Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1Scud-1-2014.pdf
PDF · 95.41 KB
Case nature
Area
Subarea
1Scud/1/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Segeča a členov senátu JUDr. Jána Švkarku a JUDr. Drahomíry Mikulajovej, v právnej veci žalobcu: E. H. Z., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom P. X/XX, V., S. S., zast. Mgr. Ľubomír Karika, advokát so sídlom M. R. R. XXX/XX, XXX XX E., proti žalovanému: Riaditeľstvo cudzineckej polície Banská Bystrica, Štefánikovo nábr. 7, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BB2-36-001/2013- SK zo dňa 10.04.2013, takto
rozhodol:
I./ Krajský súd žalobu žalobcu z a m i e t a .
II./ Žalobcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu - oddelenie cudzineckej polície PZ Trenčín, č.p.: PPZ- HCP-BB8-AV-2/012/2013 zo dňa 15.01.2013 bol žalobca administratívne vyhostený na územie Nigérie podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a zároveň mu bol podľa § 82 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 4 rokov odo dňa vykonateľnosti rozhodnutia. V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový správny orgán popísal skutkový stav, v zmysle ktorého dňa 15.01.2013 sa žalobca dostavil na oddelenie cudzineckej polície PZ Trenčín v sprievode svojej manželky W. H. za účelom získania informácií o možnosti udelenia povolenia na pobyt na území Slovenskej republiky. Totožnosť preukázal cestovným dokladom Nigérijskej federatívnej republiky s platnosťou od 02.06.2005 do 31.05.2015 a povolením na pobyt Rakúskej republiky s platnosťou od 12.03.2010 do 12.03.2012. Nakoľko povolenie na pobyt vydané Rakúskou republikou bolo platné do 12.03.2012, vzniklo podozrenie, že žalobca sa dopustil priestupku podľa § 118 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov. Prostredníctvom spoločného kontaktného pracoviska Jarovce - Kittsee bolo zistené, že žalobca v súčasnosti už nemá povolený pobyt v Rakúskej republike. Od 22.10.2012 do 16.09.2018 bol právoplatne vyhostený z územia Rakúskej republiky rozhodnutím zo dňa 16.06.2012. Správny orgán poukázal na ustanovenia § 2 ods. 1 písm. f) zákona o pobyte cudzincov čl. 2 bod 6 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006 (Kódex schengenských hraníc), čl. 5 ods. 1 písm. b) Kódexu schengenských hraníc, § 118 ods. 1 písm. a), § 125 ods. 2, § 82 ods. 1 písm. h) zákona o pobyte cudzincov s tým, že na základe zistených skutočností a priložených dokladov a vyjadrenia účastníka bolo zistené, že na území Slovenskej republiky a súčasne v schengenskom priestore sa zdržiava neoprávnene. Uvedeným konaním bol naplnený dôvod na administratívne vyhostenie podľa § 82 ods. 1 písm. h) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko žalobca má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. Po podanom odvolaní zo strany žalobcu, v ktorom namietal, že rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu mu budú narušené rodinné väzby s manželkou W. H., nakoľko z manželkiných závažných zdravotných, finančných, politických a náboženských dôvodov nie je možné jej vycestovanie do Nigérie, žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB2-36-001/2013-Sk zo dňa
10.04.2013 odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Podľa odôvodnenia rozhodnutia zo strany žalobcu došlo k porušeniu čl. 5 ods. 1 Kódexu schengenských hraníc, nakoľko sa žalobca preukázateľne zdržiaval na území Slovenskej republiky, teda aj na území schengenského priestoru bez platného povolenia na pobyt alebo víza. Žalobca má platný cestovný doklad a nemal platné vízum alebo povolenie na pobyt, ktoré by ho oprávňovalo na vstup a pobyt na území Slovenskej republiky a zároveň bolo dostatočne v konaní pred prvostupňovým správnym orgánom preukázané, že žalobca svojim konaním naplnil skutkovú podstatu administratívneho vyhostenia, pretože neoprávnene vstúpil a zdržiaval sa na území Slovenskej republiky bez platného víza alebo povolenia na pobyt. Táto skutočnosť podľa žalovaného nebola v konaní účastníkom konania (žalobcom) spochybnená. Podľa žalovaného prvostupňový správny orgán sa pri vydaní rozhodnutia riadne zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života žalobcu uvedeného v čl. 8 ods. 1 Dohovoru 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Bral do úvahy aj rodinné väzby žalobcu a nezistil žiadne prekážky administratívneho vyhostenia. Podľa žalovaného prvostupňový správny orgán sa zaoberal reálnosťou administratívneho vyhostenia cudzinca a neexistuje žiaden