Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/182/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľky: S. G., bytom O. XX, zastúpenej U., J. XX, G. XX , IČO: XXXXXXXX proti odporkyni: M. S., bytom S.. XXXX/X, K., zastúpenej G., M., G., H. X, IČO XX XXX XXX, o určenie neplatnosti závetu a neplatnosti listiny o vydedení, o odvolaní odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 26. marca 2012, č.k. -38, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku o určení neplatnosti listiny o vydedení a vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.

Navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh v časti o určenie neplatnosti závetu zamietol. Zároveň určil, že listina o vydedení, ktorá je súčasťou závetu neb. D. S., zomr. XX.XX.XXXX , spísaného v K. dňa 21.11.2010, je neplatná. O náhrade trov konania rozhodol podľa tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, vzhľadom na ich čiastočný úspech v konaní. Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, že neb. D. S. zomrel dňa XX.XX.XXXX a bol otcom navrhovateľky. V dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. bol do spisu predložený závet a listina o vydedení, ktoré boli napísané na jednom liste. V predmetnom závete otec navrhovateľky odkázal všetok svoj hnuteľný a nehnuteľný majetok svojej manželke M. S., t.j. odporkyni a zároveň vydedil svoju dcéru , teda navrhovateľku, z dôvodu, že rozpore s dobrými mravmi mu neposkytla potrebnú pomoc v chorobe, starobe alebo iných závažných prípadoch a tiež , že o neho trvalo neprejavovala opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mala prejavovať. Navrhovateľka napadla platnosť závetu ako aj listiny o vydedení a súd prvého stupňa bol toho názoru, že bez určenia platnosti či neplatnosti oboch týchto listín by právne postavenie navrhovateľky bolo neisté, a preto je naliehavý právny záujem na jej strane na takejto určovacej žalobe. Čo sa týka závetu, súd dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že závet je platný, je podpísaný poručiteľom , datovaný a je podpísaný aj 2 svedkyňami G. U. a Q. S., ktoré zhodne vypovedali, že boli súčasne prítomné pri podpisovaní tohto závetu a listiny o vydedení. Obe svedkyne sú spôsobilé na právne úkony, nie sú nevidomé, nepočujúce, ani nemé, ovládajú slovenský jazyk a nejedná sa o osoby, ktoré majú podľa závetu dediť. V predmetnom dokumente je uvedené, že sa jedná o poslednú vôľu poručiteľa D. S.. Keďže ošetrujúci lekár S.. K. vypovedal, že okrem onkologického ochorenia p. S. netrpel žiadnou duševnou chorobou, ktorá by mu bránila správne posudzovať svoje konanie, ktorá by mu bránila riadne chápať zmysel toho, čo podpisuje a navrhovateľka ani iným spôsobom nepreukázala v tomto smere nespôsobilosť svojho otca , súd preto závet zriadený v inej písomnej forme než napísaný vlastnou rukou, ale podpísaný poručiteľom a 2 súčasne prítomnými svedkami považuje za platný , a preto v tejto časti návrh navrhovateľky zamietol. Čo sa týka listiny o vydedení , ktorá bola súčasťou závetu,

