Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4To/49/2013

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov JUDr. Petra Tobiaša a JUDr. Moniky Halkociovej, na verejnom zasadnutí konanom dňa 10.04.2014, v trestnej veci obžalovaného Mgr. J. X. pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Tr. zák., o odvolaní okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Svidník sp. zn. zo dňa 10.09.2013, takto

rozhodol:

Podľa z a m i e t a odvolanie okresného p r o k u r á t o r a.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa podľa oslobodil obžalovaného spod obžaloby okresného prokurátora pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin ublíženia na zdraví podľa Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť tak, že

- dňa 15.11.2012 asi o 13.00 hod. viedol po miestnej komunikácii, F. ulici v Y. v smere od R. ulice ku križovatke s miestnymi komunikáciami X. ulicou a I. J. Y., osobné motorové vozidlo značky Škoda Octávia, EČ: SK 970 AR, pričom pri odbočovaní vpravo na I. J. Y. došlo ku kontaktu zadnej pravej časti vozidla s riadidlami bicykla, ktorý viedol A. R., nar. XX.XX.XXXX, pri ktorom cyklista spadol na vozovku, pričom pri páde utrpel ťažkú ujmu na zdraví, a to zlomeninu krčka stehennej kosti vľavo,

lebo skutok nie je trestným činom.

Podľa poškodeného A. R., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Y., F. XXXX/XX, odkázal s jeho nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní, podal okresný prokurátor odvolanie, ktoré neskôr osobitným podaním aj odôvodnil. V písomných dôvodoch svojho odvolania vyčítal súdu prvého stupňa, že si napriek viacerým pochybnostiam osvojil doplnený znalecký posudok z odboru dopravy, keďže v pôvodnom znaleckom posudku znalec za príčinu dopravnej nehody označil nesprávnu techniku jazdy vodiča osobného motorového vozidla pri odbočovaní a v doplnku znaleckého posudku za príčinu dopravnej nehody označil nesprávnu techniku jazdy cyklistu, pritom podľa jeho názoru k podstatnej zmene v dokazovaní počas hlavného pojednávania, kedy bol podaný doplnok znaleckého posudku, oproti prípravnému konaniu, kedy bol vypracovaný pôvodný znalecký posudok, nedošlo. Namietal, že znalec vo svojom znaleckom posudku vôbec neposudzoval z technického hľadiska správanie sa účastníkov dopravnej nehody podľa ust. o cestnej premávke v spojení s ust. citovaného zákona, podľa ktorých je vodič odbočujúci vpravo povinný dať prednosť v jazde cyklistovi idúcemu rovno, pričom dať prednosť v jazde sa podľa tohto zákona rozumie povinnosť účastníka cestnej premávky, počínať si tak, aby ten, kto má prednosť v jazde, nemusel náhle zmeniť smer alebo rýchlosť jazdy, pričom v posudku znalca nie je ani zmienka o týchto povinnostiach. Poukázal na to, že znalec na desiatej strane svojho znaleckého

posudku konštatuje zadokumentovanie brzdnej stopy na vozovke, na základe ktorej bola vypočítaná rýchlosť pohybu vozidla v okamihu reakcie vodiča na kolíznu situáciu, hoci z trestného spisu a ani z dokumentácie k predmetnej dopravnej nehody nevyplýva, že by na mieste dopravnej nehody boli brzdné stopy zadokumentované. Poznamenal, že znalec pri vypracovaní znaleckého posudku vychádzal najmä zo svedeckých výpovedi zúčastnených osôb, a preto si náležité zistenie skutkového stavu vyžaduje vykonanie rekonštrukcie. V podstate z týchto dôvodov navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.

Na základe takto podaného odvolania postupoval potom krajský súd v intenciách ustanovenia , podľa ktorého ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa alebo nezruší rozsudok podľa , preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa a po takomto preskúmaní dospel k nasledovným záverom.

V posudzovanej trestnej veci bolo, podľa názoru krajského súdu, na súde prvého stupňa vykonané dokazovanie takmer v takom rozsahu, ako to bolo v zmysle ust. pre správne zistenie skutkového stavu nevyhnutné. Krajský súd však považoval ešte za potrebné dopočuť obžalovaného Mgr. J. X. a znalca z odboru cestnej dopravy Ing. U. F., a preto dokazovanie v tomto smere na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní okresného prokurátora doplnil.

