Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

KK-2C/3/2004

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd v Kežmarku - samosudca JUDr. Iveta Jenčová v právnej veci žalobcov: 1) I., rodenej N., nar.XX.XX.XXXX, trvale bytom D., 2) N. nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D., 3) C. nar. XX.X.XXXX., trvale bytom D., zastúpení žalobkyňou v 1. rade, proti žalovanej: Z., rodenej N. nar. XX. XX.XXXX, trvale bytom D., zastúpená splnomocneným zástupcom Q., D. o určenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, nadobudnutého vydržaním a na jeho trpenie takto

rozhodol:

I. Súd u r č u j e, že žalobkyňa v 1. rade, žalobca v 2. rade a žalobkyňa v 3.rade nadobudli vydržaním právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré pozostáva z práva prechodu vlastníkov stavby- rodinného domu súp.č. XXX. postaveného na parc.č XXXX., v k.ú. U. evidovaných na katastrálnom odbore Okresného úradu v Kežmarku na LV č. XXX cez pozemok - parcelu č. XXXX/X v katastrálnom území U., zapísanú na LV. č. XXX na katastrálnom odbore Okresného úradu v Kežmarku a to tak, ako je to vyznačené v zmysle znaleckého posudku Ing. N. č. 04/2007 na geometrickom pláne č.37236709-24/2007, zo dňa 31.07.2007, vyhotoveným GEOAUTO SKD, G. a overeným dňa 14.08.2007 Správou katastra Kežmarok, pod číslom: XXX/XXXX, ktorý tvorí neoddeliteľnú prílohu tohto rozsudku.

II. O trovách konania súd rozhodne s a m o s t a t n ý m uznesením po právoplatnosti rozsudku.

odôvodnenie:

Navrhovatelia svojim návrhom zo dňa 10.10.2004 žiadali, aby súd určil, že nadobudli vydržaním právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré pozostáva z práva prechodu vlastníkov stavby - rodinného domu so súp. číslom XXX postaveného na parcele č. XXXX. k.ú. v U. cez pozemok parc. č. XXXX/X k.ú. U. zapísaný na LV č. XXX a to v rozsahu 1,1 m od stavby a po celej 14 metrovej dĺžke pozdĺž tej istej stavby. Uviedli, že sú podielovými spoluvlastníkmi parcely č. XXXX o výmere XXX. m2, pozemku - záhrady parc. č. XXXX o výmere XXX. m2 a stavby - rodinný dom súp. č. XXX na parc. č. XXXX všetko zapísané na LV č. XXX k.ú. Ľubica. Žalovaná je výlučnou vlastníčkou susediaceho pozemku a stavby rodinného domu na ňom postavenej. Medzi pozemkami sa nachádza pozemok parc. č. XXXX/X, ktorá je takisto vo výlučnom vlastníctve žalovanej. Dlhé roky bol spoločne užívaný všetkými účastníkmi, a slúžil žalobcom tiež ako prístupový chodník k domu postavený na tejto parcele, rovnako ako aj žalovanej. Uviedli, že predmetnú parcelu žalobcovia preukázateľne užívali najmenej od roku 1977 až do roku 2002 spoločne so žalovanou. Prvé nezhody začali v júli 2002, kedy prvýkrát žalovaná poukázala na skutočnosť, že parcela je v jej výlučnom vlastníctve. Okrem nej nemajú iný prístup k domu. Preto sa pokúšali o odkúpenie chodníka na parcele, čo žalovaná odmietla. Spolu s manželom a s p. V. si sami vytýčili hranicu medzi pozemkami a zakázali žalobcom prechádzať po parcele č. XXXX/X vrátane prístupového chodníka k ich rodinnému domu..

Odporkyňa vo vyjadrení k návrhu uviedla, že je nie je dostatočne zrejmý dôvod, ktorý žalobcov viedol k podaniu žaloby a predbežného opatrenia, pretože je síce nesporné, že je vlastníčkou predmetného pozemku, avšak nikdy nemala námietky voči tomu, aby ho užívali aj žalobcovia a vyjadrila sa takto aj prostredníctvom Obecného úradu Ľubica s tým, že prístupový chodník do svojho rodinného domu môžu žalobcovia užívať a že voči tomu nemá žiadne námietky. Poukázala pritom na dôkazy, ktoré predložili samotní žalobcovia. Uviedla tiež, že z nich vyplýva, že zo strany žalobcov dochádza k neustálym provokáciám, ktoré narúšajú susedské vzťahy. Je pravdou, že nesúhlasila s odkúpením chodníka. Nikdy im však tadiaľ nezakázala chodiť. Zo strany žalobcov sa postupne začali stupňovať verbálne útoky, vyhrážky a nedôvodné obviňovania. Poukázala pritom na niektoré rozhodnutia Obvodného úradu Kežmarok vydané v konaniach vedených pod sp. zn. C., ktorými bolo rozhodnuté o podnetoch žalobcov na prejednanie priestupkov, ktorých sa mal dopustiť jej manžel tým, že dňa 18. 7. 2004 mal schválne vykývať osadené betónové stĺpiky a dňa 19. 7. 2004 sa mal vyhrážať a nadávať žalobcom. Tieto konania boli ako nedôvodné zastavené. Popísala aj ďalšie provokácie, ktoré žalobcovia robia. Uviedla napr., že bez jej súhlasu oplotili svoj pozemok vo výške 3,10m vo vzdialenosti 3,80m od domu žalovanej a nesúhlasila s tým preto, že si tým vlastne sami znemožnili prístup motorovým vozidlom do svojej garáže, ku ktorej v súčasnosti už užívajú prístup zo záhrady. Nie je pravdou, že by nemali k domu iný prístup ako prístup po celej dĺžke nimi označeného prístupového chodníka tak, ako to tvrdili v žalobe. Majú prístup aj spredu z ulice.

