Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Co-431-2013.pdf
PDF · 103.16 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/431/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr. Táne Veščičikovej a JUDr. Jána Slebodníka vo veci žalobcu D..A..M.. M., C..R.., F., P. XX, IČO: XX XXX XXX, zast. D. Z., R..K..S.., F., Ž. X, IČO: XX XXX XXX, proti žalovaným 1) H. E. a 2) E. E., obom Ž., R. X, o zaplatenie 558,12 € istiny s prísl., o odvolaní žalobcu a žalovanej v 1.rade proti rozsudku 17C/79/2012-27 z 22.1.2013 Okresného súdu Košice - okolie
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Odvolacie konanie o odvolaní žalovanej v 1.rade zastavuje.
Žalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanej v 1.rade sa ich náhrada nepriznáva.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom uložil žalovaným povinnosť zaplatiť žalobcovi 476,89 € spolu s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 16.4.2009 až do zaplatenia a trovy konania 87,59 € (z tohto trovy právneho zast. 63,24 €) na účet jeho zástupcu, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného a v prevyšujúcom rozsahu žalobu zamietol.
V odôvodnení, o. i., uviedol, že žalobca sa žalobou, podanou uňho 1.3.2012, domáhal, aby žalovaní boli zaviazaní na zaplatenie 558,12 € spolu so zákonným úrokom z omeškania od 16.4.2012 do zaplatenia a náhrady trov konania, že žalobca tvrdil, že 30.1.2009 poskytol žalovanej v 1.rade pôžičku 463 €, ktorú sa zaviazala vrátiť v 12 mesačných splátkach (t.j. do 1 roka) spolu s 36 % ročným úrokom, po 46,51 €, vždy do 15. dňa v mesiaci, mala tak vrátiť celkom 558,12 €, nezaplatila ani 1 splátku a h vždy do 15. dňa v mesiaci.8 počnúc 15.2.2008, že podľa tvrdenia žalobcu žalovaná svoj záväzok riadne neplnila, na základe čoho vyzval listom z 10.11.2010 na jeho úhradu, že dlh žalovanej sa stal zročným 15.6.2010 vo výške 88,52 €, z čoho 29.4.2011 zaplatila 15 €, takže konečný zostatok činí žalovanú výšku, že z tejto sumy je samotná istina 58,65 €, z ktorej sa domáha zaplatenia 34 % ročného zmluvného úroku od 3.11.2010 do zaplatenia a tiež úroku z omeškania. Ďalej uviedol, že žalovaný v 2.rade priamo v zmluve prevzal ručenie za záväzok žalovanej v 1.rade, keď písomne vyhlásil, že berie na seba povinnosť uspokojiť splatnú pohľadávku žalobcu v prípade, že ju neuspokojí dlžník v súlade s uzavretou zmluvou a, že uvedené skutočnosti mal preukázané zmluvou o pôžičke z 30.1.2009, obsahujúcou tiež vyhlásenie ručiteľa - žalovaného v 2.rade. Na základe uvedeného právne uzatvoril, že niet sporu o tom, že medzi účastníkmi existuje právny vzťah spotrebiteľského charakteru, založeného zmluvou o spotrebiteľskom úvere z 29.1.2008. Citujúc znenie § 497 a § 502 Obch. zák. (1) uviedol, že vzhľadom na to, že žalobca je podnikateľský subjekt poskytujúci pôžičky z vlastných zdrojov, vzťah, založený zmluvou z 30.1.2009 je úverovým vzťahom, bez ohľadu na to, ako tento dokument žalobca nazval („pôžička“ je
inštitútom len medzi občanmi), že ust. Obch. zák., v rámci ktorých je zmluva o úvere považovaná za tzv. „absolútny obchod“, však ohľadom prejednávaného záväzkového vzťahu špeciálne ust. O. z., týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, pôsobia aj vo vzťahu k Obch. zák. ako lex specialis, preto bolo potrebné riadiť sa všeobecnou právnou úpravou. Ďalej, citujúc znenie § 52 ods.1,2,3,§ 53 ods.1,§ 54 ods.2 a § 3 ods.1 O. z., konštatoval, že dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku (poctivosť, nezneužívame výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov). Citoval právnu vetu a časť odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR 3Cdo137/2003 (Zo súdnej praxe č.62/2004) a podotkol, že § 3 ods.1 O. z. nemá vlastnú priamu normotvornú platnosť - upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie ust., ktoré priamo upravujú právne vzťahy, a to na základe všeobecných pravidiel morálnych, elementárnej slušnosti a tolerancie a morálneho charakteru konajúcich. Tiež citoval, čo, o. i., uviedol Ústavný súd SR v Náleze PL.