Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (8)Rozsudok_7Co-47-2014.pdf
PDF · 106.82 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/47/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd Žilina, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a Mgr. Márie Kašíkovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, v konaní o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 6C/146/2012-57 zo dňa 16. júla 2013, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým si voči odporcovi uplatnil právo na zaplatenie sumy 125 Eur z titulu majetkovej škody a sumy 453,62 Eur z titulu nemajetkovej ujmy, ktoré mu boli spôsobené nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Čadca. Ten v exekučnom konaní rozhodol o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškania viac ako 246 dní). Rovnako zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a nestranný súd. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že na exekučnú vec vedenú pod sp.zn. 11Er/18/2011 možno aplikovať novelu Exekučného poriadku §-u 44 ods. 2 účinnú od 1.6.2010, keď podľa tohto ustanovenia lehota 15 dní pre vydanie poverenia neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. Exekučný titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu. Všeobecný súd konajúci o nároku na náhradu škody za nesprávny úradný postup nemá právo konštatovať prieťahy v konaní. Tieto môžu byť konštatované v rámci vybavenia sťažnosti na prieťahy v konaní, v rámci disciplinárneho konania, rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti (§ 9 ods. 2 zák.č. 514/2003 Z.z.). Navrhovateľ uvedené dôkazy nepredložil. Nedodržania zákonných lehôt sa nepovažuje vždy automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Musí ísť o významné prieťahy v konaní, ktoré je možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, neefektívny postup. Navrhovateľ nepreukázal vznik skutočnej škody - majetkovej ujmy. Nepreukázal v akom rozsahu sa nedomohol exekvovanej sumy, že sa nemôže domôcť exekvovanej škody pri aplikácii iných právnych prostriedkov, iného exekučného titulu. Nepreukázal ani výšku škody v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti odporcu. Nie každý obchodný prípad podnikateľa musí byť ekonomicky výhodný. Podnikateľ znáša aj primerané podnikateľské riziko - možnosť ekonomického neúspechu obchodných prípadov.
Navrhovateľ nekonkretizoval, prečo samotné poškodenie práva nie je dostatočným zadosťučinením. Vychádzal len z predpokladov, nepredložil žiadne dôkazy, ani konkrétne tvrdenia. Nezdôvodnil aká nemajetková (morálna) ujma mu vznikla vzhľadom na subjekt navrhovateľa, ktorý je právnickou osobou, závažnosť ujmy a následkov. Všetky kritéria je potrebné vyhodnotiť z hľadiska navrhovateľa a jeho právneho postavenia ako právnickej osoby a nie z hľadiska postavenia jednotlivých spoločníkov ako konateľov spoločnosti. Z úradnej činnosti súdu je známe množstvo úverov, ktoré navrhovateľ ako nebankový subjekt poskytuje, výška zmluvných úrokov, pokút. Pritom neskúma solventnosť subjektov (návratnosť), úvery poskytuje bez zabezpečenia. Uvedené nemožno vykladať na ťarchu odporcu. Rozpor s dobrými mravmi videl na strane navrhovateľa, keď tento opakovane v rozpore so zákonom poskytoval úvery neplatičom, v rozpore s platnými právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľov. Preto nemožno konštatovať, že postupom súdu bolo poškodené jeho obchodné meno vo vzťahu k existujúcim alebo potencionálnym spotrebiteľom. Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného súdu. Nepreukázal, že by nebolo došlo k vzniku tvrdenej škody, že majetková situácia povinného pred rozhodnutím exekučného súdu bola taká, ktorá by umožnila uspokojenie jeho pohľadávky v celom rozsahu. Bol povinný preukázať, že len v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu mu bolo znemožnené uspokojiť svoju pohľadávku v celom rozsahu od povinného. Povinný prestal splácať úver po uzavretí úverovej zmluvy, a nie až po rozhodnutí exekučného súdu. Zaoberal sa vznesenou námietkou premlčania odporcom, keď premlčanie sa podľa ustálenej súdnej praxe skúma len u existujúceho nároku. Dospel k záveru, že nárok navrhovateľa je neexistentný, a preto vznesenou námietkou premlčania sa podrobne nezaoberal. Pri zamietnutí návrhu na prerušenie konania vychádzal z toho, že nejde o rozhodnutie, ktoré by záviselo od otázky, ktorú nie je v tomto konaní okresný súd oprávnený riešiť (§ 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Navrhovateľ opakovane tvrdil, že nevzniesol žiadnu námietku zaujatosti voči sudcom Okresného súdu Čadca, z ktorého dôvodu o vylúčení sudcov nerozhodoval Krajský súd Žilina, ako nadriadený súd na základe námietky navrhovateľa, ale na základe toho, že sudcovia Okresného súdu Čadca z vlastnej iniciatívy podľa § 15 O.s.p. predložili vec predsedovi okresného súdu a ten následne nariadenému súdu. Procesné právo navrhovateľa rozhodnutím predsedu okresného súdu, ani rozhodnutím nadriadeného súdu preto nemohlo byť porušené. V prípade prerušenia konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. nejde o kogentné ustanovenie, ktoré by súdu ukladalo povinnosť konanie prerušiť. Prejudiciálnu otázku si môže súd vyriešiť aj sám. Z rovnakých dôvodov nevyhovel ani návrhu navrhovateľa na zrušenie termínu pojednávania, ktoré posúdil ako žiadosť o odročenie pojednávania. O trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Úspešným účastníkom bol odporca, ktorý si síce uplatnil trovy konania, avšak v zákonnej 3-dňovej lehote tieto nevyčíslil, preto mu náhradu trov konania nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci prvostupňovému súdu na opätovné prejednanie. Namieta, že okresný súd mu nedoručil pred termínom pojednávania vyjadrenie odporcu a tak nemal vedomosť o argumentácii a návrhoch na dokazovanie zo strany odporcu, nemal možnosť sa k nemu vyjadriť. Okresný súd vykonal pojednávanie napriek tomu, že podal žiadosť o zrušenie pojednávania z dôležitých dôvodov, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. V tejto žiadosti poukázal na skutočnosť, že súdu boli v žalobe oznámené skutočnosti, pre ktoré sú všetci sudcovia daného okresného súdu vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci. Poukazuje na ust. § 15 O.s.p.. Uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodovaciu prax Krajských súdov v Trnave, Nitre a Prešove. Tiež poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností, s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajský súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí a podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodol vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú
odklad. Ústne pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie. Tvrdil, že súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. Nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdenia odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Takto došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti konať pred súdom. Namieta, že ako strana konania nebol pred vynesením rozsudku oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zák.č. 514/2003 Z.z. V právnom štáte nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Nestotožnil sa s názorom okresného súdu, že v prípade nevyhovenia žiadosti na udelenie poverenia sa nevzťahuje zákonná 15-dňová lehota v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V konkrétnostiach uviedol, že súd sa zaoberá výlučne otázkou nesprávneho úradného postupu v podobe zbytočných prieťahov. Poukazuje však na podstatu nesprávneho úradného postupu, ktorý pozostáva z kumulovaných právnych skutočností, ktoré predstavujú jednak nerozhodnutie v zákonnej lehote, neodôvodnenú nečinnosť ako aj existenciu zbytočných prieťahov. Opätovne poukazuje na nesprávne použitie ust. § 9 ods. 2 zák.č. 514/2003 Z.z., ktoré bolo včlenené do právneho poriadku až dňa 1.1.2013 zák.č. 412/2012 Z.z. Z obsahu odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia nie je zrejme, že by vykonal dokazovanie vo vzťahu k všetkým spôsobom, ktoré ust. § 9 ods. 2 zák.č. 514/2003 Z.z. predpokladá. Rozhodnutie bolo vydané bez toho, aby vo veci bolo vykonané dokazovanie zákonným spôsobom a v rozsahu potrebnom na rozhodnutie. Uviedol, že rozhodoval bez potreby dokazovania, resp. na základe notoriet, neskôr konštatuje, že nemal preukázanú výšku škody a ani príčinnú súvislosť. Práve na preukázanie týchto okolností navrhovateľ navrhol vykonanie dokazovania, ktoré súd nevykonal. Navrhol vykonať dokazovanie oboznámením sa s exekučným spisom súdu, s urgenciami, ktoré navrhovateľ vykonal. Na vyčíslenie nákladov nechal spracovať znalecký posudok znaleckou organizáciou, ktorý je v súčasnosti v štádiu rozpracovanosti a bude súdu predložený ihneď po jeho spracovaní.
Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.), rozsudok okresného súdu v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
Rozsudok okresného súdu je vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil správny právny záver.
V zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p., odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ust. § 212 ods. 2 O.s.p. vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce
vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.
Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvostupňového súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Odvolateľ predovšetkým namietal, že vo veci rozhodoval zaujatý sudca. Požiadavka nestrannosti súdu vyplýva tak z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V danej veci uznesením Krajského súdu Žilina 6NcC/398/2013-18 zo dňa 17. apríla 2013 bolo rozhodnuté, že z prejednávania a rozhodovania veci je vylúčená sudkyňa JUDr. Anna Plichtíková a ostatní sudcovia Okresného súdu Čadca nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci. V zmysle uvedeného uznesenia zákonná sudkyňa Okresného súdu Čadca JUDr. Anna Hozáková nebola vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Pokiaľ by aj neexistovalo žiadne rozhodnutie nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, odvolací súd môže posúdiť túto otázku samostatne. Krajský súd však v skutočnosti, že škoda mala navrhovateľovi vzniknúť postupom okresného súdu, na ktorom vykonáva zákonný sudca funkciu sudcu, nevidí dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu z prejednávania aj rozhodovania veci.
