Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1To-10-2014.pdf
PDF · 106.78 KB
Case nature
Area
Subarea
1To/10/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Gallovej a sudcov JUDr. Martina Bargela a JUDr. Vladimíra Sučika, na verejnom zasadnutí konanom 22. apríla 2014 prejednal odvolanie podané obžalovaným C. W. proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 9T/72/2011 z 3.12.2013 a takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 9T/72/2011 z 3.12.2013 v časti - vo výroku o treste.
Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. obžalovaného C. W., nar. X.X.XXXX v R., trvale bytom N. L., ul. E. č. XXXX/XX,
o d s u d z u j e :
Podľa § 207 ods. 3 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 18 (osemnásť) mesiacov.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. určuje obžalovanému skúšobnú dobu 3 (tri) roky.
Podľa § 50 ods. 2 Tr. zák. v spojení s § 51 ods. 4 Tr. zák. ukladá obžalovanému povinnosť v skúšobnej dobe:
- zamestnať sa alebo sa preukázateľne uchádzať o zamestnanie,
- zaplatiť dlhované výživné: - voči synovi C. vo výške 2 198,69 Eur,
- voči synovi C. vo výške 2 198,69 Eur,
- voči synovi C. vo výške 1 583,06 Eur,
- voči synovi G. vo výške 1 055,38 Eur,
- riadne a včas platiť bežné výživné voči synovi C., synovi C., synovi C. a synovi G..
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný C. W. uznaný vinným zo spáchania prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b), j) Tr. zák. na skutkovom základe, že:
v Dolnom Kubíne a všade tam, kde sa zdržiaval od 1.9.2007 do 22.10.2010, si riadne a včas neplnil svoju vyživovaciu povinnosť, ktorá mu ako rodičovi vyplývala zo Zákona o rodine a ktorej rozsah a spôsob
plnenia bol v žalovanom období určený rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín č. 8P/94/2008 zo dňa 5.6.2008 a rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín č. 5C/18/2008 zo dňa 26.6.2008, a to: voči synovi C., nar. XX.XX.XXXX, sumou 2 500,- Sk (82,98 Eur) mesačne, voči synovi C., nar. XX.X.XXXX, sumou 2 500,- Sk (82,98 Eur) mesačne, voči synovi C., nar. XX.X.XXXX, sumou 1 800,- Sk (59,75 Eur) mesačne, voči synovi G., nar. XX.X.XXXX, sumou 1 200,- Sk (39,83 Eur) mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky detí B. W., nar. XX.X.XXXX, keďže v žalovanom období zaplatil na úhradu výživného len sumu 18 700,- Sk (620,73 Eur), ktorú uhradil postupne od augusta 2008 do decembra 2008, sumu 70,- Eur, ktorú uhradil v apríli 2009, a sumu 50,- Eur, ktorú uhradil v septembri 2010, a následne v rámci exekúcie bola od obžalovaného vymožená suma 2 314,40 Eur, pričom v sledovanom období vykonával živnostenskú činnosť, ktorú bez vážneho dôvodu ukončil 2.5.2008, od 3.5.2008 do 15.7.2008 bol v evidencii nezamestnaných, z ktorej bol vyradený pre tzv. nespoluprácu, a následne od 1.7.2008 do 6.7.2009 bol zamestnaný u G. R., IČO: 40 976 351 a od 7.7.2009 bol opäť evidovaný ako uchádzač o zamestnanie, pričom nepožiadal o dávky v hmotnej núdzi a ani inak v žalovanom období nevyvinul dostatočné úsilie na zabezpečenie si príjmu, ktorý by bol postačujúci na plnenie si vyživovacej povinnosti, v dôsledku čoho matka detí požiadala úrad práce o náhradné výživné, ktoré jej bolo priznané od 1.7.2008, čím mu takto vznikol dlh na výživnom v žalovanom období: voči synovi C. vo výške 2 198,69 Eur, voči synovi C. vo výške 2 198,69 Eur, voči synovi C. vo výške 1 583,06 Eur, voči synovi G. vo výške 1 055,38 Eur.
