Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_5CoE-342-2013.pdf
PDF · 118.38 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoE/342/2013
Uznesenie
Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávneného: Profidebt Slovakia, s.r.o., so sídlom Mliekarenská 10, Bratislava, IČO: 35 925 922, zast. advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, proti povinnému: K. R., nar. X.XX.XXXX, bytom M. XXX/X, L., o vymoženie 694,58 Eur s prísl. vedenej súdnym exekútorom: Mgr. Drahomír Kriváň, so sídlom Ružová dolina č. 6, Bratislava, o vymoženie 694,58 Eur, o zastavení exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Senica zo dňa 31. júla 2013 č. k. 4Er/457/2008-78, t a k t o
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením Okresný súd Senica (ďalej len „súd prvého stupňa“) vyhlásil za neprípustnú, exekúciu zastavil a oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie v sume 150,59 Eur. Súd prvého stupňa zároveň rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „ZoRK“), § 52 ods. 1. § 53 ods. 1, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007, § 149 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), § 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, čl. 3 ods. 1,3 čl. 6 Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ako aj § 14 ods. 1,2 Vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Súd prvého stupňa z predloženého spisu zistil, že ma základe poverenia č. 5206 005458 * zo dňa 14.1.2009 bolo súdnemu exekútorovi udelené poverenie na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku vydaný rozhodcom JUDr. Erikom Končokom, č. k. UD-82/08-EK zo dňa 22.4.2008. Súdu prvého stupňa bola zároveň doručená kúpna zmluva č. 6512165333 zo dňa 20.9.2001, (ktorú podpísal právny predchodca veriteľa s pôvodným dlžníkom) a Dohodu o pristúpení k záväzku číslo 1266113052 ktorá bola uzatvorená dňa 19.5.2006 (predmetnú dohodu podpísal povinný ako spoludlžník s veriteľom) ako aj Všeobecné obchodné podmienky, ktoré sú súčasťou Dohody o pristúpení k záväzku (ďalej len „dohoda“).
Z predloženého exekučného titulu mal súd prvého stupňa za taktiež za preukázané, že oprávnený s povinnou uzavreli dňa 16.12.2002 Zmluvu o prenájme č. 6160076241, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnej spotrebný úver na zakúpenie tovaru na základe vlastného výberu spotrebiteľa z jednotlivých produktov veriteľa vo výške 10.899,- Sk a povinná sa zaviazala poskytnuté finančné
prostriedky splatiť v 12 dohodnutých splátkach po 817,- Sk. Neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy boli aj Všeobecné obchodné podmienky.
Všeobecné obchodné podmienky v bode IV písm. j) obsahovali rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo v budúcnosti vzniknú z tejto zmluvy alebo v súvislosti s ňou, budú rozhodované v rozhodcovskom konaní v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní nezávislým rozhodcom Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o. podľa Rokovacieho poriadku tohto Rozhodcovského súdu, avšak veriteľ podľa svojej úvahy je oprávnený podať žalobu tak na horeuvedenom rozhodcovskom súde ako aj na všeobecnom súde, prípadne riešiť spor prostredníctvom zmluvnej spoločnosti veriteľa na vymáhanie pohľadávok. Podpisom tejto zmluvy dáva spotrebiteľ svoj súhlas veriteľovi na výber najvhodnejšieho spôsobu z uvedených alternatív.
Súd prvého stupňa ďalej zistil, že dňa 22.6.2006 uzatvoril oprávnený s povinnou Dohodu o uznaní dlhu č. 1653714056, na základe ktorej sa povinná zaviazala splatiť pohľadávku vo výške 448,28 Eur v 27 mesačných splátkach vo výške 16,63 Eur.. Na zabezpečenie pohľadávky navrhovateľa z dohody vystavila povinná v deň uzavretia dohody vlastnú blankozmenu. Obsah a podmienky vyplnenia zmenky dohodla s navrhovateľom vo vyplňovacom prehlásení obsiahnutom v zmluvných ustanoveniach, ktoré sú súčasťou dohody.
V zmysle bodu 9. Rozhodcovskej doložky obsiahnutej v Zmluvných ustanoveniach, ktoré sú súčasťou Dohody o uznaní dlhu, akékoľvek spory, nezrovnalosti a nároky medzi účastníkmi tejto Dohody vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami tejto Dohody, s porušením, ukončením či neplatnosťou dohody a všetky spory alebo nároky vyplývajúce zo záväzkových vzťahov špecifikovaných v bode B a C tejto Dohody, z ktorých záväzky dlžník uznal čo do dôvodu a výšky v čl. 2 tejto Dohody budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní podľa rozhodcovskej doložky uvedenej v čl. 9.2 tejto Dohody. Výber jednej z alternatív riešenia sporov podľa tejto Dohody spočíva v žalobcovi.
Súd prvého stupňa dospel k záveru, že zmluva medzi oprávneným a povinnou, hoci je nazvaná ako zmluva o prenájme je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Zmluvnými stranami sú dodávateľ (oprávnený), ktorého predmetom činnosti bolo aj poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov, teda koná v rámci predmetu svojho podnikania. Súd považuje za preukázané, že povinná má v danom vzťahu postavenie spotrebiteľa, nakoľko pri uzatvorení a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Súd prvého stupňa tiež skonštatoval, že na posúdenie okolnosti, či ide o tzv. spotrebiteľský úver nie je rozhodujúce akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, dôležité je len to, že ide o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu.
Pokiaľ ide o vzťah medzi oprávneným a povinnou, nemožno ho považovať za zmenkový - abstraktný vzťah vôbec nesúvisiaci s existujúcim zmluvným spotrebiteľským vzťahom vzniknutým medzi nimi. Zmenkový vzťah v danom prípade je iba akcesorickým vzťahom, ktorý iba zabezpečuje základný spotrebiteľský (úverový) vzťah založený medzi účastníkmi zmluvou (nie zmenkou). Akcesorický záväzok nemôže vzniknúť bez hlavného záväzku, ku ktorému sa viaže, ktorý má zabezpečovať.
Súd prvého stupňa dospel k záveru, že rozhodcovské doložky, ktoré mali v danom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňujú voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by v konaní vystupoval na strane žalovaného. Už túto skutočnosť súd považuje za neprijateľnú podmienku v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovské doložky si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na ich súčasť s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým zmluvným podmienkam a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel súd k záveru, že rozhodcovské doložky sú neprijateľné, pretože spôsobujú hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovské doložky sú neprijateľné, pretože neboli spotrebiteľom osobitne vyjednané a nútia spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a vzdať sa ústavného práva na spravodlivý proces.
Nakoľko neprijateľné rozhodcovské doložky sa priečia dobrým mravom a výkon práv a povinností z takýchto doložiek odporuje dobrým mravom, súd prvého exekučné konanie zastavil.
Súd prvého stupňa zároveň rozhodol, že oprávnený je pivný zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 150,59 Eur. Súd prvého stupňa zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, nakoľko konanie bolo zastavené.
V odvolaní namieta predovšetkým zmätočnosť, nepreskúmateľnosť, pochybnosti o zákonnosti postupu exekučného súdu pri vydaní poverenia na vykonanie exekúcie a pri vydaní napadnutého uznesenia a súčasne nesprávnosť posúdenia veci súdom prvého stupňa po právnej stránke. Oprávnený uviedol, že z rozhodcovskej doložky, tak ako je formulované v v bode 9.2 dohody o uznaní dlhu zo dňa 22.6.2006 vyplýva, že osoba podávajúca žalobu (žalobca), ktorou môže byť tak veriteľ (dodávateľ) ako aj dlžník sa môže rozhodnúť buď pre konanie pred všeobecným súdom alebo pred rozhodcovským súdom. Dohoda neobsahuje povinnosť postupovať výlučne prostredníctvom rozhodcovského konania pri riešení sporov, nezrovnalostí, nárokov medzi zmluvnými stranami atď. Z obsahu tejto rozhodcovskej doložke je teda zrejmé, že rozhodcovská doložka a konanie pred rozhodcom je len alternatívne, a teda sa nevyžaduje od spotrebiteľa, aby postupoval len pred arbitrážou. Uplatňuje sa len vtedy, ak sa nepristúpi k riešeniu veci pred všeobecným súdom. Spotrebiteľ a dodávateľ nie sú nijako limitovaní pri podávaní žaloby. Oprávnený taktiež poukázal, aj na dôvodovú správu k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) OZ, podľa ktorej ustanovenie, ktoré by zakladalo právomoc rozhodovať spory výlučne v rozhodcovskom konaní, sa považuje za neprijateľné, avšak to nemá za následok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Podľa názoru oprávneného vychádzajúc zo zákonného textu ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka a jeho logického a gramatického výkladu, ako i zámeru zákonodarcu vyjadreného v dôvodovej správe, predmetná rozhodcovská doložka nie je v žiadnom prípade neprijateľnou podmienkou. Oprávnený taktiež na to, že v danej veci bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie 14.1.2009. Vydaním poverenia na vykonanie exekúcie potvrdil exekučný súd splnenie všetkých zákonných predpokladov a podmienok § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ku dňu vydania napadnutého uznesenia nedošlo k žiadnej zmene. Zásadné pochybenie spočíva v prehliadnutí právnej povahy vymáhaného plnenia, ktorým je zmenkový nárok z vlastnej zmenky. Súd nemôže jednostanne vstupovať do zmenového vzťahu. Zmenka je abstraktný cenný papier a právo, ktoré je inkorporované v zmenke je právom obligačným. V tejto súvislosti poukázal odvolateľ aj na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline spis. zn. 22Cb 301/2002, Krajského súdu Košice spis. zn. 2CoE 163/2010 a uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 3CoE 399/2010 a Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6CoE 16/2011. Postup exekučnému súdu v danej veci podľa odvolateľa predstavuje porušenie zmenkového a šekového zákona. Skutočnosti týkajúce sa zmenkoprávnej povahy nároku vyplývajú zo samotného exekučného titulu.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len OSP), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, 204 OSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 OSP, § 58 ods. 3 Exekučného poriadku), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa (§ 212 ods. 1 a 2 OSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP), a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona posledná veta č. 757/2004 Z. z.).
Odvolací súd poukazuje na to, že prvostupňový súd vec správne právne posúdil, správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s § 157 ods. 2 OSP. Odvolací súd sa s jeho závermi plne stotožňuje s použitím ustanovenia § 219 ods. 2 OSP sa obmedzuje už len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, na ktoré v podrobnostiach odkazuje. K odvolacím argumentom oprávneného sa však žiada uviesť nasledovné :
V prejednávanej veci je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní pod č. UD- 165/08- EK zo dňa 22.4.2008 rozhodcom Mgr. Erikom Korčekom, ktorý ukladá povinnému zaplatenie istiny 21.345,06 Sk so 6%-ným úrokom od 10.1.2007 do zaplatenia, zmenkovú odmenu 71,Sk a náhradu trov rozhodcovského konania 1.000,- Sk, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Tieto nároky boli rozhodcom priznané podľa Dohody o uznaní dlhu uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 22.6.2008.
Súd prvého stupňa vyhovel žiadosti exekútora a poveril ho vykonaním exekúcie na základe vyššie citovaného exekučného titulu poverením zo dňa 1.10.2008 pod č. k. 5205 041811*, Ex 623/09.
V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
V zmysle § 44 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase vydania rozhodcovského rozsudku (ďalej len ZORK), tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných predpisov. Takýmto predpisom je Exekučný poriadok.
V zmysle § 35 ZORK doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.
V zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZORK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia súd výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie zastaví aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c). V zmysle ods. 3 tohto ustanovenia proti rozhodnutiu súdu podľa ods. 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.
Účinky právoplatného rozsudku v občianskom súdnom konaní nie sú upravené. Teória však rozoznáva dvojaké účinky právoplatnosti tzv. formálne a materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že riadne opravné prostriedky už nemajú odkladný (suspenzívny účinok). Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom nemožno znovu konať a ktorý je záväzný pre účastníkov a voči všetkým orgánom.
Kým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho väčšou flexibilitou. V právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité okruhy právnych vzťahov sa na ne hľadí akoby materiálne právoplatné neboli. Napríklad v § 7 Trestného poriadku, v § 21 ods. 2 Zákona o rodine alebo v § 135 ods. 1 OSP. Uvedené normy svedčia o tom, že materiálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky. Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať, patrí
zákonu, teda zákonodarcovi a súdu nepatrí skúmať vhodnosť či nevhodnosť zákonodarcom zvoleného riešenia pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou SR, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom (čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 144 ods. 1 Ústavy SR).
Osobitnú výnimku účinkov materiálnej právoplatnosti možno vyvodiť teleologickou redukciou ust. § 159 OSP vo vzťahu k mimoriadnym opravným prostriedkom. Zákon totiž výslovne nerieši viazanosť súdu rozhodujúceho o mimoriadnom opravnom prostriedku proti právoplatnému rozhodnutiu týmto právoplatným rozhodnutím. Ak by sa však ust. § 159 O.s.p. v týchto prípadoch aplikovalo doslovne, potom by bolo prakticky vylúčené akékoľvek preskúmanie právoplatných rozhodnutí mimoriadnymi opravnými prostriedkami. Takýto výklad by priamo znemožnil uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov a tým by vylúčil použitie ustanovení o dovolaní alebo o obnove konania v občianskom súdnom konaní. Takéto dôsledky by ale viedli k zjavnej absurdite.
Vzhľadom na už cit. ust. 35 ZORK sa vyššie uvedený výklad v plnom rozsahu vzťahuje aj na rozhodcovský rozsudok, ktorý nadobudol účinky právoplatného rozsudku súdu. I z účinkov materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku tak existujú výnimky, rovnako ako z účinkov materiálnej právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Typickým prejavom takejto výnimky je ust. § 40 ZORK o žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ by totiž bolo ust. § 35 ZORK vykladané doslovne, potom by súd v konaní o tejto žalobe nemohol rozhodcovský rozsudok vôbec preskúmať, pretože by ním bol v zmysle § 35 ZORK v spojení s § 159 O.s.p. viazaný. Takýto výklad by však bol zjavne proti zreteľne vyjadrenej vôli zákonodarcu, ktorý v § 40 ZORK zakotvil oprávnenie súdu takýto rozhodcovský rozsudok preskúmať v uvedenom rozsahu. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné i ust. § 35 ZORK v spojení s § 159 O.s.p. redukovať tak, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 ZORK.
Vo vyššie uvedenom zmysle treba vykladať aj ust. cit. § 45 ZORK. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu. V zmysle vyššie uvedených výkladov účinkov materiálnej právoplatnosti by však toto ustanovenie úplne stratilo svoj význam, ktorý mu dal zákonodarca zreteľným vyjadrením v jeho texte a to umožniť exekučnému súdu odmietnuť exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 ZORK. Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 ZORK je tak potrebné na účely § 45 ZORK vylúčiť vo vzťahu k exekučnému titulu. Exekučný súd je teda pri postupe podľa § 45 ZORK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZORK aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 57 Exekučného poriadku, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) ZORK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Ust. § 45 ZORK potom treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie.
Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Tomuto záveru napokon prisvedčuje i doslovné znenie ust. § 35 ZORK, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, čo je pochopiteľné i vzhľadom na to, že rozhodcovský súd je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Je preto nezlučiteľné s povahou právneho štátu, aby boli súkromnoprávne orgány mocensky postavené plnohodnotne na roveň orgánov disponujúcim verejnou mocou (v tomto smere odvolací súd poukazuje na argumenty v návrhu na zjednotenie výkladu adresovanému občianskoprávnemu kolégiu Najvyššieho súdu SR z januára 2009 č. 34842/2009-10). V predmetnej veci bolo exekučné konanie v štádiu, v ktorom bol síce podaný návrh na vykonanie exekúcie, ale súdny exekútor ešte nebol súdom poverený jej vykonaním. Zákonodarca vo vyššie citovanom ust. § 44 ods. 2 veta tretia Exekučného poriadku zvýraznil zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie, keď uviedol, že ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.
Je pravdou, že podľa Zákona o rozhodcovskom konaní, ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, tak exekučný súd konanie zastaví a podľa Exekučného poriadku, ak súd zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne a až následne konanie zastaví. Zákonná úprava teda dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené posudzuje exekučný súd ako predbežnú otázku už predtým ako vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Neexistuje žiadny rozumný argument proti súdnemu prieskumu rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ZORK už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia. Ak sú totiž v štádiu podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnené podmienky pre zastavenie exekúcie, tak potom by vyvstalo ako nelogické, aby exekučný súd napriek tomu vydal poverenie a až následne exekúciu zastavil. Rovnako nesprávnym by bol postup podľa ktorého by súd „vynechal“ rozhodnutie o žiadosti exekútora o udelenie poverenia a pristúpil priamo k zastaveniu exekučného konania podľa § 45 ZORK. Na druhej strane, aj po udelení poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, aj napriek existencii dôvodov na zastavenie exekučného konania, resp. na zamietnutie žiadosti o jej udelenie, sa nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie aj v neskoršom štádiu konania. Súd totiž musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.
Naviac vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení ZORK je i eurokonformný. Súdny dvor už v rade prípadov (napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Group Editorial a Salvat Editores, vo veci C-168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon GSM a vec C-40/08 Asturcom Telekomunicaciones), uzavrel, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Vzhľadom na predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán, čl. 6 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako to vyplýva z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť. S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica č. 93/13/EHS dosiahnuť, Súdny dvor viackrát zdôraznil že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom resp. dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym vonkajším zásahom. Vo svetle týchto zásad Súdny dvoj stanovil, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky. Smernica č. 93/13/EHS sa má teda vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku je povinný aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak súd rozhodne, že sankcia predstavuje nekalú zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol touto podmienkou viazaný.
Aktuálne obdobný záver prijal Súdny dvor EÚ dňa 16. 11. 2010 vo veci C-76/10 Pohotovosť s.r.o. proti Iveta Korčkovská, kde uzavrel, že Smernica Rady 93/13/EHS ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere so spotrebiteľom, ak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd uzatvára, že exekučný súd je oprávnený i povinný ex offo - z úradnej povinnosti skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, Uvedené posudzuje exekučný súd ako predbežnú otázku už predtým ako vydá poverenie súdnemu exekútorovi
na vykonanie exekúcie a ak túto otázku vyrieši kladne, je s použitím § 44 ods. 2 Exekučného poriadku povinný žiadosť zamietnuť. Neexistuje žiadny rozumný argument proti súdnemu prieskumu rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ZORK už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia. Ak sú totiž v štádiu podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnené podmienky pre zastavenie exekúcie, tak potom by vyvstalo ako nelogické, aby exekučný súd napriek tomu vydal poverenie a až následne exekúciu zastavil. Rovnako nesprávnym by bol postup podľa ktorého by súd „vynechal“ rozhodnutie o žiadosti exekútora o udelenie poverenia a pristúpil priamo k zastaveniu exekučného konania podľa § 45 ZORK. Na druhej strane, aj po udelení poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie napriek existencii dôvodov na zastavenie exekučného konania, resp. na zamietnutie žiadosti o jej udelenie, sa nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie aj v neskoršom štádiu konania. Súd totiž musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.
Oprávnený uzatvoril s povinným dňa 22.6.2006 uzatvoril oprávnený s povinnou Dohodu o uznaní dlhu č. 1653714056, na základe ktorej sa povinná zaviazala splatiť pohľadávku vo výške 448,28 Eur v 27 mesačných splátkach vo výške 16,63 Eur.. Na zabezpečenie pohľadávky navrhovateľa z dohody vystavila povinná v deň uzavretia dohody vlastnú blankozmenu. Obsah a podmienky vyplnenia zmenky dohodla s navrhovateľom vo vyplňovacom prehlásení obsiahnutom v zmluvných ustanoveniach, ktoré sú súčasťou dohody.
Základom každého zmenkového vzťahu býva existencia reálneho obchodného vzťahu, (kauzálnym vzťah). Napriek tomu je však pohľadávka vyplývajúca zo zmenky nezávislá na tomto obchodnom vzťahu. Tieto dva právne vzťahy sú oddelené a preto má zmenka abstraktný charakter. Zmenka má dve základné funkcie. Je to prostriedok platby a prostriedok na poskytnutie úveru. Zmenka sa teda vystavuje spravidla v súvislosti s určitým obchodným vzťahom, ktorý vznikol medzi vystaviteľom zmenky a remitentom. Úverová funkcia zmenky spočíva v tom, že nedochádza k platbe z vlastného záväzku, na základe ktorého bola zmenka vystavená, ale vystavením zmenky vzniká veriteľovi nárok na zaplatenie sumy, ktorá zodpovedá cene podľa pôvodného obchodného vzťahu, avšak s odkladom podľa určenia splatnosti zmenky. Na druhej strane, zmenka je tiež inštitútom súkromného práva a v danom prípade bola podkladom na vydanie rozhodcovského rozsudku, ktorý slúži ako exekučný titul a ten sa stal predmetom prieskumu súdom v zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení a ich výkladu.
Za daných okolností nebolo možné oprávnenému priznať možnosť vymoženia plnenia, ktoré je v priamom rozpore so zákonom.
S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu v časti týkajúcej sa zastavenie exekúcie ako vecne správne v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil.
Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.
Podľa § 14 ods. 1, 2 vyhláškou MS SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) ak je súdny exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie alebo ak exekúciu súd zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa určuje paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti najmenej 33,19 Eura. Paušálna suma za každý jednotlivý úkon exekučnej činnosti je 3,32 Eura.
Odvolací je toho názoru, že súd prvého stupňa správne postupoval, keď súdnemu exekútori priznal súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie v celkovej sume 150,59 Eur; pričom táto suma pozostáva z nasledovných paušálnej sumy za 36 úkonov exekučnej služby po 3,32 Eur v celkovej sume 46,48
Eur. Nakoľko súdny exekútor je platcom DPH súd prvého stupňa postupoval správne keď mu priznal náhradu 20% DPH v celkovej sume 9,30 Eur. Rovnako tak súd prvého stupňa postupoval správne keď s poukazom keď súdnemu exekútorovi s poukazom na ustanovenie § 22 ods. 1 vyhlášky priznal náhradu poštovného v sume 94,81 Eur. Súd prvého stupňa teda postupoval správne keď súdnemu exekútorovi priznal náhradu trov exekučného konania v celkovej sume 150,59 Eur, keď s poukazom na ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku uložil oprávnenému, aby súdnemu exekútorovi, tieto trovy zaplatil. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd potvrdil ako vecne správne aj rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa trov exekučného konania (§ 219 ods. 1, 2 Občianskeho súdneho poriadku potvrdil).
Rovnako tak súd prvého stupňa postupoval správne keď s poukazom na ustanovenie § 146 ods. 1 písm. c) OSP rozhodol, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.
Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 OSP) po preskúmaní napadnutého uznesenia a predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne preto napadnuté rozhodnutie ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 3 a § 151 ods. 1 OSP a povinnej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal napriek tomu, že v odvolacom konaní bol úspešný, a to z dôvodu, že si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.
Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona posledná veta č. 757/2004 Z. z.).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.