Je nutné rozlišovať medzi pojmom súd a sudcovia a z hľadiska zásad spravodlivého procesu citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len sama táto skutočnosť nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak apriórne stáli vo svetle spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov, len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.). Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého súdneho systému aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 1Nc 86/2011 zo dňa 24. novembra 2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný a profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci zákonný sudca nekonal a nerozhodoval v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu JUDr. Anny Hozákovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.
Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní poukazoval na to, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy, s týmto konštatovaním možno v celom rozsahu súhlasiť. Túto zásadu však nemožno vykladať formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými zásadami občianskeho súdneho konania. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje procesné práva v rámci prebiehajúceho súdneho pojednávania. Navrhovateľ bol na pojednávanie pred prvostupňovým súdom riadne predvolaný, o možnosť uplatniť tieto svoje práva sa obral sám svojim postupom, a to bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní. Z obsahu spisu vyplýva, že okresný súd predvolanie na termín pojednávania určený na 16.07.2013 doručil navrhovateľovi, resp. jeho právnemu zástupcovi dňa 27.06.2013. Navrhovateľ až deň pred určeným pojednávaním doručil prvostupňovému súdu žiadosť na „zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“, prvostupňový súd túto žiadosť správne posúdil ako okolnosť, ktorá nie je dôvodom pre odročenie pojednávania podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Jeho úvahy o neodôvodnenosti takejto žiadosti korešpondujú s vyššie uvedeným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného sudcu“.
V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednávacia zásada. Prejednávacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú, je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. K splneniu tejto povinnosti je zaviazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľka poukazuje na ust. § 101 ods. 2 O.s.p. a na to, že súd nepostupoval správne keď vykonal pojednávanie v jej neprítomnosti, odvolací súd uvádza, že okresný súd postupoval správne. Ust. § 101 ods. 2 O.s.p. predpokladá pre prejednanie v neprítomnosti takého účastníka skutočnosť, že sa účastník nedostaví na pojednávanie a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie. Navrhovateľ v danom prípade nepožiadal o odročenie z dôležitého dôvodu a bezodkladne, kedy sa dozvedel o dôvodoch, pre ktoré žiadal odročiť pojednávanie. Navrhovateľom uvádzaný dôvod na odročenie nie je možné hodnotiť ako dôležitý, nakoľko o nestrannosti súdu už rozhodované v predmetnom konaní bolo.
V prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka pri splnení podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konania pred súdom a zároveň tým nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania. Následne sa nemožno stotožniť ani s námietkou navrhovateľa o tom, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesmi účastníkov konania. Ako už bolo zdôrazňované, tým, že sa pojednávania nezúčastnil o túto možnosť sa ukrátil sám. Naviac vo veci boli vykonané dôkazy označené práve navrhovateľom, ktorými sa snažil preukázať oprávnenosť ním uplatneného nároku, a to oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako aj oboznámením exekučného spisu Okresného súdu Čadca sp. zn. 4Er/740/2010. Rovnako bolo oboznamované písomné vyjadrenie odporcu k žalobnému návrhu. Odvolací súd poukazuje aj na to, že odporca vo všetkým žalobách navrhovateľa rovnakého typu podáva rovnaké vyjadrenie, preto navrhovateľovi predmetné musí byť známe aj z iných konaní. Je teda nepochybné, že o týchto dôkazoch vedomosť mal a v súvislosti s podaným žalobným návrhom aj na ne reagoval. Pokiaľ teda okresný súd na pojednávaní vykonal dôkazy navrhované navrhovateľom a poskytol možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, tak týmto postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. V odvolaní navrhovateľ poukazoval, že na vyčíslenie nákladov nechal spracovať znalecký posudok znaleckou organizáciou, ktorý je v súčasnosti v štádiu rozpracovanosti. V žalobnom návrhu predmetný dôkaz nenavrhol vykonať a ani k odvolaniu uvedený dôkaz nepriložil. Z vyjadrenia navrhovateľa ani nie je zrejme na preukázanie akých nákladov má byť tento znalecký posudok vypracovaný, keď z odôvodnenia žaloby nevyplýva, že by sa domáhal náhrady nejakých nákladov.
Navrhovateľ sa v dôvodoch odvolania dotkol hmotnoprávnych dôvodov minimálne.
Vychádzajúc z dôvodov napadnutého rozsudku okresný súd skúmal naplnenie predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Okresný súd nezistil naplnenie ani jedného z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu. Hoci okresný súd vyhodnotil v napadnutom rozsudku všetky predpoklady zodpovednosti štátu za škodu, navrhovateľ v odvolacích námietkach spochybnil iba nesprávne posúdenie nedodržania zákonných lehôt na vydanie rozhodnutia, ktoré podľa navrhovateľa znamenajú nesprávny úradný postup a že boli priznané retroaktívne účinky ust. § 9 ods. 2 zák.č. 5143/2003 Z.z. a na preukázanie výšky škody navrhol dôkazy, ktoré súd nevykonal.
Okresný súd v napadnutom rozsudku podrobne odôvodnil nenaplnenie ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti štátu, keď konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal vznik škody a príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ si ako majetkovú škodu uplatnil istinu s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní. Odvolací súd tu poukazuje na skutočnosť, že ak exekučným súdom je konštatované, že predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok je nulitný právny akt (z pohľadu práva neúčinný), tento nemôže zakladať prekážku následného prejednania a tiež rozhodnutia veci všeobecným súdom.
Nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa zák.č. 514/2003 Z.z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto postupom. V ďalšom odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdom prvého stupňa, s ktorým sa odvolací súd stotožnil v plnom rozsahu. Navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, že ním tvrdená škoda vznikla v priamej súvislosti s konaním odporcu. Vychádzajúc z uvedeného nie je dôvodná ani námietky navrhovateľa v odvolaní, že dal vo veci vypracovať znalecký posudok na vyčíslenie nákladov (keď ani nešpecifikoval akých nákladov, takýto dôkaz nenavrhoval do vyhlásenia rozsudku a nepredložil ani spolu s odvolaním).
Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu o tom, že navrhovateľ neuniesol dôkazne bremeno ohľadne vyčíslenej nemajetkovej ujmy a v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p..
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.
Za nedôvodné považuje odvolací súd odvolacie námietky navrhovateľa smerujúce proti rozhodnutiu okresného súdu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania. Okresný súd svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania dostatočne a presvedčivo odôvodnil, s ktorými dôvodmi sa krajský súd stotožňuje. Dôvody na prerušenie konania v zmysle ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. nie sú dané. Ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, to znamená také prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Súd je povinný najskôr urobiť iné vhodné opatrenia dostupnými procesnými prostriedkami a až keď tieto zlyhajú, môže konanie prerušiť. Výber, resp. voľbu súdu, ktoré z jednotlivých opatrení slúžiacich účelu racionálnej organizácie postupu súdu pri vedení príslušného súdneho konania využije, je ale potrebné podriadiť aj zákonnej požiadavke rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov v súdnom konaní (§ 6 O.s.p.) a použiť to opatrenie, prostredníctvom ktorého je ochrana práv účastníkov konania rýchlejšia a účinnejšia. V súdenej veci okresný súd správne konštatoval, že krajský súd ako nadriadený posudzoval opodstatnenosť možnosti vzniku pochybnosti o nezaujatosti zákonného sudcu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. O tejto otázke teda súdy právoplatne rozhodli, pričom ide o otázku, ktoré sú súdy v zmysle príslušných ustanovení O.s.p. oprávnené posudzovať. Predmetom konania o rozhodnutí o ústavnej sťažnosti nie sú vecné otázky konkrétneho sporu, ale skúmanie, či nedošlo v danom konaní a rozhodnutím súdu k porušeniu ústavou zaručených základných práv alebo slobôd účastníka. Preto pokiaľ aj ústavná sťažnosť bola zo strany žalobcu podaná, začatie konania pred ústavným súdom v tomto prípade nepredstavuje konanie, v ktorom sa riešia konkrétne vecné otázky, ktoré má na mysli ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.. Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. V tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. V súdenej veci sa nejedná o takýto prípad. Okresný súd postupoval vecne správne, keď návrh na prerušenie konania zamietol. Hoc aj okresný súd rozhodol o návrhu na prerušenie konania (jeho zamietnutí) spolu s vydaním rozhodnutia vo veci samej, vzhľadom na nedôvodnosť tohto návrhu a vecnú správnosť tohto rozhodnutia, nezakladá postup okresného súdu vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej.
Vzhľadom na konštatované odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny v celom rozsahu.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. Navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný, preto by bol povinný nahradiť odporcovi jeho trovy. Keďže si odporca náhradu trov odvolacieho konania v súlade s ust. § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil, odvolací súd mu tieto trovy nepriznal.
Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.