Za tento trestný čin okresný súd uložil obžalovanému podľa § 207 ods. 3 Tr. zák., v spojení s § 38 ods. 2 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu 3 roky. Súd obžalovanému zároveň uložil podľa § 50 ods. 2 Tr. zák., § 51 ods. 4 Tr. zák. povinnosť v skúšobnej dobe sa zamestnať alebo sa preukázateľne uchádzať o zamestnanie, zaplatiť dlhované výživné voči synovi C. vo výške 2 198,69 Eur, voči synovi C. vo výške 2 198,69 Eur, voči synovi C. vo výške 1 583,06 Eur, voči synovi G. vo výške 1 055,38 Eur, ďalej povinnosť riadne a včas platiť bežné mesačné výživné voči synovi C., C., G., C. a podrobiť sa priebežnej kontrole zo strany probačného a mediačného úradníka ohľadom plnenia vyššie uvedených povinností.
Proti tomuto rozsudku podal riadne a včas odvolanie obžalovaný C. W. prostredníctvom svojej obhajkyne. V písomných dôvodoch odvolania poukázal na to, že okresný súd dostatočným spôsobom nevyhodnotil jeho obhajobu a nevenoval dostatočnú pozornosť preukazovaniu subjektívnej stránky žalovaného skutku, najmä otázke jeho sociálnej, majetkovej a finančnej situácie, ako aj dôvodov, ktoré sa o túto situáciu pričinili. Podľa obsahu rozsudku je nesporné, že súd pri určovaní výšky zameškaného výživného vychádzal jedine z rozsudkov, sp.zn. 8P/94/2008 a 5C/18/2008. Uvedený postup považuje obhajoba za nesprávny a nedôvodný. Bolo preukázané, že ohľadom výšky výživného došlo k dohode medzi rodičmi, t.j. k dohode medzi obžalovaným a matkou maloletých detí, pričom obžalovaný dôvody uzavretia tejto nereálnej dohody v rámci trestného konania aj ozrejmil. Na druhej strane je však potrebné poukázať na zrejmé pochybenie súdov, keďže Zákon o rodine im ukladá povinnosť preverovať, či navrhovaná dohoda rodičov spĺňa podmienky ust. § 62 a nasl. Zákona o rodine. Až po tom, ako si súd zabezpečí podklady o náležitom zistení skutočností, týkajúcich sa zákonných kritérií potrebných k určeniu odôvodnenej a reálnej výšky výživného, a teda súd má za preukázané splnenie týchto podmienok, rozhoduje o schválení či neschválení navrhovanej rodičovskej dohody. Zo spisového materiálu Okresného súdu Dolný Kubín sp.zn. 8P/94/2008 a 5C/18/2008 vyplýva, že v čase rozhodovania súdov bol obžalovaný nezamestnaný, bol vedený na úrade práce bez akýchkoľvek finančných prostriedkov. Napriek tomu súdy pristúpili na rozhodnutie, podľa ktorého bol obžalovaný zaviazaný platiť výživné v celkovej výške 8 000,- Sk (265,55 Eur). Takéto rozhodnutie bolo úplne nereálne a bolo plne v rozpore s podmienkami ust. § 62 ods. 2 Zákona o rodine. Podľa názoru obžalovaného už pri rozhodovaní si museli byť súdy vedomé, že obžalovaný bude „príkladným" adeptom na trestné stíhanie. Aj s prihliadnutím na citované skutočnosti, s prihliadnutím na stanovisko trestnoprávneho kolégia Krajského súdu v Žiline zo dňa 8.3.2011 č. Jtk 1/11, ako aj s prihliadnutím na skutočnosť, že pri stanovovaní výšky výživného v rámci trestného konania súdy nie sú viazané stanoviskom civilných rozhodnutí, bolo povinnosťou súdu v zmysle podmienok ust. § 7 Trestného poriadku skúmať reálne možnosti plnenia si zákonnej vyživovacej povinnosti obžalovaného a najmä jeho výšky. Bolo nevyhnutné, aby súd v rámci posudzovania predbežnej otázky stanovil minimálnu výšku výživného, ktorú bol obžalovaný schopný reálne, vzhľadom na objektívne skutočnosti v tom-