dôvod, ktorý by tvoril prekážku jeho vykonateľnosti. Určil lehotu na vycestovanie a to 10 dní od vykonateľnosti rozhodnutia a aj v tejto oblasti prihliadal na súkromný a osobný život žalobcu a aj na skutočnosť, že má platný cestovný doklad a z územia SR môže vycestovať. Podľa žalovaného povinnosťou štátnych orgánov je chrániť verejný záujem na ochrane verejného poriadku a prevencii pred nezákonnou činnosťou, ktorej sa účastník vedome dopustil, a preto postup prvostupňového správneho orgánu bol zákonný a správny. Rozhodnutie podľa žalovaného vychádzalo z povinnosti správneho orgánu chrániť záujmy štátu a spoločnosti, pričom nebol zistený žiaden dôvod, ktorý by tvoril prekážku administratívneho vyhostenia v zmysle ustanovenia § 81 zákona o pobyte cudzincov, ktorá by sa vzťahovala na žalobcu. Podľa žalovaného prvostupňový správny orgán postupoval v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj ostatnými právnymi normami platnými na území SR a nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by zakladali právny nárok účastníka - žalobcu na zrušenie napadnutého rozhodnutia.
Žalobca podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného a žiadal aby rozhodnutie bolo zrušené a vec bola vrátená žalovanému na ďalšie konanie. V žalobe popísal skutkový stav v podstate zhodne ako to uviedol prvostupňový správny orgán, avšak mal za to, že vo veci prvostupňový ako aj odvolací správny orgán nedostatočne zhodnotili všetky okolnosti a skutočnosti, ktoré by mali pri rozhodnutí o administratívnom vyhostení, ktoré by sa mali pri rozhodnutí o administratívnom vyhostení brať do úvahy. V tejto súvislosti poukázal v prvom rade na zásah do žalobcovho súkromia a rodinného života, nakoľko žalobca je od 22.06.2012 v manželskom zväzku so slovenskou štátnou príslušníčkou - W. H.. Podľa názoru žalobcu administratívne vyhostenie je tvrdý zásah do jeho práv a je v rozpore s deklarovanými základnými ľudskými právami a slobodami, ktoré spočívajú okrem iného v práve na ochranu súkromia a rodinného života. Poukázal na to, že v zmysle čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nebolo nevyhnutné a najmä účelné, aby žalovaný po vykonanom dokazovaní vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu, nakoľko tento druh rozhodnutia predstavuje najtvrdšiu možnú sankciu. Žalobca na záver žaloby uviedol, že nepredstavuje žiadne riziko pre bezpečnosť Slovenskej republiky, počas svojho života nebol nikdy trestne odsúdený ani trestne stíhaný. Dobrovoľne sa bez vyzvania dostavil na Oddelenie cudzineckej polície PZ Trenčín, za účelom získania legálneho pobytu na území SR, kde by chcel slobodne žiť so svojou manželkou. Až na základe skutočnosti, že sa dostavil k žalovanému za účelom získania informácií, bolo voči nemu zahájené správne konanie, na základ ktorého došlo k administratívnemu vyhosteniu.
Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe ako aj na pojednávaní zotrvával na dôvodoch rozhodnutí a žiadal, aby súd žalobu zamietol. Opätovne uviedol, že žalobca nerešpektoval čl. 5 ods. 1 Kódexu schengenských hraníc a zároveň sa dopustil a priestupku podľa ustanovenia § 118 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko má neoprávnený pobyt na území SR. Pri ukladaní doby zákazu vstupu bral do úvahy aj skutočnosť, že žalobca je manželom štátnej príslušníčky SR, ako aj skutočnosť, že bol právoplatne vyhostený z územia Rakúskej republiky a aj to, že Rakúske orgány evidujú k žalobcovi poznatky smerujúce k drogovej trestnej činnosti. Pokiaľ ide o dôvod vyhostenia z Rakúska, tak má informácie, že žalobca bol vyhostený pre iné právoplatné odsúdenie. Ďalej uviedol, že žalobca sa nachádza nelegálne na území Rakúska aj na území Slovenska, nakoľko bol z jedného aj z druhého štátu vyhostený na základe právoplatného rozhodnutia. Uzavretie manželstva neznamená ešte automaticky zlegalizovanie pobytu na území štátu, z ktorého pochádza manželka. Aj keď žalobca prišiel na územie
Slovenska a žiadal informácie o možnosti pobytu na území SR, aj v tom čase bol na území nelegálne. Nemal povolený pobyt v Rakúsku, ani na území SR a ani v inom štáte schengenského priestoru. Kvôli tomu sa robila informačná previerka v systéme. V čase, keď sa dostavil na územie SR, tak už sa dopustil priestupku, za čo mu bola uložená pokuta vo výške 165,- Eur a vtedy bol aj poučovaný o tom, že má možnosť sa dobrovoľne vrátiť do domovského štátu a stadiaľ môže požiadať o pobyt na území SR. Žalobca sa v zmysle tohto poučenie neriadil a o azyl nepožiadal.
Zástupca žalobcu na pojednávaní zotrvával na žalobe a považoval rozhodnutie správnych orgánov za nezákonné, a preto navrhoval rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
Na pojednávaní bol prítomný aj žalobca, ktorý cestou tlmočníčky, svojej manželky uviedol, že pokiaľ ide o vyhostenie z Rakúska, stalo sa to z toho dôvodu, že mu stratilo platnosť udelené vízum do Rakúska. Požiadal aj o nové vízum, ale nejako sa to pri vybavovaní skomplikovalo, pričom nevie uviesť, prečo mu vízum nebolo udelené. S manželkou sa zosobášil v júni 2012. Manželka pracuje vo Viedni, kde má aj prechodný pobyt. Trvalý pobyt má na území SR. Aj napriek tomu, že bol vyhostený z Rakúska, aj naďalej pracuje vo Viedni. Zástupca žalobcu vysvetľoval, že je to v súvislosti s tým, že má umožnený výkon práce vo Viedni, a že žalobca sa domáha obnovy procesu, ktorý má v Rakúsku.
Manželka žalobcu potvrdila, že ona má pobyt na území Slovenska a prechodný pobyt má vo Viedni a na tomto prechodnom pobyte s ňou býva v súčasnosti aj samotný žalobca, ktorý je prihlásený na adrese vo Viedni.
Krajský súd po preskúmaní veci v medziach žaloby na riadnom pojednávaní žalobu žalobcu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol, pretože dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného bolo vydané v súlade so zákonom.
Krajský súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že za skutkového stavu, ako bol opísaný v rozhodnutiach žalovaného (prvostupňového aj druhostupňového orgánu), ale aj opísaný žalobcom v žalobe, tak žalobca neoprávnene vstúpil na územie Slovenskej republiky (bez platného víza alebo povolenia na pobyt). Taktiež sa neoprávnene zdržiaval nielen na území Slovenskej republiky, ale aj na území schengenského priestoru ako to vyplýva z obsahu spisu. Žalobca sa dostavil dňa 15.01.2013 na Oddelenie cudzineckej polície PZ Trenčín za účelom získania informácie o udelení povolenia na pobyt na území Slovenskej republiky. Prvostupňový správny orgán zistil, že žalobca nemá platné víza pre územie Slovenskej republiky a preukázal svoju totožnosť iba platným cestovným dokladom Nigérijskej federatívnej republiky. Keďže doložil povolenie na pobyt v Rakúskej republike platné len do 12.03.2012, žalovaný (prvostupňový správny orgán) preveroval existenciu platného pobytu žalobcu v Rakúsku a z tohto preverenia (oznámenie spoločného kontaktného pracoviska Jarovce - Kittsee zo dňa 15.01.2013) bolo zistené, že žalobca bol právoplatne vyhostený z územia Rakúska od 22.10.2012 do 16.09.2018 rozhodnutím zo dňa 16.06.2012 z dôvodu iného právoplatného rozhodnutia, na ktoré sa vzťahuje ochrana osobných údajov. Zároveň bolo oznámené, že rakúske orgány evidujú o žalobcovi poznatky k drogovej trestnej činnosti, pričom bola preukázaná aj skutočnosť, že žalobca je od 22.06.2012 ženatý so štátnou príslušníčkou SR W. H.. Žalobcovi bola v prvom štádiu uložená pokuta za spáchanie priestupku podľa ustanovenia § 118 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov (za neoprávnený pobyt na území SR) a následne bolo začaté konanie o administratívnom vyhostení v zmysle § 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov.
Podľa § 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov platnom v rozhodnom období, administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, 78) ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar
môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky alebo územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky alebo územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie.
