Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Co-485-2013.pdf
PDF · 99.96 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/485/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Bodnárovej a sudcov JUDr. Ota Jurča a JUDr. Miroslava Sogu, vo veci žalobkyne: Ľ. J., nar. XX.X.XXXX, bytom Č.Ň., Z. XX, zast. advokátkou Y.. O. P., Advokátska kancelária W., X. X, proti žalovaným: 1/ L. U. U., H..U.., X., X. XX, IČO: XX XXX XXX, 2/ Q. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom W., P. XX, o určenie neplatnosti právneho úkonu, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 12C/199/2010-138 zo 16.4.2013 takto
rozhodol:
M e n í rozsudok tak, že určuje, že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva podľa § 553 OZ uzatvorená 2.6.2010 medzi žalovanou v 1.rade Prvou stavebnou sporiteľňou, a.s. a žalobkyňou Ľ. J. je neplatná.
Z a v ä z u j e žalovanú v 1.rade nahradiť žalobkyni trovy konania v sume 2.547,49 €, ktorú je povinná zaplatiť advokátke žalobkyni Y.. O. P. do 3 dní po právoplatnosti rozsudku.
Vo vzťahu žalobkyne a žalovanej v 2.rade účastníkom náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa rozsudkom zamietol žalobu o určenie neplatnosti zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva podľa § 553 Občianskeho zákonníka uzavretej 2.6.2010 medzi žalovaným v 1. rade ako veriteľom a žalobkyňou. Rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá na náhradu trov právo.
Pri rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že žalovaná v 2.rade 27.11.2003 uzavrela zmluvu o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere s Prvou stavebnou sporiteľňou, a.s. Za túto pôžičku sa žalobkyňa so svojim manželom záložnou zmluvou z 27.11.2003 zaviazala ručiť bytom, nachádzajúcim sa v W., Č. XX. Po dohode s Prvou stavebnou sporiteľňou, a.s. došlo k výmene záložného práva predmetného bytu na rodinný dom v X., následne s úmyslom odpredať predmetný rodinný dom v X., žalobkyňa navštívila pobočku Prvej stavebnej sporiteľne, a.s. v Košiciach, kde spolu s pracovníčkou vyplnili návrh na zmeny v štádiu posudzovania žiadosti o úver alebo úverovom vzťahu dňa 7.4.2010. V tomto návrhu zo strany žalobkyne bola žiadosť o výmenu zábezpeky na hnuteľnú zábezpeku, v zmysle ktorej mala naďalej zostať záložcom žalovaného v 1.rade. Po podaní návrhu na zmeny, bola vyhotovená zmluva o prevzatí dlhu a zabezpečení záväzku prevodom práva ako aj Dodatok č.2 k zmluve o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere z 27.11.2003, ktoré listiny boli zaslané na adresu žalovanej v 2.rade. Žalobkyňa zmluvu o prevzatí dlhu a zabezpečení záväzku prevodom práva si pred podpisom neprečítala, súc presvedčená, že zmluva je pripravená tak, ako o to požiadala v návrhu na zmeny až neskôr si uvedomila, že podpisom zmluvy sa stala dlžníčkou popri pôvodnom dlžníkovi, a to žalovanej v 2.rade. Konštatoval, že: „Druhá časť zmluvy je o zabezpečení záväzku prevodom práva podľa § 553 Občianskeho zákonníka. Preberateľ
ako stavebný sporiteľ a vlastník zmluvy o stavebnom sporení č. 2853 885 4 01 previedol za účelom zabezpečenia svojho záväzku podľa prvej časti tejto zmluvy ....“.
Vychádzajúc z § 553 ods.1, 3 OZ, § 553a ods.1, 2 OZ, § 41 OZ, § 42 ods.1 OZ, § 52a ods.1,2 OZ, prihliadajúc na výsledky vykonaného dokazovania uzavrel, že zmluva o prevzatí dlhu a zabezpečení záväzku prevodom práva, ktorú žalovaný v 1.rade pripravil pre žalobkyňu 27.5.2010 a ktorú žalobkyňa dňa 2.6.2010 podpísala, je zložená z dvoch častí. Prvú časť tvorí zmluva o prevzatí dlhu, druhú časť tvorí zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva. Mal za to, že ide o dve samostatné zmluvy, ktoré nie sú na sebe vzájomne závislé, každá z týchto zmlúv môže existovať samostatne, prípadný zánik jednej z týchto zmlúv nespôsobí zánik druhej zmluvy. Dospel k záveru, že žalobkyňa podpísala zmluvu o prevzatí dlhu a zabezpečení záväzku prevodom práva v domnienke, že podpisom zmluvy dôjde k výmene zábezpeky z hnuteľnej veci (správne nehnuteľnej veci) na hnuteľnú zábezpeku, pričom nikdy nebola jej vôľa prevziať dlh popri žalovanej v 2.rade. Podpísala teda zmluvu v omyle vo vôli, ktorý vychádzal zo skutočnosti, ktorá je pre uskutočnenie právneho úkonu rozhodujúca. Mal za to, že tento úkon sa týkal iba prvej časti zmluvy o prevzatí dlhu a zabezpečení záväzku prevodom práva, v tejto časti zmluvu určil za neplatnú (rozsudok č.k. 12C/199/2010-88 z 13.1.2012). Konštatoval, že druhú časť zmluvy, týkajúcej sa zabezpečenia záväzku prevodom práva, čo sa týka vôľovej zložky žalobkyňa nespochybnila. Nesúhlasil so stanoviskom žalobkyne, že celá zmluva o prevzatí dlhu a zabezpečení záväzku prevodom práva je jeden celok a nedá sa rozdeliť na dve samostatné časti a že ide o spotrebiteľskú zmluvu, pričom žalovaný v 1.rade zneužil svoje silnejšie postavenie, preto považovala zmluvu za neplatnú v celom rozsahu, pretože ako už konštatoval, považoval zmluvu za dve samostatné navzájom nezávislé časti a vyhlásením jednej časti zmluvy za neplatnú sa nestáva automaticky neplatnou aj druhá časť zmluvy, naviac, ak druhá časť zmluvy vyjadruje vôľu žalobkyne so zmenou zabezpečenia záväzku. Takýto postoj žalobkyne považoval za špekulatívny. Určením neplatnosti celej zmluvy by žalobkyňa dosiahla, že za dlh žalovanej v 2.rade by neručila žiadnym svojim majetkom. Zdôrazňoval, že pri rozhodovaní vychádzal z vôle žalobkyne, ktorá požiadala žalovaného v 1.rade o zmenu zabezpečenia záväzku. Žalovaný v 1.rade splnenie záväzku zabezpečil dočasným prevodom práva tretej osoby, t.j. žalobkyne v zmysle § 553 OZ účinného od 1.1.2008. Uzavrel, že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva spĺňa všetky formálne aj materiálne požiadavky, žalobkyňa so zmluvou bola riadne oboznámená, súhlasila s ňou, preto súd žalobu o určenie, že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva je neplatná, zamietol.
Vychádzajúc z § 142 ods.1, 2 OZ konštatoval, že v danom prípade posudzoval platnosť dvoch samostatných zmlúv, jednu určil za neplatnú, druhú určil za platnú, preto mal za to, že žalobkyňa mala 50% úspech oproti 50% neúspechu, tak isto žalovanej, preto o náhrade trov rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá na ich náhradu právo.
Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa. Navrhla napadnutý rozsudok zmeniť a určiť, že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva podľa § 553 OZ uzavretá 2.6.2010 medzi ňou a žalovaným v 1.rade je neplatným právnym úkonom a domáhala sa náhrady trov prvostupňového a odvolacieho konania v celkovej výške 2.547,49 € na účet advokátky. Odvolanie odôvodňovala poukazom na ust. §205 ods.2 písm.d/, f/ O.s.p., nakoľko súd prvého stupňa síce zistil skutkový stav veci potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, avšak na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne jeho právne závery sú nesprávne. Zdôrazňovala, že v konaní preukázala, že neprejavila vôľu stať sa dlžníkom vedľa žalovanej z dlhu vzniknutého zo zmluvy o úvere, vôbec neprehlásila, že si je vedomá toho, že sa stala dlžníkom popri pôvodnom dlžníkovi v rozsahu jeho dlhu s príslušenstvom. Takáto zmluva ani nemohla vzniknúť, pretože chýbala podstatná zložka právneho úkonu i prejav vôle, s dôvodmi neplatnosti o prevzatí dlhu ako ich uviedol súd sa stotožňuje. Namietala, že postup súdu v tom, že zmluva o prevzatí dlhu a zabezpečení záväzku prevodom práva má dve samostatné oddeliteľné časti, podľa nej nemá oporu v zákone. Poukazujúc na to, že podľa § 553 OZ účinného od 1.1.2008 plnenie záväzku prevodom práva dlžníka v prospech veriteľa bolo možné aj treťou osobou súdu ju považoval za tretiu osobu, avšak podľa nej súd sa neoboznámil dôkladne so zmluvou o zabezpečovacom prevode práva označenú v zmluve o prevzatí a zabezpečení záväzku prevodom práva pod čl. 2, pretože z tohto článku jasne vyplýva, že v postavení preberateľa ako stavebného sporiteľa a vlastníka zmluvy o stavebnom sporení previedla za účelom zabezpečenia svojho záväzku podľa čl. 1 tejto zmluvy, tieto práva vyplývajúce zo zmluvy o stavebnom sporení. Podľa čl. 1 ide o zmluvu o prevzatí dlhu ako záväzkového právneho vzťahu medzi ňou a veriteľom podľa §
531 ods.2 OZ a ona nie je v postavení tretej osoby, ako ju považuje súd, ale zabezpečila svoj záväzok, ktorý uzavrela s veriteľom a tým je prevzatie dlhu. V danom prípade je teda zmluva o prevzatí dlhu hlavným záväzkom a zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva je záväzkom vedľajším. Všetky zabezpečovacie prostriedky majú akcesorickú povahu, pri svojom vzniku predpokladajú existenciu hlavného záväzku, na zabezpečenie ktorého majú slúžiť. Zabezpečenie záväzkov prevodom práva patrí medzi prostriedky zabezpečenia záväzkov, nejde o dve samostatné zmluvy. Zmluva o zabezpečovacom prevode práva z 27.5.2010 (podpísaná žalobkyňou 2.6.2010) nemôže existovať samostatne a keďže zmluva o prevzatí dlhu je absolútne neplatným právnym úkonom, aj táto zmluva o zabezpečovacom prevode práva je absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 OZ, pretože svojim obsahom a účelom odporuje zákonu. Zdôrazňovala, že žalovaný v 1.rade vyhotovil písomnú zmluvu o prevzatí dlhu bez jej vedomia a naformuloval vyhlásenie, ktoré nikdy neurobila. Zmluva o zabezpečovacom prevode práva sa vzťahovala k zmluve o prevzatí dlhu, pretože zabezpečovala tento záväzkový právny vzťah uzavretý medzi ňou a veriteľom, t.j. žalovaným v 1.rade. Navyše zmluva o zabezpečovacom prevode práva obsahuje vymedzenie záväzku odkazom na zmluvu o prevzatí dlhu, ktorá je absolútne neplatným právnym úkonom, napriek tomu však súd zaujal záver, že zmluva o zabezpečovacom prevode práva spĺňa všetky materiálne a formálne požiadavky zmluvy. Namietala správnosť postupu žalovaného v 1.rade, ktorý napriek tomu, že žalovaná v 2.rade sa stala vlastníčkou bytu, sa neuspokojoval z jej majetku, prípadne i z jej dôchodku, navyše jej aj znížil splátky úveru.
Žalovaný v 1.rade v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že naďalej trvá na svojom stanovisku k predmetu sporu, ktorý doteraz súdu predložil a navrhuje, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.
Žalovaná v 2.rade v písomnom vyjadrení navrhla potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa. Považovala ho za vecne správny a vydaný v súlade so skutkovým a právnym stavom veci. Uviedla, že žalobkyňa dobrovoľne z vlastnej iniciatívy po dohode so žalovanou v 1.rade pristúpila k uzavretiu zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva, keďže riešila uvoľnenie ťarchy na jej domovej nehnuteľnosti a bola plne uzrozumená s pohľadávkou žalovanej v 1.rade voči nej, ktorú zabezpečuje. Uviedla, že svoj záväzok zo zmluvy o úvere postupne spláca a voči žalobkyni nie je žalovaným v 1.rade uplatňovaný žiadny splatný nárok so zabezpečovacieho prevodu práva k hnuteľnému majetku a uspokojením zabezpečenej pohľadávky prejde vlastnícke právo späť na žalobkyňu, ktorá zabezpečenie dobrovoľne poskytla. Zdôrazňovala, že úmyslom žalobkyne od počiatku bolo dosiahnuť zmenu zabezpečenia jej záväzku k nehnuteľnej veci žalobkyne a to rodinného domu v X. na hnuteľnú zábezpeku a to účtu žalobkyne ako sporiteľa u žalovanej v 1.rade. Poukazovala na ust. § 553 ods.1 OZ tvrdiac, že žalobkyňa v 1.rade konala postupom podľa tohto zákonného ustanovenia a vo vzťahu k platnosti zabezpečovacej zmluvy je irelevantné, či sa stala alebo nestala platne dlžníkom žalovaného v 1.rade popri nej.
Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods.1, 3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p.) po upozornení možnosť použitia ust. § 49a OZ rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220 O.s.p. zmenil, pretože neboli splnené podmienky ani na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.
Žalobkyňa svoje odvolanie odôvodňovala s poukazom na ust. § 205 ods.2 písm.d/, f/ O.s.p., t.j. z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne vtedy, ak zo skutočnosti dostatočne preukázaných vyvodil nesprávne právne závery.
Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je vykladaný tak, že sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvého stupňa, pričom musí ísť o také skutkové zistenie, na základe ktorého súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia
dôkazov nie je v súlade s § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.
Odvolací súd dospel k záveru, že z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov je potrebné odvolanie žalobkyne považovať za dôvodne podané.
V danom prípade ako je zrejmé aj z rozhodnutia súdu prvého stupňa, predmetom žaloby bolo, po plnení žalobného návrhu, určenie, že zmluva o prevzatí dlhu a zabezpečení záväzku prevodom práva uzavretá medzi žalobkyňou a žalovanou v 1.rade vrátane prehlásenia žalobkyne, že sa stáva dlžníkom popri žalovanej v 2.rade, je neplatná. Rozsudkom súdu prvého stupňa č.k. 12C/199/2010-88 z 13.1.2012 bolo určené, že zmluva o prevzatí dlhu uzavretá 2.6.2010 medzi žalovanou v 1.rade ako veriteľom a žalobkyňou ako preberateľom, je neplatná. Rozsudok v tejto časti sa stal právoplatný, keďže proti nemu odvolanie podané nebolo.
Predmetom tohto konania teda zostala iba žaloba o určenie, že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva uzavretá 2.6.2010 medzi žalovaným v 1.rade ako veriteľom a žalobkyňou, je neplatná.
Z obsahu spisu vyplýva, že zmluva o prevzatí dlhu a zabezpečení záväzku prevodom práva bola uzavretá 2.6.2010, je obsahom jednej listiny, pričom z jej obsahu vyplýva, že zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom práva podľa § 553 OZ žalobkyňa uzatvárala ako preberateľka, stavebná sporiteľka a vlastníčka zmluvy o stavebnom sporení a za účelom zabezpečenia svojho záväzku podľa prvej časti tejto zmluvy (t.j. zmluvy o prevzatí dlhu) previedla práva vyplývajúce zo zmluvy o stavebnom sporení na veriteľa (Prvú stavebnú sporiteľňu, a.s.).
Takýto záver vyplýva aj z rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorý v odôvodnení rozhodnutia konštatoval: „Druhá časť zmluvy je o zabezpečení záväzku prevodom práva podľa § 553 Obč.zák. Preberateľ ako stavebný sporiteľ a vlastník zmluvy o stavebnom sporení č. 2853885 4 01 previedol za účelom zabezpečenia svojho záväzku podľa prvej časti tejto zmluvy, práva vyplývajúce zo zmluvy o stavebnom sporení na Prvú stavebnú sporiteľňu, a.s.“.
Dôvodom určenia neplatnosti zmluvy o prevzatí dlhu zo strany súdu prvého stupňa bolo konštatovanie, že predmetný právny úkon je neplatný podľa § 49a OZ, keďže ho žalobkyňa urobila v omyle.
Zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva v danom prípade predstavovala záložné právo na zaistenie pohľadávky a to zmluvy o prevzatí dlhu ako to vyplýva zo zmluvy a ako to konštatoval aj súd prvého stupňa.
Záložné právo slúži na zaistenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že v prípade ich riadneho a včasného nesplnenia je záložný veriteľ oprávnený sa domáhať uspokojenia zo založenej veci. Záložné právo tak umožňuje záložnému veriteľovi, aby dosiahol uspokojenie svojej pohľadávky, ak ho riadne a včas neuspokojí dlžník a to z výťažku predaja zálohy. Všetky zabezpečovacie prostriedky majú akcesorickú povahu; pri svojom vzniku a trvaní predpokladajú existenciu a platnosť hlavného záväzku na zabezpečenie ktorého majú slúžiť. Ak teda nedôjde k vzniku hlavného záväzku, nemohli nastať ani účinky akcesorického záväzku.
V danom prípade súd prvého stupňa konštatoval, že zmluva o prevzatí dlhu uzavretá dňa 2.6.2010 je neplatná. Zároveň však konštatoval, že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva je samostatnou zmluvou, ktorá nie je závislá od zmluvy o prevzatí dlhu a každá z týchto zmlúv môže existovať samostatne.
Záver súdu prvého stupňa o tom, že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva je samostatnou zmluvou, nezávislou od zmluvy o prevzatí dlhu, nemožno považovať za správny, pretože i keď je pravdou, že obe zmluvy môžu existovať samostatne ako už bolo vyššie uvedené, zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva predstavuje vo vzťahu k zmluve o prevzatí dlhu zabezpečovací prostriedok, ktorý ako už bolo vyššie uvedené má akcesorickú povahu. Preto pokiaľ zmluva o prevzatí záväzku je neplatná, nemožno považovať za platnú zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom práva.
Nič na tomto závere nemení ani skutočnosť, že žalobkyňa mala úmysel zmeniť zabezpečenie záväzku o výmene zábezpeky z nehnuteľnej veci na hnuteľnú zábezpeku, pretože v danom prípade došlo k uzavretiu nielen zmluvy o prevzatí dlhu, ale aj zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva, v omyle zo strany žalobkyne, keďže žalovaný v 1.rade v zmluve o zabezpečení záväzku prevodom práva ako záväzok, na zabezpečenie ktorého táto zmluva má slúžiť označil záväzok v čl. I zmluvy o prevzatí dlhu (ohľadne ktorej súd prvého stupňa konštatoval, že ide o neplatný právny úkon, práve z dôvodu omylu na strane žalobkyne), napriek tomu, že žalobkyňa nikdy takýto úmysel neprejavila.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného, odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a určil, že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva uzavretá 2.6.2010 medzi žalovanou v 1.rade Prvou stavebnou sporiteľňou, a.s. a žalobkyňou Ľ. J. je neplatná.
O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods.2 O.s.p. v spojení s § 142 ods.1 O.s.p., podľa ktorých právo na náhradu trov odvolacieho konania má účastník, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný. V danom prípade žalobkyňa bola v konaní úspešná, preto má právo na plnú náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za 10 úkonov právnej pomoci po 253,94 € (príprava, prevzatie zast. vrátane prvej porady s klientom, vypracovanie žaloby z 25.10.2010, účasť advokátky na pojednávaniach v dňoch 10.5.2011, 13.9.2011, 8.11.2011, 13.1.2012, vypracovanie odvolania z 27.2.2012, vypracovanie vyjadrenia vo veci samej z 10.4.2013, vypracovanie odvolania z 3.6.2013) v súlade s § 10 ods.1, 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, pričom pri určovaní základnej tarifnej odmeny za jeden úkon vychádzal zo sumy 8.039,07 € (výšky dlhu, ktorého sa týkala zmluva o prevzatí dlhu a zabezpečení záväzku prevodom práva). Za účasť na pojednávaní dňa 12.4.2013 priznal odmenu vo výške 63,48 € predstavujúcej 1/4- inu, keďže toto pojednávanie bolo odročené bez prejednania veci. Titulom náhrady hotových výdavkov priznal 14,42 € za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2010 po 7,21 €, čiastku 22,23 € za tri úkony vykonané v roku 2011, paušálnu náhradu 21,38 € za tri úkony vykonané v roku 2013 po 7,81 €. Žalobkyni prináleží náhrada ďalších hotových výdavkov a to náhrada súdnych poplatkov za návrh a odvolanie, t.j. 2x 99,50 €. Takto celkovo trovy predstavujú čiastku 2.547,49 €, ktorú sumu je žalovaný v 1.rade povinný zaplatiť žalobkyni v súlade s § 49 ods.1 O.s.p. advokátke žalobkyne do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Vo vzťahu k žalobkyni a žalovanej v 2.rade odvolací súd rozhodol, že účastníkom náhradu trov konania nepriznáva vzhľadom na to, že žalobkyňa sa vo vzťahu k žalovanej v 2.rade nedomáhala uloženia žiadnej povinnosti, teda vo vzťahu k nej nemožno konštatovať, že by bola v konaní úspešná a žalovaná si trovy konania neuplatnila, preto jej nemohli byť priznané.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods.9 zák.č. 757/2004 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.