Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6S/277/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Mihalčinovej a členov senátu JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Pavla Naďa, v právnej veci žalobcu: PRESTÍŽ, s.r.o. Malá Tŕňa 153, zastúpený advokátom: JUDr. Pavol Gombos, Advokátska kancelária so sídlom Moldavská cesta č. 21/A, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky. Lazovná č. 63, Banská Bystrica, o p r e s k ú m a n i e zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1020501/1/1100875/2012 zo dňa 27. júla 2012, takto

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

Žalobca podanou žalobou žiadal, aby súd rozhodnutie žalovaného z 27.07.2012 č. 1020501/1/1100875/2012, ktorým podľa o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov v nadväznosti na o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov dodatočný platobný výmer Daňového úradu Košice č. 9813301/1/629402/2012/Maže zo dňa 26.03.2012, ktorým správca dane podľa v nadväznosti na a nepriznal nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2010 v sume 14.083,82 Eur daňovému subjektu PRESTÍŽ s.r.o., Malá Tŕňa 153, potvrdil.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že preskúmal spisový materiál a zistil tieto skutočnosti:

Finančné riaditeľstvo, odbor boja proti podvodom, oddelenie koordinácie vykonalo v dňoch 23.11.2010 až 22.03.2012 u daňového subjektu kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie august 2010, o výsledku ktorej vyhotovilo protokol č. 1020302/1/324652/2012 zo dňa 02.03.2012 a dodatok č. 1 k protokolu, ktoré boli prerokované a doručené 22.03.2012 v zmysle zákona o správe daní ().

Vykonanou kontrolou, predložených dokladov a účtovníctva zistil, že daňový subjekt si v zmysle § 49 ods. 2l písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH uplatnil za kontrolované zdaňovacie obdobie august 2010 právo na odpočítanie dane z prijatých faktúr od dodávateľa Z. N. - VENIKOM, Malá Tŕňa 125 za dodanie tovaru v celkovej fakturovanej sume 88.207,71 Eur, z toho základ dane 74.124,12 Eur a 19 % DPH 14.083,59 Eur. Konkrétne išlo k tieto faktúry:

- č. XXXXXX/VX, (interné č. f. U.) zo dňa 05.08.2010 za dodanie 16,59 m3 hranolov, foršní a dosiek v celkovej fakturovanej sume 2.526,99 Eur, z toho základ dane 2.123,52 Eur a 19 % DPH 403,47 Eur,

- č. XXXXXX/V, (interné č. f. U.) zo dňa 06.08.2010 za dodanie 156,50 m3 guľatiny smrek v celkovej fakturovanej sume 18.251,03 Eur, z toho základ dane 15.337,00 Eur a 19 % DPH 2.914,03 Eur,

- č. XXXXXX/V, (interné č. f. U.X) zo dňa 09.08.2010 za dodanie 158,30 m3 guľatiny smrek v celkovej fakturovanej sume 18.460,95 Eur, z toho základ dane 15.513,40 Eur a 19 % DPH 2.947,55 Eur,

- č. XXXXXX/V, (interné č. f. U.X) zo dňa 10.08.2010 za dodanie 153,60 m3 guľatiny smrek v celkovej fakturovanej sume 17.912,83 Eur, z toho základ dane 15.052,80 Eur a 19 % DPH 2.860,03 Eur,

- č. XXXXXX/V, (interné č. f. U.X) zo dňa 11.08.2010 za dodanie 113,00 m3 guľatiny smrek v celkovej fakturovanej sume 13.178,06 Eur, z toho základ dane 11.074,00 Eur a 19 % DPH 2.104,06 Eur,

- č. XXXXXX/V, (interné č. f. U.X) zo dňa 05.08.2010 za dodanie 153,30 m3 guľatiny smrek v celkovej fakturovanej sume 17.877,85 Eur, z toho základ dane 15.023,40 Eur a 19 % DPH 2.854,45 Eur.