Vzhľadom k rozporným vyjadreniam účastníckych strán súd vykonal obhliadku na mieste samom. Následne na pojednávaní dňa 2.6.2005 žalobcovia žiadali upraviť petit žaloby na rozdiel od podaného návrhu tak, že právo prechodu vzniklo v rozsahu už celého ( vydláždeného) existujúceho chodníka, nie teda v dĺžke 14 m a šírke 1,1 m od stavby s tým, že v ostatnom petit žaloby ostáva nezmenený. Súd uznesením pripustil zmenu petitu návrhu. Vo veci tiež nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru geodézia a kartografie V.. Znalec V. vo svojom posudku 04/2007 sa zaoberal v zmysle úlohy súdu posadením, resp. zameraním existujúceho prístupového chodníka k stavbe súp. č. XXX., vykonal zodpovedajúce merania a pripravil dokumentáciu tak, že je spôsobilou byť zapísanou na predmetný list vlastníctva č. 796 a jeho súčasťou je geometrický plán č. 37236709 - 24/2007 zo dňa 31.7.2007 vyhotovený GEOAUTO - SKD Selvek Dušan, úradne overený podľa o geodézii a kartografii dňa 14.8.2007 vtedajšou Správou katastra Kežmarok. Na mieste samom súd zistil, že navrhovatelia technicky síce majú možnosť prístupu aj z inej strany ako cez chodník, avšak je tento prístup sťažený tak ,ako to uviedla aj odporkyňa. Súd následne vo veci rozsudkom zo dňa 2.10.2008 rozhodol tak, že návrh zamietol a rozhodol o trovách konania.

Na základe odvolania žalobcov bola vec predložená Krajskému súdu v Prešove na rozhodnutie. Ten svojim uznesením sp. zn. zo dňa 9.5.2011 pripustil späťvzatie žaloby žalobcov v 2. rade a konanie zastavil. Rozhodol o vzťahu žalobcu v 2. rade aj o náhrade trov konania vo vzťahu k žalovanej ako aj o trovách konania štátu. V prevyšujúcej časti t.j. vo vzťahu medzi žalobcami v 1., 3. a 4. rade a žalovanou rozsudok zrušil a vrátil veci na ďalšie konanie súdu prvého stupňa. Zrušil tiež uznesenie, ktorým súd spoločne a nerozdielne zaviazal zaplatiť súdny poplatok za odvolanie žalobcov. Vo svojom zrušujúcom uznesení okrem iného nadriadený súd uviedol, že súd 1. stupňa si neujasnil predmet konania, následkom čoho nedostatočne zistil skutkový stav a vec aj nesprávne právne posúdil. Predmetom konania bola totiž určovacia žaloba v zmysle o tom, či žalobcom vzniklo právo vecného bremena spočívajúce v práve prechodu cez pozemok žalovanej na parc.č 179/2 na základe vydržania, nie zriadenie vecného bremena ,ako to odôvodnil súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí. Uviedol, že právo, ktoré zodpovedá vecnému bremenu výkonom práva je možné nadobudnúť aj vydržaním a na to je potrebný desaťročný výkon tohto práva za podmienok, aké platia pre vydržanie vlastníckeho práva ( ). Vydržaním môže toto právo vzniknúť, ak sú splnené podmienky oprávnenej držby ( ), trvá nepretržite po dobu ustanovenú zákonom ( ). Súd vyvodil iba záver, že vecné bremeno nie je potrebné zriadiť, avšak takýto záver nemá priamy vzťah pre rozhodnutie o uplatnenom nároku v konaní, teda určenia, že im vecné bremeno prechodu cez pozemok žalovanej vzniklo. Určil súdu úlohu opätovne prehodnotiť jednotlivé zistenia v smere naznačenom v zrušujúcom uznesení vyhodnotiť jednotlivé dôkazy a o veci opätovne rozhodnúť a rozhodnúť takisto o trovách odvolacieho konania, najmä či došlo na predmetnom pozemku k zriadeniu chodníka, na aký účel a kto a kedy ho zriadil a v akom rozsahu a či sú naozaj splnené podmienky pre nadobudnutie tohto vecného práva k cudzej veci vydržaním. Súd mal teda určiť, či právo zodpovedajúce vecnému bremenu výkonom prechodu cez predmetný pozemok vzniklo a v akom rozsahu a ak nie , prečo a či je naliehavý právny záujem na tomto určení.