ÚS10/95 z 28.2.1995 (Zbierka zákonov SR, čiastka 20, č.51/1995), ktorým rozhodol o nesúlade § 13 vyhl.č.45/64 Zb. s § 658 ods.1 O. z. a zdôraznil, že ústavným súdom vyslovený názor korešponduje s tézou (používanou predovšetkým právnou vedou a teóriou), že zásada zmluvnej voľnosti v súkromnom práve nie je absolútna a nachádza svoje obmedzenie (z hľadiska obsahovej náplne právnych úkonov), napr. pri aplikácii korektívov rozporu s dobrými mravmi a, že usmerňovanie zásady zmluvnej voľnosti prostredníctvom uvedených korektívov (ako aj pri zákonnom zákaze) nepochybne prispieva k spoločenskej a právnej akceptácii zásady zmluvnej spravodlivosti v súkromnom práve. Pokiaľ ide o primeranosť výšky úrokov z pôžičky, poukázal na to, že problematika dobrých mravov úzko súvisí s doktrínou o neprípustnom, resp. neprimeranom znevýhodnení založenom právnym úkonom, že tento princíp nadobudol v modernom práve váhu a význam a slúži určitým obmedzujúcim spôsobom k naplneniu zásady zmluvnej spravodlivosti, že pri posúdení primeranosti dojednanej výšky úroku treba prihliadnuť na celkové okolnosti úkonu, jeho pohnútky a účel, ktorý sledoval, predovšetkým však treba porovnať dojednaný úrok s úrokovou mierou obvyklou z praxe peňažných ústavov. V danom prípade zistil, že priemerná úroková sadzba obchodných bánk v januári 2009 bola 6 %, no v zmluve o úvere je uvedená sadzba 36 %, čo je 600 % výpočtového základu a sú viac ako o 500 % vyššie, než obvyklá úroková miera, že takto dojednané úroky je potrebné považovať za úroky dojednané v rozpore s dobrými mravmi, preto dojednanie o úrokoch v zmluve o úvere v rozsahu prevyšujúcom 6 % je neplatné, lebo sa prieči dobrým mravom, že absolútnou neplatnosťou je podľa § 41 O. z. postihnuté iba dojednanie o úrokoch, nie celá zmluva o úvere, pretože túto časť právneho úkonu možno oddeliť od ostatného obsahu a, že ak by bola dodržaná zásada obvyklých úrokov z úveru, žalovaná by pri 6 % sadzbe mala za dobu 1 roka zaplatiť celkom 476,89 €, vrátane úroku. Napokon, citujúc znenie § 303 a § 306 Obch. zák. (1) urobil záver, že bol uzavretý platný ručiteľský záväzok, a preto oboch žalovaných zaviazal na zaplatenie dlžnej sumy spolu s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 16.4.2009, t.j. od nezaplatenia 3. zročnej splátky. Vychádzajúc z § 517 ods.2 O. z. a § 3 nar.vl.č.87/95 Z. z., účinného do 31.12.2008 (ich znenie citoval) ohľadom tej časti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal nároku dohodnutého v rozpore so zák., žalobu zamietol a uviedol, že za daného stavu možno konštatovať, že úspech žalobcu bol v pomere 85,46 % k 14,54 % neúspechu a z uvedeného dôvodu náhradu trov konania pomerne rozdelil, že „hodnota“ 1 úkonu zo sumy 476,89 € je podľa § 10 ods.1 vyhl. 655/04 Z. z. 23,20 € a žalobcovi priznal za 2 úkony: 1. príprava a prevzatie zast.,2. podanie žaloby, t.j. 2 x 23,20 € (46,40 €) + 2 x 7,63 € režijný paušál (15,26 €), spolu 61,66 €, po odpočítaní 14,54 % neúspechu 8,96 € 52,70 €, čo spolu s 20 % DPH 10,54 € je 63,24 €, že súdny poplatok zo sumy 476,89 € je 28,50 €, a po odpočítaní 14,54 % neúspechu 4,15 € to činí 24,35 €, trovy konania celkom 87,59 €.
