Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3To/19/2014

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu JUDr. Rastislava Vranku a sudcov JUDr. Romana Hargaša a JUDr. Petra Tótha v trestnej veci proti obžalovanému N. M. pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 2 Tr. zák. prejednal na verejnom zasadnutí dňa 16. apríla 2014 odvolanie obžalovaného N. proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 29. januára 2014, sp. zn. a takto

rozhodol:

Podľa sa odvolanie obžalovaného N. M. z a m i e t a, pretože nie je dôvodné.

odôvodnenie:

Rozsudkom Okresného súdu Prievidza zo dňa 29. januára 2014, sp. zn. , bol obžalovaný N. M. uznaný za vinného z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 2 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

hoci mu zo Zákona o rodine vyplýva povinnosť starať sa o výživu svojho syna S. M., teraz W., nar. XX.X.XXXX a rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. zo dňa 23.5.1997, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 19.6.1997, bol zaviazaný platiť T. W. počnúc právoplatnosťou výživné 1.000, - Sk mesačne, a to do 15-teho dňa v mesiaci, rozsudkom Okresného súdu Ružomberok č. - 22 zo dňa 21.2.2002, právoplatným dňa 21.3.2002, bol zaviazaný platiť T. W. od 1.10.2001 výživné 250,- Sk mesačne, a to do 20-teho dňa v mesiaci a rozsudkom Okresného súdu Ružomberok č. -16 zo dňa 6.11.2007, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 11.12.2007, bol zaviazaný platiť T. W. výživné 2.000,-Sk (66,39 eur) mesačne, a to do 15-teho dňa v mesiaci, plneniu tejto povinnosti sa v obci Liptovský Peter a na presne nezistených miestach v Českej republike vyhýbal od 1.9.2007 do 6.10.2009 tým, že jeden zamestnávateľ s ním rozviazal pracovný pomer na jeho žiadosť, jedenkrát bol vyradený z evidencie uchádzačov o zamestnanie úradu práce pre nespoluprácu, poškodenej T. W. zaplatil v tomto období výživné spolu vo výške 186,18 eur a na výživnom jej zostal dlhovať za obdobie od 1.9.2007 do 6.10.2009 sumu vo výške 1.473,54 eur.

Za tento trestný čin bol odsúdený podľa § 207 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 37 písm. m/ Tr. zák. a § 38 ods. 4 Tr. zák. na nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 13 mesiacov, na výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Citovaný rozsudok nenadobudol právoplatnosť, pretože v zákonnej pätnásťdňovej lehote ho napadol odvolaním obžalovaný N. M. pre nesprávnosť výrokov o vine a treste. V písomnom odôvodnení odvolania prostredníctvom obhajcu a v súlade so svojou obhajobou prednesenou už v konaní pred okresným súdom namietal správnosť napadnutého rozsudku s poukazom na to, že podľa jeho názoru nedlhuje na výživnom na syna S. sumu 1.473,54 Eur, pretože v období uvedenom v napadnutom rozsudku na výživu syna platil výživné a to aj prostredníctvom svojej matky a okrem toho si plnil vyživovaciu povinnosť aj priamo vo vzťahu k synovi tým, že mu nakupoval rôzne veci. Uviedol ďalej,

že aj v prípade, ak by sa mu nepodarilo v celom rozsahu preukázať uhradenie výživného predložením potrebných dokladov od svojej matky, tak sa nestotožnil s názorom okresného súdu v tom smere, že by mu nemohol byť uložený podmienečný trest. Na okolnosť, že sa dopustil trestnej činnosti v čase plynutia skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, by sa totiž podľa jeho názoru nemalo prihliadať, pretože už uplynula zákonná lehota, v ktorej by bolo možné nariadiť výkon nepodmienečného trestu a analogicky v zmysle § 50 ods. 7 Tr. zák. by sa malo mať za to, že sa v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia osvedčil. Vzhľadom na dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu, ako aj na to, že bol v pracovnom pomere v dobe jeho zadržania a vydania sa na trestné stíhanie do Slovenskej republiky, by podľa jeho názoru hrozba podmienečným trestom účinnejšie zabezpečila aj úhradu zvyšku výživného za predpokladu, že sa mu nepodarí preukázať poštovými poukážkami od jeho matky úhradu zameškaného výživného v celom rozsahu. Obžalovaný N. M. okrem toho sám v písomnom odôvodnení odvolania zo dňa 10.2.2014 poukazoval na to, že bol trestne stíhaný pre trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 213 ods. 2, 3 písm. b/ Tr. zák., pre tento bol aj vydaný z Českej republiky a keďže ku zmene právnej kvalifikácie podľa § 213 ods. 2 Tr. zák. došlo až napadnutým rozsudkom, domnieval sa, že bol porušený zákon, lebo bol „vydaný v zlej právnej kvalifikácii“ a mal z toho dôvodu sťažené podmienky na svoju obhajobu, najmä aby mohol doložiť doklady o uhradení výživného alebo aj priamo zaplatiť výživné, pretože bol vzatý do väzby. Za chybný postup okresného súdu považoval tiež to, že nebol vypočutý jeho zamestnávateľ N. A. a rovnako ani jeho syn S. W. (predtým M.). Na základe uvedených dôvodov alternatívne navrhol, aby odvolací súd podľa zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol alebo pre prípad, ak do rozhodnutia odvolacieho súdu preukáže plnú úhradu výživného, aby napadnutý rozsudok zrušil a oslobodil ho spod obžaloby podľa .

Prokurátorka krajskej prokuratúry s poukazom na to, že napadnutý rozsudok je zákonný a správny, navrhla odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť podľa

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, nezistiac dôvody pre zamietnutie odvolania obžalovaného podľa a ani dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa , na podklade podaného odvolania, ktoré mu spolu so spisom bolo predložené dňa 6. marca 2014, na verejnom zasadnutí dňa 16. apríla 2014 postupom podľa preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť obžalovaným napadnutých výrokov o vine a treste rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Uvedeným postupom zistil, že odvolanie obžalovaného N. M. nie je dôvodné. Nezistil pritom chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané a ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa

Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd zistil, že okresný súd vykonal všetky potrebné dôkazy v rozsahu nevyhnutnom na objasnenie skutkového stavu veci a tieto správne vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti tak, ako mu ukladajú ustanovenia a a dospel ku správnym skutkovým zisteniam i právnym záverom. Svoje skutkové zistenia podrobne a vecne správne odôvodnil v napadnutom rozsudku a na ich podklade dôvodne neakceptoval obhajobné tvrdenia obžalovaného N. M.. So zreteľom na to, že dôkazy, na ktoré podrobne poukázal okresný súd, na seba nadväzujú, navzájom sa podporujú a dopĺňajú, nemal ani odvolací súd pochybnosti o ich hodnovernosti a správnosti skutkových zistení súdu prvého stupňa, podľa ktorých obžalovaný v časovom období od 1.9.2007 do 6.10.2009 sa vyhýbal plneniu vyživovacej povinnosti a na výživnom na syna S. W., ktoré mal podľa v napadnutom rozsudku uvedených právoplatných rozhodnutí platiť matke dieťaťa, zostal dlhovať T. W. za uvedené obdobie sumu výživného vo výške 1.473,54 Eur. Obžalovaný podľa vlastného vyjadrenia pracoval u N. A. len 2 mesiace, navyše však len do 31.7.2007, teda ešte v období pred 1.9.2007, preto výsluch tohto svedka, ktorého pobyt sa pritom vôbec nepodarilo zistiť, nebol potrebný. Obdobne tomu bolo aj v prípade svedka S. W., keďže obžalovanému bola uložená povinnosť platiť výživné matke dieťaťa a svedkyňa T. W. vo svojich výpovediach pred okresným súdom, ako aj v písomných oznámeniach z 24.3.2014 a zo 14.4.2014 jednoznačne potvrdila, že obžalovaný jej dlžné výživné na syna S. vo výške 1.473,54 Eur nezaplatil. Neobstojí ani tvrdenie obžalovaného, že výživné za neho platila jeho matka, pretože z jej písomného oznámenia, ktoré došlo na okresný súd ešte dňa 7.11.2012 (čl. 301) vyplýva, že síce nejaké výživné zaslala, neuviedla však v ktorom období a najmä potvrdila, že žiadne poštové poukážky o zaplatení výživného matke dieťaťa T. W. nemá a nemôže ich preto predložiť. Odvolací súd na podklade vykonaných dôkazov preto dospel k rovnakým skutkovým zisteniam a osvojil si tiež dôvody a úvahy, ktorými okresný súd rozviedol a vysvetlil svoje zistenia. Dôkazy vykonané

pred súdom prvého stupňa vytvárajú totiž aj podľa zistenia odvolacieho súdu ucelenú reťaz dôkazov, ktoré jednoznačne a nepochybne usvedčujú obžalovaného zo spáchania žalovaného skutku. Odvolacie námietky obžalovaného v uvedenom smere nepovažoval preto za dôvodné a neakceptoval ich.

Okresný súd nepochybil ani pri právnom posúdení konania obžalovaného N. M. ako prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 2 Tr. zák. zhodne s obžalobným návrhom, pričom svoje závery v tomto smere v napadnutom rozsudku tiež zodpovedajúcim spôsobom odôvodnil. Odvolací súd dospel nielen k rovnakým skutkovým zisteniam, ale aj k rovnakým právnym záverom ako okresný súd, preto v tomto smere nezistil dôvody na zmenu napadnutého rozsudku a v tomto smere odvolacie námietky obžalovaného nepovažoval za opodstatnené.

Pochybenie zo strany okresného súdu nezistil odvolací súd ani vo výrokoch o treste odňatia slobody a o spôsobe jeho výkonu. Nepodmienečný trest odňatia slobody uložený obžalovanému podľa § 207 ods. 2 Tr. zák. a za použitia § 37 písm. m/ Tr. zák. a § 38 ods. 4 Tr. zák. vo výmere 13 mesiacov zohľadňuje všetky zistené okolnosti prípadu, konkrétny stupeň závažnosti spáchaného trestného činu, ako aj pomery obžalovaného tak, ako na ne poukázal v napadnutom rozsudku okresný súd a aj tieto dôvody, keďže sú správne, si odvolací súd osvojil a odkazuje na ne. Obžalovaný je osobou s výrazným sklonom k páchaniu trestných činov, u ktorého nielen doteraz uložené nepodmienečné tresty odňatia slobody, ale ani podmienečné prepustenie z výkonu trestu neviedli u neho k náprave, keď aj stíhaný prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 2 Tr. zák. spáchal počas skúšobnej doby podmienečného prepustenia, navyše nepodmienečný trest odňatia slobody mu bol uložený v inej trestnej veci a aj ho vykonával v priebehu proti nemu vedeného trestného stíhania (rozsudok Okresného súdu Prievidza zo dňa 25.4.2008, sp. zn. v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 22.10.2008, sp. zn. ). Vzhľadom na osobu páchateľa a s prihliadnutím na jeho doterajší život i okolnosti prípadu okresný súd vyvodil správny záver, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu obžalovaného je výkon trestu odňatia slobody nevyhnutný a že na podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody podľa § 49 Tr. zák. neboli u obžalovaného splnené zákonné podmienky. Rovnako vecne správny a v súlade s ustanovením § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. je aj výrok o zaradení obžalovaného N. M. na výkon uloženého trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Odvolací súd teda nezistil žiadne zákonné dôvody na zmenu napadnutého rozsudku vo vzťahu k výrokom o treste odňatia slobody a o spôsobe jeho výkonu, preto neakceptoval ani v tomto smere odvolacie námietky obžalovaného N. M..

Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol na základe náležite zisteného skutkového stavu veci a v súlade so zákonom, preto odvolanie obžalovaného N. M. ako nedôvodné podľa zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je sťažnosť prípustná.