Po vrátení veci súd prvého stupňa doplnil dokazovanie v naznačenom smere. Navrhovateľka v 1. rade, ktorá zároveň zastupovala aj navrhovateľov v 3 a.4. rade ako aj splnomocnený zástupca odporkyne trvali na svojich predchádzajúcich vyjadreniach v priebehu konania. Navrhovateľka v 1. rade žiadala rozhodnúť v zmysle petitu. Uviedla, že chodník bol zriadený v roku 1977 jej rodičmi za účelom vstupu do rodinného dom. Po tomto chodníku neustále chodia. Bol zriadený pre nich, teda pre rodičov a pre ňu, aby mali prístup do domu. V zmysle návrhu žiadala rozhodnúť, pretože nie je žiadna právna istota, že žalovaná či jej právni nástupcovia aj napriek tomu, že tento chodník zatiaľ užívajú, v budúcnosti nezmení stanovisko, nakoľko v minulosti ho už niekoľkokrát zmenila a aby túto možnosť vstupu mali aj prípadní ďalší vlastníci domu resp. ich potomkovia. Nejakým spôsobom sa do domu musia dostať. Každý rodinný dom musí mať vchod. Inú možnosť nemajú. Z druhej strany sa ide len do záhrady, nie k ceste. V tom vidí navrhovateľka v 1. rade naliehavý právny záujem. Ak by bola ešte v roku 2004 žalovaná pristúpila na dohodu, nemuseli vzniknúť žiadne trovy v súvislosti s trovami súdneho konania.

Splnomocnený zástupca odporkyne uviedol, že nie je pravdou, že užívali chodník 10 rokov. Mali nejaký betón okolo domu rozliaty ale nebol to chodník. Tento chodník bol urobený iba asi pred 6 rokmi, čo uviedol zástupca žalovanej aj v septembri 2011 a odvtedy ho užívajú. Predtým chodili popri ich domu, dokonca pri bránke mali kanvy na smeti a nedalo sa tadiaľ chodiť. Navrhli vypočuť svedkov, ktorí tieto skutočnosti môžu potvrdiť. Obaja účastníci predložili súdu fotodokumentáciu, ktorá mala podporiť ich tvrdenia., teda navrhovateľka v 1. rade a zástupca odporcu.

Súd vo veci vypočul okrem účastníkov aj svedka U., ktorý uviedol, že býva cez cestu oproti účastníkom od Vianoc roku 1996. V dome má krajčírsku dielňu a šijací stroj má pod oknom preto sa vie vyjadriť, kadiaľ vstupujú do svojho domu tak M. ako aj p. R. a N. Uviedol, že p. R. a N. v minulosti chodili do domu cez bránu M.. Svoju bránku nevyužívali, lebo tam mali zaviazaný hrubý drôt. Teraz asi 4-5 rokov už chodia cez ďalších susedov I., ktorí z jeho pohľadu majú dom po pravej strane od domu N. a p. R. Po nahliadnutí do fotografie, ktoré mu navrhovateľka predložila uviedol, že na začiatok chodníka musia vstúpiť, ale ďalej už nie.

Svedok C. uviedol, že sa kamaráti so synmi p. M., teda splnomocneného zástupcu odporkyne a v podstate celú základnú školu k ním chodil. Je narodený v roku 1984. Teraz tam už chodí menej, aj keď chodí stále a vedel určite povedať, že od roku 1991, kedy začal chodiť do základnej školy až do roku 2000 určite všetci a to, či už M., p. R. alebo N. chodili po pozemku, ktorý je z pohľadu ulice na ľavej strane pri dome p. M.. Bránka navrhovateľov bola zadrôtovaná a bolo to aj bližšie používať bránku pri M., keď sa ide o Ľubice.

Svedok C. uviedol, že je susedom účastníkov cez ulicu. Býva tam asi 40 rokov. Uviedol, že chodník, ktorý sa v súčasnosti nachádza pri dome N. a p. R. ak sa dobré pamätá, ale myslí, že to tak bolo bol postavený v čase keď sa robila kanalizácia, teda asi pred 8 rokmi. Nebol si celkom istý. Predtým tam mohol byť nejaký betón. Bránka pred týmto chodníkom sa nepoužívala minimálne pred 8-10 rokmi. Bolo to také sadnuté dole. Nevedel, či sa vôbec nedala používať alebo bola veľmi ťažká. Všetci chodili cez bránku p. M. Kedysi okolo domu popri ceste nebol chodník bolo to zarastené trávou, aj z tohto dôvodu to bolo veľmi zle otvárateľné. Predtým ako sa zriadil chodník, teda pred 8 rokmi uviedol, že N. aj p. R. chodili cez druhú bránku krížom a nakoniec bola otvorená veľká brána, stáli tam aj autá.

