Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cob/79/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice Michalkovej a členov senátu Mgr. Sone Pekarčíkovej a JUDr. Andrey Haitovej, v právnej veci navrhovateľa: T.. Z. U., Š. X, B. Z., N.: XX XXX XXX, zast. JUDr. Zuzanou Lapárovou, advokátkou, Forgáchova bašta 7, Nové Zámky, proti odporcovi: Dôvera zdravotná poisťovňa, a. s., Einsteinova 25, Bratislava, IČO: 35 942 436, o zaplatenie 50.996,39 Eur s prísl., o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12. 11. 2012 č. k. -232 takto

rozhodol:

Krajský súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12. 11. 2012 č. k. -232 v napadnutej zaväzujúcej časti m e n í tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 50.995,44 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti návrh z a m i e t a .

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa konanie v časti istiny 0,94 Eur s 12 % ročným úrokom z omeškania od 05. 03. 2004 do zaplatenia zastavil. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 50.995,44 Eur s 12 % ročným úrokom z omeškania od 05. 03. 2004 do zaplatenia a súčasne ho zaviazal i k náhrade trov právneho zastúpenia. V zastavenej časti o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že navrhovateľ sa návrhom zo dňa 08. 03. 2004 domáhal voči odporcovi Chemická zdravotná poisťovňa Apollo zaplatenia sumy 50.996,39 Eur s prísl. titulom zaplatenia faktúr za poskytnutú zdravotnú starostlivosť poistencom odporcu. V priebehu konania bol odporca Chemická zdravotná poisťovňa Apollo vymazaný z obchodného registra dňom 31. 01. 2006 z dôvodu transformácie na spoločnosť APOLLO zdravotná poisťovňa, a. s., Bratislava, ktorá následne zmenila obchodné meno a sídlo na Dôvera zdravotná poisťovňa, a. s. Súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 12. 03. 2007 č. k. -59 návrh zamietol z dôvodu premlčania a odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 03. 07. 2007 potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I ako vecne správny a odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Ústavný súd SR nálezom zo dňa 19. 06. 2008 č. k. -25 rozhodol, že základné právo T.. Z. U. na súdnu ochranu bolo porušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 03. 07. 2007 sp. zn. a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že sa zaoberal len dôvodom, pre ktorý všeobecné súdy považovali záväzkový právny vzťah vzniknutý na základe vyššie uvedenej dohody ako občianskoprávny, na ktorý bolo potrebné aplikovať predpisy občianskeho práva, vrátane premlčacej lehoty podľa ust. Obč. zák. Uviedol, že je nevysvetliteľný záver odvolacieho súdu o tom, že účastníci zmluvy si podriadili svoje vzťahy pod ustanovenia . Uzavrel preto, že všeobecné súdy rozhodli v

danej veci celkom formalisticky, svojvoľne a arbitrárne bez toho, aby mal ich výrok rozumný základ v obsahu spisu. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 18. 02. 2009 č. k. -127 zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12. 03. 2007 č. k. -59 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uvedeného rozhodnutia uviedol, že odvolací súd sa zaoberal otázkou, či vzťah medzi účastníkmi konania je potrebné podriadiť ustanoveniam Občianskeho alebo a či nárok uplatnený návrhom v nadväznosti na to premlčaný je alebo nie je. Odvolací súd bol toho názoru, že odporca pri uhrádzaní zdravotnej starostlivosti je poskytovateľom tejto starostlivosti a zabezpečoval verejné potreby v oblasti výkonu zdravotného poistenia a tým de facto zabezpečoval verejné potreby v oblasti poskytovania zdravotnej starostlivosti. Odvolací súd vyslovil názor, že v súlade s ust. Obch. zák. sa vzťahy medzi účastníkmi konania riadia ustanoveniami vrátane premlčacích lehôt ( Obch. zák.). V ďalšom konaní súd prvého stupňa vykonal v predmetnej veci dokazovanie a dospel k záveru, že medzi účastníkmi bolo v konaní preukázané, že bola platne uzavretá zmluva o poskytovaní a úhrade zdravotnej starostlivosti dňa 29. 07. 1997 v znení dodatku č. 1 zo dňa 07. 06. 1999. Taktiež mal súd prvého stupňa v konaní za preukázané, že navrhovateľ na základe tejto uzavretej zmluvy poskytol poistencom odporcu zdravotnú starostlivosť v odbore klinická onkológia a to v rozsahu fakturovaných zdravotných výkonov faktúrami č. 01/00 až 12/00. Odporca faktúry navrhovateľa nad rámec dohodnutý v zmluve (160.000,- Sk) a vo výške požadovanej navrhovateľom v návrhu, navrhovateľovi neuhradil. Navrhovateľ za obdobie január až december vystavil odporcovi 12 faktúr v celkovej sume 3.522.422,11 Sk, pričom prvá faktúra č. 1/2000 za január 2000 bola vystavená dňa 07. 02. 2000 s lehotou splatnosti 30 dní a posledná faktúra bola vystavená za december 2000 dňa 09. 01. 2001 s lehotou splatnosti 30 dní. Navrhovateľ si mohol uplatniť svoje právo po prvýkrát u každej faktúry deň nasledujúci po vzniku splatnosti faktúry, t. j. pri prvej faktúre č. 01/2000 dňom 08. 03. 2000, kedy mu začala plynúť štvorročná premlčacia doba, ktorá skončila dňom 08. 03. 2004. Všetky ostatné faktúry boli vystavené a splatné po tejto faktúre v nasledujúcich mesiacoch roku 2000. Žaloba bola podaná navrhovateľom poštou dňa 06. 03. 2004, t. j. v štvorročnej premlčacej dobe a teda námietka odporcu ohľadne premlčania je nedôvodná. Čo sa týka poskytovania zdravotnej starostlivosti navrhovateľom pre poistencov odporcu, navrhovateľ predložil súdu za celý rok 2000 rozsah poskytnutých výkonov s konkrétnym menom poistenca a uvedenou diagnózou. V konaní nebolo preukázané, že navrhovateľ fakturované zdravotné výkony pacientom odporcu neposkytol, pričom súd vychádzal z dokazovania v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Komárno č. j. . Čo sa týka rozsahu úhrady zdravotných výkonov, nad rozsah dohodnutý v zmluve (160.000,- Sk) v čase uzavretia zmluvy a poskytnutia zdravotnej starostlivosti nedefinoval nevyhnutnú a neodkladnú zdravotnú starostlivosť poskytnutú zmluvným zdravotníckym zariadením nad rámec zmluvných dojednaní. Ako však vyplýva z listu Ministerstva zdravotníctva SR z 09. 02. 1998 (č. l. 136) poskytovanie preventívno-liečebnej starostlivosti u onkologických pacientov charakterizuje ako akútne a neodkladné poskytovanie zdravotnej starostlivosti a každé omeškanie poskytnutia liečby považuje za zanedbanie povinnosti každého, kto je povinný zabezpečiť príslušnú diagnostiku a liečbu nádorových ochorení. Navrhovateľ bol poskytovateľom zdravotníckej starostlivosti v odbore klinická onkológia, to znamená, že zo strany navrhovateľa sa jednalo o nevyhnutnú a neodkladnú zdravotnú starostlivosť. Navrhovateľovi vznikol nárok na zaplatenie poskytnutej zdravotnej starostlivosti poistencom odporcu tak, ako si ho navrhovateľ uplatnil návrhom a preto návrhu navrhovateľa súd prvého stupňa vyhovel vrátane úrokov z omeškania, ktoré súd prvého stupňa priznal navrhovateľovi v súlade s ust. Obch. zák. O trovách konania v zastavenej časti rozhodol súd prvého stupňa podľa ust. a v priznanej sume podľa

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca v časti, v ktorej súd prvého stupňa rozhodol o povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi žalovanú pohľadávku. Uviedol, že prvostupňový súd obmedzil odôvodnenie rozsudku na konštatovanie, že v konaní nebolo preukázané, že navrhovateľ fakturované zdravotné výkony pacientom odporcu neposkytol, pričom súd vychádzal z dokazovania v trestnom konaní vednom na Okresnom súde Komárno č. j. . Podľa názoru odporcu však predmetná otázka nebola predmetom sporu. Sporné medzi navrhovateľom a odporcom je samotný nárok navrhovateľa na úhradu zdravotnej starostlivosti, ktorú navrhovateľ fakturoval odporcovi. Odporca v spore namietal, že navrhovateľ nepreukázal svoj nárok, keď nepreukázal, že poskytol zdravotnú starostlivosť. Táto bola poskytnutá poistencom odporcu a zároveň bola poskytnutá v súlade so zmluvou a všeobecne záväznými právnymi predpismi. Jediným dôkazom predloženým v konaní sú faktúry a zoznam poskytnutej zdravotnej starostlivosti. Zdôraznil, že navrhovateľ mal na základe zmluvy s odporcom nárok na úhradu zdravotnej starostlivosti maximálne vo výške 160.000,- Sk za kalendárny mesiac. Túto sumu odporca v každom kalendárnom mesiaci navrhovateľovi uhradil.

Pri priznaní žalovanej pohľadávky nad uvedený rámec uhradený navrhovateľovi súd prvého stupňa podľa názoru odporcu neskúmal a neprihliadal na podmienky dohodnuté v zmluve. Taktiež neuviedol na akom skutkovom a právnom základe priznal navrhovateľovi sumu, ktorá prevyšovala maximálnu úhradu zdravotnej starostlivosti dohodnutú v zmluve. Podľa jeho názoru neobstojí argument, že nárok navrhovateľa je úhradou za neodkladnú zdravotnú starostlivosť. Podľa názoru odporcu list MZ SR nie je možné použiť v spore ako dôkaz. Názor obsiahnutý v uvedenom liste nie je možné posudzovať ani ako odborný názor, keďže ani odporca ani súd nepoznajú odbornosť osoby, ktorá list pripravila. Pre skutočnosť, že išlo o neodkladnú zdravotnú starostlivosť, nesvedčia nijaké dôkazy, ktoré by navrhovateľ v spore predložil. Bol názoru, že ak by navrhovateľ pri uzavieraní zmluvy mal za to, že všetka zdravotná starostlivosť, ktorú poskytuje, je neodkladná, úplne by stratilo význam dojednanie maximálneho rozsahu zdravotnej starostlivosti dohodnutej v zmluve. Navrhovateľ túto skutočnosť uzavretím dodatku č. 1 akceptoval a v priebehu trvania zmluvného vzťahu nenamietal. Zdôraznil, že navrhovateľ nezaslal odporcovi reklamáciu, tak ako to bolo dohodnuté v zmluve, ani ho nevyzval na úhradu. Až následne po 4 rokoch podal žalobu, ktorou sa domáha zaplatenia sumy, ktorá prevyšovala maximálnu výšku úhrady. Odporca neeviduje v systéme žiadne reklamácie týkajúce sa predmetných faktúr. Súčasne vzniesol i námietku premlčania, keďže mal za to, že vzťah medzi navrhovateľom a odporcom sa má spravovať ustanoveniami Obč. zák. Odporca tiež namieta, že z hľadiska premlčania je potrebné odlišovať nárok navrhovateľa, ktorý vyplýva zo zmluvy a nárok navrhovateľa nad rozsah dohodnutý v zmluve. Nad rámec uzavretej zmluvy je preto nesprávne použitie ustanovení zmluvy. Taktiež namietal nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia a navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh v celom rozsahu zamietne, resp. vec zruší a vráti súdu na ďalšie konanie.

K odvolaniu odporcu sa písomne dňa 07. 02. 2013 vyjadril navrhovateľ, ktorý trval na tom, že poskytol zdravotnú starostlivosť poistencom na základe zmluvy č. 06/S/1/01208/1997 uzavretej 29. 07. 1997 v znení jej dodatku č. 1 uzavretého dňa 07. 06. 1999. Ošetrenia jednotlivých pacientov zapisoval do zdravotnej karty poistenca, poskytnuté výkony a poskytnuté lieky po skončení každého pracovného dňa sestričky vložili do počítača na disketu. Po skončení mesiaca žalovanému v zmysle čl. II tejto zmluvy a platnej právnej úpravy predložil vyúčtovanie a fakturáciu na diskete spolu so sprievodným listom. Podľa čl. II bod 4 odporca, resp. jeho právny predchodca, mal za poskytnutú zdravotnú starostlivosť zaplatiť do 30 dní od doručenia faktúry s disketou a sprievodným listom. Právny predchodca odporcu za splnenie niektorej z podmienok uvedených v čl. II bod 4 mohol faktúru s prílohami vrátiť s tým, že po doručení novej faktúry mala plynúť nová lehota na plnenie. Ani v jedinom prípade ich však odporca nevrátil. Navrhovateľ súdu predložil faktúry, všetky podklady k faktúram, tieto podklady vychádzajú zo záznamov v zdravotných kartách a boli vyhotovené v súlade so zmluvou a platnými právnymi predpismi. Keďže v roku 2004 navrhovateľ ukončil svoju činnosť ako neštátne zdravotnícke zariadenie v súlade s vtedy platnou legislatívou, všetky zdravotné karty navrhovateľ odovzdal štátnemu lekárovi a ten ich odovzdal lekárke, ktorá liečbu pacientov navrhovateľa prevzala. Navrhovateľ nemá a nemôže mať k dispozícii žiadne iné dôkazy. Zdôraznil, že odporca vytrvale poukazuje na tú časť zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, kde je uvedené, že CHZP Apollo po predchádzajúcej kontrole uhrádza poskytovateľovi maximálne 160.000,- Sk za zdravotné výkony a lieky. Odporca pritom neberie do úvahy, že navrhovateľ poskytoval zdravotnú starostlivosť v medicínskom odbore klinická onkológia. Podľa ust. § 38 ods. 2 zák. č. 273/94 Z. z. poisťovňa je povinná uhradiť náklady za nevyhnutnú a neodkladnú starostlivosť aj nad dohodnutý rozsah zdravotných výkonov a liekov. Podaním zo dňa 16. 04. 2009 navrhovateľ predložil fotokópiu listu T.. Q. P., riaditeľky odboru Ministerstva zdravotníctva SR z 10. 02. 1998, v ktorom je výklad akútnej a neodkladnej starostlivosti a kde autorka vyvodzuje, že pojmom akútny sa vo všeobecnosti charakterizuje priebeh ochorenia a pod pojmom neodkladná zdravotná starostlivosť sa rozumie zdravotná starostlivosť, ktorej potreba je naliehavá a súrna a ktorej výkon nie je možné plánovať ani odkladať. Čo je nevyhnutná a neodkladná starostlivosť vysvetľuje L.. T.. N. W., J.., v tom čase hlavný odborník pre klinickú onkológiu, na ktorého sa obrátil navrhovateľ s požiadavkou o vysvetlenie, či za takúto starostlivosť možné považovať onkologickú liečbu. Odpovedal mu za Ministerstvo zdravotníctva SR T.. Y. R., generálny riaditeľ sekcie zdravotnej starostlivosti, odboru preventívnej a liečebnej starostlivosti, ktorý zodpovedne a jednoznačne uviedol, že onkologická liečba je nevyhnutnou a neodkladnou starostlivosťou. Následne L.. T.. N. W., J.. rozoslal kópie tejto odpovede všetkým primárkam a primárom na Slovensku a týmto usmernením sa potom aj všetci riadili. V tejto súvislosti poukázal i na teraz platnú právnu úpravu, ktorá tento nedostatok predošlej právnej úpravy napravila. Konkrétne poukázal na ust. , na zák. č. 577/04 a na prílohu č. 3 tohto zákona (prioritné ochorenia - časť bod C a bod D, kde sú zahrnuté všetky onkologické ochorenia). Odporca tiež poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave

s tým, že súd rozhodoval o nároku na úhradu zdravotnej starostlivosti nad zmluvne dohodnutý rozsah a pritom navodzuje dojem, že už v tom konaní súd, keď žalobu navrhovateľa zamietol, dospel k záveru, že navrhovateľ nemá nárok na úhradu faktúru nad sumu 160.000,- Sk. V tejto súvislosti navrhovateľ poukazuje na obsah spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. na prvostupňový rozsudok a na rozhodnutie odvolacieho konania, z čoho je zrejmé, že súdy tam zamietli žalobu navrhovateľa s tým, že prihliadli na námietku premlčania, ktorú tam odporca vzniesol a otázkou, či poskytovanie zdravotnej starostlivosti v odbore klinická onkológia je nevyhnutnou a neodkladnou starostlivosťou, sa nezaoberal. Zdôraznil skutočnosť, že zmluvy medzi účastníkmi konania pripravoval predchodca odporcu, kde v prílohe č. 2 k zmluve č. 06/S/1/01208/1997, ktorú uzavreli 29. 07. 1997, je bod 3 nasledovného znenia: „obmedzenie počtu bodov uvedené v bode 1 sa nevzťahuje na akútne prípady, ak je poskytnutie zdravotnej starostlivosti neodkladné, alebo ak hrozí nebezpečenstvo z omeškania a na poskytovanie zdravotnej starostlivosti deťom vo veku 18 rokov“. Pred podpísaním návrhu zmluvy, tak ako bol navrhovateľovi predložený, bolo dopísané ku koncu textu, že navrhovateľ žiada o akceptovanie bodu 3, rovnako aj pri podpise dodatku navrhovateľ žiadal zohľadniť poskytnutú zdravotnú starostlivosť nad limit a zohľadniť pritom poskytovanie zdravotnej starostlivosti pacientom akútnym a dispenzarizovaným. Bod 3 prílohy č. 2 sa nemenil ani dodatkom č. 1, ktorý uzavreli účastníci dňa 07. 06. 1999. Pokiaľ ide o tvrdenie odporcu, že v danom prípade sa jedná o premlčaný nárok, poukázal v tomto smere na nález Ústavného súdu -25 zo dňa 19. 06. 2008 ako aj na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave -127 zo dňa 18. 02. 2009. Z časti nálezu Ústavného súdu vyplýva, že výklad, podľa ktorého sa na predmetný právny vzťah vzťahuje , je formalistický, svojvoľný a arbitrárny, nemajúci rozumný základ v obsahu spisu, čím boli porušené práva navrhovateľa a slobody vyplývajúce z tam uvedených právnych ustanovení. Navrhovateľ mal za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne a preto ho navrhol potvrdiť.

Navrhovateľ pred rozhodnutím odvolacieho súdu na pojednávaní konanom dňa 20. 02. 2013 podal návrh na zmenu svojho návrhu v časti uplatneného úroku z omeškania, ktorý pôvodne navrhoval priznať vo výške 12 % ročne z istiny 50.995,44 Eur od 05. 03. 2004 do zaplatenia a navrhol priznať mu poplatok z omeškania vo výške 0,1 % denne z istiny 50.995,44 Eur od 20. 02. 2010 do zaplatenia s poukazom na ust. o zdravotnom poistení. Odvolací súd o tomto návrhu rozhodol uznesením zo dňa 21. 02. 2014 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -351 zo dňa 13. 03. 2014 a pripustil navrhovateľom navrhnutú zmenu návrhu. K tejto zmene návrhu odporca uviedol, že nesúhlasí s návrhom navrhovateľa na úhradu poplatku z omeškania z dôvodu, že navrhovateľ požiadal konajúci súd o priznanie nároku na poplatok z omeškania vo výške 0,1 % denne s poukazom na ust. zák. č. 273/94 Z. z. o zdravotnom poistení. Podľa tohto ustanovenia v znení účinnom do 14. 07. 2004 pri nedodržaní splatnosti môže uplatniť zdravotnícke zariadenie voči príslušnej zdravotnej poisťovni poplatok z omeškania vo výške 0,1 % z dlžnej sumy za každý kalendárny deň omeškania odo dňa splatnosti účtovného dokladu. Podľa novely zák. č. 273/94 Z. z. účinnej od 01. 06. 2003 bol poplatok z omeškania stanovený vo výške 0,01 % denne. Na základe zjednocujúceho stanoviska ústavného súdu sa však predmetné ustanovenie zákona aplikuje tak, že poplatok z omeškania je vo výške 0,1 % denne aj za obdobie od 01. 06. 2003 do 14. 07. 2004. Predmetné ustanovenie zákona bolo odo dňa 15. 07. 2004 zrušené a od 01. 11. 2004 bol zrušený celý zák. č. 273/94 Z. z. Z uvedeného teda, podľa názoru odporcu vyplýva, že od 15. 07. 2004 neexistuje právny dôvod, pre ktorý by navrhovateľovi mohol vzniknúť nárok na poplatok z omeškania podľa zrušeného ustanovenia zákona. Navrhovateľ tak môže uplatňovať jedine úrok z omeškania v zmysle príslušných ustanovení Obch. zák. ako zákonnú sankciu za oneskorenú úhradu. Právo na základe zrušeného zákona môže vzniknúť jedine v prípade ak tak ustanovuje právny predpis napr. prechodné ustanovenie. Jedine v takom prípade je dovolená retroaktivita právneho predpisu, t. j. aplikácia zrušeného ustanovenia právneho predpisu na súčasné právne vzťahy, ktoré je inak z dôvodu jej rozporu s SR zakázaná. neobsahuje sankciu za oneskorené plnenie zdravotnej poisťovni voči poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti. Taktiež uvedený zákon neobsahuje žiadne prechodné ustanovenie, ktoré by pripúšťalo účinnosť ust. zák. č. 273/94 Z. z. i po jeho zrušení. Zdôraznil, že ak by súd dospel k záveru, že návrh na poplatok z omeškania nevzniká denne, ale vznikol navrhovateľovi v zákonom určenej výške už v momente vzniku omeškania so splatením peňažného záväzku podľa v tom čase platného zákona, musel by rovnako posudzovať i otázku premlčania takto uplatneného nároku. Vzhľadom k tomu, že k omeškaniu podľa tvrdenia navrhovateľa mohlo dôjsť v roku 2000, odporca namietol premlčanie navrhovateľom uplatneného nároku na poplatok z omeškania. Z týchto dôvodov navrhol nárok navrhovateľa na zaplatenie poplatku z omeškania ako premlčaný zamietnuť.

Krajský súd ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie odporcu podľa ust. v spojení s ust. s nariadením odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa na základe zmeneného návrhu navrhovateľa v priebehu odvolacieho konania je potrebné v časti potvrdiť a v časti zmeniť.

Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu a vykonaným dokazovaním pre súdom prvého stupňa dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočným spôsobom zistil skutkový stav a vyvodil z neho i správny právny záver a to do momentu zmeny návrhu zo strany navrhovateľa v priebehu odvolacieho konania. V tejto súvislosti odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré považuje za vecne správne a to v časti istiny a taktiež aj za dostatočne odôvodnené v súlade s ust. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu nesporne vyplynulo, že zmluvu uzavretú medzi účastníkmi konania vyhotovil odporca, preto podľa názoru odvolacieho súdu treba vykladať neurčité výrazy pripúšťajúce viacerý možný výklad v súlade s ust. Obch. zák. v neprospech odporcu. Krajský súd v priebehu tohto konania už raz vyslovil právny názor v odôvodnení svojho rozhodnutia zo dňa 18. 02. 2009 č. k. -127, že vzťah medzi účastníkmi konania je potrebné podriadiť ustanoveniam Obch. zák. vrátane premlčacích lehôt. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom navrhovateľa, že vzťah účastníkov je obchodným záväzkovým vzťahom a potom posudzujúc uplynutie premlčacej lehoty podľa ust. Obch. zák. bola žaloba podaná včas.

Čo sa týka opodstatnenosti uplatneného nároku navrhovateľa odvolací súd mal za to, že v prípade nezaplatených faktúr vystavených za obdobie január až december 2000 postupoval navrhovateľ v zmysle uvedenej zmluvy o poskytovaní a úhrade zdravotnej starostlivosti zo dňa 29. 07. 1997 v znení dodatku č. 1 zo dňa 07. 06. 1999, pričom taktiež mal odvolací súd ako i súd prvého stupňa v konaní za preukázané, že navrhovateľ na základe tejto zmluvy poskytol poistencom odporcu zdravotnú starostlivosť v odbore klinická onkológia a to v rozsahu fakturovaných zdravotných výkonov faktúrami č. 01/00 až 12/00. Navrhovateľ zaslal odporcovi vlastné účtovné doklady za uvedené obdobie spolu s disketami s tým, že odporca mal možnosť uvedené účtovné doklady preskúmať, preveriť ich opodstatnenosť a v prípade ich nesúhlasu predmetné faktúry so svojimi námietkami vrátiť navrhovateľovi, čo však neurobil.

V priebehu odvolacieho konania odporca namietal, že navrhovateľ na jednotlivých faktúrach nevyznačoval, ktoré z poskytnutých úkonov je možné považovať za nevyhnutnú zdravotnú starostlivosť. K tejto námietke odvolací súd uvádza, že takáto povinnosť v rozhodnom období nevyplývala navrhovateľovi ani zo zákona a taktiež to nebolo medzi účastníkmi ani zmluvne dojednané. Pokiaľ odporca namietal, že navrhovateľ nevyznačoval na jednotlivých faktúrach, ktorá činnosť má byť pokladaná za nevyhnutnú, je teda otázne prečo odporca uhrádzal z predložených faktúr vždy paušálne maximálnu dohodnutú sumu bez špecifikácie, ktorú konkrétnu položku z danej faktúry uhrádza. Pokiaľ samotný odporca bez akejkoľvek špecifikácie uhrádzal túto sumu, jeho námietka vznesená pred odvolacím súdom stráca opodstatnenie a keďže sám túto povinnosť si nesplnil, nie je možné spravodlivo požadovať od navrhovateľa plnenie tejto povinnosti, ktorú porušil i samotný odporca. Preto túto námietku vyhodnotil odvolací súd ako irelevantnú. Táto skutočnosť vyplýva i zo samotného faktu, že pokiaľ navrhovateľ vykonával činnosti, za ktoré mal možnosť uplatniť si úhradu aj nad dojednaný mesačný limit, mal odporca byť dôsledný a trvať na špecifikácii pri fakturácii a faktúry vracať na upresnenie, čo sa však nestalo.

K námietke odporcu v podanom odvolaní, že list Ministerstva zdravotníctva SR nie je možné použiť v spore ako dôkaz, keďže tento názor vyjadrený v uvedenom liste nie je záväzný alebo určujúci, odvolací súd uvádza, že v danom prípade v stanovisku generálneho riaditeľa T.. Y. R., ktorý dal stanovisko za Ministerstvo zdravotníctva SR ako riaditeľ sekcie zdravotnej starostlivosti, odboru preventívnej a liečebnej starostlivosti MZ SR a následne L.. T.. N. W., J.., bolo uvedené čo je možné považovať za onkologickú liečbu a za nevyhnutnú a neodkladnú starostlivosť, odvolací súd uvádza, že predmetný list je dostatočným podkladom pre posúdenie či činnosť, ktorú vykonával navrhovateľ, bolo možné považovať za takúto starostlivosť, teda za nevyhnutnú a neodkladnú starostlivosť, kde podľa ust. § 38 ods. 2 zák. č. 273/94 Z. z. je možné uhrádzať náklady aj nad dohodnutý rozsah zdravotných výkonov a liekov.

Prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku skonštatoval, že v konaní nebolo preukázané, že by navrhovateľ fakturované zdravotné výkony pacientom odporcu neposkytol, pričom tieto závery