súd dospel k opačnému názoru a považuje danú listinu o vydedení za neplatnú. V danom prípade predmetná listina o vydedení spĺňa všetky formálne náležitosti, ktoré vyplývajú z ust. . Súd však v tomto konkrétnom prípade musel skúmať , či dôvody vydedenia ako materiálna náležitosť platnosti vydedenia existujú, resp. existovali. Navrhovateľka uviedla, že takéto dôvody neexistovali s poukazom na to, že nekontaktovanie sa s otcom bolo vzájomné a neskôr keď sa ona s ním chcela skontaktovať, konkrétne po narodení svojho syna, otec stretnutie odmietal a vyjadroval sa, že jeho narodenie vnuka vôbec nezaujíma. Je však zrejmé, že navrhovateľka nepredložila žiaden dôkaz , ktorý by potvrdil jej tvrdenie, teda to, že sa chcela s otcom skontaktovať. Posudzovanie existencie dôvodov vydedenia uvádzaných v písm. a/ a b/ ustanov. , musí byť však komplexné, čo znamená, že nepostačí len nečinnosť neopomenuteľného dediča, ale je potrebné skúmať aj správanie sa poručiteľa. O neposkytnutie pomoci za podmienok uvedených v písm. a/ pôjde najmä vtedy, ak dedič poručiteľovi, odkázanému na jeho pomoc v chorobe a starobe, neposkytol potrebnú pomoc, hoci o tejto odkázanosti poručiteľa vedel a so zreteľom na svoje objektívne možnosti a schopnosti mu pomoc mohol poskytnúť. Potreba pomoci na strane poručiteľa a objektívna možnosť dediča poručiteľa poručiteľovi pomoc poskytnúť sa musí v každom konkrétnom prípade posudzovať osobitne. V danom prípade bolo teda treba posúdiť z tohto hľadiska, či navrhovateľkino správanie bolo v rozpore s dobrými mravmi. Otec navrhovateľky túto nikdy nepožiadal o pomoc v chorobe, starobe, neoznámil jej, že je chorý, že je odkázaný na jej pomoc a samotná odporkyňa uviedla, že nemá vedomosť o tom, že by jej manžel čo len telefonicky kontaktoval svoju dcéru. Nepochybne takéto jeho správanie vyplynulo z jeho presvedčenia, že navrhovateľka nie je jeho biologickou dcérou. Ďalej je nesporné, že otec navrhovateľky žil vo fungujúcom manželstve , a teda podľa názoru súdu, všetku starostlivosť o neho zabezpečovala práve manželka a nemožno v takomto prípade hovoriť o odkázanosti otca navrhovateľky na starostlivosť navrhovateľky. Z výpovedí odporkyne ako aj svedkov vyplynulo, že otec navrhovateľky túto nikdy nepožiadal o pomoc a keďže žil v normálne fungujúcom manželstve, je len samozrejmé, že na túto pomoc ani nebol odkázaný, pretože všetku potrebnú pomoc mu poskytovala manželka, teda odporkyňa. Keďže navrhovateľka nežila v tom istom meste ako jej otec a tento jej neoznámil, že je chorý, že by potreboval jej pomoc, objektívne ona sa o jeho chorobe ani vôbec nemusela dozvedieť. Sama však potvrdila, že o tom, že bol chorý , sa dozvedela od matky, ale vzhľadom na skutočnosť , že od rozvodu rodičov sa ona s otcom vôbec nestretala, on sa nesnažil o úpravu styku keď bola maloletá (k rozvodu došlo v čase, keď ona mala 5 rokov), je len samozrejmé, že jej správanie sa k otcovi nemožno považovať na neposkytnutie mu pomoci. Čo sa týka dôvodu pre vydedenie podľa písm. b/, ktorý je uvedený taktiež v listine o vydedení, je zrejmé, že aj v tomto prípade je to subjektívny dôvod, ktorý však je nutné posúdiť objektívne , predovšetkým bolo treba posúdiť, v dôsledku čoho neprejavovala navrhovateľka voči poručiteľovi ani minimálny záujem o jeho život a zdravie. Otec navrhovateľky, teda poručiteľ, sa od rozvodu s jej matkou, čo bolo v roku 1979, s dcérou teda navrhovateľkou vôbec nekontaktoval, nemal záujem, aby sa naďalej rozvíjali otcovsko-dcérske vzťahy, čo vyplývalo z jeho presvedčenia, čo súd musí zopakovať, že nie je biologickým otcom navrhovateľky. Je len samozrejmé, že navrhovateľka vo veku 5 rokov, nemohla sa snažiť o to, aby sa jej vzťah s otcom rozvíjal a aby neochladol a bol to práve jej otec, ktorý mal mať snahu stretávať sa s dcérou a podieľať sa na jej výchove. Z tohto dôvodu nie je možné vytýkať navrhovateľke, že v neskoršom veku, kedy už bola či už adolescent alebo aj dospelá, sa nesnažila tie pretrhnuté citové väzby obnoviť. Vzhľadom na dlhodobé pretrhnutie vzájomných kontaktov, ktoré zavinil práve otec navrhovateľky , možno konštatovať, že navrhovateľka ako dedička v podstate nemala možnosť prejavovať opravdivý záujem o svojho otca a bránilo jej v tom práve to, že ani jej otec sa o ňu nezaujímal. Zákonný dôvod vydedenia - neprejavovanie opravdivého záujmu, vyžaduje , aby toto neprejavenie opravdivého záujmu bolo potomkom aj zavinené. Teda nestačí len samotná existencia takéhoto stavu. Od rozvodu s matkou sa s dcérou vôbec nesnažil skontaktovať, a teda došlo k situácii , že medzi navrhovateľkou a poručiteľom zanikol vzájomný vzťah, ktorý ako súd predpokladá, do rozvodu rodičov mohol existovať. Poručiteľ sa znovu oženil (s odporkyňou) a aj vo svojom druhom manželstve pretrvával v presvedčení, že navrhovateľka nie je jeho dieťaťom, čo potvrdila aj sama navrhovateľka a vypočuté svedkyne. Na základe vyššie uvedených okolností súd preto dospel k záveru, že navrhovateľka nemôže spravodlivo znášať zákonné dôsledky vydedenia, keď situáciu, že o poručiteľa neprejavila opravdivý záujem spôsobil hlavne sám poručiteľ tým, že ju ako potomka nekontaktoval a nepovažoval ju za svoje dieťa. Navrhovateľka sa svojim konaním nepričinila na vzniku tohto stavu, tento nezavinila ani čiastočne a ako dieťa nemohla objektívne ovplyvniť svoj vzťah s otcom. Súd je toho názoru, že za daných okolností nebolo možné od navrhovateľky požadovať zmenu v jej postoji voči poručiteľovi ani po dosiahnutí plnoletosti, pretože v tom čase medzi ňou a poručiteľom už neexistoval žiadny skutočný vnútorný vzťah, žiadny citový vzťah, v ktorom by mohla pokračovať, prípadne na ktorý by mohla nadviazať. Z tohto hľadiska súd nepovažoval za významnú okolnosť, či navrhovateľka kontaktovala, po narodení svojho syna, poručiteľa , lebo aj v prípade, ak by sa tak stalo, išlo by len o formálny vonkajší prejav bez akejkoľvek citovej nadstavby. Vzhľadom na vyššie uvedené súd preto dospel k záveru, že v konaní nebola preukázaná existencia dôvodov pre vydedenie, ktoré poručiteľ uviedol v listine o vydedení, a preto súd určil , že daná listina je neplatná.