Žalobca podal v zákonnej lehote odvolanie proti rozsudku v časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá a neboli mu priznané trovy konania, z dôvodu, že - podľa jeho názoru - súd s odkazom na § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie s odkazom na § 205 ods.2 písm. f) O. s. p. vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zároveň žiadal preskúmať rozhodnutie aj z dôvodov podľa § 205 ods.2 písm. a), a teda či v konaní nedošlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O. s. p. , ako aj z dôvodov podľa § 205 ods.2 písm. b) O. s. p., a teda či konanie netrpí inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uviedol, že súd mu nepriznal zmluvne dojednaný 36 % úrok ročne, nakoľko ho posúdil ako neprimerane vysoký s poukazom na priemernú úrokovú sadzbu bánk v čase uzavretia zmluvy o pôžičke, t.j. v kalendárnom mesiaci január 2009, zároveň - podľa názoru súdu - bola priemerná úroková sadzba obchodných bánk 6 %, pričom ale z ďalšieho odôvodnenia nie je zrejmé, ako k predmetnému zisteniu dospel, resp., či sa jedná o ročnú úrokovú sadzbu pre spotrebiteľské úvery. K záveru súdu, že „Ak by bola dodržaná zásada obvyklých úrokov z úveru, žalovaná by pri 6 % sadzbe mala za dobu 1 roka zaplatiť celkom 476,89 €, vrátane úroku“ uviedol, že s uvedeným záverom sa ale nemôže stotožniť a,
že ak by aj bol záver súdu ohľadne výšky ročného úroku správny, suma istiny a zmluvného úroku vo výške 6 % nepredstavuje 476,89 €, ale 490,78 €. S poukazom na súdom namietanú výšku zmluvného úroku ďalej považoval za potrebné poukázať na skutočnosť, že údaj o ročnej úrokovej sadzbe je z dôvodu chýb v písaní uvedený v Zmluve o pôžičke nesprávne vo výške 36 %, že žalovanej v 1.rade poskytol pôžičku vo výške 463 €, pričom tá sa zaviazala vrátiť 558,12 € v 12 mesačných splátkach po 46,51 €, že príslušná mesačná splátka sa pritom vždy sčasti započítava na úrok a sčasti sa započítava na istinu (napr. 1. splátka za február 2009 46,51 € sa sčasti započíta na úrok - po 1. mesiaci je to 3 % zo sumy poskytnutej pôžičky 463 € = 13,89 € a zvyšok mesačnej splátky 32,62 € sa napočíta na istinu, v nasledujúcom mesiaci, t.j. marec 2009 sa úročí iba suma poskytnutej pôžičky znížená o časť predchádzajúcej mesačnej splátky napočítanej na istinu, t.j. 463 € - 32,62 €), z uvedeného teda vyplýva, že ročná úroková sadzba bola v tomto prípade 20,54 %., menej ako je uvedené v Zmluve o pôžičke (Dôkaz: prehľad o úhradách mesačných splátok žalovanej s podrobným rozdelením splátok na istinu a úrok), vo vzťahu k odôvodneniu, týkajúcemu sa dojednaného úroku, vychádzajúc zo záveru, že úrok je 36 %, ktorý súd označil za rozporný s dobrými mravmi, preto považoval takýto záver za nesprávny. Zároveň poukázal na skutočnosť, že odôvodnenie predmetného rozsudku je z väčšej časti absolútne nezrozumiteľné, pričom súdom uvádzané skutočnosti, týkajúce sa uzavretia Zmluvy o pôžičke, splatnosti dlžnej sumy, doručenia predžalobných výziev, sumy istiny, výšku zmluvného úroku, ako aj ďalšie údaje o dátumoch a peňažných sumách evidentne nevychádzajú z ním v konaní predložených listinných dôkazov. Poukázal najmä na nasledovné časti odôvodnenia rozsudku: „Niet sporu o tom, že medzi účastníkmi existuje právny vzťah spotrebiteľského charakteru, založeného zmluvou o spotrebiteľskom úvere z 29.1.2008“ a uviedol, že predmetný záväzkový vzťah však vznikol medzi účastníkmi konania na základe Zmluvy o pôžičke č.3103090020 uzavretej 30.1.2009, že súd ďalej v odôvodnení rozsudku uvádza: „Žalovaná nezaplatila ani 1 splátku a h vždy do 15. dňa v mesiaci.8 počnúc 