ktorom období, uhrádzať. Uvedený postup mal súd pri posudzovaní trestnoprávnej zodpovednosti zvoliť aj napriek tomu, že obžalovaný v rokoch 2007 a 2008 sám nepodal návrh na zníženie výživného, príp. neskôr boli jeho návrhy zamietnuté. Súd takto nepostupoval a v rámci zisťovania skutkového stavu vychádzal z nereálnej povinnosti platiť výživné vo výške 265,55 Eur mesačne, a to aj v čase, keď obžalovaný riadne pracoval (od 1.7.2008 do 6.7.2009), pričom jeho priemerný mesačný príjem v roku 2008 predstavoval sumu 233,- Eur a v roku 2009 153,54 Eur. Je nesporné, že v tomto období obžalovaný reálne nemohol uhrádzať stanovené výživné, ktoré samo o sebe prevyšovalo jeho mesačný príjem. Podľa názoru obhajoby súd postupoval nezákonne, keď hodnotil trestnú zodpovednosť obžalovaného globálne za celé žalované obdobie. Obžalovaný objektívne zdôvodnil ukončenie svojej živnostenskej činnosti k 2.5.2008, a je teda nedôvodné konštatovanie súdu, že tak urobil bez vážneho dôvodu. K takémuto záveru súd v rámci dokazovania nemal k dispozícii žiadny objektívny dôkaz. Súd pochybil, keď pri vyčísľovaní výšky zameškaného výživného vôbec nebral do úvahy výšku uhradeného výživného od 1.9.2007 do 5.6.2008. Z vykonaného dokazovania bolo totiž jednoznačne preukázané, že obžalovaný za uvedené obdobie uhradil na výživnom spolu 398,33 Eur (12 000,- Sk), a to po 3 000,- Sk na každé maloleté dieťa. Súd pri výške zameškaného výživného nebral do úvahy ani okolnosti uvádzané obžalovaným v rámci svojej obhajoby, akým spôsobom sa podieľal na úhrade výživného, ale aj na úhrade nákladov na spoločnú domácnosť v čase pred rozvodom manželstva a po rozvode. Jediným dôvodom mala byť výpoveď matky maloletých detí, ktorá tvrdenia obžalovaného nepodporila. Na druhej strane sa súd nevysporiadal so spornými skutočnosťami (preukázané vyššie úhrady zo strany svedkyne), ktoré podporovali vyjadrenia obžalovaného o poskytnutí väčších finančných čiastok, avšak svedkyňa ich pôvod odôvodnila napr. pôžičkou od otca, čo vzhľadom na jeho príjem rozhodne reálne nebolo. Z písomného odôvodnenia rozsudku nie je tiež zrejmé, akým spôsobom súd stanovil výšku zameškaného výživného u maloletých detí tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku. Obžalovaný má za to, že nebola objektívne a nespochybniteľné stanovená doba páchania trestnej činnosti, ako aj výška zameškaného výživného, a preto uloženie trestu odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 3 roky a uloženie povinnosti podľa § 50 ods. 2 Trestného zákona je predčasné a neprimerané. Navrhol, aby krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu z dôvodov uvedených v § 321 ods. 1 písm. b), c), e) Tr. por. a vec v zmysle ust. § 322 ods. 1 Tr. por. vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Mal pritom na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., a zistil, že odvolanie obžalovaného C. W. je čiastočne dôvodné.
Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. S rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.
Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že súd prvého stupňa sa dôsledne riadil citovanými zákonnými ustanoveniami. Aj podľa názoru krajského súdu odsudzujúci výrok prvostupňového súdu je správny, zákonný a má dostatočnú oporu vo vykonaných dôkazoch.
Okresný súd v konaní postupoval tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na jeho rozhodnutie. Starostlivo objasňoval okolnosti svedčiace proti obžalovanému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech. Vykonané dôkazy hodnotil podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne. V odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti a prečo vzal za dokázané a o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, taktiež akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.
Pokiaľ ide o skutkové zistenia okresného súdu, krajský súd nemá žiadne pochybnosti, že súdený skutok sa stal a že ho spáchal obžalovaný C. W.. V tomto smere okresný súd veľmi výstižne a presvedčivo v odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil, na základe akých dôkazov a zistení z nich vyplývajúcich dospel k záveru o vine obžalovaného. Na takomto základe potom okresný súd vyvodil z dôkazov o podstate súdených trestných činov zistenia, ktoré sú správne, a v podrobnostiach na ne odkazuje.
