Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/397/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Márie Hajdínovej a Mgr. Anny Križákovej v právnej veci navrhovateľov: 1/ D. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom O. Č.. XXX, 2/ V. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom H. S.. Č.. XXXX/XX, Y., 3/ G. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom S. S.. Č.. XXXX/X, Y., 4/ Z. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom H. Č.. XXX, navrhovatelia 1/ až 4/ zastúpení advokátom: JUDr. Albín Kostolánsky, Záhorácka ul. č 53, Malacky, proti odporcom: 1/ G. U., pobyt neznámy, 2/ G. U., rod. J., pobyt neznámy, obaja zastúpení: Slovenský pozemkový fond, IČO: 17 335 345, Búdkova 36, Bratislava, zastúpený advokátom: Mgr. Peter Bollardt, Leškova ul. č. 3, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na odvolanie navrhovateľov 1/ až 4/ a zástupcu odporcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 16. apríla 2013, č. k. - 156, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým návrh vo veci samej zamietol, p o t v r d z u j e .

Vo výroku o náhrade trov konania rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia v r a c i a na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľov 1/ až 4/, ktorým žiadali určiť, že sú spoluvlastníkmi parcely č. XX a parcely č. XX, nachádzajúcich sa v katastrálnom území O., zapísaných v PKV č. XXXX pre katastrálne územie O.. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. , , , , , , , , , , , zák. č. 141/1950 Sb., a vecne nesplnením podmienok pre vydržanie nehnuteľností, keď mal vykonaným dokazovaním preukázané, že sporné nehnuteľnosti v minulosti boli vo vlastníctve spoluvlastníkov manželov G. U. a G. U., rod. J., ktorých vlastníctvo k týmto nehnuteľnostiam je aj v súčasnosti zapísané na LV č. XXXX U. Ú. Y., Správy katastrálneho územia D. s tým, že na pôvodných pozemkoch, parc. č. XX katastrálne územie O., bol postavený rodinný dom matkou pôvodného navrhovateľa 1/ N. V., ktorý v priebehu konania zomrel (dňa 07. 04. 2008) a do práv ktorého vstúpili jeho dedičia, deti, navrhovatelia 2/ až 4/ a ďalšie stavby (v súčasnosti parc. č. XX/X, XX/X, XX/X) a zo stavebného povolenia vydaného bývalým Okresným národným výborom v D. zo dňa 26. 09. 1951, č. XI/2 - 711.2 - 1951/1 vyplýva, že stavebníkovi, D. V. bola povolená stavba rodinného domu na parc. č. XX, ktorej polovicu nadstavby domu nadobudol N. V., na základe rozhodnutia bývalého Štátneho notárstva, sp. zn. D1557/72, ktorým bolo prejednané dedičstvo po D. V. (matka pôvodného navrhovateľa 1/), postavenom na neprevedenej parcele č. XX a č. XX, ktorá je vo vlastníctve odporcov 1/ a 2/. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že rodina navrhovateľov užívala sporné nehnuteľnosti od roku 1951 s tým, že nikdy neboli vo svojej držbe nikým rušení, išlo o držbu nepretržitú, avšak navrhovatelia žiadnym dokladom nepreukázali, na základe akej skutočnosti mala

ich právna predchodkyňa (D. V.) nadobudnúť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam a ani kedy sa mala začať, a kedy sa skončila oprávnená nepretržitá držba a vydržacia doba, nakoľko pôvodný navrhovateľ 1/ N. V. a ani jeho právni nástupcovia začiatok údajnej držby neuviedli a nie je zrejmé, či sa tak malo stať za účinnosti zákona č. 141/1950 Sb. alebo až za účinnosti v platnom znení, keď bolo nesporným, že do držby nemohli manželia N. V. a D. V. (pôvodní navrhovatelia 1/ a 2/) vstúpiť spolu, keďže N. V. v rodinnom dome postavenom na cudzom pozemku žil a jeho manželka D. V., rod. U. v ňom žila až od uzavretia manželstva s pôvodným navrhovateľom 1/, t. j. od roku 1961. Poukázal na skutočnosť, že podľa právnej úpravy uvedenej v zákone č. 141/1950 Sb. alebo podľa v súčasnosti platného , pri dobromyseľnosti je základným kritériom to, či držiteľ veci alebo vykonávateľ práva mohol alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda, alebo právo, ktoré vykonáva patria s tým, že právna predchodkyňa navrhovateľov D. V. (matka pôvodného navrhovateľa 1/) od začiatku vedela, že stavba rodinného domu bola povolená na pozemku, ktorý nebol v jej vlastníctve a právne vzťahy k tomuto pozemku sa nikdy nesnažila usporiadať a nikdy sa o ich usporiadanie nepokúsili ani jej právni nástupcovia. Uviedol, že dedič D. V., jej syn N. V.Á. minimálne od dedičského rozhodnutia po svojej matke vedel, že rodinný dom v kat. úz. O. je postavený na parcelách č. XX, XX, ktoré sú vo vlastníctve G. U. a jeho manželky G. U. rod. J., skutočnosť, ktorá vyplýva z dedičského rozhodnutia bývalého Štátneho notárstva Bratislava vidiek, č. D1557/72 s tým, že navrhovatelia v konaní neuniesli dôkazné bremeno a dobromyseľnosť držby nepreukázali, nakoľko skutočnosť, že matka pôvodného navrhovateľa 1/, D. V. začala užívať pozemky vlastnené jej príbuznými bez akéhokoľvek nadobúdacieho titulu, nezakladajú jej oprávnenú držbu, z dôvodu ktorého nemohla byť dobromyseľná ani následná držba sporných nehnuteľností jej synom N. V. a ďalej navrhovateľmi. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. veta prvá a vecne úspechom odporcov v konaní, ktorým náhradu trov konania nepriznal, keďže im v konaní žiadne nevznikli. Proti tomuto rozsudku podali navrhovatelia 1/ až 4/ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvého stupňa na základe predložených a vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhli napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedli, že odporcovia 1/ a 2/, sú síce na Liste vlastníctva zapísaní ako spoluvlastníci sporných nehnuteľností, boli príbuznými navrhovateľov s tým, že nakoľko sa ich pobyt zistiť nepodarilo, keďže majú iba vedomosť o tom, že sa odsťahovali do Ameriky, nie je zrejmé, či ešte žijú, pričom matke pôvodného navrhovateľa (N. V.) bolo vydané na základe týchto skutočností povolenie na stavbu na pôvodných parcelách č. XX N. Č.. XX, ktorá postavila rodinný dom, v ktorom žila navrhovateľka 1/ od roku 1961 a navrhovatelia 2/ až 4/, po svojom narodení. Poukázali na skutočnosť, že za užívanie pozemku a rodinného domu riadne platili dane a preto boli presvedčení, že nielen dom, ale aj pozemok sú v ich vlastníctve, z dôvodu ktorého po celú dobu užívania nepožiadali o vrátenie, resp. odkúpenie pozemku. Navrhovatelia vo svojom odvolaní uviedli, že v súlade s ust. () preukázali v priebehu konania držbu sporných nehnuteľností od roku 1961, ako i dobromyseľnosť počas celej doby ich užívania, s ktorými nakladali ako s vlastnými a v presvedčení, že im patria. Vytkli súdu prvého stupňa, že napriek späťvzatiu ich návrhu voči pôvodne určenému odporcovi - Slovenský pozemkový fond, voči ktorému súd prvého stupňa konanie uznesením zo dňa 17. 09. 2012 zastavil, následne s týmto subjektom konal ako so zástupcom odporcov 1/ a 2/, ktorí neznámymi vlastníkmi neboli, keďže neznámym je iba ich pobyt. Uviedli, že jediným procesným nástrojom ako zosúladiť užívací stav so stavom právnym, bolo podanie ich určovacej žaloby, na ktorej preukázali naliehavý právny záujem, keďže by sa ňou v budúcnosti odstránila ich neistota a bol vytvorený pevný základ pre usporiadanie vlastníckych vzťahov k sporným nehnuteľnostiam. Nesúhlasili so záverom súdu prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, že D. V. od začiatku vedela, že stavba rodinného domu bola povolená na pozemku, ktorý nebol v jej vlastníctve, nakoľko v období jeho stavby bola iná doba a bola presvedčená, že ak jej bývalý Okresný národný výbor vydal povolenie na stavbu domu, tak išlo zároveň o určenie vlastníckeho práva k pozemku, na ktorom dom stojí, domnienku ktorú potvrdzuje aj skutočnosť, že nielen zo strany pôvodných vlastníkov ale aj zo strany štátnych orgánov za celú dobu držby od roku 1961, kedy dom začala užívať, nebola nikým a ničím vo svojich užívacích právach rušená, naopak, obec, resp. štát od nej prijímal za ich užívanie poplatky, ako keby boli pozemky v jej vlastníctve.

Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa rozhodol o trovách konania podal zástupca odporcov 1/ a 2/ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ) a navrhol prvostupňový rozsudok v tejto časti zmeniť a zástupcovi odporcov 1/ a 2/ priznať právo na náhradu trov konania. Poukázal na skutočnosť, že v súlade s ust.

o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, obvodných pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách, bol oprávnený zastupovať neznámych vlastníkov vo veciach nehnuteľností vo vlastníctve štátu uvedených v osobitnom predpise a preto bol oprávnený sa dať v konaní zastúpiť advokátom, ktorý v priebehu konania vykonával úkony účelné na uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkom, ktorí v konaní úspech nemali.

Slovenský pozemkový fond vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľov 1/ až 4/ uviedol, že v konaní nebolo preukázané splnenie podmienok pre vydržanie vlastníckeho práva, keď navrhovatelia neuviedli žiadne skutočnosti, z ktorých by sa objektívne dalo vyvodzovať presvedčenie, že nehnuteľnosti im patria, teda, že sú oprávnenými držiteľmi. Uviedol, že v konaní nebola preukázaná ani skutočnosť, že s nehnuteľnosťami nakladali ako s vlastnými, teda, že išlo o držbu, keďže povolenie od štátneho orgánu na stavbu na pozemku, s parcelným číslom XX nie je okolnosťou, na základe ktorej by sa bolo možné domnievať, že im dané nehnuteľnosti patria, nakoľko pre nadobudnutie vlastníckeho práva nestačí iba samotné užívanie nehnuteľnosti. Poukázal na skutočnosť, že právny predchodca navrhovateľov (N. V.) v priebehu konania tvrdil, že si myslel, že jeho matka si vlastnícke vzťahy s príbuznými vysporiadala, avšak z tejto domnienky, nie je možné vyvodiť presvedčenie navrhovateľov o vlastníctve predmetných nehnuteľností, nakoľko neexistuje žiadna objektívna skutočnosť, ktorá by danú domnienku odôvodňovala.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa ods. l v znení účinnom od 1.1.2013, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa , keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia ods. l (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 23. apríla 2014 podľa v spojení s , pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom.

Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( ) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( ) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil ( ).

Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. , , ). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ust. , podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový

nález súdu. Okolnosti namietané navrhovateľmi 1/ až 4/ v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvostupňového súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

Pokiaľ navrhovatelia 1/ až 4/ v odvolaní namietli, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich právne posúdenie súdom prvého stupňa za správne.

Z obsahu spisu vyplýva, že pôvodný navrhovateľ 1/ N. V. a jeho manželka D. V.Á., ako navrhovateľka 2/ sa návrhom domáhali určenia, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi parcely č. XX a parcely č. XX, nachádzajúcich sa v katastrálnom území O., obec O., zapísaných v pozemkovej knihe, vložka č. XXXX, na tom skutkovom základe, že na parcele č. XX postavila matka navrhovateľa 1/, D. V., rod. J. v roku 1952 rodinný dom, na základe Výmeru Okresného národného výboru v Malackách zo dňa 26. 09. 1951, značka: XI/2 - 711.2 - 1951/1 na stavbu rodinného domu na parcele č. XX s tým, že z Rozhodnutia bývalého Štátneho notárstva Bratislava - vidiek v Bratislave zo dňa 03. 01. 1973, sp. zn. D1157/72, ktorým bolo prejednané dedičstvo po poručiteľke D. V., rod. J., zomr. dňa 19. 09. 1972 jednoznačne vyplýva, že predmetom dedenia parcela, ku ktorej určenia vlastníctva sa navrhovatelia 1/ až 4/ v konaní domáhajú, nebola. Navrhovatelia sa teda domáhajú určenia, že ich právna predchodkyňa nadobudla vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti vydržaním, keď držby pozemku sa matka pôvodného navrhovateľa 1/ chopila v roku 1951, od kedy ju užívala v dobrej viere ako svoju, nemajúc pochybnosti o tom, že jej skutočne patrí.

V posudzovanej veci bolo preto potrebné posúdiť otázku, či existovali zákonné predpoklady na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, ktoré je originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva a zároveň právnym následkom splnenia všetkých zákonných predpokladov.

Odvolací súd dospel k záveru, že navrhovatelia neosvedčili zákonný predpoklad nadobudnutia vlastníctva vydržaním sporného pozemku ich právnou predchodkyňou a to oprávnenosť držby nadobúdateľov a následné trvanie oprávnenej držby po zákonom stanovenú dobu.

Právny inštitút vydržania je osobitným originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona. Držiteľ je osoba (fyzická alebo právnická), ktorá fakticky ovláda vec a nakladá s ňou ako s vlastnou. Zákonnými predpokladmi oprávnenej držby je faktické ovládanie veci alebo práva, vôľa nakladať s vecou alebo právom ako svojimi, čo znamená správať sa k veci tak, ako by držiteľovi vlastnícky patrila a dobrá viera, že vec držiteľovi patrí. Je nepochybné, že dobromyseľnosť ako psychický stav nemožno dokázať ale je možné o nej usudzovať len z okolností, v ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Oprávnená držba je faktický stav s kvalifikovanými zákonnými pojmovými znakmi, pri ktorých právny vzťah subjektu k veci nie je doložený a ktorý požíva ochrany podľa zákona. Zákonnými znakmi oprávnenej držby sú nakladanie s vecou ako vlastnou a držiteľova dobrá viera, že vec mu patrí.

Dobrou vierou sa myslí presvedčenie nadobúdateľa - právnej predchodkyne navrhovateľov (D. V.), že nekonajú bezprávne, keď si prisvojujú určitú vec. Ide o psychický stav a o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré však samo o sebe nemôže byť predmetom dokazovania, avšak predmetom dokazovania musia byť skutočnosti vonkajšieho sveta, ktorých prostredníctvom sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých je možné dôvodiť presvedčenie nadobúdateľa o dobromyseľnosti, že mu vec patrí, pričom je nutné zdôrazniť, že tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí a že s ňou nakladal ako s vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto

presvedčenie držiteľa po celú vydržaciu dobu bolo dôvodné. Dobrá viera však zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí, na čom nemení nič skutočnosť, že držiteľ bude i naďalej subjektívne v dobrej viere. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu), ktorý by mohol mať za následok vznik práva.

() účinný od 1.4.1964 inštitút vydržania vôbec nepoznal a preto vydržanie nebolo spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva. Vydržanie bolo opätovne zavedené do nášho právneho poriadku až novelou (), účinnou od 1.4.1983, pričom podmienkami vydržania boli - oprávnená držba, uplynutie vydržacej doby - 10 rokov pri nehnuteľnosti a spôsobilý predmet vydržania, pričom všetky tieto zákonné podmienky museli byť splnené súčasne.

Súd prvého stupňa správne vo svojom rozhodnutí poukázal na právne podstatnú skutočnosť, že navrhovatelia ani neuviedli, od ktorého momentu a za účinnosti ktorého právneho predpisu vlastne mala oprávnená držba začať, t. j. od kedy mala začať plynúť vydržacia doba (10 rokov), keďže z listinných dôkazov, ktoré predložili jednoznačne vyplýva, že právnej predchodkyni pôvodného navrhovateľa 1/ bolo udelené iba povolenie na stavbu na parc. č. XX, z obsahu ktorého sa v žiadnom prípade nemohla domnievať, že Okresný národný výbor v D. tým, že jej na danej parcele povolil postaviť dom zároveň určil, že sa stala aj vlastníčkou tejto parcely a preto dobromyseľná byť nemohla. Súd prvého stupňa správne zhodnotil vykonané dôkazy a správne vo veci rozhodol, keď návrh navrhovateľov 1/ až 4/ zamietol, nakoľko v konaní neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali, že sporné nehnuteľnosti vydržali, pričom odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa a svoje rozhodnutie bližšie neodôvodňuje, pretože by vychádzal z rovnakých skutkových a právnych záverov ako súd prvého stupňa. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým návrh vo veci samej zamietol ako vecne správny podľa potvrdil. Bolo však potrebné sa stotožniť s námietkami zástupcu odporcov 1/ a /, že výrok napadnutého rozsudku, ktorým rozhodol o trovách konania je nepreskúmateľný. Odporcom, ktorí boli v konaní úspešní a preto by im v súlade s ust. patrila náhrada trov konania, nakoľko im však v konaní žiadne trovy nevznikli, nebolo možné im ich priznať, avšak bolo potrebné rozhodnúť o trovách, ktoré vznikli ich zástupcovi ( zastúpení v konaní Slovenským pozemkovým fondom), ktorý na zastupovanie splnomocnil advokáta. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania zrušil podľa ust. a vec vrátil na ďalšie konanie podľa

V ďalšom konaní súd prvého stupňa opätovne rozhodne o trovách celého konania ( ) a svoje rozhodnutie odôvodní v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z ust.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 ( zákona o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.