Vzhľadom na vykonané dôkazy, neboli v posudzovanej veci, ani podľa názoru krajského súdu, pochybnosti o tom, že skutok tak, ako je obsiahnutý v obžalobe, sa stal. Bez akýchkoľvek pochybnosti však už nebolo preukázané, že tento skutok je trestným činom.

V prvom rade, a to aj k námietkam prokurátora, je potrebné vychádzajúc z obsahu spisu, dokumentácie k dopravnej nehode, ale aj výpovedí svedkov a znalca uviesť, že na mieste dopravnej nehody, vozovke, či v jej blízkosti neboli zistené a zadokumentované žiadne, a to ani brzdné, stopy, na podklade ktorých by bolo možné uvažovať o postavení osobného motorového vozidla a bicykla v čase zrážky a pred ňou a o ich rýchlostiach taktiež v čase zrážky a pred ňou. Pokiaľ sa v znaleckom posudku na strane desať uvádza, že brzdné stopy boli zadokumentované, znalec k pôvodnému znaleckému posudku ešte v prípravnom konaní vypracoval Doplnok č. 1, ktorým túto zrejmú nesprávnosť opravil. V priebehu dokumentovania dopravnej nehody bola zaistená iba jedna stopa, a to oter na pravej zadnej strane vozidla, o pôvode vzniku ktorého neboli v priebehu dokazovania pochybnosti, že vznikol, ako to vyplýva zo záverov znaleckého odkazovania z odboru cestnej dopravy, kontaktom medzi osobným motorovým vozidlom v jeho pravej zadnej časti a ľavou stranou riadidiel. Už v prípravnom konaní bolo teda nepochybne zrejmé, že znalec pri zisťovaní technických príčin dopravnej nehody bude musieť v prevažnej miere vychádzať z obsahu výpovedí účastníkov dopravnej nehody a jej svedkov, preto orgánom činným v trestnom konaní nič nebránilo, aby rekonštrukciu dopravnej nehody, ak by toto mal byť dôvod jej vykonania, v prípravnom konaní vykonali, krajský súd však dospel k záveru, že samotný priebeh dopravnej nehody nie je skutkovo náročný, a preto na jeho ozrejmenie nie je rekonštrukcia potrebná.

Obžalovaný tak v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní priebeh dopravnej nehody respektíve udalostí, ktoré jej predchádzali, keďže náraz bicykla poškodeného do svojho motorového vozidla ani nezaregistroval, popísal zhodne s tým len, že na hlavnom pojednávaní už, a to aj na otázky strán v konaní, ich priebeh popísal detailnejšie s uvedením konkrétnych technických údajov týkajúcich sa vzdialeností a rýchlosti pohybu jeho motorového vozidla a bicykla poškodeného. Hlavná „dejová línia“ jeho tvrdení spočívala v tom, že poškodeného na bicykli predbehol ešte pred križovatkou, a to 20 až 30 metrov pred priechodom pre chodcov, ktorý je umiestnený tesne pred hranicou križovatky, následne z rýchlosti asi 20 km/h asi 3 metre pred priechodom zabrzdil na rýchlosť asi 2 až 3 km/h a ňou prešiel križovatku, pričom celý odbočovací manéver až po zaradenie sa do kolmého jazdného pruhu vpravo mu trval asi 3 až 4 sekundy, pričom v čase započatia odbočovania sa cyklista k nemu blížil a bol od neho vo vzdialenosti asi 2 m.

Aj poškodený priebeh skutkového deja, teda dopravnej nehody, v podstate zhodne popísal tak v prípravnom konaní ako aj na hlavnom pojednávaní, avšak úplne odlišne ako obžalovaný. Uviedol, že pred križovatkou ho nepredbiehalo žiadne motorové vozidlo, až keď už bol v križovatke predbehlo ho auto, ktoré odbočovalo doprava, skrížilo mu cestu a došlo k zrážke, na hlavnom pojednávaní v podstate

už len doplnil, že potom, čo mu osobné motorové vozidlo skrížilo cestu, skôr on narazil do auta ako auto doňho.