Krajský súd ďalej poznamenáva, že pokiaľ sa skutkové závery prvostupňového súdu zakladajú na vnútornom presvedčení získanom po starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu a tieto závery boli vyvodené na podklade úplného zistenia skutočného stavu veci a úvahám, ktorými sa k takýmto záverom došlo, nemožno vytknúť nedôslednosť alebo vnútorné rozpory, nemožno im potom v prospech obžalovaného úspešne odporovať odvolaním len preto, že súd mohol dospieť aj k iným záverom, keby sa bol spravoval inými úvahami.
Súd prvého stupňa sa zaoberal a vysporiadal s návrhmi na dokazovanie, skutkovou a právnou argumentáciou strán v konaní pri dodržaní princípov kontradiktórnosti konania. Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožnil so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže sama o sebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.
Krajský súd po preskúmaní hodnotenia dôkazov vykonaných okresným súdom nezistil, že by súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov nepostupoval podľa zákona v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. a vykonané dôkazy by vyhodnotil jednostranne v neprospech obžalovaného.
Odvolací súd sa stotožnil s vyhodnotením dôkaznej situácie tak, ako to urobil okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku.
Právna kvalifikácia súdeného skutku ako prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b), j) Tr. zák. aj podľa názoru krajského súdu zodpovedá správnym úvahám súdu prvého stupňa v tomto smere a všetkým zákonným predpokladom na posúdenie prejednávaného skutku práve podľa vyššie uvedených zákonných ustanovení.
Odvolací súd v posudzovanom prípade ďalej zdôrazňuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
Obžalovaný odvolanie založil aj na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho námietkami, skutkovými a právnymi, sa ale súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí ním navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov.
K odvolacej námietke obžalovaného, že okresný súd pri rozhodovaní o vine a rozsahu vyživovacej povinnosti nemal vychádzať iba z rozsudkov vydaných v občianskoprávnom konaní, krajský súd zdôrazňuje nasledovné.
Vyživovacia povinnosť rodiča voči dieťaťu vzniká priamo na základe zákona a nie je viazaná na to, či o povinnosti platiť výživné a o jeho výške a splatnosti rozhodol súd v občianskom súdnom konaní. V trestnom konaní sa súdom posudzuje otázka viny, pričom súd nie je viazaný rozhodnutím súdu v občianskom súdnom konaní, avšak toto rozhodnutie posudzuje ako dôkaz. Zákon o rodine vychádza z filozofie, že dieťa má právo na výživu, ide o jeho zákonný nárok a rodičom je uložená povinnosť, aj keď na úkor svojho minima ju plniť a má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Zároveň je potrebné, aby súd pri
rozhodovaní prihliadal aj na osobnú starostlivosť o dieťa niektorým z rodičov, keďže táto skutočnosť má nepochybne vplyv i na určenie výšky výživného. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd vychádza zo schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča v čase vyhlásenia rozsudku, v prípade rozhodovania za čas minulý sa rozsah určuje podľa schopností a možností v čase, v ktorom sa výživné priznáva.
Treba zdôrazniť, že vyživovacia povinnosť medzi členmi rodiny sa opiera o jednu zo základných zásad rodinného práva zakotveného v čl. 4 Základných zásad Zákona o rodine, podľa ktorej všetci členovia rodiny majú povinnosť vzájomne si pomáhať a podľa svojich schopností a možností zabezpečovať zvyšovanie hmotnej a kultúrnej úrovne rodiny. Predmetom vyživovacej povinnosti je plnenie výživného. Zákon chápe pojem výživné dosť široko a jeho obsah možno vyjadriť tak, že tu nejde len o výživu v úzkom slova zmysle, ale o všetky potreby nevyhnuté pre život človeka. Zákon o rodine uvádza v § 75 ods. 2 dve všeobecné podmienky, z ktorých súd vychádza pri určovaní výživného: 1./ odôvodnené potreby oprávneného a 2./ schopnosti a možnosti povinného. Do odôvodnených potrieb treba rátať nielen výživu, ale aj ošatenie, bývanie, kultúrne a športové potreby. Potreby oprávnených osôb sú rôzne aj podľa veku, zdravia a aj podľa ich vlastných zárobkových a majetkových možností. Pokiaľ ide o vyživovaciu povinnosť rodičov voči deťom, súdna prax vychádza zo zásady, že životná úroveň detí má byť úmerná životnej úrovni rodičov. Preto rozsah odôvodnených potrieb dieťaťa priamo závisí od celkovej životnej úrovne rodičov. Schopnosti a možnosti povinného ovplyvňuje nielen faktický príjem z práce, ale aj reálne možnosti tejto osoby uplatniť sa v pracovnom procese podľa svojej kvalifikácie a svojich schopností. Podľa § 75 ods. 2 Zákona o rodine súd prihliadne na schopnosti a možnosti povinného aj vtedy, keď sa povinný vzdá bez dôležitého výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Týmto sa sleduje zámer zabrániť pokusom uniknúť vyživovacej povinnosti tým, že povinný si nájde zamestnanie s nízkym platom v domnienke, že ho potom nemožno postihnúť. Preto treba prihliadať na to, či povinný neopustil bezdôvodne zamestnanie pre neho výhodné a poskytujúce mu väčší príjem, aby dosiahol zníženie základu, z ktorého sa určuje výživné. To isté platí aj o právnom úkone povinného, ktorý sa dobrovoľne zriekne majetku, aby aj za cenu vlastného ochudobnenia nepriaznivo postihol oprávnenú osobu.
