Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_7CoP-7-2014.pdf
PDF · 81.62 KB
Case nature
Area
Subarea
7CoP/7/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a členov senátu JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Andrey Mazákovej vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti X. Y. nar. XX.X.XXXX a G. Y. nar. XX.X.XXXX zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach detí rodičov U. Y. nar. XX.X.XXXX bývajúcej v M. na O. ul. č. XX a M. Y.Á. nar. XX.X.XXXX bývajúceho v M. na X. ul. č. X zastúpeného JUDr. Rudolfom Manikom, PhD. advokátom Advokátskej kancelárie ADVOKÁT s.r.o. so sídlom v Košiciach na Jantárovej ul. č. 30 v konaní o zvýšenie výživného o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 25.10.2013 č.k. 41P 67/2013-115 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zvýšil výživné od otca pre maloleté deti naposledy určené rozsudkom Okresného súdu Košice II z 30.10.2006 č.k. 44C 505/2005-45 pre mal. X. z 2.300 Sk mesačne na 150 € mesačne a mal. G. z 2.000 Sk mesačne na 130 € mesačne od 16.4.2013 do budúcna, ktoré je otec povinný platiť matke maloletých detí vždy do 15. dňa v mesiaci. Dlžné výživné za obdobie od 16.4.2013 do 31.10.2013 pre mal. X. v sume 515,55 € a mal. G. v sume 445,27 € povolil otcovi splácať v mesačných splátkach po 20 € na každé dieťa popri bežnom výživnom pod stratou výhody splátok. Rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie otec a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a návrh na zvýšenie výživného zamietol. Namietal, že súd nedostatočne zistil skutkový stav, resp. vyhodnotil právny stav veci. Matka nepreukázala výšku nákladov na maloleté deti, ktoré by zodpovedali priznanej výške výživného. Ťarcha výživného za odvolaním napadnuté obdobie by znamenalo pre povinného neprimerané existenčné riziká. Do úvahy je potrebné zobrať skutočnosť, že ako SZČO - podnikateľ si uplatňuje paušálne výdavky, teda nemusí viesť (a ani nevedie) v zmysle zákona o dani z príjmov podrobné účtovníctvo vrátane peňažných denníkov, pokladní, faktúr, prehľadov o majetku a záväzkoch i prehľadov o príjmoch a výdavkoch; daňovému úradu podáva len tlačivá daňových priznaní. Jeho jediným príjmom od jediného objednávateľa je za rok 2012 práve príjem uvedený v daňovom priznaní 2.355,17 €. V úplnej animozite s týmto daňovým priznaním za rok 2011 i 2012 súd určil absolútne neadekvátne výživné, čo predstavuje rozpor s právnym poriadkom i súdnou praxou vrátane totožného súdu v konaní 27P 99/2013 podľa rozsudku z 27. júna 2013. Z uvedeného je zrejmé, že celý návrh na rozdiel od tvrdení matky nezodpovedá jeho schopnostiam ani majetkovým pomerom, nakoľko je bezmajetný. Matka v skutočnosti nepreukázala výšku svojich výdavkov (ani detí), ktoré sú podľa neho nadnesené a nezodpovedajú ich skutočnej výške. Určené výživné považuje za rozporné vzhľadom na jeho možnosti a kolidujúce s ustanovením Zákona o rodine v zásadách pri určovaní jeho výšky.
Potencionalita jeho príjmov, keďže nemá ani maturitu, je takmer nulová. Matka navyše podala návrh len po 2,5 roku od poslednej úpravy výživného, pričom pomery účastníkov sa odvtedy veľmi nezmenili.
Matka a kolízny opatrovník sa k odvolaniu otca nevyjadrili.
Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 2 písm.a/ O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine a v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Predpokladom zmeny rozhodnutia o výživnom podľa ust. § 78 ods. 1 Zákona o rodine je výrazná zmena pomerov na strane oprávneného alebo povinného, ktoré boli podkladom predchádzajúceho rozhodnutia o výživnom, pričom musí ísť o zmenu trvalú, nielen prechodnú a musí sa jednať o zásadnú zmenu v tých okolnostiach, z ktorých vychádzalo predchádzajúce rozhodnutie súdu o výživnom. Pri rozhodovaní o zmene výživného sa obdobne použijú zásady, ktoré sú rozhodujúce pre určenie výživného, t.j. ust. § 62 ods. 1, 2, 4 a 5 a ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine. Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Kritériami určovania rozsahu vyživovacej povinnosti v zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení sú odôvodnené potreby dieťaťa, ako aj možnosti, schopnosti a majetkové pomery rodičov. Pri určení rozsahu výživného je potrebné vychádzať z toho, aká peňažná suma je potrebná na úhradu odôvodnených potrieb dieťaťa, medzi ktoré patria okrem bežných potrieb ako výživa vo vlastnom zmysle slova, šatstvo, bielizeň, obuv, náklady na bývanie, ako aj ďalšie potreby súvisiace s rozširovaním a prehlbovaním vzdelania dieťaťa, rozvojom jeho záujmov, prípravou na budúce povolanie a tiež kultúrne, športové a rekreačné potreby, t.j. všetky nevyhnutné potreby, ktoré vyžaduje v súčasnosti život kultúrneho človeka. Odôvodnené potreby detí v rovnakom veku a na rovnakom stupni školskej dochádzky sú spravidla rovnaké, pokiaľ nie sú v určitom konkrétnom prípade zvýšené v dôsledku zhoršeného zdravotného stavu, finančne náročnej kultúrnej, záujmovej alebo športovej činnosti, prípadne ak rozumové schopnosti dieťaťa odôvodňujú nadštandardné vzdelávanie dieťaťa, teda ide o všeobecne známe skutočnosti, ktoré nie je potrebné osobitne dokazovať s tým, že dokazovať je potrebné len odôvodnené výdavky na výživu dieťaťa, ktoré vybočujú z rámca potrieb iných detí v tomto veku. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že výživné nie je možné určovať mechanickým výpočtom. Ustanovenie § 75 ods. 1 Zákona o rodine rozšírilo východiská zisťovania a posudzovania možností, schopností a majetkových pomerov rodičov aj o zisťovanie takzvanej potencionality príjmov. Princíp potencionality má prednosť pred princípom fakticity, to znamená, že súd je povinný prihliadať aj k zjavne nevyužitým schopnostiam povinného rodiča. Pre určenie výšky vyživovacej povinnosti preto nie je smerodajné, aký príjem rodič v skutočnosti dosahuje alebo či vôbec pracuje, ale to, čo je objektívne možné, aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosti, zručnosti, pracovné skúsenosti. V tomto prejednávanom prípade bolo nepochybne preukázané, že u maloletých detí došlo od poslednej úpravy výživného, ktorá bola vykonaná v roku 2006, k podstatným a trvalým zmenám pomerov odôvodňujúcim zmenu doterajšieho rozhodnutia o výživnom, nakoľko ich odôvodnené potreby sa podstatným spôsobom zvýšili v dôsledku ich veku, rastu a školskej dochádzky. Matka detí v priebehu konania prezentovala výdavky maloletých detí, ktoré nevybočujú z rámca potrieb iných detí v rovnakom veku a rovnakom stupni školskej dochádzky, preto nebolo potrebné ich osobitne dokazovať a o ich výške nemal pochybnosti ani odvolací súd. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa o potencionálnych možnostiach a schopnostiach otca plniť si zvýšenú vyživovaciu povinnosť a dodáva, že otec je samostatne zárobkovo činnou osobou, teda podnikateľom v zmysle § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka, čo znamená, že uvedenú činnosť vykonáva okrem iného na vlastné riziko a za účelom dosiahnutia zisku. Z uvedeného dôvodu nie je možné uveriť tvrdeniu otca, že jeho príjem 200 € mesačne brutto je jeho jediným príjmom, pričom tento
