Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_17C-167-2008.pdf
PDF · 109.41 KB
No categories available
17C/167/2008
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I v Bratislave v konaní pred sudkyňou Mgr. Katarínou Škultétyovou v právnej veci navrhovateľa: S.. S. Q., bytom v K., U. XXXX/X, zastúpeného JUDr. Jánom Vrbom, advokátom, so sídlom v Humennom, Nám. slobody 2, proti odporcovi: Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, takto
rozhodol:
Súd návrh navrhovateľa v časti o určenie, že skončenie pracovného pomeru na základe výpovede zo dňa 16.06.2008 danej navrhovateľovi odporcom je neplatné z a m i e t a.
Súd návrh v časti o určenie, že pracovný pomer navrhovateľa sa nekončí, naďalej trvá, z a m i e t a.
Súd o náhrade mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru a o náhrade trov konania rozhodne po právoplatnom ukončení konania o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou.
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa návrhom podaným na tunajší súd 02.10.2008 domáhal určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru doručenú mu odporcom dňa 17.06.2008, danú mu z dôvodu podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len "Zákonník práce") a rozhodol tiež aj o nárokoch z neplatného skončenia pracovného pomeru, a to nároku na náhradu mzdy v sume jeho priemerného mesačného zárobku vo výške 844,79 Eur (25.450 Sk) a to za každý nasledujúci mesiac od 01.09.2008 až do umožnenia navrhovateľovi pokračovať v práci alebo do rozhodnutia o skončení pracovného pomeru. Uviedol, že dňa 16.06.2008 odporca písomným rozhodnutím rozhodol o zrušení pracovného miesta vedúci Záchytného tábora v Humennom Migračného úradu MV SR, na ktoré bol navrhovateľ zaradený. Toto rozhodnutie odporca prerokoval s odborovým orgánom dňa 16.06.2008. Na pohovore dňa 17.07.2008 odporca oznámil navrhovateľovi jeho rozhodnutie zo dňa 16.06.2008 o zrušení pracovného miesta z dôvodu zrušenia miesta vedúceho Migračného úradu v Humennom s cieľom znížiť počet zamestnancov a tým zvýšiť efektívnosť práce na Migračnom úrade v Humennom. Zároveň odporca navrhovateľovi oznámil, že nemá možnosť ponúknuť mu inú vhodnú prácu a následne mu doručil výpoveď v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Navrhovateľ vo svojom návrhu tvrdil, že odporca porušil ust. §61 ods. 3 Zákonníka práce, podľa ktorého počas troch mesiacov nesmie zamestnávateľ znovu vytvoriť zrušené pracovné miesto a prijať po skončení pracovného pomeru na toto pracovné miesto iného zamestnanca, nakoľko odporca pracovné miesto vedúci Záchytného tábora v Humennom Migračného úradu MV SR naďalej má aj s pracovnou náplňou, ktorú táto práca zahŕňa. Navrhovateľ namietal i skutočnosť, že odporca nepostupoval v súlade so zákonom keď mu len stroho oznámil neexistenciu vhodnej práce, nakoľko podľa ust. § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba vtedy, ak zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto
výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu. Dňa 21.08.2008 navrhovateľ zaslal odporcovi oznámenie, v ktorom mu v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce oznámil, že nesúhlasí s dôvodmi výpovede odporcu s tým, že ich považuje za nezákonné a trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával. Navrhovateľ podporil svoje tvrdenia i rozsudkom Najvyššieho súdu SR 2 Cdo 145/2000.