Pri hodnotení možností a schopností na strane povinného rodiča zákon v ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine vychádza z tzv. zásady potencionality príjmov. Určujúcim je nielen to, čo povinný skutočne zarobí, dosiahne, ale aj to, čo je objektívne možné, aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosti, zručnosti, pracovné skúsenosti. Pri posudzovaní potencionality príjmov povinného musí súd postupovať veľmi prísne a zhodnotiť všetky relevantné okolnosti, ktoré sa v konaní preukážu. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku alebo majetkového prospechu.
Z uvedených dôvodov je potrebné skúmať, pokiaľ povinný rodič nedosahuje príjem, čo je dôvodom takéhoto stavu a či povinný na tomto stave nesie vlastné zavinenie.
Krajský súd po preskúmaní obsahu spisu, s prihliadnutím na uvedené skutočnosti dospel k jednoznačnému záveru, že bolo v možnostiach a schopnostiach obžalovaného platiť na maloleté deti výživné vo výške určenej rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 8P/94/2008 z 5.6.2008 a rozsudkom, sp.zn. 5C/18/2008 z 26.6.2008. Naviac treba zdôrazniť, že odôvodnené potreby maloletých detí jednoznačne odôvodňujú určenú výšku výživného, ktorá bola odstupňovaná podľa veku detí, ich osobných potrieb, prihliadnuc na zdravotné problémy. Treba tiež pripomenúť, že výška vyživovacej povinnosti otca vo vzťahu k maloletým deťom bola preskúmavaná aj v ďalších občiansko-súdnych konaniach na základe vzájomných návrhov obžalovaného aj matky detí, pričom príslušný súd zamietol aj návrhy matky na zvýšenie výživného, aj návrhy otca na zníženie vyživovacej povinnosti voči jeho štyrom deťom. Súd prvého stupňa správne ustálil aj obdobie neplatenia vyživovacej povinnosti, a to od 1.9.2007, kedy matka spolu s deťmi opustila spoločnú domácnosť a odišla bývať ku svojim rodičom, až do 22.10.2010, kedy bol obžalovaný vzatý do väzby vo veci Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 9T/5/2011. Okresný súd správne ustálil aj výšku dlhovaného výživného. Obžalovaný v období od 1.9.2007 do 22.10.2010 vykonával živnostenskú činnosť, ktorú bez vážneho dôvodu ukončil (podľa tvrdenia obžalovaného ukončil živnosť z dôvodu plánovaného odchodu do zahraničia za účelom zárobkovej činnosti - č.l. 67). Podľa ďalšieho vyjadrenia obžalovaného, ešte v apríli 2008 riadne vykonával živnosť, v rámci ktorej dosahoval príjem približne 20 000,- Sk mesačne - č.l. 65).
Obžalovaný bol od 3.5.2008 do 15.7.2008 v evidencii nezamestnaných, z ktorej bol vyradený pre tzv. nespoluprácu. Od 1.7.2008 do 6.7.2009 bol zamestnaný u G. R. - Slovmont s mesačným príjmom 8 100,- Sk. Od 7.7.2009 bol opäť evidovaný ako uchádzač o zamestnanie, pričom nepožiadal o dávky hmotnej núdzi. Dlhodobo pasívny postoj otca v možnosti získať príjem z pracovného pomeru nemôže byť hodnotený na ťarchu maloletých detí a druhého rodiča, ktorý sa k plneniu vyživovacej povinnosti správa zodpovedne. Obžalovaný ako otec maloletých detí dlhodobo (od 1.9.2007 do 22.10.2010), napriek tomu, že má štyri vyživovacie povinnosti, nevyvíjal úsilie na zmenu sociálnej a majetkovej situácie a staral sa o uspokojovanie svojich vlastných potrieb.
Obžalovaný C. W., hoci si je vedomý svojej zákonnej vyživovacej povinnosti voči svojim maloletým deťom: C., C., C., G., túto si v žalovanom období riadne a včas neplnil. Nebezpečnosť konania obžalovaného spočíva predovšetkým v tom, že hoci má voči svojim maloletým deťom zákonnú vyživovaciu povinnosť, túto si riadne a včas neplnil a o svoje deti sa ani iným spôsobom nestaral, čím vlastne priamo ohrozoval ich zdravý duševný a telesný vývoj. Krajský súd na základe odvolania preskúmal aj výrok o treste a zistil, že tento nezodpovedá stavu veci a zákonu, a to v časti, v ktorej súd podľa § 50 ods. 2 Tr. zák., v spojení s § 51 ods. 4 Tr. zák. uložil obžalovanému povinnosť v skúšobnej dobe podrobiť sa priebežnej kontrole zo strany probačného a mediačného úradníka ohľadom plnenia vyššie uvedených povinností. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že povinnosť obžalovaného strpieť nad sebou kontrolu vykonávanú probačným a mediačným úradníkom je zakotvená v ustanovení § 51 ods. 5 Tr. zák. a túto povinnosť možno uložiť len tomu páchateľovi, ktorému bol uložený podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody s probačným dohľadom podľa § 51 Tr. zák. Ďalšie povinnosti uložené obžalovanému podľa § 50 ods. 2 Tr. zák., v spojení s § 51 ods. 4 Tr. zák., a to v skúšobnej dobe zamestnať sa alebo sa preukázateľne uchádzať o zamestnanie, zaplatiť dlhované výživné na maloleté deti v určených výškach a riadne a včas platiť bežné mesačné výživné voči synovi C., synovi C., synovi C. a synovi G., zodpovedajú stavu veci a zákonu.
Odvolací súd sa stotožnil s druhom a výmerou trestu odňatia slobody, ktorý obžalovanému za súdený prečin uložil okresný súd.
Všeobecne treba uviesť, že Trestný zákon vychádza zo zásady, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a ich páchateľmi. Zmysel existencie a prípadnej aplikácie noriem trestného práva je predovšetkým v tom, aby sa trestné činy buď vôbec nepáchali, alebo páchali v čo najmenšej miere. Ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov vrátane ochrany práv a slobôd jednotlivých občanov robí tak z trestu prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými činmi. Trest má však okrem toho pôsobiť výchovne, a to nielen na páchateľa, ale aj na ostatných členov spoločnosti. Pritom generálna prevencia sa má uskutočňovať prostredníctvom individuálnej prevencie. Ak sa teda páchateľovi zabráni aj v ďalšej trestnej činnosti, dáva sa tým najavo aj ostaným členom spoločnosti, ktoré správanie je nežiaduce, proti čomu je namierený Trestný zákon a takýmto spôsobom možno ovplyvňovať pozitívnu hodnotovú orientáciu občanov spoločnosti.
Z hľadiska týchto úvah odvolacieho súdu možno potom dospieť k záveru, že účel trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. tvorí jednotu, lebo sa musí vzájomne doplňovať. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje chráneným záujmom spoločnosti, štátu a občanom pred útokmi páchateľov trestných činov.
Krajský súd, rovnako ako súd prvého stupňa, dospel k záveru, že v prípade obžalovaného neexistuje ani jedna poľahčujúca okolnosť v zmysle § 36 Tr. zák. a ani jedna priťažujúca okolnosť v zmysle § 37 Tr. zák.
Krajský súd v zmysle vyššie uvedených právnych úvah považuje trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu 3 roky, t.j. pri strede trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom, za spravodlivý a objektívny obraz potrieb individuálnej a najmä generálnej prevencie; takýto trest aj v plnej miere odzrkadľuje stupeň nebezpečnosti spáchaného činu pre spoločnosť, ako aj možnosť nápravy a pomery obžalovaného.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.