príjem dostáva za službu a to predaj v Lyžiarskom dome denne od 9.00 hod. do 18.00 hod., z čoho, ako správne uzavrel súd prvého stupňa, vyplýva, že nedosahuje ani minimálnu mzdu pracovníka v národnom hospodárstve. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že v prípade posudzovania možností, schopností a majetkových pomerov povinného rodiča, ktorý je podnikateľom, je takzvaná vyšetrovacia zásada podľa § 120 ods. 2, 3 O.s.p. prelomená ust. § 63 ods. 1 Zákona o rodine, z ktorého vyplýva, že rodič, ktorý má príjmy z inej než závislej činnosti podliehajúcej dani z príjmu, je povinný preukázať ich súdu, predložiť podklady na zhodnotenie svojich majetkových pomerov a umožniť súdu sprístupnením údajov chránených podľa osobitného predpisu zistenie aj ďalších skutočností potrebných pre rozhodnutie. Ak si rodič nesplní túto povinnosť, predpokladá sa, že výška jeho priemerného mesačného príjmu predstavuje dvadsaťnásobok sumy životného minima. Uvedená edičná povinnosť nie je viazaná na výzvu súdu. Dôkazná povinnosť teda v tomto prípade je na povinnom rodičovi podnikateľovi, ktorý má preukázať relevantnými listinnými dôkazmi, že objektívne výsledky jeho podnikateľskej činnosti mu neumožňujú plniť si vyživovaciu povinnosť vo zvýšenom rozsahu. V tejto súvislosti je potrebné tiež poukázať na to, že Zákon o rodine je špeciálnym právnym predpisom vo vzťahu k daňovým predpisom, ktoré sú všeobecné a preto východiskom a usmerňovateľom pre posudzovanie potencionality príjmov povinného je výlučne Zákon o rodine. To znamená, že daňové priznanie, či už fyzickej alebo právnickej osoby, nie je pre zhodnotenie výsledkov hospodárenia podnikateľského subjektu z hľadiska Zákona o rodine smerodajné. V tomto prejednávanom prípade si otec maloletých detí edičnú povinnosť nesplnil. Na uvedený záver nemá vplyv ani tvrdenie otca, že z hľadiska daňových predpisov nie je povinný viesť účtovníctvo, nakoľko uplatňuje paušálnu daň. Pokiaľ otec tvrdí, že jeho terajšia pozícia na trhu práce mu dlhodobo neprináša finančné zabezpečenie a materiálne uspokojovanie, resp. mu subjektívne dovoľuje plniť si vyživovaciu povinnosť len v doteraz určenom rozsahu, odvolací súd poukazuje predovšetkým na využitie jeho subjektívnych vlastnostní a pracovných skúsenostní v súvislosti s povinnosťou organizovať svoje podnikateľské aktivity v záujme dosiahnutia primeraného zisku a v neposlednom rade aj na možnosť zváženia iného zamestnania, resp. inej ďalšej činnosti na zabezpečenie dostatočného príjmu tak, aby vyživovacia povinnosť k maloletým deťom nebola ohrozená. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že matka aj na úkor svojho životného minima zabezpečuje starostlivosť o maloleté deti a uspokojuje ich potreby tak, ako postupne vznikajú, teda poskytuje im stravu, ošatenie, bývanie a zabezpečuje im potreby pre školskú dochádzku. Rovnakú povinnosť má aj otec detí. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť aj takzvanú valorizačnú klauzulu obsiahnutú v ust. § 78 ods. 3 Zákona o rodine, ktorá ukladá súdu, aby v prípade, ak rozhoduje o zmene výživného, zohľadnil aj zmenu výšky (vývoj) životných nákladov. Vývoj životných nákladov je objektívna okolnosť, ktorá aj sama osebe odôvodňuje zmenu výšky výživného. Objektívne preukázaný vývoj životných nákladov spoločnosti od roku 2006 do roku 2013, resp. 2014 dovoľuje záver, že výživné určené pred viac ako 7 rokmi pokrylo potreby maloletých detí spolu s podielom matky na výživnom v dostatočnom rozsahu, kým v súčasnosti zabezpečuje potreby detí už len minimálne. Ponechanie výživného na doterajšej úrovni by znamenalo posunúť zodpovednosť otca za zdravie a život detí na matku detí, ktorá sa osobne o deti stará a dobrovoľne si plní vyživovaciu povinnosť k deťom na hranici svojich možností vzhľadom na jej príjem 224,45 € vrátane daňového bonusu, ktorý je doplnený rodinnými prídavkami 46,20 € mesačne a peňažným príspevkom na jej diétne stravovanie vo výške 36,12 € mesačne, čo by bolo nepochybne v rozpore so Zákonom o rodine, morálkou aj spravodlivosťou. Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa správne a zákonne rozhodol o zvýšení výživného pre maloleté deti, počiatku plnenia takto stanoveného výživného, ako aj dlhu na výživnom, ktorý vznikol v dôsledku zmeny rozsahu vyživovacej povinnosti, odvolací súd rozsudok podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil a podľa ods. 2 tohto ustanovenia sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením.
O trovách odvolacieho konania súd nerozhodoval, pretože žiaden z účastníkov náhradu trov konania nežiadal (§ 151 ods. 1, § 224 ods. 1 O.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.