Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_17C-379-2013.pdf
PDF · 83.2 KB
No categories available
Court name
Address
File mark
K3-17Ro/348/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice-okolie, samosudca JUDr. Oľga Tatranská v právnej veci žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, so sídlom Bratislava, Pribinova 25, zast. Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, proti žalovaným: 1. K. Z., nar. X.X.XXXX, bytom E. S. XXX, 2. P. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. S.B. XXX, v konaní o zaplatenie XXX,- eura s prísl.
rozhodol:
Žalovaní v 1. a 2. rade sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 344,79 eura spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 9% od 3.1.2010 do zaplatenia a trovy konania pozostávajúce zo súdneho poplatku v sume 12,99 eura a trov právneho zastúpenia v sume 39,85 eura, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Žalobca sa podanou žalobou domáhal na žalovanom zaplatenie sumy 549,- eura spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 9% zo sumy 549,- eura od 3.1.2010 do zaplatenia a trovy konania titulom dlžoby na úvere.
Žalovaní sa k žalobe nevyjadrili.
Po zistení, že sa jedná o drobný spor (žalovaná suma neprevyšuje 1.000 eur), a že o veci možno rozhodnúť na základe predložených listín, súd rozhodol bez nariadenia pojednávania a rozsudok verejne vyhlásil dňa 31.3.2014.
Žaloba, uznesenie zo dňa 8.11.2013 (ktorým boli žalovaní vyzvaní na vyjadrenie sa k žalobe, obsahujúce poučenie podľa § 114 ods. 2,3, a 5 OSP) ako aj poučenie o procesných právach a povinnostiach im boli doručené do vlastných rúk žalovanému - Stanislavovi Mikovi dňa 29.11.2013 a žalovanej - Ivete Mikovej
- 2.12.2013 a zostali v tomto konaní nečinní. Keďže sa jedná o drobný spor, súd vo veci bez nariadenia pojednávania a dňa 31.3.2014 verejne vyhlásil rozsudok vo veci samej.
Podľa § 565 Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.
Súd vyhodnotil dokazovanie, na základe čoho právne uzatvára:
Žalobca uzatvoril dňa 17.12.2008 so žalovaným v 1. rade zmluvu o revolvingovom úvere na základe ktorej bol žalovanému v 1. rade poskytnutý úver, ktorý sa zaviazal splatiť spolu s úrokom v 30 mesačných splátkach v sume 24,36 eura. Celková suma, ktorú mali žalovaní zaplatiť, tak činila 730,80 eura. Zo zmluvy tiež vyplýva, že požičanú sumu mali žalovaní vrátiť so 68,98% zmluvným úrokom a RPMN bola v
sadzbe 66,74% a pri tejto úrokovej sadzbe by činila celková čiastka určená na vrátenie sumu 526,59 eura a mesačná splátka 17,55 eura. Ak mali žalovaní pri korektne dojednanom úroku vrátiť sumu 526,59 eura a zaplatili 181,80 eura, dlh činí 344,79 eura, ktorú súd zaviazal žalovaných zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne.
Z obsahu žaloby je tiež zrejmé, že ku dňu podania žaloby žalovaní zaplatili celkovú čiastku 181,80 eura.
Niet sporu o tom, že medzi účastníkmi existuje právny vzťah spotrebiteľského charakteru, založeného zmluvou o revolvingovom úvere zo dňa 17.12.2008.
Podľa ust. § 497 Obch. zák. Zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Podľa ust. § 502 Obch. zák. (1) Od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške. Hlavný právny vzťah založený zmluvou o revolvingovom vznikol podľa osobitného predpisu, ktorý je lex specialis k všeobecnej právnej norme. Tento vzťah síce podlieha režimu spotrebiteľských úverov podľa zákona č. 258/2001 Z.z., ako aj podlieha aplikácii všeobecných ustanovení ochrany spotrebiteľa podľa Občianskeho zákonníka, pretože: normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru) sú použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Obč. zákonníku a v predpisoch vydaných na jeho vykonanie. Medzi tromi zákonmi, prichádzajúcimi takto o úvahy (1. zákon o spotrebiteľských úveroch, 2. Občiansky zákonník, 3. Obchodný zákonník) panuje pomer, že primárne sa použije predpis špeciálny, ak tento určitú otázku neupravuje resp. tak nečiní úplne, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva všeobecne v širšom slova zmysle, teda úprava podľa Obč. zákonníka.
To znamená, že úprava Obchodného zákonníka sa môže na takýto prípad uplatniť len vtedy, keď nenarazí na obmedzenie v Občianskom zákonníku a vykonávacích predpisoch k nemu.
Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (platného a účinného v čase spísania Zmluvy o úvere spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluvy o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti toho zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku (poctivosť, nezneužívame výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti
účastníkov občianskoprávnych vzťahov). Vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 137/2003 (Zo súdnej praxe č. 62/2004) Najvyšší súd SR už uviedol, že za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1 OZ treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Súlad právneho úkonu s dobrými mravmi treba posudzovať vždy komplexne so zreteľom na konkrétnu situáciu na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej určité právo, ale aj osoby týmto úkonom dotknutej), s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a nezávisle od vedomia a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva. Ustanovenie § 3 ods. 1 OZ nemá vlastnú priamu normotvornú platnosť - upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie ustanovení, ktoré priamo upravujú právne vzťahy, a to na základe všeobecných pravidiel morálnych, elementárnej slušnosti a tolerancie a morálneho charakteru konajúcich.
Ústavný súd SR v náleze z 28. februára 1995 sp. zn. PL. ÚS 10/95 (Zbierke zákonov SR, čiastka 20, číslo 51/1995), ktorým rozhodol o nesúlade ustanovenia § 13 vyhlášky ministerstva spravodlivosti č. 45/1964 Zb. s ustanovením § 658 ods. 1 OZ okrem iného uviedol, že aj keď sú úroky z pôžičky (§ 658 ods. 1 OZ) predmetom zmluvnej voľnosti medzi účastníkmi neznamená to, že možno dohodnúť úroky v akejkoľvek výške. Dohoda o úrokoch musí byť v súlade s ustanovením § 39 OZ, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Závisí preto od rozhodnutia súdu, aby v konkrétnom prípade ustálil, či výška dohodnutých úrokov je alebo nie je v súlade s dobrými mravmi.
Ústavným súdom vyslovený názor korešponduje s tézou (používanou predovšetkým právnou vedou a teóriou), že zásada zmluvnej voľnosti v súkromnom práve nie je absolútna a nachádza svoje obmedzenie (z hľadiska obsahovej náplne právnych úkonov) napr. pri aplikácii korektívov rozporu s dobrými mravmi. Usmerňovanie zásady zmluvnej voľnosti prostredníctvom uvedených korektívov (ako aj pri zákonnom zákaze) nepochybne prispieva k spoločenskej a právnej akceptácii zásady zmluvnej spravodlivosti v súkromnom práve.
Pokiaľ ide o primeranosť výšky úrokov z pôžičky - problematika dobrých mravov úzko súvisí s doktrínou o neprípustnom, resp. neprimeranom znevýhodnení založenom právnym úkonom. Tento princíp nadobudol v modernom práve váhu a význam a slúži určitým obmedzujúcim spôsobom k naplneniu zásady zmluvnej spravodlivosti.
Pri posúdení primeranosti dojednanej výšky úroku treba prihliadnuť na celkové okolnosti úkonu, jeho pohnútky a účel, ktorý sledoval. Predovšetkým však treba porovnať dojednaný úrok s úrokovou mierou obvyklou z praxe peňažných ústavov.
V danom prípade súd zistil, že priemerná úroková sadzba obchodných bánk v decembri 2008 bola 10,96% (približne 11%), no v zmluve o úvere je uvedená sadzba 68,98%. Je všeobecne známe, že je prípustné, ak subjekty, poskytujúce úvery obyvateľstvu z vlastných zdrojov vyžadujú úroky vyššie než v obchodných bankách v danom čase, čo je pôsobené najmä tým, že vybavenie nie je až tak administratívne náročné - sú rýchlejšie, obyčajne sa od spotrebiteľa nevyžaduje zabezpečenie. Miera, v akej ale takéto úroky sú akceptovateľné, nesmie prekročiť rámec korektívu dobrých mravov a podľa ustálenej judikatúry súdov je to miera, ak nepresahuje úroveň 100% nad priemernú úrokovú sadzbu obchodných bánk v danom čase, nie viac.
Súd však zisťuje, že úrok uvedený v zmluve 68,98% je potrebné považovať za úroky dojednané v rozpore s dobrými mravmi. Pohybujúc sa v tolerancii udržateľných úrokov, ktoré by mohli v tomto prípade dosiahnuť úroveň maximálne 22% ročne.
Podľa ust. § 517 ods. 2 OZ ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úrok z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania. Výšku úroku z omeškania a poplatok z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 3 Nariadenia vlády 87/1995 Z.z. účinného od 15.1.2009: (1) Výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky 2) platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
V prejednávanom prípade súd nemal pochybnosti o tvrdeniach žalobcu vo vzťahu k istine v sume 344,79 eura, ktoré listinnými dôkazmi aj náležite preukázal. Z uvedeného dôvodu mu súd priznal istinu výške 344,79 eura spolu so zákonným úrokom z omeškania (v prvý deň omeškania bola sadzba ECB 1%).
Žalobca bol v konaní prevažne úspešný (úspech bol v pomere 62,80% k 37,20% neúspechu pričom od rozsahu úspechu je rozsah neúspechu nutné odrátať), preto súd podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak mal účastník vo veci úspech čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí. Súd priznal žalobcovi zo sumy 344,79 eura súdny poplatok v sume 12,99 eura ( 20,69 eura mínus 37,20% čo predstavuje sumu 7,70 eura) a trovy právneho zastúpenia v sume 39,85 eura (za dva úkony á 26,59 eura za: 1/ prípravu a prevzatie zastúpenia, 2/ podanie žaloby t.j. 2 x 26,59 (53,18 eura) + 2 x 7,81 eura režijný paušál, t.j. 15,62, čo spolu predstavuje sumu 68,80 eura. Žalobca bol neúspešný v 37,20% čo predstavuje sumu 25,59. Po odrátaní rozsahu neúspechu činia trovy právneho zastúpenia sumu 33,21 eura, čo s 20% DPH činí 39,85 eura. Trovy konania celkom 52,84 eura.
Poučenie:
p o u č e n i e: proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia na podpísanom súde v vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach /§ 42 ods. 3 OSP/ uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinná osoba dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.