oprel o dokazovanie v trestnom konaní, kde okrem iného bolo zisťované a kontrolované, či lieky použité počas liečby a vybraté z lekárne boli uskladňované pre konkrétnych onkologických pacientov a v tejto súvislosti boli vypočúvané jednotlivé zdravotné sestry. Odporca však ako vyplýva z podaného odvolania, túto samotnú skutočnosť následne už ani nespochybňuje. Uvádzal len, že spornou je otázka či navrhovateľovi patrí úhrada za zdravotnú starostlivosť v plnej výške, ktorú fakturoval odporcovi.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd, tak ako i súd prvého stupňa dospel k záveru, že činnosť, ktorú vykonával navrhovateľ, je činnosť, ktorá sa považuje za nevyhnutnú a neodkladnú starostlivosť, za ktorú patrí úhrada i nad stanovený limit, má odvolací súd za to, že navrhovateľ dostatočným spôsobom predloženými listinnými dôkazmi preukázal dôvodnosť podaného návrhu. Keďže samotný odporca zanedbal svoju povinnosť vyplývajúcu mu zo zmluvy a to riadne kontrolovať predkladané faktúry, tieto v prípade nesúhlasu reklamovať, nie je možné odoprieť v tomto štádiu navrhovateľovi úhradu ním predložených faktúr, ktorých neopodstatnenosť odporca nevedel preukázať relevantným spôsobom.

Keďže navrhovateľ v priebehu odvolacieho konania zmenil svoj návrh na začatie konania, tento zmenený návrh bol rozhodnutím odvolacieho súdu pripustený, bolo potrebné takto uplatnený nárok posúdiť. Odvolací súd je názoru, že na navrhovateľom uplatnený zmenený návrh v časti poplatku z omeškania navrhovateľovi nevznikol nárok. Ustanovenie bolo dňa 15. 07. 2004 zrušené a od 01. 11. 2004 bol zrušený celý Je potrebné zdôrazniť, že neobsahuje sankciu za oneskorené plnenie zdravotnej poisťovne voči poisťovateľovi zdravotnej starostlivosti. Uvedený a neobsahuje žiadnu právnu úpravu v prechodných a záverečných ustanoveniach, ktoré by pripúšťalo aplikáciu alebo účinnosť ust. i po jeho zrušení. V takomto prípade, pokiaľ nová právna úprava už uvedenú sankciu neobsahuje, takýto nárok v čase rozhodnutia odvolacieho súdu už nie je možné navrhovateľovi priznať a to aj v prípade, ak by takáto sankcia bola pôvodne v zmluve dojednaná. Je potrebné uviesť, že uvedená sankcia v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi konania bola zmluvne dojednaná nadbytočne, nakoľko tento nárok vyplýval priamo zo zákona podľa vtedy platnej právnej úpravy. Pokiaľ však v súčasnej dobe v čase rozhodnutia súdu už uvedená právna úprava neexistuje a záverečné a prechodné ustanovenia na uplatnenie takého, resp. priznanie takéhoto nároku neodkazuje, nie je možné priznať nárok, ktorý zákon neupravuje. V tejto časti sa odvolací súd plne stotožňuje s právnym názorom odporcu, ktorý namietal, že v dnešnej dobe v čase rozhodnutia odvolacieho súdu je možné priznať navrhovateľovi len prípadný nárok na úrok z omeškania v zmysle príslušných ustanovení .

Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ zmenou podaného návrhu už nárok podľa neuplatňuje, nárok zmenil na priznanie poplatku z omeškania, odvolací súd dospel k záveru, že na takéto plnenie nárok navrhovateľovi nevznikol, preto rozsudok súdu prvého stupňa práve v súvislosti so zmenou podaného návrhu týkajúceho sa sankcie za oneskorenú úhradu faktúr podľa ust. zmenil a v tejto časti nárok navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.

O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa ust. a vzhľadom k tomu, že došlo k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa, rozhodol odvolací súd i o trovách prvostupňového konania a to tak, že s poukazom na ust. žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov prvostupňového konania, keďže v danom prípade v časti, v ktorej bol navrhovateľ neúspešný a v časti, v ktorej bol úspešný, tvoria približne rovnakú časť a preto odvolací súd žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov prvostupňového konania. Rovnako postupoval i v prípade rozhodnutia o trovách odvolacieho konania, keďže v časti istiny bol navrhovateľ v odvolacom konaní úspešný, avšak v časti uplatneného zmeneného návrhu neúspešný a preto v tejto časti rozhodol odvolací súd o trovách odvolacieho konania podľa ust. a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.