Proti tomuto rozsudku, a to len výroku o určení neplatnosti listiny o vydedení a v časti o nepriznaní práva na náhradu trov konania podala v zákonnej lehote odvolanie odporkyňa. Navrhla ho zmeniť tak, že návrh navrhovateľky o určenie neplatnosti listiny o vydedení bude zamietnutý a zároveň úspešnej odporkyni prizná náhradu trov konania. Vytýkala súdu prvého stupňa, že napádaná časť výroku rozsudku súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď súd prvého stupňa nesprávne aplikoval ustanovenie právneho predpisu, a to § 469a ods. 1 písm. a), b) Obč. zákonníka a súd prvého stupňa tiež na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázala na to, že v prvostupňovom konaní nebolo síce preukázané, že by poručiteľ navrhovateľku vyslovene požiadal o pomoc počas jeho ťažkého onkologického ochorenia, no taktiež nebola preukázaná viackrát opakovaná domnienka súdu v odôvodnení rozsudku, že poručiteľ sa necítil byť otcom navrhovateľky. Naopak, práve navrhovateľka na pojednávaní sama potvrdila, že sa od svojej matky dozvedela, že je otec ťažko chorý, no pomoc mu neposkytla s výhovorkou toho, že sa od malička s ním nestýkala, s čím sa stotožnil aj súd prvého stupňa. Neposkytnutie aspoň psychickej pomoci pri smrteľnej chorobe poručiteľa zo strany navrhovateľky považovala za hrubú amorálnosť. Za nesprávne a nepodložené označila tvrdenie súdu i navrhovateľky, podľa ktorého si navrhovateľ sám zavinil nezáujem navrhovateľky o jeho osobu. Poručiteľ nikdy nevykonal voči svojej dcére priamy či nepriamy akt popierania otcovstva, nikdy verejne nevyslovil, že sa necíti byť otcom navrhovateľky a už tobôž sa nepokúsil zapierať otcovstvo voči navrhovateľke súdnou cestou. Mal iba určité vnútorné podozrenie vyplývajúce najmä z toho dôvodu, že manželstvo s matkou navrhovateľky ukončil poručiteľ výlučne z dôvodu jej nevery voči poručiteľovi. Takisto tvrdenia navrhovateľky o alkoholizme a agresivite poručiteľa v konaní neboli nijak preukázané a sú iba účelovým klamlivým konaním navrhovateľky, ktorá sa tým snaží zakryť dlhodobé neprejavovania záujmu o poručiteľa a poskytnutie pomoci poručiteľovi pri jeho smrteľnej chorobe. Uviedla, že obraz o poručiteľovi vytvorila u navrhovateľky účelovo práve jej matka, keďže ako sama navrhovateľka uviedla v žalobe, keď sa v detstve pýtala svojej matky na poručiteľa, tá o ňom nerada hovorila a vyslovene sa jej nepáčilo, že sa jej na poručiteľa navrhovateľka vôbec pýtala. Keďže navrhovateľka vyrastala pod vplyvom svojej matky, príčina ochladnutia vzťahov medzi navrhovateľkou a poručiteľom bola zrejme na strane matky. Ďalej poukázala na to, že ani po zániku prvého manželstva sa poručiteľ nezachoval nemorálnym spôsobom voči navrhovateľke, skôr naopak, pri majetkovom vyporiadaní s matkou navrhovateľky preukázateľne zanechal matke navrhovateľke a tým zároveň svojej dcére celý rodinný dom v obci O., ktorý momentálne navrhovateľka užíva so svojou rodinou a taktiež po celý čas trvania vyživovacej povinnosti voči navrhovateľke si túto riadne a včas plnil. Za klamlivé označila tvrdenie navrhovateľky, že sa nestýkala s poručiteľom kvôli nej. Poukázala na výpoveď svedkyne, sestry poručiteľa, ktorá uviedla iba svoj subjektívny pocit, že poručiteľ sa podľa nej nesnažil kontaktovať navrhovateľku aj pre jeho vnútorné podozrenie o svojom otcovstve k navrhovateľke. Zároveň však táto svedkyňa rovnako ako odporkyňa uviedli, že poručiteľ o tomto svojom podozrení sa odmietal s kýmkoľvek rozprávať. Mala za to, že keď navrhovateľka dovŕšila hranicu dospelosti, nič jej nebránilo vyvinúť aspoň minimálnu snahu o kontakt so svojím otcom a obnovenie väzieb. Tvrdenia navrhovateľky o telefonickom kontakte pri narodení prvého syna v roku 1995 označila za klamlivé, ktoré boli vyvrátené viacerými svedkami. Naopak, nie je pravdou, že by sa poručiteľ nebol zaujímal o navrhovateľku, čo potvrdila aj jeho sestra, ktorá uviedla, že sa poručiteľ na dcéru často pýtal pri ich rozhovoroch, keďže bývali obe v rovnakej obci. Ďalej namietala, že súd prvého stupňa nezistil správne skutkový stav veci, keď neprejavovanie záujmu poručiteľa voči navrhovateľke nesprávne odôvodnil výlučne tým, že uvedený stav zavinil výlučne poručiteľ. Pritom sa táto skutočnosť v konaní nepreukázala, naopak sama navrhovateľka uviedla, že pred svojou matkou nemohla o otcovi ani len rozprávať. Za nenáležitý považovala odkaz súdu prvého stupňa na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. , nakoľko prejednávaná vec vykazuje značné rozdiely so skutkovým stavom existujúcim v citovanom rozsudku. Ďalej poukázala na rozpor vo viacerých tvrdeniach navrhovateľky, na ktoré súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní neprihliadal. Klamlivé tvrdenie navrhovateľky ohľadne vzájomného nestretávania sa s poručiteľom, keď dôvodom mala byť práve odporkyňa bolo v priebehu súdu prvého stupňa vyvrátené, keďže sa preukázalo, že navrhovateľka a odporkyňa sa stretli prvýkrát až v priebehu dedičského konania po poručiteľovi a dovtedy sa nepoznali. Mala

