Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21CoKR/8/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcu Slovenská republika - Krajský súd v Bratislave, Justičná pokladnica, Záhradnícka 10, Bratislava proti žalovanému Mgr. Ing. Pavlovi Korytárovi, Sladovnícka 13, Trnava, správcovi úpadcu R. C. - TRANSPORT, Zlaté klasy 200, zastúpenému spoločnosťou Advokátska kancelária Korytár s.r.o., Sladovnícka 13, Trnava, o určenie právneho dôvodu, výšky a poradia pohľadávky, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. -35 zo dňa 30.1.2013 jednohlasne takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

Žalobca sa v konaní domáhal určenia, že jeho vymáhateľná pohľadávka ako exekučný titul - uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. zo dňa 19.7.2010 právoplatné a vykonateľné dňa 19.7.2010, prihlásená do konkurzu vedeného pod sp. zn. u správcu konkurznej podstaty ak pohľadávka proti podstate v sume 92,94 eur je po práve vymáhateľnou pohľadávkou proti podstate podľa § 87 ods. 2 zák. č. 7/2005 Z. z. Poukazoval na to, že správca úpadcu prihlásenú pohľadávku, ktorá ako nárok na náhradu trov štátu vznikla v dôsledku trestného konania voči úpadcovi, poprel pre nevymáhateľnosť v zmysle § 100 ods. 2 písm. a) a písm. c) zák. č. 7/2005 Z. z. hoci pohľadávka nie je sankciou uloženou po vyhlásení konkurzu. Má za to, že uplatnená pohľadávka môže byť z podstaty uspokojená aj keď nevznikla z obchodnoprávneho vzťahu nakoľko úpadca ako podnikajúca fyzická osoba ručí za svoje záväzky celým svojim majetkom a pri konkurze je postihnutý celý jeho majetok, nielen ten, ktorý slúžil na podnikanie. V súvislosti s argumentáciou správcu úpadcu že predmetnú pohľadávku nie je možné zaradiť medzi pohľadávky proti podstate pretože tieto zákon č. 7/2005 Z. z. vymedzuje v ustanovení § 87 ods. 2, uviedol, podľa názoru Najvyššieho súdu SR vysloveného vo veci č. k. v ustanovení § 87 ods. 1 a 2 nie je konečný výpočet pohľadávok proti podstate, vymedzené sú iba demonštratívne a zákon použitím spojky „ako“ nevylúčil možnosť považovať aj iné pohľadávky za pohľadávky proti podstate. V danom prípade ide nepochybne o pohľadávku proti podstate, ktorá vznikla po vyhlásení konkurzu a je splatná v priebehu konkurzu, žalobcom bola uplatnená včas a riadne, pričom exekučný titul je nespochybniteľný, právoplatný a vykonateľný.

Žalovaný k predmetu sporu uviedol, že pohľadávku ako pohľadávku proti podstate neuznáva a popiera pre nevymáhateľnosť odôvodňujúc s poukazom na ust. § 100 ods. 2 ZoKR, pričom medzi sankcie zaradil aj trovy trestného konania ako nárok štátu ak veriteľa, nakoľko žalovaný má za to, že ide o mimozmluvnú sankciu postihujúcu majetok úpadcu a postavenie štátu ak veriteľa nemožno zvýhodňovať oproti iným veriteľom pohľadávok proti podstate, ktoré sú v zmysle ZoKR rovnako nevymáhateľné. (V

súlade s názorom Ďuricu o extenzívnom výklade pojmu sankciu bez ohľadu na to, či vznikli na zmluvnom základe alebo na základe zákona, alebo sú uložené rozhodnutím štátneho orgánu... sankcia môže byť uložená v tých konaniach, ktoré sa vyhlásením konkurzu neprerušujú; Ďurica: ZoKR, komentár, 2012, s. 691). V zmysle ust. § 87 ods. 1 ZoKR, Pohľadávka nevznikla v súvislosti so správou a speňažovaním majetku, ani nijako inak nesúvisí s činnosťou úpadcu, dôsledkom ktorej bol privodený úpadcovi úpadok, nie je splnené účelové určenie pohľadávky proti podstate. Žalobca mal za to, že nakoľko ide o konanie, do ktorého žalovaný ako správca úpadcu nemôže vstúpiť ani sa neprerušuje, ide o pohľadávku proti podstate. Žalovaný naopak má za to, že výkladom ust. § 47 ods. 2 v spojení s § 48 ZoKR možno dospieť k záveru, že tak ako nemožno rozhodnúť o škode v trestnom konaní a túto nie je možné si ako pohľadávku proti podstate uplatňovať, resp. uspokojiť, ani trovy toho istého trestného konania nie je možné uspokojiť ako pohľadávku proti podstate, hoci vznikli ako Pohľadávka až po vyhlásení konkurzu. Skutočnosť, že nemožno vykladať ZoKR neobmedzene extenzívne vyplýva aj za samotných ustanovení o pohľadávkach proti podstate (ak by bolo možno ich kategórie a výpočet neobmedzene rozširovať, ich kategorizácia by postrádala význam) a aj z dôvodovej správy k novele ZoKR (z.č. 348/2011 Z. z., ďalej len „Novela“) je zrejmé, že cieľom Novely je: „Znížiť náklady konkurzu reštriktívnou úpravou rozsahu pohľadávok proti podstate, t.j. reštriktívnym spôsobom upraviť okruh pohľadávok proti podstate tak, aby šlo výlučne o pohľadávky, ktoré súvisia so správou a speňažovaním majetku, odmenou a výdavkami správcu, prípadne prevádzkou podniku počas konkurzu.“ V súvislosti s uvedeným § 200 ods. 2 písm. d) ZoKR v znení Novely: „Z uspokojenia v konkurze sú vylúčené aj tresty postihujúce majetok úpadcu uložené v trestnom konaní.“ Z uvedeného je zrejmé, že kým zákonodarca dávky garančného poistenia ako pohľadávku proti podstate uznal a ZoKR v znení Novely tak výslovne uvádza, ustanovenie pojednávajúce o zaradení trov trestného konania ako pohľadávky proti podstate naďalej absentuje, naopak ZoKR ešte prísnejšie v tomto smere pohľadávky proti podstate limitoval, keď nepripúšťa uspokojenie nijakého trestu ani náhrady škody uložené v trestnom konaní ako pohľadávku proti podstate. Žalovaný nespochybňuje Pohľadávku žalobcu ani nenamieta jej právny dôvod, má iba za to, že počas konkurzu ju nie je možné uspokojiť. Po zrušení konkurzu prechádza záväzok uhradiť pohľadávky proti podstate na úpadcu, z čoho vyplýva, že žalobcovi Pohľadávka nezanikne a bude ju môcť vymáhať od úpadcu po zrušení konkurzu. Pohľadávka nespĺňa všetky definičné znaky uvedené v § 87 ods. 2, resp. ods. 4 ZoKR, preto ju nie je možné klasifikovať ako pohľadávku proti podstate.

Okresný súd Trnava rozsudkom zo dňa 30.1.2013 žalobu zamietol a v konaní úspešnému žalovanému nepriznal náhradu trov konania.

Podľa odôvodnenia rozhodnutia vo veci samej súd z prihlášky proti podstate zistil, že Krajský súd v Bratislave prihláškou zo dňa 21.2.2011 si uplatnil u žalovaného pohľadávku, ktorá vznikla titulom náhrady trovy trestného konania uloženej R. C..

Z uznesenia Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. súd zistil, že predmetným uznesením bola uložená odsúdenému R. C. povinnosť nahradiť trovy trestného konania vo výške 92,94 eur.

Z odpovede na žiadosť zo dňa 15.3.2011 súd zistil, že žalovaný žalobcovi oznámil, že pohľadávku, ktorá je predmetom daného konania v celej výške uznal ako pohľadávku proti podstate.

Z odpovede na žiadosť zo dňa 21.3.2011 (č.l. 10 spisu) súd zistil, že žalovaný žalobcovi oznámil, že pohľadávku, ktorá je predmetom daného konania, neuznal ako pohľadávku proti podstate a poprel pre vymáhateľnosť v zmysle § 100 ods. 2 ZKR.

Z oznámenia zo dňa 18.4.2011 (č.l. 11 spisu) súd zistil, že žalovaný žalobcovi opätovne oznámil, že pohľadávku, ktorá je predmetom daného konania, neuznáva a popiera v celej výške pre nevymáhateľnosť s tým, že odpoveď zo dňa 15.3.2011 bola vyhodnotená a vyhotovená asistentkou predčasne bez zváženia všetkých okolností. Následne v odpovedi zo dňa 21.3.2011 správca zohľadnil aplikujúce sa ustanovenie ZKR.

V konaní mal súd preukázané, že žalobca si ako veriteľ prihlásil (uplatnil) svoju pohľadávku u žalovaného ak správcu konkurznej podstaty úpadcu R. C. - TRANSPORT. Uplatnenú pohľadávku žalovaný ako pohľadávku proti podstate neuznal a poprel pre jej nevymáhateľnosť odôvodňujúc svoj postup poukazom na ust. § 100 ods. 2 ZoKR, pričom medzi sankcie zaradil aj trovy trestného konania ako nárok štátu ako veriteľa, nakoľko žalovaný má za to, že ide o mimozmluvnú sankciu postihujúcu majetok úpadcu. Žalobca tvrdil, že ide o osobitný prípad vzniku pohľadávky, nakoľko ním uplatnená pohľadávka vznikla v dôsledku trestného konania voči úpadcovi ktorým je fyzická osoba. V danej veci teda nárok nahradiť trovy je nárokom (pohľadávkou, trovami) štátu. Uplatnená pohľadávka nie je sankciou, ale ide o náhradu trov trestného konania uloženú rozhodnutím súdu. Medzi účastníkmi tak zostalo sporným či uplatnená pohľadávka je vylúčená z uspokojenia v konkurze, z dôvodu že ide o mimozmluvnú sankciu ako tvrdí žalovaný alebo nie je vylúčená z uspokojenia ako tvrdí žalobca. Súd sa stotožňuje s právnym názorom žalovaného, že pojem sankcie sa v právnej praxi konkurzného konania vykladá čo najextenzívnejšie. Sankcia je negatívny dôsledok porušenia právne stanovenej povinnosti. V danom prípade je pohľadávkou nárok štátu na náhradu trov trestného konania. Úpadca bol v trestnom konaní odsúdený za protiprávne konanie (porušenie právne stanovených povinností), za ktoré mu bola uložená sankcia - trest a zároveň povinnosť nahradiť trovy konania štátu. Náhrada trov trestného konania je tak negatívnym následkom - sankciou (popri uloženom treste) procesného neúspechu úpadcu, ktorý bol v trestnom konaní uznaný za vinného, odsúdený, a len preto mu vznikla povinnosť voči štátu na náhradu trov konania. Dokonca sám žalobca vyslovuje totožný právny názor, že uplatnená pohľadávka vznikla, a je dôsledkom trestného konania vedeného voči úpadcovi. Sám žalobca, tak pohľadávku označuje za následok - sankciu trestného konania (resp. jeho výsledku). Napriek tomu, že náhrada trov trestného konania nie je sankciou v zmysle peňažného trestu, je nevyhnuté ju považovať za mimozmluvnú sankciu postihujúcu majetok úpadcu. Súd sa v ďalšom v plnom rozsahu stotožňuje s právnou argumentáciou žalovaného a v podrobnostiach na ňu odkazuje. Žalovaný ako správca konal v súlade so zákonom ak právne posúdil danú pohľadávku ako pohľadávku vylúčenú z uspokojenia v konkurze a poprel ju pre jej nevymáhateľnosť. V závere je nutné dodať, že žalovaný ako ani súd nespochybňuje odôvodnenosť, oprávnenosť pohľadávky žalobcu. Súd má rovnako zato, že počas konkurzu ju iba nie je možné uspokojiť. Po skončení konkurzného konania prechádza záväzok uhradiť pohľadávky proti podstate na úpadcu, z čoho vyplýva, že žalobcovi pohľadávka nezanikne a bude ju môcť uplatniť, vymáhať od úpadcu po skončení konkurzu.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, ktorým sa domáhal zmeny rozhodnutia súdu prvého stupňa tak, aby bolo žalobe vyhovené. Namietal, že ide o pohľadávku štátu, ktorú vymáha súd ako štátny orgán, táto vznikla po vyhlásení konkurzu a je splatná v priebehu konkurzu v zmysle § 87 ZKR, nejde o uloženú sankciu, ale o náhradu trov trestného konania uloženú rozhodnutím súdu. Pohľadávka má osobitný charakter nakoľko vznikla v dôsledku trestného konania proti úpadcovi, ktorým je fyzická osoba, pričom trestné konanie sa v zmysle § 47 ods. 2 neprerušuje a nevzťahuje sa naň ani ustanovenie § 47 ods. 4. Konanie, v ktorom sa rozhoduje o vine a treste, nemožno viesť proti správcovi a správca do takéhoto konania nemôže vstúpiť, a to ani v prípade, že prípadným dôsledkom trestného konania by bola povinnosť na náhradu trov, teda vznik pohľadávky voči úpadcovi. Odvolateľ v súvislosti s rozhodovacou praxou súdov, ktoré pohľadávku tohto druhu posudzujú ako pohľadávku proti podstate, poukazoval na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici -16.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania, oboznámil sa s obsahom spisového materiálu a dospel k záveru o nedôvodnosti odvolania žalobcu.

Je potrebné konštatovať, že v čase vzniku predmetnej pohľadávky žalobcu právna teória ani súdna prax v otázke určenia pohľadávok proti podstate nebola jednotná, a to aj v súvislosti so znením ustanovenia § 87 ods. 2 zák. č. 7/2005 Z. z. pripúšťajúcim rozširujúci výklad a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR , ktoré výpočet pohľadávok proti podstate v ustanovení § 87 ods. 2 označilo za nie taxatívny. Nepochybne však ani vtedajšia právna úprava takýmto spôsobom neurčovala za pohľadávky proti podstate všetky pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu a stali sa splatnými v priebehu

konkurzu, ako by to vyplývalo zo stanoviska žalobcu vo veci. Dôsledkom tejto právnej úpravy bolo hľadanie ďalších súvislostí pre určenie pohľadávok proti podstate, pričom spôsob postupu a úvah súdu prvého stupňa je logickým už aj vzhľadom na skutočnosť, že pohľadávka štátu na trovách trestného konania je charakterovo bližšou nárokom z mimozmluvných sankcií uložených po vyhlásení konkurzu (§ 100 ods. 2) ako pohľadávkam na daniach, clách, poplatkoch a poistnom na zdravotné a sociálne poistenie (§ 87 ods. 2).

Správnosti úvah a záverov súdu prvého stupňa nepriamo potvrdzuje neskoršia právna úprava (zákon č. 348/2011 Z. z.), ktorá s účinnosťou od 1.1.2012 zaviedla v ustanovení § 87 zák. č. 7/2005 Z. z. taxatívny výpočet pohľadávok proti podstate (za taxatívne určujúce je potrebné považovať aj ustanovenie § 87 ods. 2 pod písm. m), v zmysle ktorého sú pohľadávkami proti podstate aj ostatné pohľadávky nešpecifikované v § 87, ktoré ale za pohľadávky proti podstate označuje tento zákon), v ktorom pohľadávka žalobcu, resp. druh tejto pohľadávky, nie je zahrnutý.

Odvolací súd sa preto s rozhodnutím súdu prvého stupňa a jeho odôvodnením stotožnil a podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ho potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd s poukazom na skutočnosť, že v tomto konaní úspešný žalovaný si nárok na ich náhradu podľa § 151 O.s.p. neuplatnil.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je možné podať odvolanie.