15.2.2008. Podľa tvrdenia žalobcu žalovaná svoj záväzok riadne neplnila, na základe čoho žalobca vyzval listom z 10.11.2010 na jeho úhradu. Dlh žalovanej sa stal zročným 15.6.2010 vo výške 88,52 €, z čoho 29.4.2011 zaplatila 15 €, takže konečný zostatok činí žalovanú výšku. Z tejto sumy predstavuje samotnú istinu suma 58,65 €, z ktorej sa žalobca domáha zaplatenia 34 % ročného zmluvného úroku od 3.11.2010 do zaplatenia a tiež úroku z omeškania“, zo žaloby doručenej súdu 1.3.2013 jednoznačne vyplýva, že žalovaní predmetnú pôžičku neuhradili ani sčasti, pričom splatnosť celého dlhu 558,12 €, nastala s odkazom na čl.4. Všeobecných podmienok poskytovania pôžičky, ktoré tvoria súčasť zmluvy, dňom splatnosti v poradí 3. omeškanej splátky, t.j. 15.4.2009, že následne vyzval žalovanú v 1.rade na úhradu dlžnej sumy výzvou z 18.5.2009 a žalovaného v 2.rade z titulu jeho ručiteľského vyhlásenia výzvou z 13.12.2011 a, že na jeho výzvy žalovaní nereagovali. Na základe uvedeného mal za to, že tvrdenia a skutočnosti uvádzané súdom v odôvodnení rozsudku sú mätúce, nepresné, nezrozumiteľné a rozsudok je z tohto dôvodu nepreskúmateľný. Odôvodňujúc uvedeným navrhol zmeniť rozhodnutie tak, že sa žalobe v celom rozsahu vyhovie, resp. napadnuté rozhodnutie sa zruší a vec sa vráti súdu na ďalšie konanie.
Aj žalovaná v 1.rade napadla rozsudku včas podaným odvolaním, avšak podaním (č.l.38) z 2.4.2013, došlým súdu 4.4.2013, oznámila, že odvolanie berie späť.
Rozsudok, okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcom rozsahu a výroku o trovách konania, nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 206 ods.1,3 O. s. p.), preto nebol v uvedenom rozsahu v odvolacom konaní preskúmavaný.
Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t. j. neuvedených v § 214 ods.1 možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p., rozsudok potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p., lebo je vecne správny, súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody napadnutého rozsudku sú správne, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní a odvolacie konanie o odvolaní žalovanej v 1.rade zastavil podľa § 207 ods.2 a 3 O. s. p.
Ani jeden zo žalobcom uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.
V konaní nebola zistená žiadna vada uvedená v § 221 ods.1 O. s. p., v dôsledku ktorej by bolo potrebné rozsudok zrušiť, keďže v odvolaním napadnutej časti spĺňa náležitosti riadneho a presvedčivého odôvodnenia, pričom nebolo zistené, aby žalobcovi bola v konaní odňatá možnosť konať pred súdom,
t.j., že procesný postup súdu alebo jeho rozhodnutie by boli také, že v ich dôsledku by nemohol uplatniť svoje konkrétne procesné práva priznané mu O. s. p.
K výhradám žalobcu, že súd v rozsudku nesprávne uviedol dátum uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere - 29.1.2008, že predmetný záväzkový vzťah medzi účastníkmi konania vznikol na základe zmluvy o pôžičke č.3103090020 uzavretej 30.1.2009 a ďalšie skutočnosti uvádzané v odvolaní, je potrebné uviesť, že uvedené skutočnosti nemali žiaden vplyv na vecnú správnosť rozsudku v napadnutej časti
- vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcom rozsahu zamietnutá (nad priznanú sumu istiny 476, 89 € s prísl., vrátane 6 % obvyklého úroku z úveru za dobu 1 roka), ale vytýkané skutočnosti, by iba umožňovali žalobcovi navrhnúť opravu odôvodnenia rozsudku podľa § 165 ods.1 O. s. p. (pokiaľ nemá odôvodnenie rozsudku podklad v zistení skutkového stavu, môže účastník pred tým, ako rozsudok nadobudne právoplatnosť, navrhnúť, aby odôvodnenie bolo opravené).
