému mimoriadnemu dovolaniu sa vyjadril aj súdny exekútor JUDr. Ing. Karol Mihal, ktorý uviedol, že správny je právny názor Generálneho prokurátora SR nie Krajského súdu v Prešove, keďže to bol oprávnený, kto navrhol zastavenie exekúcie. Poukázal na rozhodnutie Van der Mussele proti Belgicku, z ktorého obsahu nevyplývajú také závery, ktoré by opodstatňovali jeho použitie aj v prípade nepriznávania trov exekúcie exekútora v SR. Navrhol, aby dovolací súd vyhovel mimoriadnemu dovolaniu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. Zn. 5 MCdo 21/2011 zo dňa 28.1.2013 rozhodol tak, že zrušil uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 26.5.2011 č. k. 2 CoE 30/2011-90 a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Dôvodil tým, že súd prvého stupňa síce správne exekúciu zastavil, avšak nesprávny bol dôvod jej zastavenia. V tomto prípade dôvodom na zastavenie exekúcie bola skutočnosť, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie (§ 57 ods. 1 písm. h) Ex. por.) a nie existencia iného dôvodu, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať (§ 57 ods. 1 písm. g) Ex. por.), ako to nesprávne ustálil okresný súd a z ktorého záveru vychádzal aj odvolací súd pri rozhodovaní o trovách exekúcie. Preto krajský súd nesprávne rozhodol, keď na vec vzťahoval § 203 Ex. por. V znení do 31.1.2002, pretože v danej veci bolo potrebné o trovách exekúcie rozhodnúť podľa odseku 2 zákonného ustanovenia, v ktorom prípade oprávnený musí uhradiť trovy exekúcie, aj keď zastavenie exekúcie nezavinil a nemohol predvídať. Uvedenú právnu úpravu treba potom podriadiť určitému ustanoveniu zákona za použitia zásad analógie. V prípade ak došlo k zániku povinného ex offo (výmazom z obchodného registra), o trovách exekúcie je potrebné na základe analógie procesného práva postupovať podľa § 203 ods. 2 Ex. por..
Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) preskúmal vec bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a viazaný názorom dovolacieho súdu dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Podľa § 196 Ex. por. za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty.
Podľa § 197 ods. 1 Ex. por. náklady podľa § 196 uhrádza povinný.
Podľa § 203 ods. 2 Ex. por. ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí, ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom. V takomto prípade znáša trovy exekúcie súd; súd nemá právo na náhradu trov exekúcie, ktoré platil.
Je potrebné zdôrazniť, že oprávnený vo svojom odvolaní nespochybňoval výšku trov exekúcie priznaných súdnemu exekútorovi, ale argumentoval, že nemohol predvídať zánik povinného bez právneho nástupcu. Vyššie citované ustanovenie § 203 ods. 2 Exekučného poriadku nedáva možnosť úvahy uloženia úhrady trov exekúcie oprávnenému, naopak má ich znášať oprávnený. Prvostupňový súd síce správne exekúciu zastavil, avšak nesprávny bol dôvod jej zastavenia, čo napokon konštatoval aj Najvyšší súd SR. V tomto prípade dôvodom na zastavenie exekúcie mala byť skutočnosť, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie (§ 57 ods. 1 písm. h) Ex. por.) a nie existencia iného dôvodu, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať (§ 57 ods. 1 písm. g) Ex. por.), z čoho pochopiteľne vyvstávajú aj iné závery vo vzťahu k trovám exekúcie.
Správny bol postup prvostupňového súdu keď zastavil exekúciu kvôli zániku povinného, pretože zrušenie povinného bez likvidácie a jeho zánik vymazaním z obchodného registra je dôvodom, pre ktorý nemožno exekúciu vykonávať. Zrušenie spoločnosti bez likvidácie zasa prisvedčuje záveru, že vzhľadom na zánik povinného bez právneho nástupcu tento nemôže byť zaviazaný povinnosťou uhrádzať trovy exekučného konania.
Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie vo výroku o trovách exekúcie (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.. Oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešným účastníkom, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Preto odvolací súd rozhodol tak, že náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.