Podľa § 82 ods. 1 písm. h) policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
Podľa § 82 ods. 2 písm. b) policajný útvar môže v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu podľa odseku 1 písm. b) až k) na tri roky až päť rokov.
Podľa čl. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006 zo dňa 15.03.2006 (Kódex schengenských hraníc), toto nariadenie stanovuje pravidlá, ktorými sa spravuje hraničná kontrola osôb, ktoré prekračujú vonkajšie hranice členských štátov EÚ.
Podľa čl. 3 citovaného kódexu, toto nariadenie sa uplatňuje na každého, kto prekračuje vnútorné alebo vonkajšie hranice členských štátou a nie sú ním dotknuté iba práva osôb, ktoré používajú právo spoločenstva na voľný pohyb a práva utečencov a osôb, ktoré žiadajú o medzinárodnú ochranu.
Podľa čl. 5 citovaného kódexu, na pobyt, ktorý nepresiahne 3 mesiace v rámci obdobia 6 mesiacov, musia štátni príslušníci tretej krajiny spĺňať tieto podmienky:
a) majú platný cestovný doklad alebo doklady, ktoré ich oprávňujú prekročiť hranicu;
b) majú platné vízum v prípade, že sa vyžaduje podľa nariadenia Rady ES č. 539/2001 uvádzajúceho zoznam tretích krajín, ktorých štátni príslušníci musia mať víza pri prekračovaní vonkajších hraníc členských štátov a krajín, ktorých štátni príslušníci sú oslobodení od tejto povinnosti s výnimkou prípadu, ak sú držiteľmi platného povolenia na pobyt.
Keďže žalobca je štátnym príslušníkom Nigérijskej republiky, musel mať v zmysle čl. 5 bod b) okrem platného cestovného dokladu aj platné vízum. Vzhľadom k tomu, že žalobca vstúpil na územie Slovenskej republiky bez platného víza a zároveň bolo zistené, že nemá ani platný pobyt na území schengenského priestoru (vyhostenie z Rakúskej republiky) správne žalovaný rozhodol o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu na územie Slovenskej republiky v zmysle vyššie uvedených právnych predpisov. Žalobca v podstate v konaní ani nenamietal uvedené skutočnosti, považoval však rozhodnutie o vyhostení za tvrdý zásah do žalobcovho súkromia a rodinného života, ktorý je v rozpore s deklarovanými základnými ľudskými právami a slobodami v zmysle čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V tejto súvislosti poukazoval na skutočnosť, že od 22.06.2012 je v manželskom zväzku so slovenskou štátnou príslušníčkou W. H., pričom na Oddelenie cudzineckej polície PZ Trenčín sa dostavil za účelom získania legálneho pobytu na území SR, kde by chcel slobodne žiť so svojou manželkou a vychovávať spoločných potomkov. Podľa názoru súdu správne orgány sa už nemuseli podrobne zaoberať rodinnými vecami, keď žalobca došiel na územie Slovenskej republiky bez víz a bez platného pobytu v schengenskom priestore, teda keď vstúpil na územie Slovenskej republiky nelegálne. Už v čase nelegálneho vstupu bol v zmysle vyjadrenia žalovaného poučený, že sa môže dobrovoľne vrátiť do domovského štátu a z tohto štátu môže požiadať o pobyt na území SR. Žalobca takto neurobil a nepožiadal ani o azyl. Skutočnosť, že žalobca má uzatvorené manželstvo s občiankou SR (ktoré bol uzatvorené podľa zistenia správnych orgánov a vyjadrenia žalobcu na pojednávaní 22.06.2012), tak táto skutočnosť nemôže samotná zlegalizovať nezákonný vstup na územie Slovenskej republiky. Rozhodnutím žalovaného mu nie je bránené spoločne žiť s manželkou. Aj z výpovede manželky žalobcu na pojednávaní vyplynulo, že má prechodný pobyt vo Viedni, kde s ňou v súčasnosti býva aj žalobca, pričom je aj prihlásený na adrese vo Viedni.
Vychádzajúc z uvedeného súd dospel k záveru že rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom, a preto žalobu zamietol.
O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že súd nepriznal žalobcovi náhradu trov konania, nakoľko v konaní nebol úspešný.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch).
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho
doručenia. Odvolanie sa podáva písomne v dvoch vyhotoveniach cestou
krajského súdu na Najvyšší súd SR. Odvolanie je možné podať len
z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p. V odvolaní sa má popri
všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha.