Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_1Co-211-2012.pdf
PDF · 86.56 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/211/2012
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu U. B. J., I.. J.., so sídlom v H., Q. XXXX/XXX, proti žalovanej R. R., bývajúcej v S., L. Č.. X, o zaplatenie 1.388,15 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo dňa 8.6.2012 č.k. 12C/43/2012-41 takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok v zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 609,08 eura s 0,024 % denným úrokom z omeškania od 26.8.2009 do zaplatenia v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšujúcej časti žalobu zamietol a nepriznal účastníkom náhradu trov konania.
Týmto rozsudkom rozhodol o peňažnom nároku žalobcu odôvodneného tým, že účastníci konania uzavreli úverovú zmluvu, ktorou bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 59.000.- Sk (t.j. 1.958,44 eura), pričom žalovaná neplnila svoje zmluvné podmienky uhrádzať jednotlivé splátky podľa dohodnutého splátkového kalendára, preto výzvou zo dňa 25.8.2009 bola vyzvaná k vráteniu zvyšku poskytnutého úveru spolu so zmluvnou pokutou vo výške ušlého úroku v sume 1.632,60 eura. Po zosplatnení žalovaná zaplatila žalobcovi sumu 244,45 eura.
Pri rozhodovaní súd prvého stupňa vychádzal zo zistenia, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá Zmluva o úvere č. 3612332114 dňa 2.1.2007, ktorou bol žalovanej poskytnutej úver vo výške 1.958,44 eura, ktorú sumu sa žalovaná zaviazala splatiť v 60 mesačných splátkach po 48,89 eura (1.473,- Sk) s tým, že konečná výška úveru predstavovala sumu 2.933,68 eura (88.380,- Sk). Ročná percentuálna miera nákladov bola zmluvne dohodnutá vo výške 18,7 %. Ďalej mal za preukázané, že v jednotlivých splátkach bola zahrnutá príslušná časť úverovej istiny a úroky, podľa príslušných ustanovení úverových zmluvných podmienok tvoriacich súčasť úverovej zmluvy. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalovaná prestala splácať mesačné splátky počnúc mesiacom august 2009, a to z dôvodu, že v roku 2008 prišla o zamestnanie. Žalobca nevyhovel jej žiadosti o odklad splátok, ktorú odôvodnila tým, že je bez príjmu, a úver spoplatnil. Prvostupňový súd konštatoval, že podľa úverových zmluvných podmienok, ak dlžníkovi vznikla povinnosť uhradiť spoločnosti celý poskytnutý úver, dlžník je zároveň povinný uhradiť žalobcovi s úverom aj zmluvnú pokutu vo výške ušlého úroku, čiže čiastku, na ktorú by spoločnosti vznikol z titulu úveru nárok, ak by tento úver bol splácaný v dohodnutých splátkach. Žalobca bol oprávnený úver po zosplatnení aj neúročiť. Uzavrel, že žalovaná uhradila titulom splátok úveru sumu 1.564,59 eura oproti sume 2.952,74 eura, ktorú mala v skutočnosti vrátiť.
S poukazom na ustanovenie § 52 ods. 1, 2 a 3, § 53 ods. 1, § 497 Obchodného zákonníka konštatoval, že zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania je spotrebiteľskou zmluvou a preto na záväzkový vzťah medzi účastníkmi konania je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské právo. Konštatoval, že na základe úverovej zmluvy žalovaná prijala finančné
prostriedky a tieto začala uhrádzať žalobcovi vo forme splátok. Je zrejmé, že splátky boli platené v plnej výške do 8.8.2009 a žalobca pre neplnenie zmluvných povinností zaslal dňa 25.8.2009 žalovanej výzvu na splatenie celého úveru. Z úverových podmienok vyplynulo, že jednotlivé mesačné splátky boli tvorené príslušnou časťou úverovej istiny a úrokov, ktoré bola žalovaná povinná platiť. Pri posudzovaní nároku žalobcu zisťoval, do akej miery možno považovať podmienky uzavretej zmluvy za prijateľné, resp. neprijateľné a či je možné podmienky vyplývajúce z úverovej zmluvy hodnotiť ako rovnovážne podmienky čo do práv a povinností oboch účastníkov záväzkového vzťahu. V tej súvislosti skúmal prijateľnosť podmienok z hľadiska výšky úroku z úveru vo vzťahu k poskytnutému úveru a vo vzťahu ku konečnej výške úveru, predstavujúcej sumu 2.933,67 eura (88.380,- Sk). Porovnal preto priemerné úrokové miery bánk v čase uzavretia zmluvy a zistil, že v danom období bola priemerná úroková sadzba pre spotrebiteľské úvery pre domácnosti vo výške 10,99 %. Zo splátkového kalendára predloženého žalobcom však vyplynulo, že žalovaná zaplatila spolu 31 splátok v celkovej výške 1.564,59 eura. Prepočtom podľa primeraných úrokových sadzieb mal za to, že priemerný ročný úrok z úveru podľa priemerných bankových úrokov by predstavoval zo sumy 1.958,44 eura sumu 215,23 eura. Konečná výška úveru by tak predstavovala sumu 2.173,67 eura. Žalovaná z tejto sumy zaplatila sumu 1.564,59 eura, preto žalovanej uložil povinnosť zaplatiť sumu 609,08 eura. V závere odôvodnenia konštatoval, že v danom prípade nešlo o individuálne dojednanie zmluvných podmienok, ale o formulárovú zmluvu s vopred určenými podrobnými podmienkami a s nemožnosťou ich akejkoľvek zmeny, z čoho si spotrebiteľ
- žalovaná zrejme vyvodila záver o nemožnosti ovplyvniť znenie zmluvy, ak chcela získať finančné prostriedky formou úveru. Považoval za rozpor s dobrými mravmi, ak žalovanej bol poskytnutý úver za cenu prevyšujúcu niekoľkonásobne priemernú cenu porovnateľných úverov poskytovaných bankami, pričom veriteľ využil nedostatočnú informovanosť a neskúsenosť spotrebiteľa pri uzatváraní zmluvy. Vytýkal aj skutočnosť, že celý formulár zmluvy bol písaný tak drobným písmom, že spotrebiteľ sa v čase uzatvárania zmluvy mohol s náležitosťami jej obsahu oboznámiť len s ťažkosťami, preto pozornosti žalovanej mohla takýmto spôsobom uniknúť nevýhodná zmluvná podmienka.
Súd prvého stupňa mal zato, že zmluvná podmienka, obsahom ktorej bol neprimerane vysoký úrok z úveru je podmienkou neprijateľnou pre rozpor s dobrými mravmi a v tejto časti podľa § 39 Občianskeho zákonníka považoval uzavretú úverovú zmluvu za absolútne neplatnú. Z týchto podstatných dôvodov žalobu v prevyšujúcej časti zamietol.
Zároveň s istinou uložil žalovanej povinnosť zaplatiť úrok z omeškania podľa ust. § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 586/2008 účinného od 1.1.2009, ktorým sa mení a dopĺňa Nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z., pretože žalovaná sa s plnením svojej povinnosti vrátiť žalobcovi časť poskytnutého úveru preukázateľne dňom nasledujúcim po zosplatnení úveru, t.j. 26.8.2009 ocitla v omeškaní, čím žalobcovi vznikol nárok na príslušenstvo pohľadávky vo výške 0,024 % denne, čo zodpovedá ročnému úroku z omeškania 8,76 %, ktorý tak nepresahuje zákonnú výšku úroku z omeškania.
Pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p., keď konštatoval, že žalobca mal úspech v konaní v rozsahu 43 % a žalovaná v rozsahu 57 %, teda v konečnom dôsledku bola v konaní úspešnejšia žalovaná, ktorá však náhradu trov konania neuplatnila, preto účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania podal odvolanie žalobca. Žiadal rozsudok v napadnutých výrokoch zmeniť a žalobe vyhovieť v celom rozsahu. Namietal, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedol, že predmetom plnenia z úverovej zmluvy je peňažná suma a výška úrokov je považovaná za cenu plnenia. Uvedené vyplýva z definície zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, podľa ktorého sa dlžník zaväzuje vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky. Aj z § 2 písm. b/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase uzavretia úverovej zmluvy vyplýva, že výška úrokov sa v obdobnom zmluvnom vzťahu považuje za cenu plnenia. Z tohto dôvodu preto výšku úrokov, ktorá je cenou plnenia nie je možné považovať za neprijateľnú podmienku. Namietal aj postup súdu prvého stupňa, ak pri rozhodovaní vychádzal z priemernej úrokovej sadzby bánk v čase uzavretia zmluvy vo výške 10,99 % ročne. Pri porovnaní s výškou úroku v preskúmavanej veci konštatoval, že výška úrokovej sadzby žalobcu v danom záväzkovom vzťahu nedosahuje ani priemernú úrokovú sadzbu pre spotrebiteľské úvery pre domácnosti, tak ako ju uviedol súd prvého stupňa. Uzavrel preto, že úrok z poskytnutého úveru v
preskúmavanej veci nebol ani v rozpore so zákonom, ani zákon neobchádzal a nebol ani uzavretý v rozpore s dobrými mravmi, preto názor súdu prvého stupňa vedúci k zamietnutiu návrhu v prevyšujúcej časti hodnotil ako neopodstatnený a nedôvodný.
Žalovaná v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žiadala rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom rozsahu ako vecne správny potvrdiť. Postup žalobcu považovala za nekorektný a v konečnom dôsledku za podvod.
Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal rozsudok v napadnutom zamietavom výroku ako aj konanie, ktorému predchádzalo podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že nie sú podmienky pre potvrdenie a ani pre zmenu rozsudku v zamietavom výroku.
Rozsudok súdu prvého stupňa vo vyhovujúcom výroku nebol napadnutý odvolaním, nadobudol právoplatnosť a preto nebol predmetom preskúmavania odvolacím súdom ( § 206 ods. 2 O.s.p.).
Súd prvého stupňa svojím nesprávnym procesným postupom zaťažil rozhodnutie a konanie mu predchádzajúce vadou, spočívajúcou v nepreskúmateľnosti rozsudku v napadnutej časti, ktorá má vždy za následok odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom.
Odvolací súd poukazuje na to, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa článku 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa článku 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06).
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (napr. II. ÚS 85/06).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, a ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z akých dôvodov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby rozhodnutie bolo presvedčivé.
Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces a vylučujúci ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie aj náležíte zdôvodniť. Z odôvodnenia rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Súd by mal pri svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia dbať na to, aby závery, ku ktorým na základe predložených dôkazov dospel, boli racionálne a presvedčivé.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca uplatňuje nárok proti žalovanej z úverovej zmluvy uzavretej dňa 21.12.2006, ktorú súd prvého stupňa správne posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú, keď žalobca v
zmluvnom vzťahu vystupoval ako dodávateľ a konal v rámci predmetu svojej obchodnej a inej činnosti a žalovaná ako spotrebiteľ, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej a inej činnosti.
Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že žalovanej bol poskytnutý úver v sume 1.958,44 eura a žalovaná sa v úverovej zmluve zaviazala vrátiť žalobcovi formou splátok (tvorených príslušnou časťou úverovej istiny a úrokov) sumu 2.933,68 eura, z čoho splatila jednotlivými splátkami (z celkového počtu 60 splátok uhradila 31 splátok) sumu 1.564,59 eura a po zosplatnení sumu 244,45 eura.
Súd prvého stupňa zmluvný úrok z úveru vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku pre rozpor s dobrými mravmi (bez toho, aby sa v odôvodnení zaoberal konkrétnou výškou zmluvného úroku), preto žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 609,08 eura (od sumy poskytnutého úveru 1.958,44 eura zvýšenú o sumu úrokov podľa priemernej úrokovej sadzby pre spotrebiteľské úvery pre domácnosti vo výške 10,99 % - 215,23 eura, spolu 2173,67 eura odpočítal sumu zaplatenú žalovanou pred zosplatnením
- 1.564,59 eura).
Žalobca na preukázanie oprávnenosti nároku na zaplatenie nevrátenej časti poskytnutého úveru tvrdil (táto skutočnosť v konaní nebola sporná), že pre neplnenie úverových podmienok zaslal žalovanej dňa 25.8.2009 výzvu k spoplatneniu celého dlhu vo výške 1.632,60 eura a zároveň sa odvolal na obsah tohto listinného dôkazu. Z jeho obsahu (č.l.10) vyplýva, že žalovanú vyzval na splatenie celého čerpaného úveru (a to v náväznosti na obsah úverových podmienok, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť úverovej zmluvy) spolu so zmluvnou pokutou vo výške ušlého úroku, ktorá zmluvná pokuta podľa tvrdenia žalobcu bola vyčíslená v súlade s úverovými podmienkami.
Odvolací súd zdôrazňuje, že žalobca v žalobe túto časť nároku (nad výšku istiny) bližšie nešpecifikoval. Súd prvého stupňa tak rozhodol o tejto časti nároku bez toho, aby sa vyporiadal s vadou žaloby, pretože z jej obsahu nie je zrejmé, čoho sa žalobca v tejto časti domáha. Súd pri rozhodovaní zjavne nárok žalobcu nad výšku istiny kvalifikoval ako zmluvný úrok, avšak tento záver je v rozpore tak s obsahom splátkového kalendára zmluvy (č.l.8), výzvy žalobcu na vrátenie nesplatenej časti úveru (č.l. 10), ako aj obsahom rozhodcovského rozsudku zo dňa 11.5.2011 (č.l. 31 a nasl.).. Bolo preto povinnosťou súdu prvého stupňa v konaní vyzvať žalobcu, aby v tomto smere svoj nárok skutkovo dodatočne špecifikoval a až potom mohol súd prvého stupňa hodnotiť dôvodnosť tohto nároku.
Za nepreskúmateľný treba považovať rozsudok súdu prvého stupňa (v jeho zamietavej časti) aj z dôvodu, že súd vyhodnotil ako neplatnú časť zmluvy ohľadom zmluvného úroku bez toho, aby ustálil výšku žalobcom požadovaného zmluvného úroku. Z toho pohľadu preto ani žalobca a ani odvolací súd nemohli posúdiť správnosť záveru súdu prvého stupňa o neprijateľnosti zmluvnej podmienky a tvrdenom rozpore úverovej zmluvy v tejto časti s dobrými mravmi. Podstatnou skutočnosťou pre záver o nepreskúmateľnosti rozhodnutia je aj to, že ak žalobca výšku zmluvného úroku vyčíslil ako rozdiel medzi poskytnutou istinou (59.000.- Sk, t.j. 1.958,44 eura) a konečnou výškou úveru (88.380.-Sk, t.j. 2.933,67 eura), ktorý mala žalovaná vrátiť, ide o zmluvný úrok za obdobie piatich rokov a preto jeho výšku nemožno porovnávať so súdom ustáleným úrokom bánk, ktorý je ročným úrokom.
Odvolací súd preto zastáva názor, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v zamietavom výroku je predčasné a v konečnom dôsledku aj nepreskúmateľné, ak súd prvého stupňa sa nevyporiadal s vadou žaloby, z obsahu ktorej nie je zrejmé čoho sa žalobca domáha v časti nároku na výšku istiny a ak vyhodnotil ako neplatnú časť zmluvy ohľadom zmluvného úroku bez toho, aby z odôvodnenia rozsudku bolo zrejmé, v akej výške ustálil výšku zmluvného úroku v súvislosti s poskytnutým úverom.
Nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia predstavuje závažné procesné pochybenie súdu spočívajúce v odňatí možnosti konať pred súdom, na ktoré je odvolací súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Z uvedených dôvodov teda nezostávalo odvolaciemu súdu iné, než rozsudok súdu prvého stupňa vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Úlohou súdu prvého stupňa preto v ďalšom konaní bude vyzvať žalobcu, aby svoj nárok nad výšku istiny dodatočne špecifikoval, a následne vykonať dokazovanie žalobcom predloženými listinami na pojednávaní postupom podľa § 129 O.s.p. vykonané dôkazy vyhodnotiť v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov podľa § 132, t.j. každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
pričom prihliadne na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci, s tým, že sa bude zaoberať aj odvolacími námietkami žalobcu a následne vo veci rozhodnúť po všetkých stránkach preskúmateľným rozhodnutím, odôvodneným podľa § 157 ods. 2 O.s.p.
V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).
Uvedené rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.