za to, že navrhovateľka poručiteľa po jeho smrti krivo obvinila a rýdzo zo zištných dôvodov ho označila za alkoholika a tyrana, ktorý v čase jej narodenia do 5 rokov jej veku mal neustále požívať alkoholické nápoje a pod ich vplyvom ohrozovať a napádať matku navrhovateľky i ju samotnú. Pochopenie takýchto závažných detailov určite nie je možné očakávať od dieťaťa vo veku 1 - 5 rokov, možno tu skôr vidieť vplyv matky navrhovateľky. Najpodstatnejšia podľa jej názoru je tá skutočnosť, že všetci svedkovia vyvrátili tvrdenia navrhovateľky o tom, že by bol poručiteľ alkoholik a násilník. Poukázala na to, že navrhovateľka sa nezúčastnila ani na pohrebe poručiteľa, pričom správa o pohrebe poručiteľa bola vyhlásená aj v miestnom rozhlase trvalého bydliska navrhovateľky. Účelové tvrdenie navrhovateľky, keď ako dôvod neplatnosti predmetných listín uvádzala mentálnu nespôsobilosť poručiteľa spôsobenú jeho onkologickým ochorením v spojení s nadmerným užívaním alkoholu vyvrátil ošetrujúci lekár poručiteľa a tiež svedkyne, ktoré boli svedkyňami pri spisovaní závetu a listiny o vydedení. Taktiež poukázala na výpoveď svedkyne, sestry poručiteľa, ktorá rezolútne vyvrátila klamlivé tvrdenia navrhovateľky o tom, že by ju navrhovateľka kontaktovala za účelom získania kontaktu na poručiteľa.

Navrhovateľka v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporkyne navrhla rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Poukázala na to, že pokiaľ je dôvodom vydedenia neposkytnutie pomoci v chorobe, starobe alebo v iných závažných prípadoch, je nutné posudzovať jednak potrebnosť takejto pomoci na strane poručiteľa, či neposkytnutie pomoci je možné posúdiť ako konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a objektívnu možnosť toho, kto bol poručiteľom vydedený, poskytnúť poručiteľovi potrebnú pomoc. V priebehu konania bolo podľa vyjadrenia odporkyne aj výpovede svedkov preukázané, že s poručiteľom žila 29 rokov a ich manželstvo bolo usporiadané. Starostlivosť o poručiteľa teda zabezpečovala v dostatočnom a potrebnom rozsahu odporkyňa, ktorá s ním žila v spoločnej domácnosti, preto nemožno v žiadnom prípade hovoriť o potrebnosti pomoci navrhovateľky a o odkázanosti poručiteľa na starostlivosť navrhovateľky. Mala za to, že v konaní bolo dostatočne preukázané, poručiteľ od rozvodu s matkou navrhovateľky teda od času, kedy mala 5 rokov, nikdy neprejavil o ňu záujem a ani ju nijakým spôsobom nekontaktoval a je vylúčené, aby ju požiadal o pomoc v chorobe. Pokiaľ pomoc nebola potrebná a poručiteľ o ňu ani nepožiadal, nie je podľa jej názoru neposkytnutie pomoci v konaní v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ je dôvodom vydedenia neprejavovanie opravdivého záujmu, ktorý by potomok mal prejavovať, je potrebné zisťovať, či potomok poručiteľa mal riadnu možnosť o poručiteľa prejaviť opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejaviť, či poručiteľ mal sám záujem sa s dieťaťom stýkať a udržiavať s ním bežné príbuzenské vzťahy. Uviedla, že v čase rozvodu kvôli jej nízkemu vzťahu je len samozrejmé, že práve poručiteľ mal byť ten, kto sa mal snažiť o rozvíjanie rodičovského vzťahu medzi otcom a dcérou. Poprela tvrdenie odporkyne, že poručiteľ mal iba vnútorné podozrenie ohľadom svojho otcovstva, ktoré nedával nijak najavo. Podľa výpovede odporkyne poručiteľ hovoril, že síce má dcéru, ale nevie, či je jeho. Aj svedkyňa D. K. - sestra poručiteľa uviedla, že vedela, že poručiteľ má pochybnosť o svojom otcovstve k nej, hovoril, že sa za to hanbí. Poručiteľ svoje podozrenie, že nie je jej otcom prezentoval verejne. Pokiaľ sa týka plnenia vyživovacej povinnosti rodičov k deťom, poukázala na tú skutočnosť, že je to ich zákonná povinnosť a trvá dočasu, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Plnenie výživného na ňu počas trvania vyživovacej povinnosti preto nie je možné posudzovať ako prejav záujmu rodiča o dieťa, jeho zdravotný stav alebo výchovu. Poručiteľ neprejavil o ňu žiadny záujem, o kontakt s ňou alebo snahu podieľať sa na jej výchove. Logickým dôsledkom tohto poručiteľovho nezáujmu a správania sa bolo pretrhnutie citových väzieb medzi ňou a otcom. Neprejavovanie záujmu, ktorý by mala ako potomok o poručiteľa prejavovať, si zavinil sám poručiteľ, a preto neboli splnené podmienky na vydedenie.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v napadnutej časti, vo výroku o neplatnosť listiny o vydedení, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (, v spojení s ) a dospel k záveru, že odvolanie odporkyne nie je dôvodné.

Odvolací súd preskúmal všetky námietky, ktoré boli v odvolaní odporkyňou vznesené a v celom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku. Odôvodnenie napadnutého rozsudku považuje za dostatočné a presvedčivé ( ) a preto naň poukazuje v zmysle Na zdôraznenie správnosti a k odvolacím námietkam odporkyne dodáva nasledovné:

Vydedenie je jednostranný právny úkon poručiteľa, ktorým svojho potomka ako neopomenuteľného dediča vylučuje z dedenia a tým mu odníma dedičské právo, ktoré by mu inak podľa zákona patrilo. Aby bolo vydedenie platné, musí spĺňať určité formálne a materiálne náležitosti. Vydedenie sa musí stať spísaním listiny o vydedení, ktorú môže poručiteľ napísať vlastnou rukou alebo ju zriadiť v inej písomnej forme za účasti svedkov alebo vo forme notárskej zápisnice. Musí v nej byť uvedený deň, mesiac a rok, kedy bola podpísaná. Materiálnou náležitosťou vydedenia je výslovné uvedenie konkrétneho dôvodu vydedenia, uvedeného v zákone ( ), v listine o vydedení. Bez splnenia týchto formálnych, ako i materiálnych náležitostí je vydedenie neplatné.

V preskúmavanej veci nebohý otec navrhovateľky, D. S., listinou o vydedení zo dňa 21.11.2010 vydedil z dedičstva navrhovateľku, svoju dcéru, z dôvodov podľa , , pretože v rozpore s dobrými mravmi mu neposkytla potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo iných závažných prípadoch a preto, že o neho trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mala prejavovať. S listinou o vydedení bol zároveň spísaný aj závet, v ktorom D. S. pre prípad svojej smrti odkázal všetok svoj hnuteľný a nehnuteľný majetok svojej manželke M. S..

Pokiaľ dôvodom vydedenia je neposkytnutie pomoci v chorobe, starobe alebo v iných závažných prípadoch ( ), treba posúdiť jednak potrebnosť takej pomoci na strane poručiteľa a jednak objektívnu možnosť toho, kto bol poručiteľom vydedený, poskytnúť poručiteľovi potrebnú pomoc. Tento dôvod nebude daný, ak poručiteľ zásadne odmietol potrebnú pomoc zo strany vydedeného dediča a ani vtedy, ak vydedenému dedičovi v poskytnutí pomoci poručiteľovi bránili objektívne prekážky.

Pokiaľ dôvodom vydedenia je trvalo neprejavovanie opravdivého záujmu potomka o poručiteľa ( ), treba vychádzať predovšetkým z toho, či medzi poručiteľom a potomkom existuje skutočný vnútorný vzťah a nielen vzťah predstieraný, formálny. Existenciu takéhoto kvalifikovaného vzťahu možno vyvodiť z rozličných prejavov (napr. z osobného, príp. písomného styku, zo vzájomnej starostlivosti potomka o poručiteľa). Je tiež potrebné zisťovať, či potomok poručiteľa mal reálnu možnosť o poručiteľa prejavovať opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejaviť, t. j. či poručiteľ mal sám záujem sa s dieťaťom stýkať a udržovať s ním bežné príbuzenské vzťahy.

Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyplýva, že manželstvo poručiteľa a matky navrhovateľky bolo rozvedené v roku 1979, navrhovateľka v tom čase vo veku 5 rokov, bola na čas po rozvode zverená do výchovy matky a otcovi bola určená povinnosť platiť výživné. Z výsluchu navrhovateľky bolo zistené, že poručiteľ neskôr uzavrel ďalšie manželstvo s M. S.. Navrhovateľka nebola s neb. poručiteľom od rozvodu svojich rodičov v kontakte. Otec navrhovateľky túto nikdy nepožiadal o pomoc v chorobe, starobe, neoznámil jej, že je chorý a samotná odporkyňa uviedla, že nemá vedomosť o tom, že by jej manžel čo len telefonicky kontaktoval svoju dcéru. Správne súd prvého stupňa uzavrel, že takéto jeho správanie vyplynulo z presvedčenia, že navrhovateľka nie je jeho biologickou dcérou. I keď v odvolaní odporkyňa poukazuje na to, že neb. D. S. nikdy túto skutočnosť neprejavil verejne, z výsluchu svedkýň - G. U., D. K. vyplýva, že poručiteľ, otec navrhovateľky, mal od začiatku pochybnosti o svojom otcovstve k navrhovateľke, hovoril, že sa za to hanbí. Svedkyňa, D. K., sestra poručiteľa, tiež uviedla, že nemá vedomosť o tom, či navrhovateľku požiadal o pomoc, alebo že by navrhovateľka pomoc odmietla. Vyjadrila názor, že otec navrhovateľky túto nekontaktoval práve z dôvodu, že nie je jej otcom. V konaní bolo ďalej vykonaným dokazovaním preukázané, že poručiteľ bol v poslednom období svojho života onkologicky chorý, odkázaný na starostlivosť tretích osôb a táto starostlivosť mu bola poskytnutá predovšetkým odporkyňou, jeho manželkou, s ktorou žil v spoločnej domácnosti. Je teda pravdou, že poručiteľ mal zdravotné problémy, avšak navrhovateľku nikdy o pomoc nepožiadal. Za tohto stavu tak, ako správne uviedol súd prvého stupňa, neboli splnené materiálne náležitosti vydedenia podľa .

Pokiaľ ide o druhý dôvod vydedenia uvedený poručiteľom D. S. v listine o vydedení - trvalé neprejavovanie opravdivého záujmu navrhovateľa o neho, ktorý by ako potomok mal prejavovať ( ), bol odvolací súd v súlade s názorom súdu prvého stupňa toho názoru, že ani tento zákonný dôvod vydedenia nie je daný. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že poručiteľ D. S. sám prispel k tomu, že medzi ním a navrhovateľkou nebol udržiavaný blízky príbuzenský vzťah. Odvolací súd dospel k záveru, že v danej veci nie je možné uzavrieť, že len v dôsledku chovania navrhovateľky došlo k ochladeniu vzájomných vzťahov, ale aj poručiteľ sa na tomto stave významne podieľal. Navrhovateľke reálnu možnosť k prejaveniu jej záujmu neposkytol, keď sám opravdivý záujem s navrhovateľkou sa stýkať a udržovať s ňou bežné príbuzenské vzťahy neprejavil, čo vyplynulo z jeho presvedčenia, že navrhovateľka nie je jeho biologickou dcérou.

Z uvedeného je zrejmé, že právny názor súdu prvého stupňa, že pokiaľ potomok neprejavuje o poručiteľa opravdivý záujem preto, že ani poručiteľ sa nezaujímal o potomka, nie sú tu podmienky pre vydedenie podľa , je správny. K argumentácii odvolateľky možno dodať, že je to spravidla nezáujem rodiča o dieťa, ktorý je príčinou nezáujmu dieťaťa o rodiča (v danej veci nebol podľa skutkových zistení súdom prvého stupňa preukázaný opak). Nie je možné preto klásť na roveň chovanie rodiča, ktorý o dieťa neprejavuje záujem prakticky od útleho detstva a chovanie dieťaťa, ktoré v dôsledku tohto neprejavuje záujem o rodiča. Námietky odvolateľky uvádzané v odvolaní neboli preto dôvodné.

Na základe týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku o neplatnosti listiny o vydedení a vo výroku o náhrade trov konania podľa ako vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa , , tak, že úspešnej navrhovateľke táto náhrada trov konania nebola priznaná, nakoľko si ju neuplatnila.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .