Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_25Co-426-2013.pdf
PDF · 88.87 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/426/2013
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti žalovanému: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 30. 09. 2013 č.k. 8C/633/2012-42, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 175 eur ako náhrady škody a sumy 497,88 eura ako nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom pod sp.zn. 9Er/313/2007. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 1, § 2, § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 6, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, 4, § 17 ods. 1-3, § 25 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného v čase začatia dotknutého exekučného konania (ďalej len „Exekučný poriadok“) a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Z hľadiska skutkového stavu mal za preukázané, že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp.zn. 9Er/313/2007 dňa 27. 03. 2007 súdna exekútorka JUDr. Alena Szalayová doručila Okresnému súdu Nové Zámky (ďalej len „exekučný súd“) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného Pohotovsť, s.r.o. proti povinnému W. G., o vymoženie 9.900,-Sk s príslušenstvom, pričom exekučný súd dňa 23. 04. 2007 jej vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Dňa 06. 09. 2010 bol exekučnému súdu doručený návrh oprávneného na zmenu exekútora s tým, že oprávnený žiadal vykonaním exekúcie poveriť exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, o ktorom návrhu exekučný súd rozhodol dňa 22. 06. 2011 tak, že tomuto vyhovel. Konštatoval, že pokiaľ náhradu škody si žalobca uplatňoval z dôvodu, že exekučný súd svojim postupom porušil povinnosť orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní, ohľadne prípadných prieťahov sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodoval o takejto sťažnosti Ústavný súd SR alebo Európsky súd pre ľudské práva, pričom len takéto podklady by boli relevantné pre priznanie náhrady škody v zmysle § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktoré je platné od 01. 01. 2013. Ďalej poskytol teoretický výklad zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, pojmu nesprávneho úradného postupu škody, ako aj príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Tvrdenie žalobcu, že exekučný súd nerozhodol v zákonnej lehote o žiadosti o udelenie poverenia, označil za právne irelevantné s poukazom na to, že exekučný poriadok stanovuje len lehotu na vydanie poverenia, nie však na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia. Na rozdiel od žalobcu, bol názoru, že nevydanie poverenia v 15-dňovej lehote nebolo zapríčinené nesústredenosťou exekučného súdu, ale tým, že exekučný súd si plnil svoju povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či predložený exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a teda s ust. § 45 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti uviedol, že z obsahu exekučného spisu vyplýva, že exekučný súd v rámci plnenia tejto povinnosti vyzval žalobcu ako oprávneného na predloženie úverovej zmluvy, z ktorej vznikla vymáhať sa majúca pohľadávka, pričom oprávnený túto zmluvu predložil až po urgencii exekučného súdu, a preto v žiadnom prípade nedošlo zo strany exekučného súdu k nesprávnemu úradnému postupu. Absentuje tak jeden z predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu, pričom absencia čo i len jedného zo zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti musí mať za následok zamietnutie žaloby vo veci. Za situácie, že pre neexistenciu rozhodnutia oprávneného orgánu o existencii prieťahov v konaní nebola splnená ani táto základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody z dôvodu nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, sa preto ďalej ani nezaoberal existenciou ďalších predpokladov zodpovednosti za škodu. Taktiež poznamenal, že pokiaľ podľa žalobcu by mal posúdiť v tomto konaní, či exekučný súd rozhodol správne, keď žiadosť o udelenie poverenia zamietol, takéto oprávnenie mu neprináleží. Uzavrel, že žalobca v tomto konaní neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučnému súdu, a preto jeho žalobu ako nedôvodnú zamietol. Rozhodnutie o trovách konania oprel o ust. § 142 ods. 1 OSP a žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, nepriznal náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie práva proti žalobcovi, ktorý vo veci úspech nemal, pretože mu žiadne trovy nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní bol viazaný ust. § 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z.z.. Svojim rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Vytkol mu tiež, že odôvodnenie o zániku nároku na náhradu uplatnenej škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom založil na nedôveryhodnosti údajov, čo platné právo nepozná. V tejto súvislosti poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a preto mohol niektoré skutočnosti len usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite, z ktorého dôvodu ako dôkaz označil aj exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov však nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Poukázal tiež na to, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Ďalej argumentoval, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a naviac jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti atď. Rovnako tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.
Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.
Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP.
Predmetom tohto konania je žaloba žalobcu, ktorou sa voči žalovanému domáha zaplatenia sumy 175 eur z titulu náhrady škody a sumy 497,88 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 9Er/313/2007. Nesprávny úradný postup žalobca vzhliadol v nerozhodnutí o návrhu oprávneného na zmenu exekútora v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote a v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o návrhu na zmenu súdneho exekútora, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo po nečinnosti exekučného súdu viac ako 293 dní.
Na námietku odvolateľa, ktorý okrem nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj neúplne zisteného skutkového stavu vytýkal i odňatie mu možnosti konať pred súdom, ako i vzhľadom na zákonnú povinnosť odvolacieho súdu skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 221 OSP, zaoberal sa odvolací súd prioritne otázkou, či konanie v danej veci netrpí niektorou z vád vymenovaných v § 221 ods. 1 písm. a-g/ OSP (či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prozačatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať alebo o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom, či súdom nesprávne obsadeným).
Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP odvolací súd rozhodnutie zruší, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení § 221 ods. 1 písm. f/ OSP je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručuje v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Požiadavky na riadne zdôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach SR ustanovuje § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáha a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, jasne, stručne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Výkladom citovaného ustanovenia OSP pritom treba dospieť k záveru, že s tam uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú, a napokon tiež len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Povinnosť súdu riadne odôvodňovať rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá zároveň aj dôvodnosť podaného odvolania. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sa musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení jednoznačne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t.j. musí byť preskúmateľné.
Preskúmaný rozsudok súdu prvého stupňa však tieto požiadavky nespĺňa. Prvostupňový súd svoje zamietajúce rozhodnutie založil na zistení, že v konaní nebolo preukázané, že by zo strany exekučného súdu vo veci vedenej pod sp.zn. 9Er/313/2007 došlo k nesprávnemu úradnému postupu, čím nebol naplnený základný predpoklad pre priznanie žalobcom uplatnenej náhrady škody a nemajetkovej ujmy. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol obsah podanej žaloby, opísal zistený skutkový stav, citáciu zákonných ustanovení, podľa ktorých vec právne posúdil, ako aj podal teoretický výklad zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia však tiež plynie, že nesprávnosť úradného postupu exekučného súdu posudzoval vo vzťahu k dodržaniu zákonnej lehoty pri jeho rozhodovaní o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uvedenej v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a na to nadväzujúcimi prieťahmi v konaní. V tomto smere konštatoval, že tvrdenie žalobcu o nerozhodnutí exekučného súdu o žiadosti o udelenie poverenia v zákonnej lehote je právne irelevantné, pretože exekučný poriadok stanovuje len lehotu na vydanie poverenia, nie však na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia a zároveň, že nevydanie poverenia v 15-dňovej lehote bolo zapríčinené plnením si povinnosti exekučného súdu posúdiť, či predložený exekučný titul nie je v rozpore so zákonom, a preto žalobcom tvrdený nesprávny úradný postup sa v exekučnej veci nestal. V ďalšom odseku ale zase uvádza, že mu neprináleží zistiť správnosť rozhodnutia exekučného súdu, ktorým žiadosť o udelenie poverenia zamietol. Odhliadnuc od toho, že takéto závery súdu prvého stupňa sú vzájomne protirečivé, nemajú svoj základ ani v zistenom skutkovom stave, keď z obsahu pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Nové Zámky sp.zn. 9Er/313/2007 nad akúkoľvek pochybnosť vyplýva, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola exekučným súdom zamietnutá a poverenie pre exekútora bolo vydané dňa 23. 04. 2007. V preskúmavanej veci ale je najpodstatnejším, že žalobca v tomto konaní uplatnený nárok vyvodzuje síce z nesprávneho úradného postupu v danej exekučnej veci, ale tento vzhliadol v porušení zákonnej povinnosti exekučného súdu rozhodnúť o jeho návrhu ako oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia jeho návrhu. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa však neposkytuje žiadnu argumentáciu preukazujúcu, že súd prvého stupňa z tohto hľadiska sa vecou zaoberal a posudzoval dôvodnosť žaloby. V tejto súvislosti prvostupňový súd vôbec neuviedol, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, ani podľa ktorých ustanovení vec právne posúdil. V danej veci tak prístup súdu prvého stupňa nezodpovedá príslušným ustanoveniam o súdnej ochrane, kam patrí aj zákonná požiadavka na náležitosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozsudku ako výklad myšlienkového postupu súdu o tom, ako dospel k príslušnému výroku rozsudku, musí totiž spĺňať požiadavku, aby bol účastníkom konania objektívnym, zrozumiteľným a presvedčivým, t.j. aby bolo z neho možné preskúmať správnosť postupu súdu a zároveň získať aj odpoveď na všetky podstatné argumentačné tvrdenia uplatnené účastníkmi konania, ako aj na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ak rozsudok takéto odôvodnenie neobsahuje, potom je nezrozumiteľný a nepreskúmateľný, čím došlo k porušeniu procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní a postupom súdu tak účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Vychádzajúc zo základného práva na prístup k súdnej ochrane je potrebné tiež zdôrazniť, že nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť (tiež označovaná ako zmätočnosť rozhodnutia) súdneho rozhodnutia musí byť v odvolacom konaní napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu, pričom konvalidácia tohto nedostatku odvolacím súdom neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy. Tomu zodpovedá aj znenie ust. § 220 OSP, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvého stupňa len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219 OSP) ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1 OSP). Pokiaľ existujú dôvody pre kasáciu rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP). V ďalšom konaní súd prvého stupňa vo veci opätovne rozhodne, pričom svoje rozhodnutie i náležitým spôsobom odôvodní, vyporiadajúc sa v ňom i s námietkami odvolateľa vznesenými v odvolacom konaní. Zároveň rozhodne i o náhrade trov konania, vrátane trov konania odvolacieho (§ 224 ods. 3 OSP).
Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.