Z výsledkov vykonaného dokazovania, z výsluchu účastníkov, svedkov, z listov vlastníctva, z korešpondencie medzi účastníkmi, zo znaleckého posudku, z obhliadky na mieste samom, z korešpondencie s obcou U., ako aj z ďalších listinných dôkazov v spise, fotografií súd dospel k záveru, že naozaj výlučnou vlastníčkou parcely č. XXXX/X o výmere 106m2 zastavané plochy a nádvoria je žalovaná pani Z.. Jej vlastníctvo je zapísané na liste vlastníctva č. XXX pre k.ú. U.. Na predmetnej parcele sa naozaj nachádza chodník, ku ktorému žalobcovia žiadali určiť, že vydržali právo vecného bremena spočívajúce v práve prechodu cez tento pozemok po tomto chodníku.

Vecné bremena sú vecné práva k cudzej veci, ktoré ( ) upravuje v - 151o. Tie obmedzujú vlastníka veci v prospech iného tak, že tento je povinný niečo strpieť niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Sú spojené buď z vlastníctvom určitej nehnuteľnosti alebo patria určitej osobe. Pokiaľ sa účastníci nedohodli inak je ten kto je na základe práva zodpovedajúceho vecnému bremenu oprávnený užívať cudziu veci povinný znášať primerane náklady na jej zachovanie a opravy. Vecné bremena resp. práva zodpovedajúce vecným bremenám možno nadobudnúť iba taxatívne vypočítanými spôsobmi a to sú zmluva, závet spojený s výsledkami konania o dedičstve, súdom chválená dohoda o vyporiadaní dedičstva v zmysle , rozhodnutím príslušného orgánu, rozhodnutiu administratívneho orgánu pri vyvlastnení a zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno tiež nadobudnúť výkonom práva (vydržaním). Na posledný spôsob nadobudnutia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je potrebný 10 ročný výkon tohto práva v rovnakých podmienkach aké platia pre vydržanie vlastníckeho práva. Vydržaním môže toto právo vzniknúť, ak sú splnené podmienky oprávnenej držby ktorá trvá nepretržite po dobu ustanovenú zákonom, teda po dobu 10 rokov. Súd mal aj po tomto dokazovaní zato, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno v tom smere, žeby boli naplnené zákonné predpoklady vzniku práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním. V návrhu žalobcovia uviedli, že predmetnú parcelu č.XXXX/X preukázateľne užívali od roku 1977 až do roku 2002 spoločne so žalovanou. Z časti toto tvrdenie vyzerá byť pravdivé, avšak podľa súdu to nebolo v rozmere 1,1 m x14 m, čo žalobcovia tvrdia. Opak je okrem iného preukázaný svedeckými výpoveďami a to jednak pokiaľ ide rozsah používania tejto parcely, jednak o to, že iný prístupový chodník k domu nemajú a jednak nebolo preukázané to, čo tvrdia v žalobe, že tento pozemok na parcele č.XXXX/X užívali nepretržite po zákonom stanovenú dobu a to viac ako 10 rokov, teda od 15.12.1977, kedy im bolo vydané kolaudačné rozhodnutie na používanie rodinného domu v ich vlastníctve až približne do roku 2002, kedy žalovaná zakázala toto právo vykonávať. Naopak vypočutí svedkovia priami susedia účastníkov konania uviedli, že tento chodník tam pôvodne zriadený ani nebol, že sa zriadil pravdepodobne keď sa v obci budovala kanalizácia a jednak sa bránka, ktorá sa používa ako vstup na tento chodník vôbec nepoužívala, neotvárala sa a bola dokonca zviazaná drôtom v hornej časti. Zrejmé sa dala aj ťažko otvárať alebo sa nedá otvárať vôbec, lebo ako tvrdia svedkovia a tvrdil to aj splnomocnený zástupca žalovanej, táto bránka bola sadnutá dole, čim bolo sťažené jej otváranie. Chodilo sa krížom cez vstupnú bránku, síce po predmetnom pozemku, no najmä na strane, kde sa nachádza dom žalovanej / a nie žalobcov /alebo aj priamo cez veľkú bránu kadiaľ vchádzajú do dvora motorové vozidla. Navrhovateľka v 1. rade tvrdila, že chodník tam bol jednak už v roku 1983, čo preukázala fotografiami, na ktorých sa ona nachádza asi ako 10 ročná, ale svedčia o tom aj fotografie z roku 1993 ,keď sa vydávala. Práve na jednej z fotografií zo roku 1993, teda v čase keď sa navrhovateľka v 1. rade vydávala vidno, že bránka bola spojená drôtom o stĺpik hlavnej veľkej brány. Toto sčasti korešponduje so svedeckými výpoveďami svedkov, ktorí boli vypočutí po vrátení veci krajským súdom a ktorých svedecké výpovede sú vyššie uvedené a v spisovom materiáli zaprotokolované. V konečnom dôsledku pre súd ani nie je podstatné, či a odkedy tam chodník existoval alebo nie, ale právne relevantné a podstatné je to, či boli splnené už uvedené podmienky pre vydržanie práva vecného bremena prechodom po parcele tak, ako požadovali navrhovatelia v petite svojho návrhu.