Za účelom preverenia oprávnenosti nároku na odpočítanie dane nadobudnutého tovaru na základe uvedených dokladov daňovému subjektu bola zaslaná výzva č. I/332/18481/124311/2011/KarT z 23.11.2011, v ktorej správca dane žiadal daňový subjekt o predloženie dôkazných prostriedkov daňových dokladov a písomností nevyhnutných v súlade s § 29 ods. 2 zákona o správe daní za zdaňovacie obdobie augusta 2010. Uvedenú výzva daňový subjekt prevzal 01.12.2011, ale v stanovenej lehote 15 dní na výzvu nereagoval, na výzvu reagoval až podaním z 28.12.2011, ale žiadne relevantné doklady a dôkazy požadované vo výzve z 23.11.2011, ani žiadne iné doklady nepredložil, jeho vyjadrenie je všeobecného charakteru, z ktorého dôvodu nemá vplyv na zistenie uvedené v Protokole z kontroly. Vzhľadom k tomu, že daňový subjekt nepreukázal, že došlo k zdaniteľnému obchodu, nepreukázal, že nakúpil na základe uvedených dodávateľských faktúr v nich uvádzanú komoditu, všetky od dodávateľa Z. N. - VENIKOM Malá Tŕňa č. 125, nedoložil žiadne relevantné dôkazy o tom, že sa obchod deklarovaný uvedenými faktúrami uskutočnil, že tovar reálne nadobudol, že došlo k fyzickému dodaniu tovaru a tým aj nadobudnutia práva nakladať s tovarom ako vlastník, nepreukázal, že vznikla daňová povinnosť pri dodaní tovaru. Neexistujú žiadne doklady o preprave, či prekládke tovaru, nedoložil žiadne dôkazy, na ktoré bol vyzvaný správcom dane, nepodal vysvetlenie o uskutočnení zdaniteľných obchodov, čím bolo preukázané, že daňový subjekt porušil ustanovenie § 51 v nadväznosti na § 49 ods. 1 zákona o DPH tým, že si odpočítal daň z nákupu tovaru, pri ktorom nevznikla daňová povinnosť - nedošlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia a taktiež došlo k porušeniu ustanovenia § 49 ods. 2 zákona o DPH tým, že si odpočítal daň z tovarov, ktorý nepoužil na dodávky tovaru a služieb ako platiteľ. Odpočítaním dane z preverovaných faktúr platiteľ dane porušil § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH v nadväznosti na § 49 ods. 1 a § 19 ods. 1 zákona o DPH. Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, kedy kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. V zmysle § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov v daňovom konaní znáša daňový subjekt a správca dane je povinný posúdiť dôkazy a zistené skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, pričom pri hodnotení dôkazov postupuje podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov, t. j. hodnotí všetky dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo pri výkone daňovej kontroly a v celom daňovom konaní vyjde najavo (§ 2 ods. 2 zákona o správe daní).

K námietke, že relevantné doklady k daňovej kontrole predložil, bol opätovne vyzývaný na ich predloženie v čase, keď tieto doklady boli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní, resp. že mal štatutárny orgán splnomocniť na zastupovanie v tejto veci Advokátsku kanceláriu JUDr. Kolesár a partneri, ale z dôvodu smrti štatutárneho zástupcu splnomocnenca dňa 30.05.2011 došlo k ukončeniu

zastupovania. Uviedol, že daňovým subjektom správcovi dane boli predložené daňové doklady ako faktúry príjmové a výdavkové pokladničné doklady a účtovné doklady (Hlavná kniha analytickej evidencie za obdobie august 2010, zoznam prijatých faktúr za august 2010, zoznam DPH dokladov za august 2010), tieto doklady však preukazujú len formálnu stránku uplatneného práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Daňový subjekt, ktorý mal počas výkonu daňovej kontroly ustanoveného splnomocneného zástupcu, tento zástupca mohol robiť všetky úkony, na ktoré bol splnomocnený.

K námietke týkajúcej sa § 2 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov a v tomto ustanovení zakotvenej zásady proporcionality uviedol, že princíp proporcionality je normatívne zakotvený v článku 52 ods. 2 Charty základných práv EÚ a predstavuje jednu zo všeobecných právnych zásad, ktoré sú základom právneho poriadku EÚ. Je rešpektovaná v rozhodovacej praxi Súdneho dvora EÚ, ako aj Ústavného súdu SR, ktorý v náleze č. PI.ÚS SR 3/00 poskytol výklad tejto zásady:

„Tento princíp predovšetkým znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom a použitými prostriedkami. V týchto súvislostiach cieľ (účel) sledovaný štátom smie byť sledovaný, prostriedky, ktoré štát použije, smú byť použité, použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je vhodné, použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je potrebné a nevyhnutné. Kritérium alebo princíp vhodnosti znamená, že stav, ktorý štát vytvorí zásahom a stav, v ktorom treba sledovaný cieľ vidieť ako uskutočnený sa nachádzajú vo vzájomnej súvislosti - cieľ musí byť v súlade s prostriedkom. Nevyhnutnosť znamená, že neexistuje iný stav, ktorý štát bez veľkej námahy môže rovnako vytvoriť, ktorý občana zaťažuje menej a ktorý súvisí so stavom, v ktorom treba sledovaný účel pokladať za uskutočnený“. Podstatu tejto zásady zovšeobecnil Ústavný súd SR aj v Náleze PL. ÚS SR 6/07.

K námietke, že ťažiskovým dôkazom na podklade ktorého daňový orgán nezákonným spôsobom postupoval voči daňovému subjektu a vydal predmetný dodatočný platobný výmer je totožnosť osoby, ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia uviedol, že k nepriznaniu nadmerného odpočtu nedošlo z dôvodu personálneho prepojenia konateľa, resp. spoločníka v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočňovaniu zdaniteľného plnenia, ale z dôvodu nepreukázania uskutočnenia zdaniteľných plnení daňovým orgánom. Správca dane vykonaným šetrením dospel k zisteniu, že Z. N. bol oprávnený konať za dodávateľské, ako aj odberateľské spoločnosti. Pri uzatváraní dodávateľskej a odberateľskej zmluvy, či už písomne alebo ústne medzi spoločnosťami personálne prepojených s jeho osobou vystupoval ako oprávnená osoba na strane dodávateľa i odberateľa, platby za tovar a služby boli uskutočňované vždy v hotovosti, tovar bol deklarovaný na faktúrach, mnohokrát neopustil sklady spoločnosti, zmenil iba vlastníka. Z. N., ktorý konal aj za ďalšie obchodné spoločnosti a vykonával v týchto spoločnostiach aj všetky činnosti súvisiace s obchodnoekonomickými a organizačno-výrobnými aktivitami, sám vo vyjadrení uviedol, že bol v celom reťazci svojich obchodných spoločností nezastupiteľný, ku všetkým preverovaným spoločnostiam mohol iba on podať vyjadrenie a predkladať dôkazné prostriedky ku kontrole. Daňové orgány neupierajú kontrolovanému daňovému subjektu možnosť vykonávať podnikateľskú činnosť aj takouto formou, ale je nutné zabezpečiť, aby každá spoločnosť, ktorá je samostatnou účtovnou jednotkou, ako taká má svoje práva aj povinností, si tieto aj plnila. Správca dane nezaťažoval kontrolovaný daňový subjekt viac ako bolo nevyhnutné pre správny úkon daňovej kontroly, cieľom ktorej bolo úplne zistiť skutkový stav a správnu výšku dane.

K námietke o nesprávnej aplikácii o DPH tak, ako to urobil správca dane, podľa ktorej z rozsudku ESD C-454 vyplýva, že fiktívne dodávky nie je možné považovať za dodávky podliehajúce dani a z uvedeného dôvodu na fiktívne dodávky nie je možné aplikovať ustanovenie zákona o DPH. Uviedol, že Článok 203 Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty stanovuje, že daň z pridanej hodnoty platí každá osoba, ktorá uvedie túto daň na faktúre. Uvedené je premietnuté do o DPH do ustanovenia citovaného zákona, v zmysle ktorého každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň a do ustanovenia citovaného zákona, podľa ktorého ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane, ako je povinný platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane. Ustanovenie v súlade s platnou Smernicou Rady 2006/112/ES hovorí o faktúre,

alebo o inom doklade o predaji, nevynímajúc faktúry, ktorých predmet fakturácie neodráža skutočnosť. Poukázal na skutočnosť, že ak by daňový subjekt vystavil odberateľské faktúry, na ktorých bez toho, aby dodal fakturovaný tovar, uviedol daň z pridanej hodnoty, tieto odovzdal odberateľom, ktorým umožnil uplatniť si odpočítanie dane z týchto faktúr. Správca dane by teda v zmysle rozsudku ESD C-454/98 mohol daňovým subjektom priznanú daň z pridanej hodnoty v daňovom priznaní opraviť len vtedy, ak by daňový subjekt v dostatočnom čase, t. j. do uplatnenia odpočítania dane odberateľom eliminoval riziko strany na daňových príjmoch štátu. Tým by bol zachovaný princíp neutratity dane z pridanej hodnoty.

K námietke o tzv. nesprávnych zisteniach správcu dane uviedol, že zistenia správcu dane považuje za správne, vychádzajúce z objektívne zisteného skutkového stavu veci dokazujúceho, že kontrolovaný daňový subjekt nemal v kontrolovanom zdaňovacom období, ale ani v obdobiach tomuto obdobiu predchádzajúcich a ani v obdobiach po tomto období nasledujúcich, žiadne režijné náklady preukazujúce akýkoľvek výkon ekonomickej činnosti deklarovaných obratov. Daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Pri bezodplatnom dodaní tovaru je základom dane cena, za ktorú bol tovar nadobudnutý vrátane nákladov súvisiacich s rozhodnutím a ak bol tovar vytvorený vlastnou činnosťou, základom dane sú náklady na vytvorenie tovaru vlastnou činnosťou. Daňový subjekt v priebehu daňovej kontroly, ani na jeho výzvu nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by takéto náklady preukazovali.

K námietke, kde poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EX z 21.02.2006 vo veci C-255/02 „Halifax plc“ uviedol, že ide o neopodstatnené tvrdenie, že hlavným cieľom správcu dane malo byť získanie daňovej výhody pre daňový subjekt bez toho, aby mal reálnu možnosť brániť sa voči týmto tvrdeniam, lebo v dodatočnom platobnom výmere na žiadnom mieste sa nepojednáva o daňovej výhode. Naopak daňovému subjektu bola zaslaná výzva na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie, ktorú možnosť daňový subjekt nevyužil. Nesplnil si ani povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 15 ods. 6 písm. d) a e) zákona o správe daní, keď nereagoval na písomnú výzvu na predloženie dokladov a dôkazných prostriedkov.

K námietke týkajúcej sa vyslovenia viny, o čom nie je oprávnený rozhodovať správca dane uviedol, že správca dane v dodatočnom platobnom výmere nevyslovil názor a rozhodnutia úsudkov o vine a treste daňového subjektu, ale iba vyhodnotil vykonané dokazovanie, ktoré vykonal.

K námietke týkajúcej sa hodnotenia dôkazov a nedostatočne zisteného skutkového stavu uviedol, že dôkazné bremeno v daňovom konaní je na daňovom subjekte a daňový subjekt nevyužil svoju možnosť predkladať dôkazy, pričom zadovážené dôkazy boli hodnotené zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pričom hodnotením dôkazov musí zabezpečiť objektívne, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu veci.

K námietke poukazujúcej na eurokonformný výklad v súlade s komunitárnym právom, ako aj na porušenie Šiestej smernice (od 01.01.2007 nahradenej smernicou Rady 2006/112/ES) a procesných postupov podľa zákona o správe daní daňovými orgánmi a s poukázaním na odporučenie výboru ministrov Rady Európy (80)2 z 11.03.1980 a Rezolúciu ministrov Rady Európy (77)3 1 odvolací orgán uviedol, že napadnutý dodatočný platobný výmer sa v časti odôvodnenie opiera o dôkazy, ktoré boli daňovým subjektom predložené, resp. poskytnuté ku kontrole a o dôkazy získané správcom dane vlastnou vyhľadávacou činnosťou bez súčinnosti daňového subjektu za účelom preverenia podmienok vykonávania ekonomickej činnosti kontrolovaného daňového subjektu. Má za to, že napadnuté rozhodnutie má presvedčivo a dostatočne štruktúrované odôvodnenie, v ktorom sú uvedené všetky dôkazy, skutkový stav, dôvody a úvahy správcu dane, na základe ktorých pristúpil k nepriznaniu nadmerného odpočtu. Takéto rozhodnutie spĺňa podmienky v zmysle § 30 ods. 3 zákona o správe daní, preto nemôže byť nepreskúmateľné a nie je možné ho považovať za rozhodnutie svojvoľné.

Žalobca vo včas podanej žalobe žiadal, aby súd rozhodnutie žalovaného z 27.07.2012 č. 1020501/1/1100875/2012, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správcu dane zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania.

Žalovaný sa v celom rozsahu stotožnil so závermi správcu dane a podľa jeho názoru je jednoznačne preukázané, že rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane sú nezákonné, z toho dôvodu ich napáda v súlade s ustanovením 249 v celom rozsahu. Poukázal na to, že rozhodnutia nie sú dostatočne odôvodnené, z ktorého dôvodu sú nepreskúmateľné preto, že nemajú náležitostí, ktoré vyžaduje ustanovenie , a . Daňový úrad dospel v prípade žalobcu ako daňového subjektu i ďalších daňových subjektov prepojených personálne s Z. N. k záveru, že reálnosť uskutočnených obchodov zo strany daňových subjektov prepojených Z. N. je potrebné preukazovať ďalšími účtovnými dokladmi, bez reálnej výpovednej lehoty. Ťažiskovým a jediným dôkazom, na ktorom postavil správca dane svoje rozhodnutie je totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia. Skutočnosť, že medzi spoločnosťami existuje personálne prepojenie nie je sama o sebe spôsobilá mať výpovednú hodnotu vo vzťahu k uskutočneniu/neuskutočneniu akéhokoľvek plnenia. Argumentáciu personálnou účasťou akejkoľvek osoby, v akejkoľvek spoločnosti - spoločnostiam nie je možné dávať do priamej, ani nepriamej súvislosti s uskutočnením zdaniteľného plnenia, pretože toto je preukázateľné len z iných skutočností.

Podľa každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nie je možné nútiť a konať niečo, čo zákon neukladá. Tým, že Z. N. založil viacero obchodných spoločností, neporušil žiadne zákonné ustanovenie, naopak využil právo slobodne podnikať.

Účelom daňovej kontroly v zmysle nie je, aby štátne orgány postupovali tak, aby úmyselne vytvorili stav, za ktorého si v danom prípade žalobca nemohol riadne plniť svoje povinnosti, ale zistiť čo najúplnejšie skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane.

Aktivity žalobcu, ako i ďalších spoločností nemožno označiť za fiktívne, ide o obchodné spoločnosti, ktoré vytvárajú reálne hodnoty a túto skutočnosť nemôže správca dane opomenúť, keďže tieto spoločnosti boli opakovane medializované. Podnikateľské subjekty v podstate fungovali vo forme blízkej holdingu, ktorý spojuje výhody veľkých podnikov s výhodami podnikov menších jednotiek holdingu. Z faktu že neúčtoval prevádzkovú réžiu a nemal zamestnancov, prípadne nemal vlastné skladovacie priestory, nie je možné automaticky vyvodiť, že uskutočnené zdaniteľné obchody neboli reálne. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora ES z 21.02.2006 vo veci C-255/02 „Halifax plc“, z obsahu ktorého je zrejmé, že preukázanie zneužitia na jednej strane vylučuje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanových v príslušných ustanoveniach Šiestej smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Totiž musí z celku objektívnych prvkov vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu.

Vzniesol výhrady aj k úvahám žalovaného o skutočnosti, že Z. N. ako bývalý konateľ a spoločník daňového subjektu, ako aj iných spoločností uzatváral zmluvy sám so sebou, fakturoval sám sebe a platil sám sebe. Bol si vedomý skutočnosti, že pri takom veľkom rozsahu podnikateľskej činnosti, ktorá bola vykonávaná spoločnosťami personálne prepojenými Z. N., nie je vylúčená možnosť vzniku drobných nedostatkov, ako je absencia niektorých dokladov alebo neuskutočnenie niektorých ďalších úkonov, ale za takéto pochybenia podľa neho mu mohla byť uložená sankcia za porušenie právnych predpisov. Nakúpil tovar, ktorý korešponduje s predmetom činnosti, podľa živnostenského oprávnenia nadobudol vlastnícke právo k tovaru v súlade s príslušnými ustanoveniami , jeho prevzatím od predávajúceho. Spoločnosť nemala žiadne náklady s prepravou tovaru, nakoľko dopravu tovaru zabezpečoval predávajúci a ide o bežný spôsob dojednania bežných obchodných podmienok, ktoré sú upravené aj v .

Poukázal na to, že správca dane nedostatočne zistil skutkový stav veci, zistené skutočnosti nedostatočne, resp. vôbec nevyhodnotil v ich vzájomnej súvislosti, teda rozhodnutia správnych orgánov neboli vydané v súlade s . Odôvodnenie rozhodnutí nemá prepísané náležitosti, ktoré vyžaduje zákon o správe daní a poplatkov, a preto takéto rozhodnutie nie je preskúmateľné.

V závere poznamenal, že z objektívnych príčin nemohol väčšinu dôkazov žiadať priamo zo spisu daňového úradu a predložiť ich spolu so žalobou.

Žiadal, aby súd v súlade s ustanovením uznesením odložil vykonateľnosť rozhodnutia žalovaného, ako aj správcu dane.

Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť. K námietkam, ktoré žalobca uviedol v žalobe, ktoré sú aj obsahom podaného odvolania proti dodatočnému platobnému výmeru zaujal rovnaké stanovisko, ako uviedol v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia.

Súd v konaní podľa 247 a nasl. bez nariadenia pojednávania, za splnenia podmienok stanovených v preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, oboznámil sa s obsahom žaloby, písomným vyjadrením žalovaného, pripojeným administratívnym spisom žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Z pripojených administratívnych spisov ako správcu dane, tak aj žalovaného napokon je to uvedené aj v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí súd zistil, že žalobca ako daňový subjekt si v zmysle v nadväznosti na zákona o DPH () uplatnil za kontrolované zdaňovacie obdobie august 2010 právo na odpočítanie dane z prijatých faktúr od dodávateľa Z. N. - VENIKOM, Malá Tŕňa 125. Ide o faktúry:

- XXXXXX/VX, (interné č. f. U.) zo dňa 05.08.2010 za dodanie 16,59 m3 hranolov, foršní a dosiek v celkovej fakturovanej sume 2.526,99 Eur, z toho základ dane 2.123,52 Eur a 19 % DPH 403,47 Eur,

- č. XXXXXX/V, (interné č. f. U.) zo dňa 06.08.2010 za dodanie 156,50 m3 guľatiny smrek v celkovej fakturovanej sume 18.251,03 Eur, z toho základ dane 15.337,00 Eur a 19 % DPH 2.914,03 Eur,

- č. XXXXXX/V, (interné č. f. U.X) zo dňa 09.08.2010 za dodanie 158,30 m3 guľatiny smrek v celkovej fakturovanej sume 18.460,95 Eur, z toho základ dane 15.513,40 Eur a 19 % DPH 2.947,55 Eur,

- č. XXXXXX/V, (interné č. f. U.X) zo dňa 10.08.2010 za dodanie 153,60 m3 guľatiny smrek v celkovej fakturovanej sume 17.912,83 Eur, z toho základ dane 15.052,80 Eur a 19 % DPH 2.860,03 Eur,

- č. XXXXXX/V, (interné č. f. U.X) zo dňa 11.08.2010 za dodanie 113,00 m3 guľatiny smrek v celkovej fakturovanej sume 13.178,06 Eur, z toho základ dane 11.074,00 Eur a 19 % DPH 2.104,06 Eur,

- č. XXXXXX/V, (interné č. f. U.X) zo dňa 05.08.2010 za dodanie 153,30 m3 guľatiny smrek v celkovej fakturovanej sume 17.877,85 Eur, z toho základ dane 15.023,40 Eur a 19 % DPH 2.854,45 Eur, t. j. za dodanie tovaru v celkovej fakturovanej sume 88.207,71 Eur, z toho základ dane 74.124,12 Eur a 19 % DPH 14.083,59 Eur.

