Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8C-46-2014.pdf
PDF · 113.57 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
PB-8C/46/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Považská Bystrica samosudkyňou JUDr. Annou Kutišovou v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s.r.o. so sídlom Údernícka 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o. so sídlom Údernícka 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti odporcom: 1.) I. R., T.. XX.XX.XXXX, G. XXXX/XX, C. H., 2.) Y. R., T.. XX.XX.XXXX, G. XXXX/XX, C. H., t.č. na neznámom mieste, v konaní zastúpená procesnou opatrovníčkou W. C., súdnou tajomníčkou Okresného súdu Trenčín, v konaní o zaplatenie 1.584,15 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Súd návrh z a m i e t a .
Odporcom I, II súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Navrhovateľ v podanom návrhu doručenom tunajšieho súdu 22.04.2013 uviedol, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej s postupcom Všeobecnou úverovou bankou, a.s. dňa 8.12.2011 sa stal veriteľom pohľadávky, ktorá je uplatnená v tomto konaní. Uviedol, že postupca a odporca uzatvorili dňa 3.08.2007 zmluvu č. 2178851055 (ďalej len zmluva), ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky postupcu (ďalej len VOP). Na základe uvedenej zmluvy postupca poskytol odporcovi 1) úver. Podmienky čerpania úveru, účel úveru, spôsob, výška a termíny splácania úveru, zabezpečenie úveru, podmienky pri neplnení a ďalšie náležitosti sú upravené v zmluve a Všeobecných obch. podmienkach.
Navrhovateľ ďalej poukázal na to, že odporca si neplnil splátky úveru riadne a včas, postupca vypovedal zmluvu o úvere a navrhovateľ následne vyzval odporcu na úhradu dlžnej sumy predžalobnou upomienkou. Pohľadávka navrhovateľa ku dňu postúpenia predstavovala sumu 1.584,15 eur, ktorá pozostávala z istiny vo výške 881,98 eur a riadneho úroku 442,09 eur, úroku z omeškania vo výške 170,94 eur a ostatného príslušenstva 89,14 eur v súlade prílohou k zmluve o postúpení, kde postupca deklaruje, že pohľadávka je generovaná bankovým systémom a predstavuje aktuálnu dlžnú sumu ku dňu postúpenia pohľadávky . Odporcovia 1), 2) uznali vyššie uvedený záväzok v dohode o uznaní záväzku a tiež uznali aj náklady inkasného konania, ktoré si navrhovateľ v tomto konaní neuplatňuje. Odporkyňa zároveň pristúpila k záväzku v súlade s § 533 a nasl. Obč.zák.
Navrhovateľ si neuplatnil úrok z omeškania.
Súd vo veci rozhodol platobným rozkazom č.k. 8Ro/118/2013 - 30 zo dňa 21.08.2013, ktorým návrhu vyhovel. Nakoľko platobný rozkaz nebolo možné odporkyni 2) doručiť, súd ho uznesením č.k. 8Ro/118/2012-44 zo dňa 3.01.2014 zrušil. Uznesením č.k. 8Ro/118/2013-45 zo dňa 29.1.2013 súd
ustanovil za opatrovníka odporkyni W. C., zamestnankyňu Okresného súdu Trenčín, pretože jej pobyt bol súdu neznámy.
Odporcovia ani opatrovníčka odporkyne 2) sa k návrhu písomne nevyjadrili.
Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s návrhom, zmluvou o poskytnutí flexipôžičky, VOP, zmluvou o postúpení pohľadávky, prílohami k tejto zmluve, dohodou o uznaní záväzku, pokusom o zmier a úhrade pohľadávky v splátkach, dotazníkom k tejto dohode, ostatnými listinnými dôkazmi a výsluchom odporcov 1) a 2)a zistil nasledovný skutkový stav:
Odporca 1.) dňa 3.08.2007 uzatvoril s právnym predchodcom navrhovateľa zmluvu o poskytnutí Flexi pôžičky, ktorá bola uzatvorená podľa ustanov. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Podľa tejto zmluvy bolo dohodnuté, že výška úveru bude poskytnutá odporcovi vo výške 31.000,- Sk (1.029,01 €), ktorú sumu za zaviazal odporca 1) splácať 84 mesačnými splátkami vo výške 562,27 Sk (18,66 €) splatnými v 3. deň kalendárneho mesiaca. V zmluve bola určená ročná percentuálna miera nákladov 12,9 %. Dátum prvej splátky bol 03.09.2007 a poslednej 03.08.2007.
Navrhovateľ a postupca (Všeobecná úverová banka, a.s., IČO: 31 320 155) uzavreli spolu zmluvu o postúpení pohľadávok. Z príloh k tejto zmluve vyplýva, že došlo i k postúpeniu pohľadávky voči odporcovi 1). Z prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok tiež vyplýva, že splatnosť postúpenej pohľadávky bola dňa 15.02.2008.
Dňa 9.11.2012 uzavrel odporca 2) s navrhovateľom dohodu o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach. Odporkyňa 2) zároveň pristúpila k záväzku odporcu 1) voči navrhovateľovi. V bode 2 dohody vyhlásili odporcovia, že uznávajú záväzok z vyššie uvedenej zmluvy. Tiež vyhlásili, že majú vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. V bode 3 sa zaviazali splácať dlh k 8. dňu v mesiaci v splátkach po 50,- €.
V dotazníku k tejto dohode odporcovia súhlasili o.i. s tým, že uznanie premlčaného záväzku má za následok plynutie novej premlčacej doby a posilnenie vymáhateľnosti záväzku na súde.
Odporcom 1./- 2./ bola zaslaný pokus o zmier datovaný dňom 26.03.2013, v pokuse o zmier je uvedené, že úver bol zosplatnený dňa 15.02.2008.
Odporkyňa 2.) na pojednávaní dňa 31.03.2014 vypovedala, že si zobrala úver. Nepamätá si, kedy presne bola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru. Neskôr ju navštívil pán, ktorý tvrdil, že je zamestnancom navrhovateľa a presviedčal ich, že musia podpísať splátkový kalendár, inak sa vraj dlh navýši a oni budú mať ešte väčšie problémy. Hovoril, že nemá čas, ponáhľa sa, nech dohodu rýchlo podpíšu.
Odporca 1) na pojednávaní toho istého dňa vypovedal, že za ním prišiel nejaký pán zastupujúci navrhovateľa, ktorý sa veľmi ponáhľal, bol u nich max. 10 - 15 min. presviedčal ich, že dlh majú splácať po 50,- €, hoci im to nevychádzalo finančne a chceli menšie splátky. Nehovoril nič o tom, že dlh je premlčaný.
Odporca 1) i odporkyňa 2) na pojednávaní vzniesli námietku premlčania uplatnenej pohľadávky.
Podľa ustanov. § 54 ods. 1 Obč. zák. zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Podľa ustanov. § 100 Obč. zák. právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa ustanov. § 103 Obč. zák. ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.
Podľa ustanov. § 101 Obč. zák. pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Podľa § 397 Obch.zák. ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.
Podľa § 2 písm.b/ zák. č. 258/2001 v znení platnom a účinnom do 31.7.2008 o spotrebiteľských úveroch a zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
Ako vyplynulo z výpovede odporcov 1) a 2), títo boli kontaktovaní zamestnancami navrhovateľa a nimi boli presvedčení, aby podpísali tlačivo , ktoré im predložili s uistením, že sa jedná len o dohodu o splátkach. Nevšimli si, že by sa malo jednať aj o uznanie záväzku.
Z vykonaného dokazovania má súd za preukázané, že dňa 03.08.2007 Všeobecná úverová banka, a.s. a odporca 1) medzi sebou uzavreli zmluvu o poskytnutí Flexi pôžičky, na základe ktorej sa zaviazala VÚB poskytnúť odporcovi 1) 1.029,01 €, ktoré sa odporca 1) zaviazal splácať vždy k 3. dňu v mesiaci , a to od 03.09.2007 do 03.08.2014, kedy mala byť realizovaná posledná splátka. K dlhu odporcu 1) dodatočne pristúpila i odporkyňa 2).
Dňa 8.12.2011 došlo k postúpeniu pohľadávky zo VÚB, a.s. na navrhovateľa, súd má teda za preukázanú jeho aktívnu legitimáciu v konaní.
Daný právny vzťah je nutné posudzovať podľa Obchodného zákonníka, nakoľko predmetná zmluva nevznikla reálnym odovzdaním druhovej veci (peňazí) dlžníkovi, ale vznikla už dohodou zmluvných strán o jej obsahu, z ktorého vyplýval platný záväzok právneho predchodcu navrhovateľa poskytnúť v prospech dlžníka finančné plnenie formou úveru a zároveň záväzok dlžníka takto poskytnuté plnenie navýšené o úrok splácať v dohodnutých splátkach. Predmetnú zmluvu súd vyhodnotil ako zmluvu o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Zmluva o úvere patrí podľa § 261 ods. 3 písm. d) ObZ medzi tzv. absolútne obchody, pre ktoré je daná pôsobnosť ObZ. bez ohľadu na povahu účastníkov.
V čase uzavretia úverovej zmluvy dňa 3.8.2007 Občiansky zákonník už obsahoval úpravu problematiky spotrebiteľských zmlúv v znení, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Z Obč. zákonníka účinného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy by teda izolovaným výkladom, nezohľadňujúc ustanovenia iných právnych predpisov, bolo možné vyvodiť, že úverová zmluva ako absolútny obchod podľa § 261 ods.3 písm.d) Obchodného zákonníka spotrebiteľskou zmluvou nie je (takýto názor bol prezentovaný aj niektorými právnymi teoretikmi). Treba však poukázať na to, že podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (ZOS), spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Z uvedeného dôvodu zmluva o úvere uzavretá medzi
právnym predchodcom navrhovateľa ako dodávateľom a odporcom 1) ako spotrebiteľom bola napriek povahe tzv. absolútneho obchodu zmluvou typovou, teda spotrebiteľskou.
Je teda zrejmé, že ustanovenia Obč. zákonníka týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv je nevyhnuté použiť aj v prípadoch, keď charakter spotrebiteľskej zmluvy má tzv. absolútna obchodná zmluva o úvere podľa Obch. zákonníka.
V tejto súvislosti sa súd zaoberal aj otázkou, či zo samotnej skutočnosti, že ide o spotrebiteľskú zmluvu vyplýva výlučná pôsobnosť Obč.zák. na daný vzťah. Takýto záver nemá žiadnu normatívnu oporu a prieči sa pravidlu lex specialis derogat lex generalis, pričom v tomto prípade lex specialis je § 261 ods. 3 písm. d) Obch.zák. Pri aplikácii rozhodných právnych noriem súd vychádzal z nasledujúcej hierarchie právnych predpisov: ako základný predpis pre riešenie otázok záväzkového práva je potrebné aplikovať tretiu časť Obch.Zák. - viď § 261 ods. 3 písm. d) Obch.zák. (tento záver je rozhodujúci pri posudzovaní premlčania, úrokov z omeškania, uznania záväzku a ďalších inštitútov upravených dvojkoľajne v oboch kódexoch a pod.). Úpravu zmluvného typu v § 497 a nasl. ObZ je teda potrebné doplniť o derogujúce a dopĺňajúce ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch( ZSÚ). Obč.zák. ako lex generalis v zmysle § 1 ods. 2 ObZ je potrebné aplikovať na riešenie otázok neupravených v Obch.zák. Do tejto kategórie noriem je nutné v zmysle Obč.zák. a ZOS okrem iného zaradiť aj ustanovenia na ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách (§ 52 až 53 OZ).
Pokiaľ ide o otázku premlčania nárokov z úverovej spotrebiteľskej zmluvy súd uvádza - ako bolo uvedené už pri výklade podstaty spotrebiteľskej zmluvy, že spotrebiteľskou zmluvou je aj absolútna obchodná zmluva bez ohľadu na to, že sa riadi právnym režimom Obchodného zákonníka. Aj pre takúto zmluvu totiž platia všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách uvedené v § 52 - § 54 Občianskeho zákonníka.
Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka - zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Ustanovenie § 54 ods.1 Obč. zákonníka zakotvuje v prospech spotrebiteľa kogentnosť inak dispozitívnych noriem uvedených v Obč. zákonníku, ak by spotrebiteľská zmluva obsahovala od nich odklon v neprospech spotrebiteľa. Je zrejmé, že ide o dispozitívne ustanovenia Obč. zákonníka (napr. Kateřina Čuhelová: Zamyšlení nad aplikací § 401 ObchZ ve spotřebitelských smlouvách, Právní rozhledy 11/2012, s. 401). Predmetné ustanovenie nestanovuje aplikáciu Obč. zákonníka na spotrebiteľské zmluvy vo forme absolútnych obchodov inak ako v rozsahu § 52 - § 54. Avšak 4- ročná premlčacia doba nebola dojednaná ako súčasť spotrebiteľskej zmluvy, 4- ročná premlčacia doba vyplýva priamo z Obch.zák., pretože tak Občiansky zákonník ako lex generalis ako aj Obchodný zákonník ako lex specialis má ustanovenia o premlčaní, je podľa názoru nutné na posúdenie otázky premlčania použiť právny predpis lex specialis. Len v prípade, že lex specialis by nemal takéto ustanovenie, bolo by nutné použiť lex generalis. Pokiaľ by však napr. v zmluve bola dohodnutá dlhšia premlčacia lehota než je zákonná ( 4 roky), tak v takom prípade by to súd považoval za neprijateľné, pretože by to bolo zmluvné dojednanie v neprospech spotrebiteľa, keďže podľa Obč. zák. nie je možné dohodnúť dlhšiu premlčaciu dobu.
Navyše v zmysle článku 3 Smernice 13/93 za ustanovenia smerujúce k ochrane spotrebiteľa je treba považovať tie, ktoré vyslovene chránia slabšiu stranu proti silnejšej, t.j. upravujú vzťah dvoch subjektov vo výrazne nerovnovážnom postavení (obdobně Dědič, J., Čech, P.: Obchodní právo po vstupu ČR do EU, 2. vydání, Bova Polygon, Praha 2005, s. 382). Musí ísť teda o ustanovenia, ktoré boli prijaté priamo na ochranu spotrebiteľa.
Premlčanie sa teda aj v spotrebiteľských zmluvách majúcich formu absolútneho obchodu spravuje výlučne Obchodným zákonníkom podľa § 397 Obch. zákonníka , t.j. ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.
V prejednávanej veci podľa navrhovateľa došlo dňa 15.02.2008 k vyhláseniu predčasnej splatnosti zmluvy o úvere uzavretej medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporcom 1) Súd neskúmal, či navrhovateľ vyhlásil splatnosť zmluvy v súlade s platnými právnymi predpismi, pretože neplatnosť právneho úkonu nemôže byť na ujmu účastníkovi, ktorý neplatnosť právneho úkonu nespôsobil.
Keď potom odporcovia vzniesli námietku premlčania, tak súd opierajúc sa v ďalších súvisiacich otázkach o argumentáciu uvedenú nižšie, návrhu na začatie konania vyhovieť nemohol (§ 388 ods.1 Obchodného zákonníka - Premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby.).
Podľa názoru súdu postup navrhovateľa pri uzatváraní dohody o uznaní záväzku je jednoznačne nekalou obchodnou praktikou a ako taký je hrubo rozporný s dobrými mravmi.
Súdu je z úradnej činnosti známe, že navrhovateľ skupuje veľké množstvo často už premlčaných pohľadávok, ktoré potom uplatňuje na súde. Takáto samotná kúpa nezákonná nie je, no spoločným menovateľom je to, že ide o pohľadávky voči fyzickým osobám. Súd sa ešte nestretol s uplatnením pohľadávky voči právnickej osobe, pričom kúpa takejto pohľadávky z dôvodu, že u právnickej osoby možno predpokladať odborný aparát (s vedomosťou o následkoch premlčania) asi tak zaujímavá nie je.
Uznanie záväzku zo strany odporcov by súd aproboval v prípade, ak by podnet na takéto konanie vyšiel z jeho strany alebo síce zo strany navrhovateľa, ale s poučením o následkoch uznania záväzku na plynutie premlčacej doby. Súd nevylučuje, že v prípade, ak by zo strany navrhovateľa bolo dlžníkovi riadne vysvetlené, že splnenie jeho dlhu resp. jeho uznanie môže byť napriek zmenšeniu jeho majetku formou vynaloženia peňažných prostriedkov v jeho prospech (napr. práve z dôvodu výmazu z registra neplatičov), mohlo by k platnému uznaniu záväzku zo strany dlžníka (ak nie priamo k zaplateniu) dôjsť.
Prejednávaný prípad je však prípadom iným, kde k takémuto dobrovoľnému rozhodnutiu zo znalosťou veci zo strany dlžníka nedošlo. Naopak, navrhovateľ v snahe reparovať pochybenie svoje resp. pochybenie svojho právneho predchodcu spočívajúce v nepodaní návrhu na začatie konania včas (pred uplynutím premlčacej doby) a vyhnúť sa tak možnej námietke premlčania a zamietnutiu návrhu na začatie konania, sofistikovane pomocou osôb v jeho záujme konajúcich, obchádza dlžníkov a pod zámienkou výhodnosti podpísania splátkového kalendára ako listiny, ktorá ma dlžníka uchrániť pred problémami, do tejto listiny inkorporuje aj vyhlásenie o uznaní dlhu dlžníkom (samozrejme bez podania vysvetlenia dlžníkovi).
Navyše z výpovede odporcov 1) a 2) na pojednávaní vyplýva, že navrhovateľ, resp. jeho zamestnanci sa podľa vyjadrenia odporcov ponáhľali, čím im zabránili, aby si dohodu riadne preštudovali a oboznámili sa s jej textom. Vzhľadom na cieľ, ktorý navrhovateľ touto dohodou sledoval , kedy nie je v jeho záujme, aby si klienti riadne doklady preštudovali, súd ich tvrdeniu uveril a teda ani nepochybuje, že vzhľadom k času, ktorý u odporcov 1) a 2) strávil zamestnanec navrhovateľa, im nebolo ani dôkladne vysvetlené, aké sú následky uznania premlčaného dlhu.
Vychádzajúc potom z podstaty práva na ochranu spotrebiteľa, ktoré je založené na tom, že spotrebiteľ z dôvodu svojej neskúsenosti alebo neznalosti nie je schopný konkurovať v obratnosti vyškoleným a skúseným profesionálom znalým práva a techník moderného obchodu, nemožno spôsobu, ktorý zvolil navrhovateľ, poskytnúť ochranu, nakoľko tento ľstivo zneužil neznalosť odporcov a jeho strach ich prípadným súdnym resp. následne exekučným konaním a nákladmi s nimi spojenými. Uvedenému nasvedčuje tiež fakt, že zamestnávateľ navrhovateľa upozorňoval odporcov na možnosť, že dôjde i k zrážkam z ich mzdy, pričom zrážky zo mzdy bez ich súhlasu nemohlo vykonať bez predchádzajúceho
súdneho konania alebo ich súhlasu. Zamestnávateľ navrhovateľa tak bezdôvodne navýšil obavy odporcov 1) a 2) z následkov nepodpísania dohody.
Súd poukazuje ďalej na to, že aj samotná navrhovateľom vypracovaná Dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku je pre bežného spotrebiteľa v dôsledku (či už úmyselne alebo nevedome) nejednotnej terminológie mätúca, kde obsahuje pojem „uznanie záväzku“ ale v čl. 2 (ktorý má tiež mimochodom názov uznanie záväzku) bode 3.1 poslednej vete deklaruje, že dlžníci majú vedomosť o premlčaní „dlhu“. Spotrebiteľ tak nemusí vedieť, že pojem záväzok v právnej terminológii môže znamenať a) záväzkový vzťah ako taký, b) jednotlivú povinnosť zo záväzkového vzťahu alebo c) záväzok v zmysle dlhu. Na tejto zmätočnosti nič nemení (pretože treba vychádzať toho, čo je v listine uvedené) ani vyššie prezentovaný názor, že v prejednávanej veci nejde o uznanie dlhu podľa Občianskeho zákonníka ale o uznanie záväzku podľa Obchodného zákonníka. Súd tiež zdôrazňuje, že vzhľadom na časovú tieseň, ktorú zástupca navrhovateľa vyvolal, nemali odporcovia 1) a 2) čas podrobne si zmluvu preštudovať a premyslieť ju. V tejto súvislosti súd poznamenáva, že konanie navrhovateľa je možné považovať za nekalú obchodnú praktiku analogicky podľa bodu 7 prílohy č. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pretože navrhovateľ postupoval s cieľom vyvolať okamžité rozhodnutie a znemožniť spotrebiteľovi, aby mal dostatočnú príležitosť alebo čas na kvalifikované rozhodnutie.
Súd teda uzatvára, že dohodu, z ktorej navrhovateľ odvodzuje , že svoj nárok uplatnil včas, považuje súd podľa § 3, § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka za neplatnú.
Ak potom odporcovia 1) a 2) na pojednávaní vzniesli námietku uplynutia premlčacej lehoty (podľa právneho záveru súdu 4 - ročnej), ktorá podľa navrhovateľom predloženej Prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok začala plynúť 15.02.2008 a uplynula 15.02.2012, súd bol povinný sa touto námietkou zaoberať a keďže preukázateľne konanie sa začalo podaním návrhu až dňa 22.04.2013, teda po uplynutí premlčacej lehoty, nemohol súd návrhu navrhovateľa vyhovieť.
Ďalej je potrebné uviesť, že dohoda o zaplatení už splatného záväzku nie je ničím iným ako privatívnou nováciou v zmysle § 516 ods.1 Občianskeho zákonníka, a teda zmenou existujúcej zmluvy v otázke splatnosti. Potom, ak má zmluva spotrebiteľský charakter, spotrebiteľský charakter má aj dohoda, ktorá túto zmluvu mení v jej niektorej časti.
Ak podnikateľ ako dodávateľ do dohody „tváriacej“ sa ako dohoda o zmene splatnosti záväzku inkorporuje jednostranný zmluvný záväzok dlžníka týkajúci sa uznania dlhu, je nutné dôjsť k záveru, že takáto zmluvná podmienka (dohoda) spôsobuje vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a preto je neplatná podľa § 53 ods.5 Občianskeho zákonníka.
V intenciách vyššie uvedených na záver procesný súd poukazuje na výstižné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo 16. januára 2013, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012, podľa ktorého: „Kým rešpektovanie princípu „ignorantia iuris non excusat" (neznalosť zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu.“
Vzhľadom na vyššie uvedené, súd zamietol návrh navrhovateľa ako premlčaný v celom rozsahu.
O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Odporcovia ako procesne úspešní účastníci konania mali právo na náhradu trov konania, keďže si náhradu trov konania neuplatnili, súd im ju nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Trenčíne písomne v troch vyhotoveniach.
Podľa § 42 ods. 3 O.s.p. musí byť z podaného odvolania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje a musí byť podpísané a datované. Podanie treba doložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. musí obsahovať označenie rozhodnutia proti ktorému odvolanie smeruje, v čom vidí nesprávnosť tohto rozhodnutia alebo postupu súdu a čoho sa odvolávateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 alebo tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo tým, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností alebo tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam alebo tým, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) alebo tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 251 ods. 1 O.s.p. ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu a ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí návrh na súdny výkon rozhodnutia.