Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (7)Uznesenie_7Er-300-2015.pdf
PDF · 76.65 KB
Case nature
Subarea
7Er/300/2015
Uznesenie
Okresný súd Stará Ľubovňa v exekučnej veci oprávneného: BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, proti povinnému: L. U., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom G. XXX, XXX XX P., v konaní o vymoženie 258,36 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Súd sťažnosť súdneho exekútora proti II. výroku uznesenia Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 7Er/300/2015 - 79 zo dňa 3.2.2023 z a m i e t a.
odôvodnenie:
1. Uznesením č. k. 7Er/300/2015 - 79 zo dňa 3.2.2023 Okresný súd Stará Ľubovňa prvým výrokom zastavil exekučné konanie a druhým výrokom nepriznal súdnemu exekútorovi JUDr. Michalovi Brožinovi trovy exekučného konania. Toto uznesenie bolo súdnemu exekútorovi doručené dňa 8.2.2023.
2. Proti uvedenému uzneseniu bola súdu dňa 23.2.2023 v zákonnej lehote doručená sťažnosť súdneho exekútora. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že súdny exekútor namieta výrok II. napadnutého uznesenia, ktorým súd exekútorovi nepriznal trovy exekučného konania. Podľa názoru súdneho exekútora je napadnuté uznesenie arbitrárne a nemá oporu v zákone. Poukázal na ust. § 47 ods. 3 Exekučného poriadku, podľa ktorého súdnemu exekútorovi patria trovy exekučného konania vo vzťahu k povinnému a za predpokladu, že povinný plnil. Tretia veta (pozn. súdu: správne druhá veta) príslušného ustanovenia je podľa jeho názoru účelovo a nesprávne vytrhnutá z celej konštrukcie § 47 ods. 3 Exekučného poriadku. V danom prípade sa jedná o trovy, ktoré si súdny exekútor nárokuje vo vzťahu k oprávnenému podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku. Súd pri rozhodovaní o zastavení a trovách exekúcie musí skúmať, na základe akej skutočnosti došlo k zastaveniu exekúcie, pričom v tomto prípade zastavenie exekúcie zavinil oprávnený podaním návrhu na základe nespôsobilého exekučného titulu. Súdnemu exekútorovi patrí odmena za výkon exekučnej činnosti. Exekučnú činnosť považuje za širší pojem ako výkon exekúcie. Exekučná činnosť začína už doručením návrhu na vykonanie exekúcie, pričom súdny exekútor musí konať, čím mu vznikajú náklady. Podľa jeho názoru by bolo nespravodlivé, aby tieto náklady znášal exekútor a tak nepriamo financoval činnosť verejnej moci. Príčinou zastavenia exekúcie je skutočnosť, že oprávnený predložil nespôsobilý exekučný titul. teda zavinil zastavenie exekúcie a nie to, že povinný zaplatil, tak ako je to uvedené v § 47 ods. 3 EP. Poukázal pritom na rozhodnutia Okresného súdu Kežmarok v obdobných veciach 8Er/239/2015, 8Er/289/2015, 8Er/286/2015, 8Er/291/2015, 2Er/301/2015, Okresného súdu Bardejov 10Er/579/2015 a Okresného súdu Svidník 5Er/149/2015, 5Er/82/2015. Na základe uvedených skutočností navrhol, aby súd napadnuté uznesenie zmenil a priznal mu trovy tak, ako si ich uplatnil podaním zo dňa 14.12.2022.
3. Podľa § 243h ods. 1 prvá veta zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. a súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len ,,EP“), ak tento zákon v § 243i až § 243 k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
4. Podľa § 9a ods. 1 EP účinného do 31.03.2017, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
5. Podľa § 239 ods. 1 CSP, proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť.
6. Podľa § 242 CSP, sťažnosť sa podáva v lehote 15 dní od doručenia uznesenia na súde, ktorý napadnuté uznesenie vydal.
7. Podľa § 243 CSP, v sťažnosti sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému uzneseniu smeruje, v čom sa postup alebo uznesenie súdu považuje za nesprávne a čoho sa sťažovateľ domáha.
8. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
9. Podľa § 249 CSP, súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania.
10. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
11. Podľa § 250 ods. 2 CSP, ak je sťažnosť dôvodná, súd napadnuté uznesenie zruší alebo zmení; v prípade zrušenia uznesenia je súdny úradník viazaný právnym názorom súdu.
12. Súd po preskúmaní včas podanej sťažnosti súdneho exekútora, ako aj touto sťažnosťou napádaného uznesenia vydaného vyšším súdny úradníkom, dospel k záveru, že sťažnosť súdneho exekútora je nedôvodná, pričom súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia, keďže v konaní o sťažnosti toto tvorí jednotný celok s rozhodnutím, ktorým sa o proti nemu podanej sťažnosti rozhoduje.
13. Podľa § 196 EP v znení účinnom do 31.3.2017, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty.
14. Podľa § 47 ods. 3 druhá veta EP v znení účinnom do 31.3.2017, do doručenia poverenia súdu na vykonanie exekúcie má exekútor nárok iba na odmenu za spísanie návrhu na vykonanie exekúcie a nárok na náhradu účelne vynaložených hotových výdavkov.
15. Len pre doplnenie súd uvádza, že z Exekučného poriadku je zrejmé, že výkon exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci a že exekútorovi patrí za túto činnosť odmena a náhrada hotových výdavkov. Na druhej strane je potrebné uviesť, že tieto nároky musia byť v súlade s ustanoveniami EP a vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov a exekútor musí zároveň preukázať vynaloženie hotových výdavkov. Zároveň je pritom potrebné rozlišovať dva časové momenty, a to začatie exekučného konania a moment udelenia poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučné konanie začína doručením návrhu na vykonanie exekúcie exekútorovi. Až doručením poverenia na vykonanie exekúcie však môže exekútor začať vykonávať samotnú exekúciu, teda až od tohto momentu môže vykonávať jednotlivé úkony smerujúce k zaisťovaniu a postihnutiu majetku povinného. Uvedené je dôležité aj pre účely rozhodovania o trovách exekučného konania, resp. exekúcie. Aj samotný Exekučný poriadok rozlišuje pojmy exekučné konanie a exekúcia vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností. V danom prípade bolo zastavené exekučné konanie (viď cit. § 44 ods. 4 EP), nie však samotná exekúcia, keďže poverenie na vykonanie exekúcie exekútorovi nebolo udelené.
16. V zmysle § 47 ods. 3 druhá veta EP v znení účinnom do 31.3.2017, do doručenia poverenia súdu na vykonanie exekúcie má exekútor nárok iba na odmenu za spísanie návrhu na vykonanie exekúcie a nárok na náhradu účelne vynaložených hotových výdavkov. Uvedené ustanovenie nasleduje za prvou vetou, ktorá upravuje výšku trov konania exekútora v prípade, ak zo strany povinného dôjde k úhrade vymáhanej pohľadávky po začatí exekučného konania, ale ešte pred uplynutím lehoty na podanie námietok. Trovy exekúcie vo všeobecnosti v zásade znáša povinný, ktorý dobrovoľným neplnením uloženej povinnosti donútil oprávneného domáhať sa svojho práva cestou
exekúcie. Exekučný poriadok však upravuje aj výnimky z tohto pravidla, a to pri zastavení exekúcie (§ 203 EP), ktoré je možné analogicky použiť aj pri rozhodovaní o trovách pri zastavení exekučného konania. Ustanovenie § 47 ods. 3 EP v znení účinnom do 31.3.2017 priamo upravuje iba otázku výšky trov exekúcie, resp. exekučného konania, neupravuje však otázku, ktorý subjekt by mal trovy exekúcie alebo exekučného konania hradiť. Z uvedeného je možné vyvodiť, že platnosť § 47 ods. 3 druhá veta je všeobecná, teda vzťahuje sa na všetky prípady rozhodovania o výške trov exekučného konania, ak ešte nebolo exekútorovi udelené poverenie na vykonanie exekúcie, resp. minimálne je potrebné toto ustanovenie analogicky použiť v každom takomto prípade.
17. Vychádzajúc z vyššie uvedených úvah potom súd dospel k záveru, že ak súdnemu exekútorovi nebolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie a návrh na vykonanie exekúcie nebol spísaný do zápisnice exekútora (čo v tomto prípade nebol; odmena za spísanie návrhu do zápisnice exekútora je osobitnou odmenou upravenou v § 21a cit. vyhlášky), patrí exekútorovi iba náhrada hotových výdavkov. Aj z § 14 ods. 1 vyhl. č. 288/1995 Z. z. upravujúcej minimálnu odmenu pri zastavení exekúcie je zrejmé, že ide o odmenu pri zastavení exekúcie, teda o odmenu v prípade, ak už bolo exekútorovi udelené poverenie na vykonanie na udelenie exekúcie. Súd nemôže ísť nad rámec zákona a priznať exekútorovi odmenu, ktorá mu neprislúcha. Súd preto odmenu vo výške 33,19 eur exekútorovi nepriznal.
18. Pokiaľ ide o hotové výdavky, exekútor má právo na ich náhradu v skutočne a účelne vynaloženej výške, ktorú musí súdu preukázať. Exekútor si uplatnil náhradu poštovného za doručenie žiadosti o udelenie poverenia vo výške 1,15 eur bez DPH a náhradu za kancelársky materiál vo výške 1,- eur bez DPH. Vo vzťahu k žiadosti o udelenie poverenia súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia, keďže podľa názoru súdu nedošlo k žiadnej zmene skutkových zistení, z ktorých by súd vyvodil iný právny záver, na základe čoho by bolo potrebné zmeniť sťažnosťou napadnuté uznesenie vydané vyšším súdnym úradíkom.
19. V súvislosti s náhradou hotových výdavkov, konkrétne náhrady za kancelársky materiál vo výške 1,- eur, súd poukazuje na stanovisko Ústavného súdu SR I. ÚS 157/08-16 zo dňa 29. apríla 2008, z ktorého vyplýva, že „bežný režijný kancelársky materiál“ nie je výdavok hodný samostatného zreteľa, medzi ktoré zákon demonštratívne zaraďuje cestovné, poštovné a telekomunikačné výdavky, či znalecké náhrady a poplatky. Niet pochýb o tom, že súdnemu exekútorovi vznikajú v širšom zmysle v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti aj iné výdavky ako sú demonštratívne uvedené v § 22 cit. vyhl., a to náklady na prevádzku a chod exekútorského úradu, kde patria napr. náklady na mzdy zamestnancov, prípadne koncipientov exekútorského úradu, ďalej výdavky na prípadný prenájom sídla exekútorského úradu, výdavky na energie v súvislosti s prevádzkou úradu, náklady na údržbu sídla úradu (čistiace potreby a náklady na opravy), ako aj materiálové náklady na samotný bežný chod úradu, t. j. výdavky na kancelárske vybavenie a napokon náklady na kancelárske potreby (kancelársky papier, obálky, toner do tlačiarne, písacie potreby, lepidlá, a pod.). Je zrejmé, že všetky tieto náklady a výdavky si súdny exekútor zabezpečuje v rámci chodu svojho úradu, teda nielen v súvislosti s potrebami a situáciou v tej - ktorej individuálnej exekučnej veci. Súd je však toho názoru, že náhrada za tieto výdavky a náklady na prevádzku a chod exekútorského úradu, kde patria aj náklady na spotrebný materiál, na ktoré poukazoval súdny exekútor vo vyčíslení trov exekúcie, súdnemu exekútorovi v zmysle § 22 ods. 1 cit. vyhl. neprináleží, nakoľko ani pri akomkoľvek extenzívnom výklade § 22 cit. vyhl. ich nemožno priradiť k ostatným v tomto ustanovení demonštratívne uvedeným výdavkom, za ktoré exekútorovi náhrada patrí. Takými by sa mohli stať za predpokladu, že by dosiahli úroveň práve nie bežných a pritom nie nezanedbateľných, jasne identifikovateľných výdavkov nevyhnutných, a teda aj účelových pri výkone konkrétnej exekučnej činnosti alebo jej úkonov. Súd záverom poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Prešove v obdobnej veci 3CoE/48/2021 zo dňa 11.10.2021.
20. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd sťažnosť súdneho exekútora ako nedôvodnú podľa § 250 ods. 1 CSP zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.