Odporca vo svojom písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 11.12.2008 uviedol, že dňa 16.06.2008 rozhodol o zmenách v organizačnej štruktúre azylových zariadení Migračného úradu Ministerstva vnútra SR, ktorých výsledkom bolo okrem iného zrušenie funkčného miesta vedúci Záchytného tábora v Humennom, oddelenia prevádzkového odboru ekonomiky a prevádzky Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Organizačná zmena bola uskutočnená s platnosťou od 16.06.2008 a účinnosťou od 01.09.2008. Uvedené organizačné zmeny boli vykonané na základe Personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. 329 zo dňa 13.06.2008. Odporca nemal možnosť navrhovateľa naďalej zamestnávať, a preto rozhodol o skončení jeho pracovného pomeru v súlade s ust. § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce a prerokoval túto skutočnosť s príslušným odborovým orgánom. Dňa 17.06.2008 uskutočnil s navrhovateľom pohovor, na ktorom mu doručil výpoveď a následne mu v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce, zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a kolektívnou zmluvou pre zamestnancov odmeňovaných podľa tohto zákona poskytol odstupné. Odporca označil tvrdenie navrhovateľa o tom, že odporca naďalej má funkčné miesto vedúci Záchytného tábora v Humennom s pracovnou náplňou, ktorú toto zahŕňa za nepravdivé. Odporca toto miesto nemá, nakoľko bolo s účinnosťou od 01.09.2008 na základe Personálneho rozkazu ministra vnútra č. 329 zo dňa 13.06.2008 zrušené, a ani nebolo znovu vytvorené. Predmetným opatrením sa znížil počet miest v tabuľke zloženia počtov Migračného úradu MV SR o 3 zamestnanecké miesta pri výkone práce vo verejnom záujme a zároveň sa do oddelenia prevádzkového odboru ekonomiky a prevádzky začlenil aj Záchytný tábor v Humennom, stal sa súčasťou tohto oddelenia, a je priamo funkčne podriadený vedúcemu tohto oddelenia. Odporca vo svojom vyjadrení ďalej uviedol, že pred skončením pracovného pomeru s navrhovateľom preskúmal možnosť ďalšieho zamestnávania navrhovateľa a výpoveď doručil navrhovateľovi až po zistení, že v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, ani v mieste jeho trvalého bydliska nemá pre neho žiadnu inú vhodnú prácu ani prácu na kratší pracovný čas, ktorú by navrhovateľ mohol pre odporcu vykonávať.
Súd vec prejednal a rozhodol dňa 20.06.2012 čiastočným rozsudkom č. k. 17C 167/2008-206 ktorým určil, že skončenie pracovného pomeru na základe výpovede zo dňa 16.06.2008 danej navrhovateľovi odporcom je neplatné , v časti o určenie, že pracovný pomer navrhovateľa sa nekončí, naďalej trvá zamietol s tým, že o náhrade mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru aj o náhrade trov konania rozhodne po právoplatnom ukončení konania o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že pokiaľ ide o formálne náležitosti vyžadované zákonom, výpoveď daná odporcom navrhovateľovi dňa 17.06.2008 tieto spĺňa a v súlade s požiadavkami uvedenými v § 74 Zák. práce bola riadne prerokovaná so zástupcami zamestnancov. Za rozhodujúcu považoval otázku, či si odporca splnil voči navrhovateľovi ponukovú povinnosť ako hmotnoprávnu podmienku v zmysle § 63 ods. 2 písm. a/ Zák. práce vychádzajúc z toho, že dôkazné bremeno preukázať v prípade sporu jej splnenie zaťažuje odporcu (zamestnávateľa). Konštatoval, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že odporca pred daním výpovede neponúkol navrhovateľovi žiadne pracovné miesto z dôvodu, že voľné pracovné miesto nemal. Avšak mal za to, že odporca v konaní nepredložil žiaden dôkaz preukazujúci jeho tvrdenie, že v čase dania výpovede, t.j. v čase od 16.06.2008 do 17.06.2008 nemal žiadne voľné miesto vhodné pre navrhovateľa v mieste výkonu jeho práce, t.j. v Humennom. V časti návrhu navrhovateľa o určenie, že pracovný pomer medzi účastníkmi konania naďalej trvá, súd návrh navrhovateľa zamietol ako nadbytočný s odôvodnením, že určením neplatnosti skončenia pracovného pomeru v danom prípade pracovný pomer nezaniká a trvá ďalej, nakoľko ide o zákonný dôsledok neplatného právneho úkonu zamestnávateľa, ktorý nastáva automaticky, bez potreby jeho osobitného konštatovania vo výrokovej časti rozsudku.
Odvolací súd na odvolanie podané odporcom uznesením zo dňa 18.09.2013, č. k. 4Co/535/2012-241 napadnutý čiastočný rozsudok zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na opätovné rozhodnutie vo veci.