Tvrdenie, že údaj o dojednanej ročnej úrokovej sadzbe je z dôvodu chýb v písaní uvedený v Zmluve o pôžičke nesprávne vo výške 36 %, že poskytol žalovanej v 1.rade pôžičku 463 € a, že ročná úroková sadzba bola v tomto prípade 20,54 %, t. j. menej, ako je uvedené v zmluve o pôžičke, nemá v prejenávanej veci žiaden právny význam.
Z písomne uzavretej zmluvy o pôžičke č.3103090020 z 30.1.2009 (fotokópia zmluvy o pôžičke bod 1. a 5. písm. b.; č.l.4), vyhotovenej žalobcom, ktorou (jej podstatnými náležitosťami) jej účastníci mali byť viazaní, vyplýva, že veriteľ - žalobca sa zaviazal poskytnúť dlžníkovi - žalovanej v 1.rade pôžičku 463 € s 36 % ročným úrokom na dobu 12 mesiacov v celkovej výške 558,12 €.
K veci je potrebné dodať, že aj prípadná 20,54 % ročná úroková sadzba je neprimerane vysoká, oproti 6 % sadzbe obchodných bánk.
Pokiaľ žalobca súdu vytýka, že nevedno ako dospel k priemernej 6 % úrokovej sadzbe obchodných bánk, je potrebné uviesť, že šlo o Úrokové miery vykazované domácimi úverovými inštitúciami vypočítanými podľa harmonizovanej metodiky, ktorá je v súlade s Nariadením (EC) No 63/2002 ECB, sektorová klasifikácia v súlade ESA 95, úvery poskytnuté v eurách rezidentom eurozóny - priemerné úrokové miery zo stavu a nových obchodov - Nové obchody za obdobie 01/2009 - Domácnosti - spotrebiteľské a ostatné úvery, začiatočná fixácia do 1 roka (č.l.23).
Inými vadami podľa § 205 ods.1 písm. b) O. s. p., ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci sú všetky vady s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v § 221 ods.1 O. s. p. a tieto vady konania postihujú chybný postup súdu prvého stupňa pri dokazovaní, nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), chybné poučovanie účastníkov a ďalšie nedostatky v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vada konania, ktorá môže mať vplyv na správnosť rozhodnutia, v konkrétnom prípade nemusí mať za následok vecne nesprávne rozhodnutie a odvolací súd tu posudzuje otázku, či by obsah výroku rozhodnutia bol iný, keby k vade konania nedošlo. Typickou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [napr. nedostatok vyrozumenia účastníka o pojednávaní súdu (vrátane oneskoreného predvolania či vyrozumenia)] v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený z prednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a p., neposkytnutie odvolateľovi poučenia o povinnosti tvrdenia (§ 101 ods.1 O. s. p.) alebo poučenia o dôkaznej povinnosti (§ 120 ods.1 prvá veta O. s. p.), aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie o veci bez nariadenia pojednávania (§ 115a O. s. p.), i keď pre to neboli splnené podmienky]. Vadnosť konania môže účastník preukazovať nielen na základe skutkového a dôkazného stavu, ktorý tu bol v konaní pred súdom prvého stupňa, ale tiež s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli pred súdom uplatnené [§ 205a ods.1 písm. b) O. s. p.]. Vadou konania (dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s príslušnými ust. O. s. p. (napr. osoba, ktorá mala byť vyslúchaná ako svedok, bola vyslúchnutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, listinný dôkaz bol vykonaný v rozopre s § 129 ods.1 O. s. p. a p.).
Žaloba neuvádza v odvolaní žiadnu skutočnosť, umožňujúcu záver, že by konanie bolo postihnuté niektorou z uvedených vád.
Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p. a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132- § 135 O. s. p.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov resp., ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-§ 135 O. s. p.
Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).
Súd použil správny právny predpis a správne ho i vyložil (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).
Podľa § 207 ods.2 O. s. p. dokiaľ v odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť, ak niekto vzal odvolanie späť, nemôže ho podať znova.
Podľa ods.3 cit. ust. ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté vzalo späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví.
Žalovaná v 1.rade vzala odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté späť, preto odvolací súd konanie o jej odvolaní zastavil.
Podľa § 224 ods.1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.
Podľa § 142 ods.1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 151 ods.1 prvá veta O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Žalobca nemal v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na náhradu jeho trov a žalovaná v 1.rade si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila.
Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.