Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_24CoP-19-2014.pdf
PDF · 95.67 KB
Case nature
Area
Subarea
24CoP/19/2014
Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: L. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom u matky, zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Senica, dieťa rodičov
- matka: R. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX, T., t.č. U. XXX/XX, L. a otec: M. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom T., t.č T. N. XX, H. L., o návrhu matky na zvýšenie výživného, na odvolanie matky maloletého proti rozsudku Okresného súdu Senica zo dňa 9. januára 2014, č.k. 4P/65/2013-41, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zamietol návrh matky na zvýšenie výživného. O trovách rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 62 ods. 1 a 2, § 75 ods. 1 a 2, § 76 ods. 1, § 77 ods. 1, § 78 ods. 1 a 3 Zákona o rodine, § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p.. Vecne argumentoval tým, že z vykonaného dokazovania vyvodil ten právny záver, že návrh matky nebol podaný dôvodne. Súd o výške výživného pre mal. L. rozhodoval naposledy v januári 2012 a odvtedy na strane maloletého dieťaťa nenastala žiadna podstatná zmena pomerov. Maloletý naďalej navštevuje materskú škôlku, síce v inom meste, t.j. v L., náklady na škôlku sa však nezvýšili, ale naopak klesli. Zárobkové pomery otca sa od posledného určovania výživného podstatne nezmenili, u matky sa však príjem zvýšil, nakoľko sa zamestnala. V súčasnej dobe pracuje v spoločnosti V., v.o.s., kde dosahuje priemerný mesačný brutto zárobok vo výške 460,- Eur. Skutočnosť, že sa matka s maloletým kvôli práci presťahovala do L., s čím sú spojené i vyššie náklady na ubytovanie, nemožno samu osebe považovať za dôvod oprávňujúci zvýšiť výšku výživného. Vzhľadom k tomu, že na strane maloletého neprišlo k podstatnej zmene pomerov a k zvýšeniu príjmu matky, súd návrh matky na zvýšenie vyživovacej povinnosti otca na mal. L. zamietol.
Proti tomuto rozhodnutiu v celom jeho rozsahu podala odvolanie matka, ktorým sa domáhala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a vyhovel jej návrhu na zvýšenie výživného. Odvolateľka použila odvolacie dôvody v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. Podľa odvolateľky na strane maloletého nastala zmena pomerov, do septembra 2013 bývala u svojich rodičov na T., ktorí ju živili, kvôli nezhodám s nimi, ako aj kvôli práci a problémom s dochádzaním sa presťahovala do L., kde si platí nájom 300,- Eur, podstatná časť jej príjmu ide na bývanie. Maloletý navštevuje krúžky a venuje sa športu, s čím sú tiež spojené výdavky. Maloletý má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov, súd nevykonal žiadne úkony smerujúce k zisteniu skutočnej životnej úrovne otca, keď spolu žili, priniesol domov aj 2000,- Eur v čistom, preto nemožno vychádzať zo sumy 348,12 Eur podľa daňového priznania, otec má aj iné príjmy, preto je potrebné postupovať podľa § 63 Zákona o rodine. Otec neuvádzal pravdu, že nemá motorové vozidlo, počas spolužitia si kúpil vozidlo zn. Mercedes, za synom chodí na aute BMW, súd k tomuto nevykonal žiadne dokazovanie. Otec matke zo spolužitia zanechal dlhy, ktoré doteraz musí splácať, čo ide na úkor základných životných potrieb matky aj syna.
Otec ani kolízny opatrovník odvolací návrh nepodali. Otec vo svojho písomnom vyjadrení k doručenému odvolaniu matky navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na to, že jeho príjme zistený z daňového priznania mu nedovoľuje platiť vyššie výživné. Nevlastní a ani si neprenajíma žiadne motorové vozidlo, za synom cestuje na vozidle požičanom od známeho. S pohľadávkami matky nemá nič spoločného. Priložil tiež doklad preukazujúci prerušenie živnosti. Poukázal na to, že s partnerkou čaká dieťa, platenie zvýšeného výživného by bolo pre jeho novú rodinu likvidačné.
Kolízny opatrovník vo svojho písomnom vyjadrení k doručenému odvolaniu matky poukázal na to, že neboli zistené významné zmeny v potrebách dieťaťa, pričom sa nezmenili ani majetkové a príjmové pomery otca. Napriek tomu navrhuje zvýšiť vyživovaciu povinnosť otca dieťaťa s prihliadnutím na snahu matky rozvíjať záujmy dieťaťa.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), a že odvolateľ použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal rozhodnutie týkajúce sa zvýšenia výživného bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania (§ 212 ods. 2 písm. a) v spojení v § 81 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky ani pre potvrdenie ani pre zmenu rozsudku, v dôsledku čoho je potrebné rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
V zmysle súdom prvého stupňa aplikovaného ustanovenia § 78 Zákona o rodine i v spojení s ustanovením § 163 ods. 1 O.s.p., dohody i súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery, resp. ak sa podstatne zmenili okolnosti, ktoré sú rozhodujúce pre výšku a trvanie dávok, pričom zmena rozsudku je prípustná od času, keď došlo k zmene pomerov. Hmotno-právnou podmienkou pre zmenu predchádzajúceho súdneho rozhodnutia o výživnom je teda zmena pomerov, ktorá musí byť podstatná a musí sa týkať okolností, ktoré odôvodňujú výšku výživného za podmienky, že sa závažnejším spôsobom prejavia v pomeroch účastníkov v porovnaní s ich pomermi v čase predchádzajúceho rozhodnutia. Zmena pomerov pritom môže byť odôvodnená buď subjektívne - okolnosťami na strane povinného, resp. na strane oprávneného, alebo objektívne - vývojom životných nákladov.
Podľa § 62 ods. 1, 2, 4 a 5 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samy sa živiť. Obaja rodičia pritom prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Každý z rodičov bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť si svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti pritom súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča, súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.
Pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie (§ 75 ods. 1 Zákona o rodine).
V zmysle ust. § 76 ods. 1 Zákona o rodine výživné sa platí v pravidelných opakujúcich sa sumách, ktoré sú zročné vždy na mesiac dopredu.
Z vyššie citovaných ustanovení zákona vyplýva, že konkrétna výška výživného je ovplyvňovaná faktormi jednak na strane výživou oprávneného, jednak na strane povinného. Na strane oprávneného dieťaťa je potrebné skúmať jeho skutočné odôvodnené potreby s ohľadom na zákonnú mieru povinnosti rodiča, ktorá je daná tým, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Oprávnené potreby pritom nezahŕňajú iba základne nároky dieťaťa, ale sú dané širšie jednak potrebami bytovými, odevnými, zdravotnými, kultúrnymi a závisia predovšetkým od veku, zdravotného stavu, schopností živiť sa sám, schopností starať sa o seba a podobne. Medzi odôvodnené potreby nepatria len pravidelné mesačné výdavky, ale aj náhodné výdavky, ktoré napríklad súvisia so zdravotným stavom oprávneného (ako sú napr. liečebné náklady). Súd na ne musí pri určovaní výživného prihliadnuť. Na strane oprávneného sa tiež skúmajú jeho schopnosti, možnosti a majetkové pomery, existencia a počet iných osôb povinných poskytovať výživu a ich schopnosti, možnosti a majetkové pomery, počet nimi vyživovaných osôb a výška takéhoto výživného ako i vyživovaciu povinnosť iných povinných voči týmto osobám. Na strane dieťaťa je nevyhnutné prihliadnuť na okruh osôb, ktoré sú povinné poskytovať mu výživné a výšku a spôsob už poskytovaných plnení, kde je potrebné zohľadniť tiež starostlivosť o dieťa a jeho domácnosť. Na strane povinného sa prihliada tiež najmä na jeho schopnosti, teda faktické príjmy, ale i na jeho možnosti, teda na to, čo je objektívne možné, aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosť, zručnosti, pracovné skúsenosti i situáciu na trhu práce. Okrem toho je potrebné vždy vyhodnotiť i majetkové pomery oboch povinných rodičov. Táto kategória zahŕňa jednak majetok rodičov a jednak ich životný štandard, ktorým sa navonok prezentujú. Okrem uvedeného na strane povinného rodiča je vždy potrebné prihliadnuť k počtu, druhu, výške a dôvodnosti iných vyživovacích povinností a zároveň na okruh osôb, ktoré sú povinné týmto oprávneným poskytovať výživné, ich schopnosti, možnosti a majetkové pomery. Súd je povinný prihliadať tiež na zárobkové možnosti povinných rodičov podľa príjmov z obdobia pred zmenou zamestnania vtedy, ak sa preukáže, že to bol rodič, ktorý sa vzdal bez vážneho dôvodu výhodnejšieho zamestnania alebo zárobku. V takom prípade je súd povinný skúmať dôvody, ktoré ho viedli k strate na príjmoch alebo majetku.
V prípade vyhodnocovania možností a schopností výživou povinného otca maloletého podstatným bolo vyhodnotenie aj jeho príjmov z inej než závislej činnosti. Pokiaľ ide o povinnosť preukázať príjmy z inej než závislej činnosti, treba ich podložiť relevantnými dôkazmi, z ktorých možno vyvodzovať výšku príjmu, pričom sa nemožno uspokojiť len s daňovým priznaním. Okrem iného treba vychádzať zo zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov, ktorý účtovným jednotkám (t.j. zákonom vymedzeným subjektom) ukladá povinnosť účtovať majetok, záväzky, náklady, výnosy, výdavky a príjmy v účtovných knihách a zobrazovať ich v účtovných závierkach, pričom účtovná jednotka je povinná viesť účtovníctvo správne, úplne, preukázateľne, zrozumiteľne a spôsobom zaručujúcim trvalosť účtovných záznamov. Zákonnou povinnosťou vyplývajúcou z ustanovenia § 63 ods. 1 je edičná povinnosť, t.j. povinnosť predložiť súdu podklady na zhodnotenie majetkových pomerov. Zjavne ide o širšie vymedzenie ako pri prvej povinnosti, keďže požadované podklady sa týkajú celkových majetkových pomerov, nielen príjmov povinného. Za takéto podklady možno považovať listy vlastníctva preukazujúce majetkové pomery týkajúce sa nehnuteľností, stavy účtov a vkladov v bankách, register cenných papierov, doklady o vlastníctve motorových vozidiel, resp. akýchkoľvek cenností. Zákonná domnienka výšky príjmu ako prostriedok objektivizácie príjmov povinného má nastúpiť, "ak si rodič nesplní túto povinnosť". Z gramatického výkladu (je povinný preukázať, predložiť a sprístupniť), ako aj z odlišného obsahu týchto povinností vyplýva, že nejde len o jednu, ale o viacero povinností, pričom nesplnením hociktorej z nich dochádza k stavu, že súd si nemôže urobiť správny a úplný záver o pomeroch povinnej osoby, preto nastupuje predmetná fikcia. Uvedená domnienka bola oproti predchádzajúcemu právnemu stavu zvýšená na 20-násobok sumy životného minima. V zmysle tohto zákonného odkazu treba aplikovať ustanovenia zákona č. 601/2003 Z.z. o životnom minime v spojení s príslušným opatrením MPSVaR SR o úprave súm životného minima. Ide o domnienku mesačného príjmu.
Z obsahu spisu je zrejmé, že prvostupňový súd nevykonal dostatočné dokazovanie a dokazovanie, ktoré aj vykonal, dostatočne nevyhodnotil, a teda dostatočne nezistil pomery na strane oboch rodičov maloletého, ako aj na strane samotného maloletého. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neustálil celkovú výšku príjmu otca, keď vychádzal len z daňového priznania za rok 2012, pri posudzovaní príjmu matky súd nevyčíslil, aká je jej v skutočnosti vyplácaná čistá mzda. Súd nezisťoval komplexné majetkové a zárobkové pomery matky a ani otca maloletého, súd sa bližšie nezaoberal ich životným štandardom, nezisťoval príjmy osôb, s ktorými žijú v spoločnej domácnosti. Podľa zaužívanej súdnej praxe platí, že výživné rodiča na všetky jeho deti by malo byť určené v rozmedzí 20% až maximálne 30% z jeho
príjmu, čo súd prvého stupňa pri určení výšky výživného nezohľadnil. Súd nijako nevyhodnotil výšku primeraných výdavkov na maloleté dieťa a v tejto súvislosti ani primeranosť doposiaľ určeného výživného 85,- Eur.
Odvolací súd sa nestotožňuje so záverom prvostupňového súdu, podľa ktorého v danej veci nedošlo k zmene pomerov, ktoré by odôvodňovali zvýšenie výživného, nakoľko matka priloženými dokladmi jednoznačne preukázala zvýšenie výdavkov na bývanie, pričom odôvodnila aj potrebu zmeny bývania, preukázala tiež zvýšenie výdavkov na maloletého v súvislosti s jeho športovými aktivitami a navštevovaním jazykovej školy. Pokiaľ otec maloletého poukazoval na to, že mal pozastavenú živnosť v období od 11.06.2012 do 31.05.2013, toto obdobie sa netýka obdobia navrhovaného zvýšenia výživného. Otázku pribudnutia ďalšej vyživovacej povinnosti otcovi bude možné posúdiť až potom, keď otec takúto skutočnosť preukáže.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania. Stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia v zmysle citovaného § 157 ods. 2 O.s.p., pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého rozhodnutia. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konania spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP, porovnaj napr. rozsudok Garciaruiz v Španielsko z 21.01.1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29.05.1997, Hikgins c. Francúzsko z 19.02.1998). Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 45 ods. 1 Ústavy a článku 36 ods. 1 Listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“.
Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku prvostupňového súdu s vyššie citovaným zákonným ustanovením a jeho uvedeným výkladom je zrejmé, že prvostupňový súd sa ním dôsledne neriadil. Z odôvodnenia rozsudku totiž nie je možné zistiť vyššie uvedené pre rozhodnutie súdu relevantné skutočnosti, v dôsledku čoho je odôvodnenie rozsudku nielen neúplným, ale i nepreskúmateľným a v konečnom dôsledku arbitrárnym. V odôvodnení preskúmavaného rozsudku absentuje dostatočná a presvedčivá argumentácia prvostupňového súdu, na základe akých dôkazov a na základe akých myšlienkových úvah pri aplikácii ktorých konkrétnych ustanovení Zákona o rodine
dospel k záveru, že doposiaľ súdom určené výživné vo výške 85,- Eur je primerané a zodpovedá nielen odôvodneným potrebám maloletého, s prihliadnutím na aktuálne možnosti a schopnosti jeho matky, ale i možnostiam, schopnostiam a majetkovým pomerom povinného otca, ktoré prvostupňový súd dostatočne nezisťoval a tým pádom ani náležite nezohľadnil. Súd prvého stupňa sa dostatočne nevysporiadal s argumentáciou matky, ktorý poukazovala na zmenu svojich pomerov odôvodňujúcu zvýšenie výživného, ako aj na nedostatočne zistené pomery otca.
V dôsledku vyššie uvedeného, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., keďže takýmto postupom súdu sa odňala účastníkom možnosť konať pred súdom, ako aj s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., keď prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil tým, že na vec neaplikoval všetky náležité ustanovenia právneho predpisu a nadväzne v naznačenom smere i nedostatočne zistil skutkový stav, zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Povinnosťou prvostupňového súdu bude opätovne vyhodnotiť všetky okolnosti daného prípadu, doplniť dokazovanie so zameraním na zistenie pomerov na strane matky, otca i maloletého, výsledky vykonaného dokazovania bude potrebné vyhodnotiť jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach, vysporiadať sa so všetkými relevantnými argumentmi účastníkov konania a vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť.
V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd aj o trovách konania, vrátane trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).
Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.