Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/275/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana Harbutu a členov senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 27. júna 2013 č.k. -46, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy 125 eur ako náhrady škody a sumy 440 eur ako nemajetkovej ujmy podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod sp.zn. . Odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Súd prvého stupňa v danej veci aplikoval ustanovenia ., , , , -3 a , o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i ust. , a , o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného v čase začatia exekučného konania (ďalej len „“). Z hľadiska skutkového stavu mal za preukázané, že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Levice pod sp.zn. podal súdny exekútor súdu dňa 24.10.2008 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom na vykonanie exekúcie. Okresný súd Levice (ďalej len „exekučný súd“) dňa 19.12. 2008 vydal exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Navrhovateľ, ako oprávnený vydanie poverenia neurgoval, exekučné konanie nie je skončené. Konštatoval, že písomná žiadosť navrhovateľa na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola odporcovi podaná dňa 23.04.2012 a po márnom uplynutí 6-mesačnej lehoty si navrhovateľ nárok uplatnil na súde. K námietke premlčania, vznesenej odporcom uviedol, že z dokazovania nebolo možné zistiť, kedy sa navrhovateľ ako oprávnený dozvedel o nevydaní poverenia v 15-dňovej lehote. Lehota na vydanie poverenia uplynula dňa 08.11.2008 a navrhovateľ si uplatnil nárok na náhradu škody u odporcu dňa 23.04.2012, z ktorých údajov je možné konštatovať uplynutie trojročnej lehoty. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnemu exekútorovi doručené dňa 15.01.2009, v exekučnom spise nie je údaj o informovaní oprávneného o nevydaní poverenia. Doručenie upovedomenia o začatí exekúcie nemožno považovať za dobu, od kedy sa navrhovateľ dozvedel o škode. Podľa názoru súdu prvého stupňa, premlčanie začalo plynúť prvý deň po ubehnutí 15 dňovej

lehoty na vydanie poverenia od podania návrhu. Navrhovateľ odporcom vznesenú námietku premlčania žiadnym spôsobom objektívne nevyvrátil. Súd prvého stupňa skonštatoval, že návrh navrhovateľa je premlčaný. Vzhľadom však na povahu veci, v rámci hospodárnosti konania, prvostupňový súd napriek premlčaniu nároku navrhovateľa uviedol aj ďalšie dôvody pre zamietnutie návrhu v prípade, ak by odvolací súd mal iný názor na premlčanie. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa a úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko žiadne nešpecifikoval a žiadne mu nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy, obsiahnutej v ust. , ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní bol viazaný ust. v znení v znení účinnom pred prijatím . Svojim rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Vytkol mu tiež, že odôvodnenie o zániku nároku na náhradu uplatnenej škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom založil na nedôveryhodnosti údajov, čo platné právo nepozná. V tejto súvislosti poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a preto mohol niektoré skutočnosti len usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite, z ktorého dôvodu ako dôkaz označil aj exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov však nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Poukázal tiež na to, že súd prvého stupňa nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Ďalej argumentoval, že súdu neprináleží polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo, naviac jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti atď. Rovnako tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom, v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. V neposlednom rade vytkol prvostupňovému súdu zamietnutie jeho návrhu na znalecké dokazovanie len s poukazom, že nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, čím mu znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Tým svoje rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave. Zároveň namietal vyhodnotenie vznesenej námietky premlčania citujúc rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , podľa ktorého za rozhodujúci pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby treba považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že mu vznikla škoda a kto za jej vznik zodpovedá; nie je pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť dozvedieť sa potrebné skutočnosti už skôr. Tvrdil, že o škode sa dozvedel vtedy, keď nastali skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik škody a jej rozsah tak, aby bolo možné určiť výšku škody, t.j. vtedy, keď reálne vynaložil majetkové prostriedky v spojení s konkrétnou potrebou sanácie stavu omeškania v rozhodovaní. O nemajetkovej ujme sa dozvedel až momentom, kedy definované práva prestali byť porušované. Len vtedy sa mu mohol stať známy rozsah porušenia práv, ktorý by bolo možné odškodniť finančnou satisfakciou v konkrétnej výške. Na základe ustanovenia zákona o zodpovednosti za škody možno tvrdiť, že počiatok plynutia premlčacej doby pri nemajetkovej ujme určuje súd, pretože ten konštatuje porušenie práva a až v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch. Poznamenal, že v danom prípade malo byť aplikované ustanovenie

z dôvodu, že aj pri nesprávnom úradnom postupe zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci zakladá podmienku uplatniť právo na náhradu škody žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, potom premlčacia lehota začne plynúť až dňom uplatnenia tohto práva voči zodpovednému orgánu.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( ), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa s verejným vyhlásením rozhodnutia, pri splnení si povinnosti upravenej v ust. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa potvrdil, lebo je vo výroku vecne správny.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy 125 eur z titulu náhrady škody a sumy 440 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom na označenom súde pod sp. zn. . Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol vo vydaní poverenia po uplynutí 15- dňovej lehoty na vydanie poverenia tvrdiac, že exekučný súd vydal poverenie viac ako s 8-mesačným omeškaním.

Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom do 01.01.2013 (ďalej len „“), ktorý na danú vec dopadá, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť ( ).

Podľa štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda ( ).

Podľa uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení ( ).

Odvolací súd úvodom poznamenáva, že v nadväznosti na SR a čl. 36 ods. 3, 4 Listiny základných práv a slobôd () je osobitným zákonom, ktorý upravuje podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda

bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, má charakter objektívnej zodpovednosti, bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). Zároveň je samostatne upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej slobody (§ 7) a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). I keď zákon explicitne nedefinuje pojem „nesprávny úradný postup“, vo všeobecnosti za takýto možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. Z ust. /Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.

V danej veci správne súd prvého stupňa, poukazujúc na vyššie uvedené závery, posudzoval existenciu predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu uplatňovanú navrhovateľom v konaní. V tomto smere v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Niet totiž sporu o tom, ako to vyplýva z obsahu spisu Okresného súdu Levice sp. zn. , že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý doručil Okresnému súdu Levice žiadosť o udelenie poverenia dňa 24. 10. 2008. Súd prvého stupňa exekútora poveril vykonaním exekúcie dňa 19. 12. 2008. Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď k rozhodnutiu exekučného súdu o vydaní poverenia došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením (viac ako 8 mesiacov), ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd v súlade s vyššie cit. ustanovením zákona zastáva názor, že na vydanie poverenia sa vzťahovala 15-dňová lehota od doručenia žiadosti. V súvislosti s týmto výkladom preto má za to, že exekučný súd pochybil v tom, že o vydaní poverenia nerozhodol v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote, ale v lehote 56 dní. V tomto smere je zavádzajúce tvrdenie navrhovateľa, že súd prvého stupňa rozhodol s viac ako 8-mesačným omeškaním, keďže návrh bol podaný 24. 10. 2008 a poverenie bolo vydané 19. 12. 2008, teda po 56 dňoch od doručenia návrhu, resp. 41 dní po uplynutí 15-dňovej lehoty. Avšak iba skutočnosť nedodržania zákonom stanovenej lehoty z pohľadu žalobou uplatneného nároku, bez splnenia ďalších zákonných predpokladov pre rozhodnutie o nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, nie je daná zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

V sporom dotknutom exekučnom konaní neboli preukázané navrhovateľom avizované zbytočné prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu z hľadiska platnej právnej úpravy v čase vzniku zodpovednostného vzťahu, na čo odvolateľ dôvodne poukazuje. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Právo každého na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu, zakotvuje i čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru. V tomto smere rozsiahla rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale s ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa aj v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Hodnotiac postup exekučného súdu z hľadiska týchto kritérií je významné, ako už bolo uvedené, že žiadosť súdneho exekútora bola doručená exekučnému súdu dňa 24. 10. 2008 a exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok, zaväzujúci povinného na plnenie z titulu spotrebiteľskej úverovej zmluvy. V nadväznosti na tento exekučný titul, exekučný súd viazaný ust. Exekučného poriadku, zvýrazňujúcim zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia ako výsledku náležitého preskúmania, okrem iného i exekučného titulu, vyzval navrhovateľa na predloženie zmluvy o úvere. Nakoľko odvolaciemu súdu je známe, že navrhovateľ podával návrhy na vykonanie exekúcie v rádovo tisíckach obdobných vecí, už pri podávaní návrhu nemohol nepočítať s tým, že s ohľadom na exekučný titul bude exekučným súdom vyzvaný na predloženie konkrétnej úverovej zmluvy, čo aj s dobou, kým tak učinil, sa podstatnou mierou podieľalo na dĺžke konania do rozhodnutia exekučného súdu. Je preto namieste konštatovať, že navrhovateľ ako účastník exekučného konania v pozícii oprávneného práve svojim správaním ovplyvnil dĺžku exekučného konania, a preto v postupe exekučného súdu, hoci rozhodol po 41 dňoch od doručenia žiadosti (nie po 8 mesiacoch, ako v návrhu zavádzajúco uviedol navrhovateľ), s ohľadom na okolnosti danej veci nemožno vzhliadnuť zbytočné prieťahy. Predpokladom na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, je splnenie podmienok zodpovednosti za škodu, t.j. aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom vykonávajúcim verejnú moc, aby škoda, alebo nemajetková ujmy vznikli a aby bola príčinná súvislosť medzi vznikom škody a škodou. Dôkazné bremeno preukázania týchto podmienok znáša poškodený, v tomto prípade navrhovateľ. Odvolací súd, zhodne s názorom súdu prvého stupňa, zastáva názor, že navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik škody, teda splnenie základných podmienok predpokladov pre vznik škody, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, spočívajúcim vo vydaní rozhodnutia po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Majetková ujma nezávisí automaticky od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale od okolností danej veci, na ktoré správne poukazoval súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí. Navrhovateľ škodu, ktorá pozostávala z položiek náhrady účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou, uskutočnenou vo veci správy a vymáhania pohľadávky medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutím, so správou pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca, prostredníctvom informačného systému, s udržiavaním a správou informačného systému a administratívnym spracovaním textov, urgencií adresovaných exekučnému súdu nepreukázal, tieto iba všeobecne popísal v návrhu, pričom dôkazné bremeno preukázania škody zaťažovalo navrhovateľa. Aj z toho dôvodu, pokiaľ navrhol znalecké dokazovanie na preukázanie výšky škody, odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa považoval takýto dôkaz za nehospodárny. Pokiaľ navrhovateľ nemal v čase podania návrhu predstavu o skutočnej výške škody, ktorá mu mala vzniknúť, mohol sám požiadať znalca o výpočet škody ešte pred podaním návrhu súdu, pretože má povinnosť tvrdenia a preukázania svojich tvrdení. Súd prvého stupňa vzhľadom aj na záver, že navrhovateľovi škoda z ním tvrdeného skutkového stavu nevznikla, dôvodne znalecké dokazovanie nenariadil.

Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty (v danom prípade nevydanie poverenia v lehote 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora) sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka, keďže je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Nerešpektovanie lehôt ustanovených zákonom aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu samo o sebe nemusí znamenať porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Môže byť významné pri hodnotení, či sa celé konanie viedlo v primeranej lehote (Wiesinger v. Rakúsko séria A č. 213). Je potrebné uviesť, že poverenie na vykonanie exekúcie nepredstavuje skončenie konania a uplynutie času v trvaní 41 dní mohlo byť právne významné pri hodnotení primeranosti dĺžky celého konania. Navrhovateľ však ani minimálnym spôsobom neodôvodnil zásah do jeho práva prekročením lehoty na vydanie poverenia o 41 dní (po uplynutí 15-dňovej lehoty), keďže v návrhu tvrdil nevydanie

poverenia po dobu dlhšiu ako 8 mesiacov (minimálne 240 dní). Rozdiel medzi tvrdeným oneskorením súdu uvedený v žalobe a skutočným uplynutím je výrazný a podstatný. Vyvracia už samotný základ primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu, v dôsledku čoho preukazuje bezúspešnosť žaloby. Správne preto okresný súd zdôraznil, že pre záver o zbytočných prieťahoch exekučného súdu nestačí len samotné prekročenie 15-dňovej lehoty, ale aj naplnenie ďalších relevantných okolností prípadu.

Záver súdu prvého stupňa o nepreukázaní žalobou uplatneného nároku bol právne zásadným aspektom pre zamietnutie žaloby. Posudzovanie námietky premlčania súdom prvého stupňa nebolo právne podstatné pre zamietnutie žaloby, a preto sa odvolací súd odvolacím dôvodom, namietajúcim právne posúdenie námietky premlčania, nezaoberal.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s a tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.