Z vykonaného dokazovania mal súd opätovne za to, že splnenie týchto zákonných podmienok bez pochybností preukázané nebolo. Podporne na preukázanie toho, že skutočnosť je naozaj taká, ako súd uzavrel, poukazuje aj žiadosť navrhovateľky v 1. rade zo dňa 7.6.2004 adresovanú žalovanej a označenú ako žiadosť o odkúpenie prístupového chodníka k rodinnému domu. V prípade, žeby žalobcovia mali istotu, že vydržali právo vecného bremena ,javilo sa súdu ako nadbytočné z dôvodov, ktoré uvádzajú, aby túto predmetnú časť pozemku odkupovali. Keď sa ale hovorilo v priebehu konania o tom, kedy predmetný chodník bol zriadený, tak súd aj poukázal na faktúru č.5552002, ktorá sa nachádza v spise na č.l. 50 a ktorá bola vystavená dňa 14.11.2002 odporkyni v 4. rade p. C. za dodanú dlažbu z kameňa. Táto dlažba bola použitá na výstavbu chodníka. Je zrejmé, že teda chodník nebol vystavaný skôr, ako koncom roka 2002 resp. pravdepodobne vzhľadom na mrazy v tomto ročnom období až niekedy na jar v roku 2003. Súd síce nevylúčil, že predtým, ako sa postavil chodník vydláždený, mohol tam byť vyliaty betón ,ako to vyplynulo z vykonaného dokazovania, avšak to, že žalobcovia používali na prechod k svojmu rodinnému domu túto časť parcely č.1XXX/X preukázané nebolo, ale naopak bolo to vyvrátené svedeckými výpoveďami a viac menej aj fotodokumentáciou opätovne s poukazom na fotografiu, na ktorej je bránka na strane domov žalobcov spojená drôtom so stĺpikom na hlavnej veľkej bráne slúžiacej pre vstup motorových vozidiel. Ale naozaj po tejto parcele, ale inde, chodili. V konečnom dôsledku súd mal zato, že v danom prípade u žalobcov neexistuje ani naliehavý právny záujem na určení, že vydržali právo vecného bremena, nakoľko žalovaná alebo jej splnomocnený zástupca niekoľkokrát v priebehu konania prezentovali, že nebránili nikdy žalobcom pri vstupe do ich rodinného domu cez predmetný pozemok parc. č. XXXX/X a táto skutočnosť naviac vyplýva aj z korešpondencie medzi žalobkyňou v 1. rade, Obecným úradom v Ľubici a žalovanou.

Následne súd citoval zákonné ustanovenia a to, že podľa vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Práva zodpovedajúce vecným bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti alebo patria určitej osobe.

Ďalej, podľa vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť tiež výkonom práva ( vydržaním ). Ustanovenia tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecným bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností.

Podľa , ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

Podľa oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

Podľa takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb ().

Podľa do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.

Podľa pre začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia o plynutí premlčacej doby.

Podľa návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, dôkazy, ktoré súd vyhodnotil tak, ako uviedol v písomnom rozhodnutí a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, súd preto rozhodol rozsudkom zo dňa 5.1.2012 tak, že návrh zamietol pre nesplnenie zákonných predpokladov na určenie, že žalobcovia vydržali právo zodpovedajúce vecnému bremenu vydržaním s tým, že o trovách konania súd rozhodne samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku.

Proti tomuto rozsudku svojím písomným podaním dňa 23.01.2012 podala odvolanie žalobkyňa I. za všetkých navrhovateľov, t.j. aj za N. a C. a to do všetkých výrokov s tým, že rozsudok považujú navrhovatelia za právne neopodstatnený, zmätočný a nezákonný. Podľa nich súd opätovne nesprávne zistil skutkový stav, resp. účelovo vyhodnotil výpovede svedkov a z toho vyvodil nesprávne právne závery. Podľa nich je to, že majú možnosť prístupu aj z inej strany je účelovým tvrdením, pretože z druhej strany domu sa dostanú len na záhradu a nie do rodinného domu. Vchody do rodinného domu pre oboch navrhovateľov majú riadne kolaudáciou schválené zo strany od cesty a dvere smerom k ceste nie sú vchodové, ale vlastne ide o terasové dvere. V odvolaní ďalej uviedli, že nimi zrealizované oplotenie, ktoré im znemožňuje prístup do rodinného domu, nesúvisí s predmetom konania. Podľa nej svedkovia R. aj Y. uviedli, že chodník tam predtým bol a že to brali ako súčasť domu a dokonca ani odporca to nevyvrátil, že ten chodník tam bol už od dávna, t.j. od roku 1977 ako betónový, len potvrdil, že ho nevyužívali a chodili po inej strane parcely. Podľa nich svedkovia svojimi výpoveďami nechcú zasahovať do sporu, keďže poznajú navrhovateľa i odporcu. V odvolaní ďalej vyjadrili námietky voči svedkovi K. a poukazujú na isté rozpory v ich výpovediach, pričom uvádzajú, že chodník sa nerobil v roku 2004 pri výstavbe kanalizácie, ale z dokumentov vyplýva, že kanalizácia sa robila v roku 2000. V odvolaní ďalej uviedli, že žalovaná nemá námietky voči chodeniu po predmetnom chodníku, námietky má len jej manžel, ktorý ale nie je vlastníkom tohto pozemku, na ktorom je chodník a dokonca tam nemá ani trvalý pobyt, ale trvalý pobyt má v meste Y.. Žalovaní navrhli, aby odvolací súd ich odvolaniu vyhovel v plnom rozsahu a zmenil napadnutý rozsudok a priznal im náhradu trov v súvislosti so zaplatením súdneho poplatku a zložením preddavku na znalecké dokazovanie, alebo aby rozsudok zrušil a vrátil vec súdu na nové prejednanie. Žalobcovia priložili k odvolaniu aj listinné dôkazy a to potvrdenie o pobyte svedka K., dokumenty o kanalizácii z roku 2000.

Odvolanie bolo doručené na vyjadrenie aj odporcovi, ktorý sa vyjadril, že napadnutý rozsudok považuje ako vecne správny.

Následne bola vec predložená Krajskému súdu v Prešove na rozhodnutie o odvolaní a tento dňa 11.09.2013 pod sp. zn. dňa 11.09.2013 uznesením zrušil rozsudok súdu prvého stupňa, okrem výroku o trovách konania a v tomto rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Podľa odvolacieho súdu je zrejmé, že žalobca v druhom rade a žalovaná sú rodinní príslušníci a to brat a sestra a rovnako vyplýva, že žalovaná nadobudla vlastnícke právo k rodinnému domu, pozemkom, ako i spornej parcele titulom dedenia a kúpnej zmluvy od svojich rodičov. Z listinného dôkazu a to z geometrického plánu č.9762-049-74, zo dňa 26.05.1974, ktorý bol zrejmý už pri podaní žaloby vyplýva, že tento geometrický plán bol zhotovený z dôvodu majetkoprávneho vysporiadania nehnuteľností na ktorých si postavili rodinného domy žalobcovia v 1.-3. rade a na ktorej stojí aj rodinný dom žalovanej, predtým jej matky a otca a ešte ďalší rodinný dom. Z tohto geometrického plánu, ako aj z listín bývalého MSNV Kežmarok týkajúceho sa územného, stavebného a kolaudačného konania rodinných domov žalobcov vyplýva, že k vysporiadaniu pozemkov došlo aj za účasti štátu, pretože pozemok im bol pôvodne pridelený do osobného užívania a na základe tohto geometrického plánu boli vytvorené primerané pozemky prislúchajúce potrebám pre výstavbu rodinného domu a z tohto plánu jednoznačne vyplýva, že bola v tom čase vytvorená parcela XXXX/XX o výmere 78 m2, ako spoločný dvor pre IM. v 1/3 ako matku žalovanej a žalobcu v druhom rade, N. v podiely 1/3 a Z. rovnako v podiely 1/3.

Z obsahu spisu bývalého MSNV Kežmarok vyplýva, že žalobcovia začali stavať dom v súlade s územným plánom a stavebným povolením v roku 1974 a po kolaudácii v roku 1977 sa do tohto domu aj nasťahovali a užívali ho. Z vykonaného dokazovania, aj z výsluchu žalobcov vyplýva, že od začiatku sa cítili dobromyseľne v užívaní tohto spoločného chodníka, pretože pri nadobúdaní pozemku, ktorý bol získaný od vlastníčky - matky žalobcu v druhom rade, ako aj po výkupe od iných osobu v prospech štátu, na ktorých im tento zriadil právo osobného užívania, aj po započatí výstavby, mali prístup na stavbu zabezpečený práve prostredníctvom spornej parcely po ktorej chodili a ktorá mala byť spoločná a je aj v geometrickom pláne vedená ako spoločný dvor. Z dokazovania vyplýva, že išlo o pozemky, ktoré z časti patrili právnej predchodkyni žalobcu v druhom rade a žalovanej, ktorí sú príbuzní a dokonca aj z vyjadrenia žalovaných či počas konania, či k odvolaniu vyplýva ochota umožňovať vstup žalobcom k rodinnému domu práve po tomto pozemku. Podľa Krajského súdu v Prešove aj z výpovedi svedkov vlastne vyplynulo, že žalobcovia skutočne chodili k svojmu domu po parcele a či bola povrchovo upravená betónom, alebo ako už v súčasnej dobe vydlaždená, nie je pre právnu stránku veci dôležité a nie je ani dôležité ani to, či na tento chodník vstupovali žalobcovia cez svoju bráničku, alebo pre možné technické problémy cez bráničku žalovaných. Podľa Krajského súdu v Prešove z vykonaného dokazovania skôr vyplýva, že tento chodník mal slúžiť ako prístup ku všetkým trom rodinným domom a že naozaj žalobcovia v 1.-3.rade tento prístup užívali až do vzniknutých sporov so žalovanou, ktoré ale neboli o tom, že by im bránili pozemok užívať. To, že im pozemok nechce odpredať nie je podstatné a žiadosť o odpredaj možno hodnotiť tiež aj ako snahu po majetkovom vysporiadaní prístupu k nehnuteľnosti žalobcov, čo je pochopiteľné. Podľa súdu z vykonaného dokazovania skôr vyplýva, že žalobcovia 1.-3. naozaj majú dôvod domnievať sa, že sú oprávnení držitelia tejto nehnuteľnosti práve na základe už spomínaného geometrického plánu a či naozaj po postavení rodinných domov prechod 10 rokov nerušene užívali. Podľa odvolacieho súdu teda vyhodnotili výpovede svedkov a účastníkov konania tak, že od výstavby v roku 1974, či kolaudácie v roku 1977 až do roku 2002, žiadne spory ohľadom prechodu cez predmetnú parcelu neboli.