Odvolací súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že súd prvého stupňa neuviedol, z čoho vyvodil svoj právny záver o nesplnení ponukovej povinnosti odporcu, keď z jeho rozhodnutia nie je zrejmé, ako sa vysporiadal s otázkou ponukovej povinnosti zamestnávateľa navrhovateľa z hľadiska rozsahu
jeho možností. Odvolací súd súdu prvého stupňa vytkol že sa nevysporiadal s rozpornými tvrdeniami navrhovateľa, podľa ktorých mu mal odporca Ministerstvo vnútra SR ako jeho zamestnávateľ možnosť ponúknuť voľné pracovné miesto v Humennom v rámci viacerých jeho organizačných zložiek a tvrdeniami odporcu, že Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Prešove je samostatným zamestnávateľom vo vzťahu ku všetkým zamestnancom v rámci útvarov Policajného zboru v jeho pôsobnosti, t.j. aj Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Humennom, resp. Obvodného oddelenia Policajného zboru Humenné a samostatným zamestnávateľom je aj Krajské riaditeľstvo Hasičského a záchranného zboru v Prešove, do pôsobnosti ktorého patrí aj Okresné riaditeľstvo Hasičského a záchranného zboru v Humennom a že tieto rozpočtové organizácie sú zároveň aj samostatnými služobnými úradmi pre príslušníkov Policajného zboru, príslušníkov Hasičského a záchranného zboru a pre štátnych zamestnancov, z čoho vyvodzoval aj svoju nemožnosť uskutočniť ponuku inej vhodnej práce navrhovateľovi v mieste výkonu práce v organizačnej zložke, v ktorej by mohol byť zamestnávateľom s tým, že preukazovanie voľného pracovného miesta v mieste výkonu práce navrhovateľa v Humennom bolo obmedzené len na jednu samostatnú organizačnú zložku, a to Migračný úrad Ministerstva vnútra SR. Zo samotného spisu vyplýva, že navrhovateľ mal pracovnú zmluvu zo dňa 29.11.2006 uzatvorenú s Migračným úradom MV SR so sídlom v Bratislave, Dohodu o zmene tejto pracovnej zmluvy zo dňa 23.11.2007 s Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky ako zamestnávateľom podpísanú riaditeľom Migračného úradu MV SR, výpoveď daná navrhovateľovi dňa 17.06.2008 s označením Ministerstva vnútra SR a podpísaná riaditeľom Migračného úradu MV SR. Odvolací súd nariadil preto súdu prvého stupňa doplniť dokazovanie v naznačenom smere a vyvodiť z neho jednoznačný záver o možnosti splnenia si ponukovej povinnosti inej vhodnej práce pre navrhovateľa a na základe nich potom opätovne vo veci rozhodnúť.
Podľa § 226 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len "O.s.p."), ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
Prvostupňový súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu doplnil dokazovanie výpoveďou právnej zástupkyne navrhovateľa, výpoveďou odporcu, nariadením č. 57 Ministerstva vnútra SR o organizačnom poriadku Ministerstva vnútra SR uverejneného vo vestníku ministerstva vnútra SR v čiastke 57 z 27.8.2007, zriaďovacou listinou migračného úradu MV SR ako rozpočtovej organizácie, pričom prihliadol na celý obsah súdneho spisu.
Skutkové zistenia nadobudnuté vykonaným dokazovaním teda súd zhodnotil v rozsahu potrebnom pre posúdenie rozhodujúcich skutočností vzťahujúcich sa k podstate veci a vzhľadom na charakter sporového konania uzavrel, že nie je opodstatnené výnimočne nariaďovať ďalšie dokazovanie nad rámec návrhu účastníkov, nakoľko považoval skutkový stav za dostatočný pre posúdenie dôvodnosti žalobného návrhu, ďalšie dokazovanie by bolo nadbytočné a nepotrebné z hľadiska zistenia a posúdenia rozhodujúcich skutočností v prejednávanej veci.
Z pracovnej zmluvy Č.p.: OÚ-11-42/1-MÚ-2006 uzatvorenej dňa 29.11.2006 medzi navrhovateľom a Migračným úradom MV SR mal súd za preukázané, že navrhovateľ bol prijatý do pracovného pomeru na dobu určitú do 30.11.2007 na výkon funkcie vedúceho záchytného tábora v Humennom. Na základe Dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 23.11.2007 uzavretej medzi odporcom, Ministerstvom vnútra SR a navrhovateľom sa uvedený pracovný pomer zmenil na dobu neurčitú.
Zo Zápisu z pohovoru vykonaného so zamestnancom dňa 17.06.2008 v súvislosti s organizačnou zmenou mal súd za preukázané, že vzhľadom na to, že písomným rozhodnutím zamestnávateľa - PR MV SR č. 329/2008 platným od 16.06.2008 a účinným od 01.09.2008 bolo zrušené funkčné miesto "vedúci"
- PT/11, na ktorom bol zaradený navrhovateľ a odporca nemal možnosť ponúknuť navrhovateľovi inú vhodnú prácu, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, a ani v mieste jeho trvalého bydliska podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce, odporca skončil s navrhovateľom pracovný pomer výpoveďou z dôvodu nadbytočnosti podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, pričom v zmysle ust. § 76 ods. 1 Zákonníka práce v spojení s kolektívnou zmluvou mal navrhovateľ nárok na odstupné.
Z výpovede z pracovného pomeru zo dňa 16.06.2008, danej odporcom, podpísanej riaditeľom migračného úradu Ministerstva vnútra SR ako štatutárnym zástupcom Migračného úradu ako
rozpočtovej organizácie zriadenej odporcom, doručenej navrhovateľovi dňa 17.06.2008 súd zistil, že odporca ukončil s navrhovateľom pracovný pomer z dôvodu nadbytočnosti podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, nakoľko bolo na základe písomného rozhodnutia zamestnávateľa - PR MV SR č. 329/2008 platným od 16.06.2008 a účinným od 01.09.2008 zrušené funkčné miesto "vedúci" - PT/11 v Záchytnom tábore v Humennom Migračného úradu Ministerstva vnútra SR. Odporca navrhovateľovi zároveň oznámil, že nemá možnosť ponúknuť mu inú vhodnú prácu, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, a ani v mieste jeho trvalého bydliska podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Pracovný pomer navrhovateľa mal podľa tejto výpovede skončiť uplynutím výpovednej doby dňa 31.08.2008.
Z listu navrhovateľa zo dňa 21.08.2008 mal súd za nesporné, že navrhovateľ odporcovi oznámil svoj nesúhlas s dôvodmi výpovede zo 16.06.2008, a zároveň trval na tom, aby ho odporca naďalej zamestnával.
Z personálnym rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. 329/2008 zo dňa 16.06.2008 ďalej nesporne vyplynulo, že boli vykonané systematizačné zmeny v tabuľke zloženia a počtov Migračný úrad MV SR. Týmto opatrením sa plánovaný počet miest v TZP MÚ MV SR znížil o tri zamestnanecké miesta pri výkone práce vo verejnom záujme (vrátane vedúceho Záchytného tábora v Humennom Migračného úradu MV SR) a zároveň sa do oddelenia prevádzkového odboru ekonomiky a prevádzky začlenili Pobytový tábor v Rohovciach, Pobytový tábor v Opatovskej Novej Vsi a Záchytný tábor v Humennom. Z dôvodovej správy k predmetnému personálnemu rozkazu vyplýva, že riaditeľ Migračného úradu MV SR navrhol z dôvodu zvýšenia efektívnosti a racionalizácie práce na Migračnom úrade MV SR presystematizovanie zamestnaneckého miesta pri výkone práce vo verejnom záujme "vedúci" Pobytového tábora v Rohovciach na zamestnanecké miesto pri výkone práce vo verejnom záujme "odborný referent špecialista" a v rámci Pobytového tábora v Opatovskej Novej Vsi zamestnaneckého miesta pri výkone práce vo verejnom záujme "vedúci" na zamestnanecké miesto pri výkone práce vo verejnom záujme "odborný radca". Zároveň bolo navrhnuté zrušenie na odbore migrácie a integrácie zamestnaneckého miesta pri výkone práce vo verejnom záujme "vedúci tábora" a zamestnaneckého miesta pri výkone práce vo verejnom záujme "odborný radca" s výkonom práce v Humennom a v rámci Záchytného tábora v Humennom zamestnaneckého miesta pri výkone práce vo verejnom záujme "vedúci".
Z písomného čestného vyhlásenia riaditeľa Migračného úradu MV SR zo dňa 08.12.2008 vyplynulo, že v čase skončenia pracovného pomeru navrhovateľa sa na migračnom úrade nenachádzala žiadna voľná pracovná pozícia, ktorú by navrhovateľovi bolo možné ponúknuť a zároveň, že do dňa vydania tohto vyhlásenia nedošlo k znovu utvoreniu zrušeného pracovného miesta, ktoré navrhovateľ zastával. Uvedená listina navrhovateľom v konaní spochybnená nebola.
Podľa § 61 Zákonníka práce,
(1) Výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná. (2) Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť. (3) Ak zamestnávateľ dal zamestnancovi výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b), nesmie počas dvoch mesiacov znovu utvoriť zrušené pracovné miesto a prijať po skončení pracovného pomeru na toto pracovné miesto iného zamestnanca. (4) Výpoveď, ktorá bola doručená druhému účastníkovi, možno odvolať len s jeho súhlasom. Odvolanie výpovede, ako aj súhlas s jej odvolaním treba urobiť písomne.
Podľa § 63 ods. 1 písm. b) citovaného Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.
Podľa § 63 ods. 2 písm. a) citovaného Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak
a) zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, b) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu.
Podľa § 74 citovaného Zákonníka práce výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupkami zamestnancov, inak je neplatná. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa do desiatich kalendárnych dní.
Podľa § 77 citovaného Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
Súd vyhodnotil vykonané dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti s poukazom na § 132 O.s.p. a dospel k záveru, že návrhu navrhovateľa nie je možné vyhovieť.
Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že pokiaľ ide o formálne náležitosti vyžadované zákonom výpoveď daná odporcom navrhovateľovi dňa 17.6.2008 tieto všetky spĺňa, nakoľko bolo preukázané, že táto bola daná písomne s uvedením dôvodu výpovede, ktorý je jasný a určitý, navrhovateľovi bola riadne doručená, a to do vlastných rúk dňa 17.6.2008. Dĺžka výpovednej doby bola zachovaná. Výpoveď bola taktiež v súlade s požiadavkami uvedenými v § 74 Zákonníka práce riadne prerokovaná so zástupcami zamestnancov. V nadväznosti na uvedené súd preto uzavrel, že z hľadiska náležitostí výpovede podľa § 61 a § 74 Zákonníka práce výpoveď daná odporcom navrhovateľovi vadou, ktorá by mala za následok jej neplatnosť. V tomto smere nebola vytknutý nedostatok v dokazovaní, resp. v právnom posúdení ani odvolacím súdom vo vyššie uvedenom zrušujúcom uznesení.
Pokiaľ ide o hodnotenie ďalších hmotnoprávnych podmienok pre platnosť výpovede z nesporných skutkových tvrdení účastníkov vyplynulo, že odporca pred daním výpovede neponúkol navrhovateľovi žiadne iné vhodné pracovné miesto, čo odôvodňoval tým, že žiadne iné voľné pracovné miesto nemal, čo aj vo výpovedi sám uviedol.
V danom prípade, ako vyplýva aj zo samotného návrhu navrhovateľa, tvrdení prezentovaných účastníkmi počas konania, ktoré vzhľadom na právny názor odvolacieho súdu zostali v konaní sporné je pre posúdenie platnosti výpovede v danom prípade rozhodujúce, či si odporca splnil voči navrhovateľovi riadne splnil ponukovú povinnosť v zmysle citovaného ustanovenia § 63 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce.
Splnenie ponukovej povinnosti je hmotnoprávnou podmienkou výpovede zo strany zamestnávateľa (odporcu) podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, pričom dôkazné bremeno preukázať v prípade sporu jej splnenie zaťažuje odporcu (zamestnávateľa). Ak zamestnávateľ neponúkne zamestnancovi pred daním výpovede, teda v čase od rozhodnutia o organizačnej zmene do doručenia výpovede inú vhodnú prácu v mieste výkonu práce dohodnutom v pracovnej zmluve, napriek tomu, že takouto možnosťou disponuje, nie je splnená ponuková povinnosť, v dôsledku čoho je takáto výpoveď neplatná. Inou vhodnou prácou je potrebné rozumieť prácu zodpovedajúcu zdravotnému stavu, schopnostiam a pokiaľ možno i kvalifikácii zamestnanca.
Z vyššie citovaného ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce vyplýva, že v prípade súdneho sporu je zamestnávateľ (odporca) povinný preukázať, že predtým než dal zamestnancovi výpoveď, nedisponoval žiadnym voľným pracovným miestom vhodným pre zamestnanca v mieste, ktoré bolo v pracovnej zmluve dohodnuté ako miesto výkonu práce, ktoré by mohol zamestnancovi ponúknuť. Nadväzujúc na uvedené je však potrebné pri posúdení dôkaznej povinnosti toho ktorého účastníka zdôrazniť, že pokiaľ zamestnanec vznesie proti tvrdeniu zamestnávateľa, že nemal ku dňu výpovede v
mieste výkonu práce zamestnanca voľné pracovné miesta námietku a v rámci procesnej obrany tvrdí, že ku dňu výpovede mal zamestnávateľ k dispozícii v mieste výkonu jeho práce voľné miesta, tak ako tomu bolo v posudzovanej veci stáva sa existencia zamestnancom označeného pracovného miesta spornou a bremeno tvrdiť a dokazovať je opäť na strane zamestnávateľa, zamestnanec však splní bremeno tvrdenia len vtedy, ak označí konkrétne pracovné miesta, ktoré boli v dobe podania výpovede v mieste výkonu jeho práce voľné. Nepostačuje, ak len všeobecne uvedenie počet voľných pracovných miest, ktoré boli pred podaním výpovede v rámci celej organizácie zamestnávateľa evidované. V procesnej situácii, kedy zamestnávateľ tvrdil a preukázal, že ani jedno z voľných pracovných miest uvedených v tabuľke nebolo k dispozícii v organizačnej jednotke Migračný úrad Ministerstva vnútra SR, bolo na zamestnancovi, aby v tabuľke označil konkrétne voľné pracovné miesta, ktorými mal v čase výpovede disponovať odporca v mieste výkonu jeho práce. Uvedený právny názor súdu vychádza z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.9.2013, vydaného pod sp. zn. 6 Cdo 138/2012, kde pri obdobnej procesnej situácii Najvyšší súd SR uzatvoril, že je na zamestnancovi, aby uniesol bremeno tvrdenia o skutočnosti podstatnej podľa hmotného práva. Ak zamestnanec, teda navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti označiť pracovné miesta, ktoré mali byť v čase výpovede voľné v mieste výkonu práce navrhovateľa nemohla byť táto skutočnosť ani predmetom dokazovania. Navrhovateľ v konaní tvrdil, že odporca splnenie ponukovej povinnosti v spore nepreukázal, nakoľko nepreukázal, že v mieste výkonu práce nedisponoval žiadnym vhodným pracovným miestom, tak ako ho chápe ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce, pričom svoje tvrdenie odôvodňoval navrhovateľ iba tvrdením, že odporca má v mieste výkonu práce navrhovateľa, v Humennom aj iné organizačné jednotky, v ktorých mohol v tom čase disponovať voľnými miestami. Navrhovateľ však nielenže neoznačil konkrétne pracovné miesta, ktoré mali byť v čase výpovede voľné, tak ako to vyžaduje súčasná judikatúra, neoznačil ani konkrétnu organizačnú jednotku, ktorej sa uvedené tvrdenie malo týkať, v dôsledku čoho nebolo možné posúdiť skutočnosť, či prípadne označená organizačná jednotka nie je v zmysle § 7 ods. 2 Zákonníka práce samostatným zamestnávateľom. Vychádzajúc z uvedeného právneho názoru súd vyhodnotil tvrdenie navrhovateľa ako všeobecné a nedostatočné pre splnenie vyššie rozobratej povinnosti tvrdenia navrhovateľa. Podľa § 7 ods. 2 Zákonníka práce, platného a účinného ku dňu 16.6.2007, tj v dobe výpovede odporcu navrhovateľovi, zamestnávateľ vystupuje v pracovnoprávnych vzťahoch vo svojom mene a má zodpovednosť vyplývajúcu z týchto vzťahov. Zamestnávateľom je aj organizačná jednotka zamestnávateľa, ak to ustanovujú osobitné predpisy alebo stanovy podľa osobitného predpisu. Ak je účastníkom pracovnoprávneho vzťahu zamestnávateľ, nemôže ním byť súčasne jeho organizačná jednotka a naopak.
Poukazujúc na všetky uvedené skutkové a právne závery dospel súd k záveru, že návrh navrhovateľa v časti o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru zo dňa 16.6.2008 je potrebné v dôsledku neunesenia bremena tvrdiť o skutočnosti, ktoré vhodné pracovné miesto u odporcu v mieste výkonu práce navrhovateľa bolo v čase dania výpovede voľné zamietnuť.
Súd viazaný rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorým mu bolo uložené opätovne posúdiť možnosť ponuky inej vhodnej práce v mieste výkonu práce navrhovateľa uvádza, že z vykonaného dokazovania (personálnym rozkazom ministra, organizačným poriadkom odporcu, výpoveďou) mal v danom prípade v súlade s § 7 ods. 2 Zákonníka práce za preukázané, že v pracovnoprávnom vzťahu s odporcom vystupoval ako účastník pracovnoprávneho vzťahu odporca ako zamestnávateľ, teda Ministerstvo vnútra SR, o čom svedčí aj skutočnosť, že organizačnú zmenu na základe ktorej došlo k zrušeniu pracovného miesta vykonal minister vnútra SR, výpoveď z pracovného pomeru bola ako vyplýva zo záhlavia odporcom, v mene ktorého konal riaditeľ Migračného úradu SR ako jeho štatutárny zástupca, čo v zmysle citovaného ustanovenia bráni tomu, aby účastníkom pracovnoprávneho vzťahu s navrhovateľom bola zároveň organizačná jednotka, teda Migračný úrad MV SR. V nadväznosti na uvedené je potrebné pripustiť, že v prípade, že by navrhovateľ uniesol bremeno tvrdenia v smere označenia voľného miesta u odporcu s miestom výkonu práce v Humennom aj v inej organizačnej jednotke bolo by povinnosťou odporcu preukazovať splnenie ponukovej povinnosti v uvedenom rozsahu. Takáto procesná situácia však vzhľadom na neunesenie bremena tvrdenia navrhovateľa v danom prípade nenastala.
Pokiaľ navrhovateľ v návrhu na začatie konania žiadal, aby súd ako rovnako určil, že pracovný pomer medzi účastníkmi konania naďalej trvá, súdu s poukazom na predchádzajúci výrok rozsudku, ktorým
návrh navrhovateľa o určenie neplatnosti výpovede zamietol nezostávalo iné ako uvedený návrh rovnako zamietnuť.
Podľa § 79 ods. 1 citovaného Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
V súvislosti s uplatneným nárokom navrhovateľa je v nadväznosti na citované ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce potrebné zdôrazniť, že aj v prípade, ak by súd návrhu navrhovateľa pokiaľ ide o určenie neplatnosti výpovede vyhovel, navrhovaný výrok je nadbytočný, nakoľko určením neplatnosti výpovede pracovný pomer nezaniká a trvá ďalej. Ide o zákonný dôsledok neplatného právneho úkonu zamestnávateľa, ktorý nastáva automaticky, bez potreby jeho osobitného konštatovania vo výrokovej časti rozsudku súdu. Rovnako z ustanovení Zákonníka práce vyplýva ako jedna z povinností zamestnávateľa povinnosť prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za ňu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh (§ 47 ods. 1 Zákonníka práce), teda v súhrne povinnosť zamestnávateľa umožniť zamestnancovi pokračovať v práci tak akoby dôvody skončenia pracovného pomeru ani nenastali.
Keďže v predmetnej veci súd rozhodoval čiastočným rozsudkom, nepokryl celý rozsah návrhu navrhovateľa, o ktorom v časti požadovanej náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru, rozhodne až po právoplatnom skončení konania o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Rovnako súd rozhodne aj o náhrade trov konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že : a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na výkon exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z.z., ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.
V Bratislave, 9. apríla 2014
Mgr. Katarína Škultétyová sudkyňa