Vzhľadom na to, že vyššie uvedené tvrdenia obžalovaného a poškodeného sa vzájomne vylučujú, je zjavné, že dopravná nehoda nemohla prebehnúť oboma vyššie popísanými spôsobmi, ale len jedným z nich, čo znamená, že jeden z účastníkov dopravnej nehody jej priebeh nepopisuje tak ako sa naozaj odohrala, ale popis jej priebehu prispôsobuje vo svoj prospech.

Svedok H. X., spolujazdec v osobnom motorovom vozidle obžalovaného, potvrdil, že poškodeného osobným motorovým vozidlom predbiehali ešte pred priechodom pre chodcov 20 až 30 m, pred križovatkou spomalili, predtým išli rýchlosťou asi 20 až 30 km/h a následne odbočili doprava, ani on zrážku s cyklistom nevidel, v podstate potom, čo cyklistu predbehli, si ho už ďalej nevšímal a až potom, keď odbočili si v spätnom zrkadle všimol, že leží na zemi.

Svedok J. S. taktiež potvrdil, že videl ako obžalovaný na osobnom motorovom vozidle predbehol poškodeného na bicykli ešte pri potravinách CBA, na križovatke takmer zastavil, cyklista však naňho vôbec nereagoval, jeho jazda bola neistá, pokračoval v nezmenenom tempe a narazil do auta pri odbočovaní doprava, keď už opúšťalo križovatku.

Je pravdou, že tak svedok H. X., ako aj svedok J. S. priebeh skutkového deja tvrdený obžalovaným minimálne v časti, že poškodeného predbehol v značnom predstihu pred križovatkou potvrdili. Pri hodnotení pravdivosti ich svedeckých výpovedi však nie je možné prehliadnuť, že v osobe svedka H. X. ide o kolegu a kamaráta obžalovaného, ktorého výpoveď by mohla byť poznamenaná snahou mu napomôcť a okolnosti, za ktorých sa prihlásil svedok J. S. vyznievajú prinajmenšom pochybne. Svedok J. S. nebol vypočutý v prípravnom konaní, v tom čase nebolo vôbec zrejmé, že takýto svedok existuje, „objavil sa“ až po podaní obžaloby, v čase súdneho konania. Napriek tomu, že aj svedok J. S. býva vo Y., v čase dopravnej nehody bol v Y., po dopravnej nehode poškodenému pomoc neposkytol (na tom nič nemení ani skutočnosť, že poškodenému mala poskytovať pomoc už iná osoba, keďže viac ľudí má viac možností poskytnúť kvalifikovanejšiu pomoc), napriek tomu, že celú dopravnú nehodu mal vidieť, nevyčkal na príchod policajnej hliadky za účelom poskytnutia svedectva, aby vylúčil prípadne pochybenia pri zisťovaní jej priebehu, náhodne sa stretol s obžalovaným vo Y., napriek tomu, že od dopravnej nehody už uplynul dlhší čas, náhodne sa na výsledok dopravnej nehody opýtal, hoci bezprostredne po nehode svedectvo nepodal a teda ho výsledok vyšetrovania dopravnej nehody v čase najvhodnejšom na predídenie prípadných nezrovnalostí pri zisťovaní jej priebehu, nezaujímal. Uvedené okolnosti takéhoto oneskoreného svedectva potom vyvolávajú pochybnosti o jeho pravdivosti. A preto ani pri existencii výpovedi vyššie spomínaných dvoch svedkov, do určitej miery podporujúcich výpoveď obžalovaného, nie je možné s istotou skonštatovať, že by dopravná nehoda prebehla práve tak, ako ju popísal obžalovaný, keďže iný dôvod, pre ktorý by nebolo možné poškodenému veriť, zistený nebol.

Vo veci bol potom ešte vypočutý svedok R. X., ktorý ale priebeh dopravnej nehody nevidel, keďže na miesto nehody prišiel až po nej a poškodenému už len poskytol prvú pomoc a svedok J. X., ktorý ako policajt predmetnú dopravnú nehodu dokumentoval, nebol ale jej svedkom a teda k jej priebehu sa vyjadriť nevedel.

Z uvedeného je potom zrejmé, že len na podklade výpovedí účastníkov dopravnej nehody a jej svedkov jej priebeh s ohľadom na jej diametrálne odlišný popis na jednej strane obžalovaným a dvoma svedkami, ktorým ale nemožno bezmedzne veriť, a na strane druhej poškodeným, nebolo možné s istotou ustáliť, a preto bolo nevyhnutné, aby odlišné tvrdenia zúčastnených strán posúdil znalec z odboru cestnej dopravy a vyhodnotil, či sú z technického hľadiska prijateľné, pretože zistenie ničím nedôvodenej technickej neprijateľnosti tvrdení niektorého z účastníkov dopravnej nehody, či svedkov by naznačovalo, že dopravná nehoda nemohla ním tvrdeným spôsobom prebehnúť a naznačovalo by, že tento účastník dopravnej nehody alebo svedok o priebehu dopravnej nehody nehovorí pravdu.

Zo záverov znaleckého dokazovania z odboru cestnej dopravy však vyplýva, že z technického hľadiska sú prijateľné obe verzie priebehu dopravnej nehody, pričom ak by dopravná nehoda prebehla tak, ako ju popisuje poškodený, dopravnú nehodu by zavinil obžalovaný a pokiaľ by prebehla tak, ako ju popisuje obžalovaný, jej vinníkom by bol poškodený.

V prvom rade v tejto súvislosti je potrebné uviesť, ako to už bolo vyššie naznačené, že na mieste dopravnej nehody neboli okrem oteru v zadnej časti osobného motorového vozidla zaistené iné upotrebiteľné stopy a výpovede poškodeného ako aj obžalovaného v pozícii svedka, ktorú mal znalec k dispozícii, boli len veľmi stručné, strohé, prednesené popisným spôsobom v podstate bez použiteľných technických detailov, okrem údaja predneseného obžalovaným v pozícii svedka, že poškodeného na bicykli predbehol asi 20 až 30 m pred priechodom pre chodcov.

Zo znaleckého posudku z odboru cestnej dopravy vypracovaného znalcom v prípravnom konaní je zrejmé, že verzia poškodeného je technicky prijateľná za predpokladu, že obžalovaný prechádzal cez križovatku rýchlosťou v rozmedzí od cca 16 do 26 km/h, čo je medzná rýchlosť pre bezpečný prejazd dotknutou zákrutou (obžalovaný odbočoval vpravo). Keďže v prípravnom konaní účastníci dopravnej nehody použiteľné technické údaje týkajúce sa priebehu nehodového deja a deja bezprostredne pred ním neuviedli, obžalovaný v pozícii svedka len uviedol, že v križovatke spomalil bez aspoň približného uvedenia z akej rýchlosti na akú spomalil, znalec pri popise predpokladaného nehodového deja vychádzal, ako to vysvetlil na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní prokurátora, len zo svojich odborných vedomostí a skúsenosti, že pokiaľ vodič prechádza na osobnom motorovom vozidle zákrutou približne medznou rýchlosťou pre bezpečný prejazd zákrutou t.j. cca 26 km/h predtým spomalí na rýchlosť asi 16 km/h, čo v rozpore so všeobecným tvrdením obžalovaného, že pred odbočovaním spomalil, nie je. Pri spätnom odvíjaní nehodového deja použijúc vyššie spomínané vstupné údaje potom znalec zistil, že do križovatky ako prvý vstupoval poškodený na bicykli a obžalovaný s osobným motorovým vozidlom až za ním, tak ako to vo svojej výpovedi uvádzal poškodený a obžalovaný mohol zrážke z technického hľadiska zabrániť už polovičným brzdením, ktorým by zastavil pred miestom zrážky, pričom poškodený by mohol zrážke zabrániť, len pokiaľ by predpokladal pohyb vozidla za sebou. Z čoho vyplýva, že z technického hľadiska vznik dopravnej nehody zavinil obžalovaný nesprávnou technikou jazdy pri odbočovaní. Je len samozrejme, že pokiaľ do križovatky ako prvý vstúpil cyklista, teda poškodený a až za ním do križovatky vchádzalo osobné motorové vozidlo vedené obžalovaným, pričom podľa ust. o cestnej premávke je vodič odbočujúci vpravo povinný dať prednosť v jazde cyklistovi idúcemu rovno, potom obžalovaný ako vodič odbočujúci vpravo vchádzajúci do križovatky v čase, keď ňou už v priamom smere prechádzal cyklista - poškodený nedal cyklistovi teda poškodenému prednosť.

Bolo chybou prípravného konania, keďže už po zadokumentovaní dopravnej nehody bolo zrejmé, že v podstate žiadne až na oter na motorovom vozidle iné technicky použiteľné stopy zistené neboli, že či už poškodený ale hlavne obžalovaný neboli detailne na priebeh dopravnej nehody a bezprostredne predchádzajúci dej vypočutí vrátane uvedenia potrebných technických údajov, ktoré by mohli slúžiť ako podklad pre vypracovanie znaleckého posudku.

Na hlavnom pojednávaní potom obžalovaný najmä na otázky strán v konaní priebeh dopravnej nehody a jej bezprostredne predchádzajúci dej popísal detailnejšie, a to aj s uvedením konkrétnych technických údajov tak ako sú vyššie uvedené. Znalec potom uvažujúc o rýchlosti 2 až 3 km/h pri prejazde križovatkou (teda nie 16 až 26 km/h), pri zdržaní sa osobného motorového vozidla v križovatke po dobu 3 až 4 s, zistil, že pri takýchto vstupných údajoch ako prvé do križovatky vstupovalo osobné motorové vozidlo obžalovaného, technicky prijateľným v tomto svetle bol aj údaj o predbiehaní poškodeného na bicykli vo vzdialenosti 20 až 30 m pred križovatkou a poškodený sa na bicykli pri vstupovaní motorového vozidla obžalovaného do križovatky nachádzal 8 m za ním, vtedy zrážke mohol z technického hľadiska zabrániť poškodený tým, že by brzdil polovičným brzdením, pričom by postačovalo pokiaľ by prestal „pedálovať“, samozrejme obžalovaný by zrážke zabránil tak, že by vozidlo zastavil pred miestom zrážky, čo samozrejme, urobiť mohol, musel by ale predpokladať, že cyklista nebude brzdiť vôbec, nebude naňho nijakým spôsobom reagovať. Z technického hľadiska potom za takejto situácie dopravnú nehodu zavinil poškodený svojou nesprávnou technikou jazdy.

Jediným nekorektným údajom, ktorý v tejto súvislosti obžalovaný použil, bolo podľa vyjadrenia znalca tvrdenie obžalovaného, že poškodený sa v čase začatia odbočovacieho manévru nachádzal asi 2 m za osobným motorovým vozidlo, čo znalec považoval za technicky neprijateľné, pretože v takomto prípade by cyklista narazil bicyklom do prednej časti motorového vozidla, k čomu s ohľadom na zistený oter na osobnom motorovom vozidle v jeho zadnej časti zjavne nedošlo. V tejto súvislosti ale znalec vysvetlil a napokon ide o všeobecne známy fakt overiteľný každým vodičom, že predmety zobrazované v spätnom zrkadle, keďže podľa vyjadrenia obžalovaného a s ohľadom na situáciu, že do križovatky

cyklista vstupoval za osobným motorovým vozidlom, poškodeného obžalovaný sledoval v spätnom zrkadle, sa javia byť bližšie alebo ďalej ako v skutočnosti sú. Preto aj krajský súd vznik tejto nezrovnalosti pripísal len nesprávnemu odhadu vzdialenosti.

Aj na tomto mieste je potrebné odvolateľovi prisvedčiť, že podľa ust. o cestnej premávke v spojení s ust. citovaného zákona, je vodič odbočujúci vpravo povinný dať prednosť v jazde cyklistovi idúcemu rovno, pričom dať prednosť v jazde sa podľa tohto zákona rozumie povinnosť účastníka cestnej premávky, počínať si tak, aby ten, kto má prednosť v jazde, nemusel náhle zmeniť smer alebo rýchlosť jazdy. Zo záverov znaleckého dokazovania obsiahnutých v doplnku č. 2 k znaleckému posudku v spojení s výsluchom znalca na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní prokurátora vyplynulo, že poškodený by zrážke zabránil už za situácie, že by prestal „pedálovať“. Pokiaľ teda vodič spôsobom svojej jazdy pri odbočovaní vpravo nútil cyklistu spomaliť len tým, že by prestal „pedálovať“, v žiadnom prípade, podľa názoru krajského súdu, nešlo o náhlu zmenu rýchlosti jazdy (zmeniť smer jazdy nebol poškodený nútený), a preto za situácie popísanej v doplnku č. 2 k znaleckému posudku obžalovaný dal poškodenému prednosť v jazde, keďže svojim spôsobom jazdy pri odbočovaní vpravo nenútil poškodeného náhle zmeniť smer alebo rýchlosť jazdy, ale pre zabránenie zrážky postačovalo, aby poškodený spomalil len tým, že by prestal „pedálovať“. Navyše aj samotný poškodený sa pohyboval po vedľajšej ceste označenej dopravnou značkou „daj prednosť v jazde“, bolo preto povinnosťou aj poškodeného prípadným vozidlám idúcim po hlavnej ceste dať prednosť v jazde a za týmto účelom v prípade potreby aj spomaliť.

Pokiaľ odvolateľ znalcovi vyčítal, že sa v svojom znaleckom posudku nezmienil o povinnosti vodiča odbočujúceho pravo dať prednosť cyklistovi idúcemu rovno, k tomu je potrebné uviesť, že posúdenie dodržania spomínaných povinnosti je otázkou právnou a jej posúdenie teda náleží súdu, nie znalcovi. Úlohou znalca je posúdiť spomínané súvislosti z technického hľadiska, k čomu v prejedávanej veci aj došlo a z technických údajov obsiahnutých v podanom znaleckom posudku je dodržanie, či nedodržanie spomínaných povinností identifikovateľné.

Len samotná skutočnosť, že znalec vypracoval dve diametrálne odlišné verzie priebehu dopravnej nehody a deja bezprostrednej jej predchádzajúceho pochybnosti o správnosti záverov znaleckého dokazovania nevyvoláva, keďže znalec, ako to vyplýva jednak z jeho výpovede na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní prokurátora, ale aj z porovnania jeho znaleckého posudku a doplnku č. 2 k nemu, vychádzal z iných vstupných údajov. Nevyhnutne iné technické vstupné údaje, a zvlášť zásadne odlišné, musia mať za následok aj zmenu znaleckých záverov. A je potom vecou súdu, aby vyhodnotil po komplexnom zvážení všetkých do úvahy prichádzajúcich dôkazov, ku ktorej verzii priebehu dopravnej nehody a či vôbec k niektorej je možné sa prikloniť.

Je pravdou, že v prejednávanej veci sa znalec sám pokúšal vyriešiť nezohľadňujúc len technickú stránku veci, ktorá z verzii priebehu dopravnej nehody a deja jej bezprostredne predchádzajúceho aj zodpovedá skutočnosti, prikloniac sa k verzii obžalovaného dôvodiac, že poškodený na vzniknutú situáciu vôbec nereagoval, keď sám povedal, že to skôr on narazil do motorového vozidla ako vozidlo doňho. K tomu sa žiada uviesť, že znalcovi naozaj nenáleží hodnotiť, okrem hľadiska technickej prijateľnosti alebo neprijateľnosti tvrdení vypočúvaných osôb, ktorá z prednesených vzájomne si odporujúcich výpovedí je alebo nie je pravdivá, pretože to je úloha súdu, ktorý dôkazy získané zákonným spôsobom vychádzajúc z ust. hodnotí podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Táto skutočnosť ale vplyv na správnosť technických záverov obsiahnutých v jeho znaleckom posudku a v doplnkoch k nemu nemá vplyv. Krajský súd v podanom znaleckom posudku v znení doplnku č. 1 a v jeho doplnku č. 2 v zachytených technických údajoch a záveroch nezistil na prvý pohľad zjavné nesprávnosti, nezrovnalosti, nelogickosti, znalecký posudok a jeho doplnky majú potrebnú štruktúru, vychádzajú z dostatočného množstva podkladov, a preto krajský súd dôvod, pre ktorý by závery znalca z technického hľadiska bolo potrebné odmietnuť, nezistil.

V prejednávanej veci teda, ako to už bolo vyššie naznačené „stoja“ proti sebe dve verzie priebehu dopravnej nehody a jej bezprostredne predchádzajúceho deja, na jednej strane prezentovanej obžalovaným a do určitej miery dvoma svedkami, ktorým ale ako to u bolo vyššie uvedené, nie je možné bezmedzne veriť a na strane druhej verzia prezentovaná poškodeným, pričom obe tieto verzie

svedčiace ale o inom vinníkovi, ako to vyplynulo zo záverov znaleckého dokazovania z odboru cestnej dopravy, sú technicky prijateľné, pričom krajský súd iný dôvod, pre ktorý by bolo možné jednu z verzií považovať za pravdivejšiu ako druhú nezistil. Pokiaľ znalec argumentoval tým, že poškodený podľa vlastného vyjadrenia na vozidlo obžalovaného nereagoval a do motorového vozidla narazil, k tomu je potrebné uviesť, že táto informácia sama osebe nepravdivosti jeho tvrdení nenasvedčuje, pretože pokiaľ by obžalovaný osobným motorovým vozidlom náhle vošiel do jazdnej dráhy poškodeného, je len samozrejme, že by poškodený nestihol naň zareagovať, toto jeho tvrdenie je teda v súlade s jeho verziou priebehu sporných udalostí.

Pokiaľ teda v prejednávanej veci neexistuje žiaden dôkaz, ktorý by jednu z verzii priebehu nehodového deja umožnil označiť za nepravdivú alebo naopak jedinú prichádzajúcu do úvahy, je zrejmé, že nie je možné bez akýchkoľvek rozumných pochybnosti konštatovať, že spornú dopravnú nehodu zavinil obžalovaný a teda nie je možné ani konštatovať, že poškodenému z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na zdraví, čo potom nevyhnutne vedie k aplikácii jednej zo základných zásad trestného práva „v pochybnostiach v prospech obžalovaného“ a následne k jeho oslobodeniu.

Napokon skutok tak, ako je naformulovaný v obžalobe, ani žiadnemu trestnému činu nezodpovedá, keďže z jeho obsahu nie je možné nijakým spôsobom vyvodiť zavinenie na strane obžalovaného. Skutočnosť, že v kriticky čas viedol osobné motorové vozidlo, odbočoval na križovatke vpravo a pri tomto manévri došlo ku kontaktu s bicyklom poškodeného v dôsledku čoho poškodený spadol a spôsobil si zranenie o nedbanlivosti na strane obžalovaného, o porušení povinností z jeho strany, či už závažným alebo menej závažným spôsobom, nijako nesvedčí. Konkrétne skutočnosti, z ktorých by vyplynulo, že obžalovaný postupoval zavinene, teda nedbalo, porušil, či už závažným alebo menej závažným spôsobom pravidlá cestnej premávky, v popise skutku absentujú.

Súd prvého stupňa teda postupoval správne, keď obžalovaného spod obžaloby okresného prokurátora oslobodil aj keď toto rozhodnutie bolo namieste z trochu iných dôvodov, aké prezentoval súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí. Prvostupňový súd totiž bez dostatku dôvodov dospel k záveru, že prijateľnejšou je verzia priebehu nehodového deja prezentovaná obžalovaným, a to na podklade doplnku č. 2 k pôvodnému znaleckému posudku argumentujúc v podstate tým, že na hlavnom pojednávaní došlo k zmene výsledkov dokazovania podstatným spôsobom. V tomto smere je potrebné odvolateľovi prisvedčiť, že k zmene dokazovania zásadným spôsobom nedošlo, len v konaní pred súdom boli zistené ďalšie konkrétne technické údaje, ktoré lepšie umožňovali preveriť aj verziu priebehu skutkového deja tvrdenú obžalovaným, ktorou sa znalec v prípravnom konaní dôsledne pre absenciu potrebných technických údajov nezaoberal, samozrejme, ako to už bolo vyššie uvedené, nič nebránilo tomu, aby tieto údaje boli výsluchom obžalovaného zabezpečené už v prípravnom konaní. Tieto skutočnosti a ani doba, či postupnosť vypracovania rôznych znaleckých verzii nič nemenia na závere, že technicky sú prijateľné obe verzie priebehu nehodového deja, a preto vzhľadom na rozpornosť jeho popisu účastníkmi dopravnej nehody a z toho plynúceho rôzneho do úvahy prichádzajúceho vinníka dopravnej nehody, nie je možné s istotou bez rozumných pochybnosti ustáliť, ktorá verzia zodpovedá realite.

Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa obžalovaného spod obžaloby oslobodil, postupom podľa poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie.

Na základe vyššie uvedených dôvodov potom krajský súd odvolanie okresného prokurátora postupom podľa ako nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.