Následne okresný súd na základe právneho názoru odvolacieho súdu na katastrálnom odbore okresného úradu zistil, ako bol predmetný geometrický plán 9762-049-74 zapísaný a zistil, že bol zapísaný pod číslom zmeny KN26/75, pričom V. nebola výlučnou vlastníčkou par.., teda po THM par.Q., ktorá je predmetom sporu, ale iba v podiele 1 a to na základe kúpy v roku 1960 a tento svoj podiel odpredala v roku 2001 Z., rod. N. Zároveň katastrálny odbor pripojil aj s tým súvisiace listiny a to žiadosť o prevedenie zápisu na LV z 13.02.1975, hospodársku zmluvu z 12.08.1974, kúpnu zmluvu zo 04.02.1975, kúpnu zmluvu medzi V. a N. voči Československému štátu, výpis z pozemkovej knihy, kúpnu zmluvu medzi Z. a Československým štátom, rozhodnutie o odňatí poľnohospodárskej pôdy, výkazy plôch, listy vlastníctva, identifikáciu parciel, registrovanú kúpnu zmluvu k par.č.XXXX/X, geometrický plán č.., kúpnu zmluvu zo 16.06.1979 medzi Československým štátom a Z., ako i kúpnu zmluvu medzi V. a Z. ohľadom parcely č.XXXX/X.

Následne súd vypočul opätovne žalobkyňu v prvom rade Mgr. Ivetu Hudinovú, ktorá uviedla, že dom žalobcovia v druhom rade postavili v roku 1975 a už v tej dobe začali používať prístupovú cestu po pozemku, tohto času XXXX/X, pričom žalovaná voči tomu nikdy nemala žiadne námietky. Podľa nej je začiatkom vydržacej lehoty minimálne rok 1977 kedy začali užívať rodinný dom po jeho kolaudácii a v podstate to trvá až do tohto roku, t.j. 37 rokov nepretržite. Podľa nej pozemok užívajú 37 rokov bez toho, aby bolo ich právo prechodu rušené. Čiže doba vydržania je podľa nej 37 rokov, aj keď v roku 2002 začali spory medzi rodinami, ale zásadné bránenie v prístupe k domom nikdy nebolo. Podľa nej je to jediný riadny vstup do domu. Podľa nej nebolo potrebné ani znalecké dokazovanie a žiada uhradiť trovy konania. Podľa žalobkyne v prvom rade nie je podstatné, či chodili po pravej, či ľavej strane parcely, alebo kadiaľ tam vstupovali, ale dobromyseľne stále od roku 1977 tam chodili. Nejaké spory boli ohľadom pratania snehu, či údržby, ale zabraňované v prechode im nebolo. Podľa žalobkyne je logické, že keď môžu chodiť popri svojom dome či oni, alebo jej rodičia, tak si to aj popracú.

Zástupca žalovanej uviedol, že žalobcovia naozaj užívali parcelu, ale nechodili po tom chodníku, ktorý je predmetom konania, ale využívali ich chodník, to znamená, že nechodili chodníkom okolo svojho domu, ale chodili chodníkom okolo ich domu. O tomto nikdy neboli spory a tie vznikli až keď ich žiadal odpratávať sneh z chodníka a kedy to už bolo si nepamätá. Nevie či to bolo v roku 2003 alebo 2004. Žalobcovia okolo domu mali chodník, ale ten už nie je v takom stave, už je vybudovaný nový chodník aj s kanálom, to urobili nanovo a rozšírili si ho. Žalovanej je jedno čo užívajú, či chodník na ľavej, alebo na pravej strane, ale oni užívali ich chodník, t.j. chodník pri ich dome 10 rokov a ten, ktorý je predmetom sporu teda neužívali. Zástupca žalovanej ďalej tvrdil, že žalobcovia majú prístup po parcele zľava aj sprava a nie je dôvod zriadiť vecné bremeno a ak by sa malo zriadiť, tak nie k tomu chodníku, čo žiadajú, ale k tomu, čo je pri ich dome, lebo tadiaľ naozaj chodili.

