Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_14CoE-63-2014.pdf
PDF · 89.8 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoE/63/2014
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: V., s.r.o., V. XX, O., H.: XX XXX XXX, zastúpený spoločnosťou U. s.r.o., so sídlom v O., V. XX, H.: XX XXX XXX, proti povinnej: S. Q., nar. X.X.XXXX, Q. XXXX/X, Q., o vymoženie XXX eur s príslušenstvom, vedenej u súdneho exekútora X.. Y. S., A. úrad O., G. XX, O., pod č. EX XXXX/XX., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Q., takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením žiadosť o udelenie poverenia na výkon exekúcie zamietol.
V odôvodnení uviedol, že súdu prvého stupňa bola dňa XX.X.XXXX doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie XXX,XX eur s príslušenstvom na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie a exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR XXXXX/XX zo dňa X.X.XXXX. Tento rozsudok zaväzoval povinnú zaplatiť sumu XXX,XX eur spolu s X,XX% úrokom z omeškania denne zo sumy XXX,XX eur od XX.X.XXXX do zaplatenia, zákonný úrok vo výške X% zo sumy XXX,XX eur od XX.X.XXXX do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume XXX,XX eur. Dňa XX.X.XXXX bola uzatvorená zmluva o úvere č. XXXXXXXXX podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnej úver vo výške XXX,XX eur a povinná sa zaviazala oprávnenému poskytnutý úver vrátiť zvýšený o príslušný poplatok vo výške XXX,XX eur, a to v pravidelných 12 mesačných splátkach po XX,XX eur. Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 1, 2, 4 písm. k/, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. b/, § 9 ods. 2 písm. j/ a y/, § 17ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS, § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. a uviedol, že podľa citovaných ustanovení súd prvého stupňa ešte pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie skúma, či žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom. Konštatoval, že zmluva o úvere zo dňa XX.X.XXXX je zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa zistil, že zmluva neobsahuje RPMN resp. priemernú RPMN. Pretože zmluva neobsahovala tieto náležitosti, poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Podľa bodu 6 všeobecných obchodných podmienok sa zmluvné strany dohodli, že ak sa stane celý dlh splatný, dlžník zaplatí veriteľovi úrok z omeškania vo výške určenej v § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. Uviedol, že účastníkmi konania uzavretá zmluva má spotrebiteľský charakter, preto dohoda o výške úrokov z omeškania je neprijateľnou podmienkou podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHC z 5.4.1993, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a
povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom ku škode spotrebiteľa. Zdôraznil, že dojednané úroky z omeškania vo výške X,XX% denne predstavujú ročný úrok XX %, čo je viac ako XX-násobok zákonom stanovenej sadzby. Základná úroková sadzba k prvému dňu omeškania XX.X.XXXX bola vo výške X %, teda úroková sadzba podľa dohody zmluvných strán mala byť nanajvýš X % ročne a nie X,XX % denne ako bola priznaná rozhodcovským rozsudkom. Uvedený úrok predstavuje XX,XX% ročný úrok z omeškania a je v rozpore so zákonom a dobrými mravmi. Oprávnený v rozhodcovskom konaní uplatnil nárok proti povinnej ako dlžníkovi na základe predloženej zmenky. Takto vyplnená zmenka podľa názoru súdu prvého stupňa je v rozpore s ustanovením § 17 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku nie je možné určiť akým spôsobom bola vyrátaná suma za upomienky. Povinná sa zaviazala zaplatiť oprávnenému za každú zaslanú upomienku X eur, ale pre nedostatočnú odôvodnenosť exekučného titulu však nie je možné zistiť koľko upomienok bolo povinnej zaslaných. Vzhľadom na to, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje na plnenie právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi, spôsobuje to nevykonateľnosť exekučného titulu, preto súd prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) a zároveň má konanie inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.. Podľa názoru oprávneného exekučný súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok (§ 44 ods. 2) a zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Uviedol, že súd na správne zistený skutkový stav nesprávne aplikoval právny predpis. Ustanovenie § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní upravuje povinnosť zastaviť exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok ukladá povinnosť, ktorá odporuje dobrým mravom, ale má za to, že uvedené ustanovenie súd nesprávne aplikoval. Exekučný súd v konaní o vydanie poverenia posudzuje exekučný titul z formálnej a materiálnej stránky. Formálne preskúmanie sa obmedzuje na dodržanie všetkých formálnych náležitostí ako ich vyžaduje § 34 Zákona o rozhodcovskom konaní. Preskúmaním materiálnej stránky exekučného titulu, exekučný súd zisťuje, či sú splnené hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu /dovolenosť, možnosť a súlad s dobrými mravmi/. Podľa oprávneného, exekučný súd nemôže skúmať samotné rozhodcovské konanie. V rámci materiálneho prieskumu sa exekučný súd musí obmedziť len na skúmanie výroku exekučného titulu, odôvodnenie nemôže zaväzovať účastníkov konania. Splnenie podmienok zastavenia exekúcie, t.j. zaväzovať k niečomu objektívne nemožnému, právom nedovolenému alebo k niečomu čo je v rozpore s dobrými mravmi, však musí mať povahu zjavného nedostatku exekučného titulu. V rámci exekučného konania súd nemôže zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku samotného exekučného titulu a musí sa obmedziť len na také dôvody zastavenia exekúcie, ktoré majú povahu skutkovo zjavných dôvodov, teda nemôže sa jednať o dôvody právneho posúdenia a poukázal na Nález Ústavného súdu SR ÚS 5/2000 uverejnený pod č. 18/2000. Spôsobom právneho posúdenia správnosti výroku rozhodcovského súdu súd ukrátil účastníkov exekučného konania, ktorí sa mohli vyjadriť k zisteniam exekučného súdu až v odvolacom konaní, pričom civilné konanie je dvojinštančné a postupom súdu došlo k pozbaveniu práva účastníka na prejednanie veci. Exekučný súd rozhodoval o otázke, ktorá je kvalitatívne náročnejšia ako otázky, ktoré sa riešia v exekučnom konaní bez toho, aby na to Exekučný poriadok poskytol legislatívny rámec. Postupom súdu v danej veci a jeho výkladom ustanovenia § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov exekučným konaním, čo je v rozpore s obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom konaní. Ďalej oprávnený uviedol, že rozhodnutie má aj procesnú vadu, ktorá spočíva v nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia. Súd sa v napadnutom rozhodnutí obmedzil iba na konštatovanie, že právny vzťah je vzťahom spotrebiteľským bez toho, aby prihliadol a náležite odôvodnil splnenie podmienok stanovených právnym predpisom na jeho vznik. Ďalej oprávnený namietal, že v prípade, ak súd svoje rozhodnutie založil na rozpore exekučného titulu s objektívnym právom, musí náležite odôvodniť, na základe akých vykonaných dôkazov dospel k názoru, že právny vzťah je vzťahom spotrebiteľským. Súd sa však v napadnutom uznesení obmedzil len na konštatovanie, že posudzovaný právny vzťah je vzťahom spotrebiteľským (§ 52 OZ) bez toho, aby prihliadal na splnenie podmienok stanovených pre vznik spotrebiteľského vzťahu. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje postup konajúceho súdu, na základe ktorého dospel k záveru o
aplikácií Zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd sa vôbec nezaoberal splnením podmienok pre vznik spotrebiteľského vzťahu t.j. existenciou spotrebiteľa a dodávateľa. Súd to nezohľadňoval a v tomto zmysle ani nevykonával dokazovanie o skutočnostiach svedčiacich o závere, k akému dospel. Podľa názoru oprávneného je rozhodnutie súdu založené na konštatovaní, ktoré nie je možné preskúmať pre nedostatok dôvodov v odvolacom konaní. Ďalej namietal, že na uvedený prípad nie je prípustné aplikovať ustanovenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Aplikáciou tohto ustanovenia možno dospieť k záveru, že každý občianskoprávny vzťah, v ktorom vystupuje fyzická osoba je zároveň vzťahom spotrebiteľským, lebo v pochybnostiach či sa jedná o spotrebiteľský vzťah alebo nie je nutné sa prikloniť k záveru o existencii vzťahu spotrebiteľského „argumentum ad absurdum“. Súd musí mať pri posúdení vzťahu ako spotrebiteľského napevno ustálené, že fyzická osoba, ktorá uzatvára zmluvu na predtlačenom formulári je spotrebiteľom. Súd musí mať teda zistené, že sa poskytnutý úver netýka jej podnikateľskej činnosti alebo výkonu povolania, a že fyzická osoba nemala možnosť ovplyvniť obsah zmluvy. Oprávnený bol toho názoru, že súd sa týmito závermi neriadil a v tomto smere žiadne dokazovanie nevykonával. Ak exekučný súd posudzoval exekučný titul tak z vecnej ako aj právnej stránky, mal posúdiť aj to do akej miery a v akej časti je exekučný titul v súlade so zákonom a v tejto časti mal vykonávať dokazovanie. Súd však takto nepostupoval, ale iba konštatoval rozpor exekučného titulu so zákonom. Nie každý rozpor so zákonom automaticky vedie k neplatnosti celého právneho vzťahu. V civilnom práve existuje princíp tzv. delenej neplatnosti podľa § 41 Občianskeho zákonníka. Exekučný súd svojím postupom pozbavil oprávneného domáhať sa plnenia, ktoré je v súlade so zákonom, nakoľko oprávnený už nemá inú možnosť uplatniť si svoje právo a to z dôvodu prekážky rozhodnutej veci „res iudicata“. Navyše mal súd pri svojej rozhodovacej činnosti postupovať tak, aby dodržiaval zásadu „pacta sunt servanda“ zmluvy sa musia dodržiavať a z toho vyplývajúcu zásadu reštriktívneho výkladu dôvodov neplatnosti právneho úkonu. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Súdny exekútor a povinná sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrili.
Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa bolo vydané vyšším súdnym úradníkom a bolo odvolaciemu súdu predložené na rozhodnutie o odvolaní so stanoviskom sudcu súdu prvého stupňa, ktorý oznámil, že odvolaniu nemieni vyhovieť v celom rozsahu podľa § 374 ods. 4 O.s.p., preto odvolanie prejednal odvolací súd.
Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o také odvolanie podľa § 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného odvolací súd uvádza nasledovné:
Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je podľa judikatúry súdov Slovenskej republiky (PL. L.) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len Ústava).
Obsah základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, porušenie ktorého sa namieta, nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní; jeho obsahom je i upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky, ktoré v medziach zákonov tento článok Ústavy vykonávajú (čl. 46 ods. 4 Ústavy v spojení s čl. 51 Ústavy).
Podľa § 3 Exekučného poriadku exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne a nezávisle.
Podľa § 4 Exekučného poriadku činnosť exekútora je nezlučiteľná s pracovným pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom orgáne obchodnej spoločnosti
alebo družstva alebo členstvom v dozornom orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo s vykonávaním inej zárobkovej činnosti s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.
Podľa § 5 Exekučného poriadku v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa (odsek 1). Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci (odsek 2).
Podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený z vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.
Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu.
Z uvedeného vyplýva, že nezlučiteľnosť činnosti (funkcie) súdneho exekútora s pracovným pomerom (a inými) vyplývajúca z § 4 Exekučného poriadku predstavuje záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí bude vykonávať nezávisle a nestranne podľa § 3 Exekučného poriadku. Inými slovami, súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného konania. Skutočnosť, že súdny exekútor X.. Y. S. bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v prípade oprávneného), je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný bezodkladne oznámiť súdu. Ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd (§ 30 ods.11 Exekučného poriadku).
Nestrannosť sa vzťahuje podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv (ďalej len Dohovor) aj na orgány verejnej moci „autonómne“ nezávisle od pojmu súd. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ide aj o niektoré orgány, ktoré môžu vykonávať justičné funkcie a môžu sa považovať za súd podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Takýmto orgánom je aj súdny exekútor ako štátom určená a splnomocnená osoba na vykonávanie núteného výkonu súdnych rozhodnutí podľa § 2 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti.
Všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Súd prvého stupňa preto správne zamietol žiadosť o udelenie poverenia pre súdneho exekútora X.. Y. S., pretože ak bol X.. Y. S. bývalým zamestnancom účastníka tohto exekučného konania
- oprávneného, je to dôvod pre jeho vylúčenie z vykonávania tejto exekúcie.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na Nález Ústavného súdu SR č. III. ÚS XXX/XXXX-XX z XX.X.XXXX v obdobnej veci, podľa ktorého súdny exekútor X.. Y. S. ako bývalý zamestnanec oprávneného môže oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného konania. Keďže toto exekučné konanie je v štádiu, keď ešte nebolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie, správne preto rozhodol súd prvého stupňa ak zamietol návrh na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora X.. Y. S..
Odvolací súd preto podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ako vecne správne.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania,
pretože oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a ostatným účastníkom konania preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.