Uvedené skutočnosti boli zistené vykonanou daňovou kontrolou od 23.11.2010 do 22.03.2012 o výsledku ktorej bol vyhotovený Protokol č. 1020302/1/324652/2012 z 02.03.2012 a dodatok č. 1 k Protokolu. Protokol bol žalobcovi zaslaný, aby sa k nemu vyjadril a bol stanovený deň na jeho prerokovanie 22.03.2012.

Výzvou č. I/332/18481/124311/2011/KarT z 23.11.2011 žalobca bol vyzvaný na predloženie dôkazných prostriedkov daňových dokladov a písomností nevyhnutných v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov pre preukázanie oprávnenosti nároku na odpočítanie dane uplatneného v predloženom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie august 2010. Výzvu splnomocnený zástupca žalobcu prevzal 01.12.2011, ale v stanovenej lehote 15 dní na výzvu nereagoval. Žalobca zaslal odpoveď na výzvu listom z 28.12.2011, v ktorej uviedol: „Daňový subjekt napriek vynaloženiu úsilia nevie z objektívnych, ním nezávidených skutočnosti splniť výzvu daňového úradu a predložiť požadované doklady.“ Ďalej uviedol, že podľa jeho vedomosti požadované dôkazy boli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní a do

dnešného dňa napriek výzve mu neboli vrátené. Podľa jeho informácií, správca dane má vedomosti o tom, že daňové doklady mu boli zaistené.

V dňoch 19.07.2011 a 20.07.2011 sa dostavili zamestnanci Daňového úradu SR na Prezídium Policajného zboru, Úrad boja proti korupcii, odbor boja proti korupcii Východ, Rastislavova 69, Košice za účelom nahliadnutia do zaistených účtovných dokladov, o čom bola spísaná aj zápisnica vyšetrovateľom dňa 20.07.2011. Nahliadnutím do spisov zaistených orgánmi činnými v trestnom konaní zistili, že za spoločnosť PRESTÍŽ s.r.o. sa v zaistených dokladoch žiadne relevantné doklady preukazujúce reálne dodanie tovarov za zdaňovacie obdobie august 2010 nenachádzajú.

Požadované doklady a dôkazy preukazajúce reálne dodanie tovarov a informácie k účtovným a daňovým dokladom daňový subjekt nepredložil daňovej kontrole, neoznámil správcovi dane dôvody, pre ktoré nebolo možné dôkazy a informácie doručiť, nepožiadal o predĺženie lehoty na predloženie dôkazov a informácií, nepokúsil sa žiadnym spôsobom skontaktovať so správcom dane.

Podľa v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi, a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.

Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Podľa daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona alebo kontrola použitia tovaru oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov.

Podľa dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie.

Podľa ods. 2 uvedeného ustanovenia správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa ods. 8 uvedeného ustanovenia daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktorý je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť správnosti alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa (zákon o DPH) právo odpočíta daň z tovarov alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa ods. 2 uvedeného ustanovenia platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods. 3 a 7.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 1 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Podľa § 69 ods. 1 zákona o DPH platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku je povinný platiť daň.

V zmysle § 71 ods. 1, 6 zákona o DPH pri každom dodaní tovaru a dodaním služby v tuzemsku pre zdaniteľnú osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, je platiteľ povinný vyhotoviť faktúru. Ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane ako je povinný platiť, podľa tohto zákona je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.

Súd na námietku žalobcu o nedostatočnom zistení skutkového stavu, resp. neposkytnutie mu priestoru, aby mohol predložiť relevantné dôkazy z vykonávanej daňovej kontroly poukazuje na ustanovenie a , z ktorých vyplýva pre žalobcu ako kontrolovaný daňový subjekt povinnosť umožniť vykonanie daňovej kontroly a predloženie všetkých dôkazov, ku ktorým je vyzvaný, resp. ktoré je povinný predkladať. Žalobcovi na začiatku daňovej kontroly bola zaslaná písomná výzva z 23.11.2011 č. I/332/18481/124311/2011/KarT, aby predložil dôkazné prostriedky preukazujúce dodanie tovaru od dodávateľa Z. N. - VENIKOM s uvedením, o ktoré konkrétne faktúry sa jedná za účelom preukázania a preverenia oprávnenosti nároku na odpočítanie dane v predloženom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie august 2010, k čomu bola stanovená 15 dňová lehota. Žalobca napriek tomu, že výzvu prevzal 01.12.2011, resp. jeho splnomocnený zástupca, v stanovenej 15 dňovej lehote neposkytol žiadnu odpoveď, odpoveď zaslal až podaním z 28.12.2011, z obsahu ktorej vyplýva, že splniť výzvu a predložiť požadované doklady nemôže z dôvodu, že tieto boli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní. Zamestnanci správcu dane samy zisťovali u orgánov činných v trestnom konaní, či majú medzi zaistenými dokladmi aj doklady týkajúce sa sporných faktúr, pričom zistili, že žiadne dôkazy ohľadne sporných faktúr zaistené neboli.

Dôkazné bremeno, ako to vyplýva z citovaného ustanovenia § 29 ods. 8 zákona o správne daní a poplatkov v daňovom konaní znáša daňový subjekt, keďže žalobca okrem faktúr, ktoré boli predložené správcovi dane iné dôkazy nepredložil, nezaslal žiadne vyjadrenie, vysvetlenie, teda nereagoval na výzvu správcu dane zo dňa 23.11.2011. Sám žalobca si nesplnil svoju povinnosť, ktorá pre neho vyplýva zo zákona o správe daní a poplatkov, preto z jeho strany nie je dôvodné namietať o nedostatočnom zistení skutkového stavu správcom dane. V tejto súvislosti nie je dôvodné tvrdenie žalobcu, že zaistené doklady neboli vydané orgánmi činnými v správnom konaní, ani súčasnej konateľke M. C., pretože ako zistili zamestnanci správcu dane, žiadne doklady v súvislosti s faktúrami, ktoré mali byť podkladom na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, zaistené neboli. Taktiež nie je dôvodná námietka, že si žalobca zvolil právneho zástupcu advokáta, ktorý v priebehu konania zomrel, teda došlo k zániku zastupovania, nakoľko je vecou vzťahu medzi zástupcom a zastúpeným ako spolupracujú, napokon ani žiadnym spôsobom žalobca nepreukázal, aby nejaké dôkazy v súvislosti s preskúmavaným konaním bol odovzdal právnemu zástupcovi. K námietke žalobcu, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného nemá náležitosti stanovené v a a v treba uviesť, že preskúmavané rozhodnutie má náležitosti stanovené v zákona, podľa ktorého rozhodnutie je platné, len ak je riadnym spôsobom doručené alebo oznámené, pričom v danom prípade rozhodnutie žalovaného bolo riadne doručené vtedajšej jeho právnej zástupkyni JUDr. Martine Gombosovej, ktorá ho prevzala 02.08.2012. Odôvodnenie rozhodnutia má náležitosti, ktoré vyžaduje zákona, lebo je v ňom stručne uvedené aký bol zistený skutkový stav, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, aké úvahy žalovaný použil pri hodnotení dôkazov a aj podľa ktorých právnych predpisov rozhodol. Tiež odôvodnenie rozhodnutia žalovaného zodpovedá aj ustanoveniu zákona o správe daní a

poplatkov, pretože v odôvodnení sa vysporiadal so všetkými námietkami, ktoré boli vznesené vo včas podanom odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru. Z uvedených dôvodov tieto námietky súd považuje za nedôvodné.

Podľa názoru súdu nie je opodstatnená ani námietka, že ťažiskovým a vlastne jediným dôkazom, na ktorom je postavené rozhodnutie ako správcu dane, tak aj žalovaného je totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočňovaniu zdaniteľného plnenia a to Z. N.. Správca dane, ako to vyplýva z obsahu pripojených administratívnych spisov vykonal šetrenie na základe ktorého zistil, že Z. N. bol oprávnený konať za dodávateľské ako aj odberateľské spoločnosti. Pri uzatváraní dodávateľských a odberateľských zmlúv, či už formou písomnou alebo ústnou medzi spoločnosťami personálne prepojenými jeho osobou vystupoval ako oprávnená osoba na strane dodávateľa i odberateľa. Platby za tovar a služby boli uskutočňované v hotovosti, sám dojednával ceny, sám vystavoval pokladničné doklady, príjmové aj výdavkové a pod.. Sám uviedol, že v spoločnostiach kde bol konateľom alebo spoločníkom sám vykonával v týchto spoločnostiach všetky činnosti súvisiace s obchodnoekonomickými a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností. V celom reťazci svojich odchodných spoločností bol nezastupiteľný a ku všetkým preverovaným skutočnostiam sa mohol iba on vyjadrovať, predkladať dôkazné prostriedky ku kontrole. K nepriznaniu nadmerného odpočtu nedošlo z dôvodu personálneho prepojenia konateľa, resp. spoločníka v spoločnostiach jednou osobu Z. N., medzi ktorými došlo k údajnému uskutočneniu zdaniteľného plnenia, ale z dôvodu, že daňovou kontrolou nebolo mu uznané odpočítanie z dane z dodávateľských faktúr od dodávateľa tak, ako je to uvedené v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia, ktorých úhradu žalobca deklaroval platbou v hotovosti predložením výdavkových pokladničných dokladov. Odpočítanie dane nebolo uznané z dôvodu, že v zmysle § 49 ods. 1, 2 písm. a) v nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona o DPH k uskutočneniu predmetných zdaniteľných obchodov deklarovaných uvedenými dodávateľskými faktúrami nedošlo. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že tovar deklarovaný dodávateľskými faktúrami mu bol aj reálne dodaný, t. j. nepreukázal, že tovar deklarovaný aj prijal. Pre reálne uskutočnenie dodávky tovaru nestačí ani to, ak tovar, ktorý je predmetom dodania korešponduje s predmetom činnosti podľa živnostenského oprávnenia, ale tak, ako už bolo viackrát uvedené, je potrebné preukázať, že došlo k reálnemu uskutočneniu daného obchodu, teda aj dodania tovaru, nielen po formálnej stránke, teda predložením dodávateľskej faktúry od dodávateľa.

K námietke žalobcu kde tvrdí, že aktivity žalobcu a ďalších spoločností nemožno označiť za fiktívne treba uviesť, že správca dane zachytil celý tok dodávok za dlhšie obdobie, ktoré preukazuje nereálnosť deklarovaných plnení. Spoločnosti, ktoré boli personálne prepojené osobou Z. N. pri vzájomných deklarovaných dodávkach tovaru vytvárali síce dojem ekonomickej činnosti, ktorá sa pri posudzovaní vzťahu dodávateľ - odberateľ javí ako skutočná. Pri zohľadnení celej štruktúry vzťahov v skutočnosti išlo len o fiktívnu ekonomickú činnosť bez reálneho podkladu. Pri vyhodnocovaní jednotlivých dôkazov a v ich vzájomnej súvislosti s prihliadnutím na zákon o DPH, ale aj na záver rozsudku Súdneho dvora ES z 21.02.2006 vo veci C-255/02 „Halifax plc“ podľa názoru súdu žalovaný správne konštatuje, že v danom prípade hlavným cieľom deklarovaných zdaniteľných obchodov bolo v reťazci viacerých spoločnosti deklarovať umelo vytvorené zdaniteľné obchody s cieľom odčerpania finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu formou nadmerných odpočtov, teda hlavným cieľom deklarovaných obchodných aktivít bolo získať daňovú výhodu. Preto nie je opodstatnená námietka, že by správne orgány neprihliadali na uvedené rozhodnutie.

K námietke žalobcu, že podnikateľské subjektu personálne prepojené osobou Z. N. fungovali vo forme blízkej holdingu, ktorý spojuje výhody veľkých podnikov, s výhodami podnikov menších jednotiek holdingu. Súd poukazuje na to, že daňové subjekty prepojené osobou Z. N. obchodovali iba medzi sebou navzájom, konečný príjemca nebol zistený, ba práve naopak bolo zistené, že obchodovaný tovar neustále zostával v obehu v rôznych schémach vo vnútri spoločnosti, za ktoré ako bolo zistené je vedená spoločná evidencia tovarového toku a tento tovar nie je umiestňovaní na trh, takže charakteristiky holdingu pre tieto spoločnosti nemajú význam. Aj v holdingu jednotlivé spoločnosti musia viesť samostatné účtovníctvo a tiež jednotlivé vzťahy medzi spoločnosťami musia byť zaznamenávané aj v účtovníctve. Účtovné jednotky sú povinné zostavovať aj individuálnu účtovnú závierku. Ak mali tieto spoločnosti fungovať vo forme blízkej holdingu, potom by nemal význam tok tovaru iba medzi

jednotlivými spoločnosťami v rámci jedného miesta, bez vstupu do obchodných transakcií ďalších osôb a spoločností.

Námietka žalobcu uvedená v závere žaloby, že správca dane pri posudzovaní vzniku nároku na odpočítanie dane podľa § 49 v nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona o DPH nedostatočne zistil skutkový stav veci a zistené skutočnosti nedostatočne, resp. vôbec nevyhodnotil, z ktorého dôvodu rozhodnutie správcu dane, ako aj žalovaného je nepreskúmateľné, súd nepovažuje za dôvodné, pretože vypracované rozhodnutie ako správcom dane dodatočný platobný výmer, tak aj žalovaného spĺňa zákonom stanovené podmienky rozhodnutia v zmysle § 30 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov. V odôvodnení rozhodnutí správnych orgánov je uvedené aké bolo vykonané dokazovanie a šetrenie v zmysle § 2 zákona o správe daní a poplatkov, že žalobca nespolupracoval so správcom dane, na výzvu, ktorá mu bola zaslaná nepredložil dôkazy, nepodal vyjadrenia, vysvetlenia, správca dane sám vykonal zistenia sporných skutočnosti a vykonané dôkazy boli správnymi orgánmi hodnotené podľa ich úvahy, každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Výrok rozhodnutí správnych orgánov je napokon aj logickým záverom, ktorý vyplýva z vykonaného dokazovania a jeho hodnotenia.

Súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že rozhodnutia a postup správneho orgánu v medziach žaloby je v súlade so zákonom, a preto žalobu podľa zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa tak, že žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov konania, lebo v konaní úspešný nebol.

Toto rozhodnutie senát krajského súdu prijal v pomere hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne, v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.