Súd vzhľadom na vyššie uvedené zadovážené dôkazy, po zrušení rozhodnutia, nanovo vyhodnotil vo všetkých súvislostiach všetky doposiaľ získané dôkazy, ktoré sa nachádzajú v spise, s prihliadnutím aj na výpovede účastníkov konania, ako aj prihliadnuc na právny názor odvolacieho súdu , ktorý bol vyslovený tak v jednom, ako aj v druhom rozhodnutí a ktorý je v zmysle zákona pre prvostupňový súd, ak sa zásadne nezmienia dôkazy zásadný a musí ho rešpektovať, dospel k záveru, že nárok žalobcov je oprávnený. Z dokazovania vyplynulo, že naozaj predmetnú parcelu užívali najmenej od roku 1977, kedy začali užívať stavbu, nerušene minimálne do roku 2002, resp.2003 a dá sa povedať vzhľadom na trvajúce vyjadrenie žalovanej, ako i vzhľadom na to, že doposiaľ im nijako nebránila v prechode cez predmetnú parcelu, že túto parcelu užívajú nerušene aj od roku 2002 až doposiaľ. Je teda splnená podmienka, ktorú predpokladá zákon už v citovanom ustanovení, teda že žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia minimálne 10 rokov nerušene, užívali na prístup k svojím nehnuteľnostiam predmetnú parcelu XXXX/X. Z logického pohľadu je naozaj právne nevýznamné či a kedy vstupovali na parcelu ľavou bráničkou a či pravou bráničkou a či chodili krížom cez túto úzku a malú parcelu, alebo najprv vpravo, alebo trvale vľavo, ako je to v poslednej dobe, ktorá tiež mimochodom trvá od roku 2000, kedy podľa názoru súdu chodia po novovybudovanom vydláždenom chodníku, ktorý sa vinie popri ich dome. Stále tu existuje teda fakt, že predmetnou parcelou prechádzali rôzne podľa potreby k svojím obydliam minimálne od roku 1997 až do dnešnej doby a nikto im v tomto prechode nebránil a ani teraz nebráni a spory, ktoré ohľadom prechodu sú, nie sú o tom, že tadiaľ nesmú chodiť, ale vyplývajú z toho, kto má odhŕňať sneh, či upratovať predmetný prechod.

Súd preto má za to, že naozaj vzniklo právo prechodu vydržaním pre vlastníkov, resp. každých vlastníkov stavby rodinného domu so súp.č.., na parcele č.XXXX, cez predmetný pozemok č.XXXX/X vo vlastníctve žalovanej, teda vecné právo in rem pre každého vlastníka tohto domu s príslušenstvom, ako i osôb, ktoré si odvodzujú právo prechodu vyplývajúce z tohto vlastníctva stavby.

Súd mal za to, že žalobcovia boli subjektívne presvedčení, že právo prístupu im patrí a boli aj v dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam, že takéto právo prístupu im prináleží a boli v tom, že ide o spoločný dvor ku všetkým stavbám, ktoré sa tam nachádzajú.

V tejto súvislosti treba uviesť, že právo prechodu cez cudzí pozemok môže nastať z rôznych právnych dôvodov, napr. môže ísť o záväzkový vzťah, môže ísť o tzv. výprosu - vlastník pozemku prechádzanie iných osôb cez svoj pozemok trpí, či môže ísť o užívanie cudzieho pozemku ako účelovej komunikácie. Každopádne však predpokladom držby a vydržanie práva odpovedajúcemu vecnému bremenu je oprávnená držba tohto práva, čiže držiteľ musí byť teda so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že vykonáva právo odpovedajúce vecnému bremenu.

Súd sa zaoberal aj okolnosťou či na určení tohto žalovaného právneho vzťahu je naliehavý právny záujem alebo nie, v zmysle Súd vzal do úvahy pri tomto argumenty žalobcov a hlavne to, že je dôležité aj do budúcna pre postavenie vlastníkov stavby, resp. aj ich právnych nástupcov, toto právo prístupu k nehnuteľnosti, bez tohto určenia by bolo ohrozené právo žalobcov, resp. ich právne postavenie by sa stalo neistým a do budúcna zaisťuje stabilizáciu užívateľských pomerov na predmetnej nehnuteľnosti. Záverom súd poznamenáva, že keďže nastala právna zmena v roku 2013, zanikli správy katastrov a vlastníctvo evidujú katastrálne odbory okresných úradov.

Preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Keďže Krajský súd v Prešove potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu o trovách konania v tom zmysle, že bude o nich rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci, takže toto rozhodnutie už nebolo možné meniť a súd o trovách konania rozhodne teda naozaj až po tom, čo sa samotné rozhodnutie vo veci stane právoplatným a to v zmysle zásad, ktoré uvádza

Poučenie:

O Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Okresného súdu Kežmarok na Krajský súd v Prešove.

O V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach( ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

O Podľa odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že :

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v ,

konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

O Podľa rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

O Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).