Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_5Er-177-2008.pdf
PDF · 105.48 KB
Case nature
Area
Subarea
5Er/177/2008
Uznesenie
Okresný súd Liptovský Mikuláš vo veci exekúcie oprávneného: EX CREDIT, a. s., so sídlom Šustekova 49, 851 04 Bratislava, IČO: 36 572 586, proti povinnému: M. M., G.. X. X. XXXX, K. K. XXX, XXX XX K., pre vymoženie pohľadávky 567,55 eur s prísl., vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, Bratislava, pod sp. zn. Ex 2317/2008, takto
rozhodol:
Exekúcia sa zastavuje.
Súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému sa náhrada trov exekúcie nepriznáva.
odôvodnenie:
Pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým sa dňa 31. 3. 2008 začalo exekučné konanie pod sp. zn. Ex 2317/2008 na vymoženie pohľadávky vo výške 17.098 Sk s prísl., priznanej rozhodcovským rozsudkom sp. zn. SR 10096/07 zo dňa 30. 1. 2008, ktorý vydal JUDr. Michal Rašla, rozhodca Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 Bratislava, IČO: 35 922 761 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Súdnemu exekútorovi bolo udelené poverenie č. 5505 013277* zo dňa 23. 4. 2008 na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť 17.098 Sk, zmluvnú pokutu 0,25 % denne zo sumy 17.000 Sk od 23. 6. 2007 do zaplatenia a úrok z omeškania 8,5 % zo sumy 17.000 Sk od 23. 6. 2007 do zaplatenia, trovy predchádzajúceho konania 3.673 Sk a trovy exekúcie.
Zo systematiky a jednotlivých ustanovení Exekučného poriadku vyplýva, že exekučné konanie sa člení na niekoľko štádií. Súd v súlade s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku skúma v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie iba to, či má návrh na vykonanie exekúcie všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený doložkou vykonateľnosti a či exekučný titul spĺňa podmienku materiálnej a formálnej vykonateľnosti. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu zo zákonom, poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Na základe uvedeného tak exekučnému súdu neprislúcha v tejto časti konania posudzovať vecnú správnosť exekučného titulu, teda zaoberať sa správnosťou skutkových a právnych záverov orgánu, ktorý ho vydal. Súd tu považuje za potrebné uviesť, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktorý by vylučovalo neskoršie čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Postup tunajšieho súdu je zákonný a to s poukazom na ust. § 45 zákona č. zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.
Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov 16) na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, 17)
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným.
Tunajší súd v súlade s citovanými ustanoveniami ex offo preskúmal podmienky zákonnosti exekúcie. V danom prípade je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok vydaný v konaní, ktoré je upravené v zákone č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.
Exekučný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory orgánu, ktorý v základnom konaní vydal exekučný titul, ani preskúmavať, či bol v konaní predchádzajúcom výkonu náležite zistený skutkový stav vecí a aké skutkové zistenia a právne závery zo skutkového stavu tento orgán vyvodil. Uvedená zásada je jedným zo základných princípov právneho štátu a jej hlavnou úlohou je dosiahnuť právnu istotu vzťahov, o ktorých už bolo rozhodnuté. Tento princíp je však prelomený zákonným ustanovením obsiahnutým v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa spomínaného ustanovenia môže exekučný súd odoprieť vykonateľnosť rozhodcovského rozhodnutia i bez toho, aby došlo k zrušeniu takéhoto rozhodnutia. Bude tomu tak, ak bolo rozhodnutie vydané vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní a nakoniec, ak rozhodcovské rozhodnutie zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Naviac, exekučný súd po začatí exekučného konania v každom štádiu skúma či sú splnené podmienky formálnej a materiálnej vykonateľnosti rozhodnutia. Vykonateľnosť rozhodnutia je vlastnosť, ktorá umožňuje vynútiť podrobenie sa súdnemu alebo inému rozhodnutiu, ak osoba povinná z rozhodnutia dobrovoľné neplní svoju povinnosť riadne a včas. Formálna vykonateľnosť spočíva v dodržaní formy rozhodnutia, splnení zákonom predpísaných náležitostí o doručení rozhodnutia, o uplynutí lehoty na plnenie a o podaní resp. nepodaní riadneho opravného prostriedku. Z hľadiska materiálneho je rozhodnutie vykonateľné len vtedy, ak obsahuje presnú identifikáciu oprávneného a povinného, presné vymedzenie práv a povinností na plnenie, presný rozsah a obsah plnenia a presne stanovenú lehotu na plnenie. Z ustanovenia § 38 ods. 2, § 39 ods. 2 a § 41 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že exekúciu možno vykonať len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej aj materiálnej. Pre skonštatovanie, že to ktoré rozhodnutie je vykonateľné je zároveň podstatné, či rozhodnutie vydal orgán, ktorý mal právomoc na rozhodnutie vo veci.
Z predložených listinných dôkazov, najmä rozhodcovského rozsudku, Zmluvy o finančnom prenájme č. 0613070004 a Všeobecných obchodných podmienok finančného prenájmu / predaja na splátky poskytovaného finančnou spoločnosťou EX CREDIT, s. r. o. (ďalej len „VOP“), oprávnený a povinný uzatvorili Zmluvu o finančnom prenájme č. 0613070004 dňa 18. 4. 2007 na základe ktorej povinný prevzal predmet prenájmu - notebook HP 500, uhradil oprávnenému akontáciu 1.779 Sk a zároveň sa zaviazal splácať zvyšok ceny predmetu prenájmu v dohodnutých splátkach. Nakoľko si povinný neplnil svoje povinnosti, oprávnený si pred rozhodcom uplatnil pohľadávku vo výške 17.098 Sk, zmluvnú pokutu vo výške 0,25 % denne zo sumy 17.000 Sk od 23. 6. 2007 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške
8,5 % ročne zo sumy 17.000 Sk od 23. 6. 2007 do zaplatenia a trovy rozhodcovského konania vo výške 3.673 Sk, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení platnom do 31. 12. 2007) spotrebiteľskými zmluvami je kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Podľa ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa ust. § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Zmluva uzavretá medzi oprávneným a povinným, ktorá bola podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku je zmluvou spotrebiteľskou (typovou, formulárovou, adhéznou). Jedná sa o zmluvu, ktorú uzatvára dodávateľ vo viacerých prípadoch a voči vopred neurčitému počtu spotrebiteľov, ktorí obsah zmluvy (poskytnutie finančných prostriedkov) podstatným spôsobom neovplyvňujú, všeobecné zmluvné podmienky (Všeobecné obchodné podmienky) sú vopred pripravené bez možnosti ich modifikácie. Úprava zákona o ochrane spotrebiteľa rozšírila definíciu spotrebiteľských zmlúv podľa Občianskeho zákonníka aj na zmluvy priamo v Občianskom zákonníku neupravené (porovnaj znenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinné od 1. 1. 2008). Zmluvnými stranami spotrebiteľskej, typovej zmluvy sú dodávateľ, obchodná spoločnosť EX CREDIT, a. s., ktorej predmet činnosti je aj poskytovanie úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov, teda koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Súd považuje za preukázané, že povinný má v danom vzťahu vzniknutého z uzavretej zmluvy postavenie spotrebiteľa, nakoľko ide o fyzickú osobu - nepodnikateľa, ktorej boli zo strany dodávateľa poskytnuté peňažné prostriedky.
Keďže súd dospel z predložených listinných dôkazov k záveru, že povinný mal vo vzťahu z uzatvorenej zmluvy postavenie spotrebiteľa, za použitia všeobecného interpretačného ustanovenia § 54 Občianskeho zákonníka, týkajúceho sa spotrebiteľských zmlúv, je namieste pri pochybnostiach (ktoré by ev. mohol vniesť oprávnený) o obsahu zmlúv výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, čím treba dospieť k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že dlžník koná pri uzatváraní a plnení z uzatvorenej zmluvy v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti ťaží toho, kto bude tvrdiť takúto výnimku.
Rozhodca založil svoju právomoc na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy. V zmysle bodu 40. Zmluvy: všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené:
a) Pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s., so sídlom Trnavská cesta 70, 821 02 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B (ďalej len „rozhodcovský súd“), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu. b) Pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb, Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský
súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonník, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.
Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 54 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Podľa ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným typom zmluvy (aj keď je v Občianskom zákonníku pomenovaná), ale možno ju označiť ako druh zmluvy, pre ktorú najmä Občiansky zákonník, ale aj iné právne predpisy, ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké náležitosti zmluva musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť, tzv. neprijateľné podmienky na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromno-právnych vzťahoch a je základným inštitútom tzv. spotrebiteľského práva. Povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Občiansky zákonník zaručuje spotrebiteľom, odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Občiansky zákonník sa snaží nerovnováhe v právnom pomere medzi spotrebiteľom a dodávateľom zabrániť a v § 53 ods. 1 OZ preventívne predpisuje, aké ustanovenia nesmie obsahovať spotrebiteľská zmluva. Základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t. j. ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Značnú nerovnováhu je možné vysvetľovať ako právne postavenie spotrebiteľa, ktoré mu nedovoľuje, alebo značne obmedzuje uplatňovanie nárokov, prostredníctvom ktorých sa domáha riadneho plnenia zo zmluvy, nápravy už prijatého plnenia alebo ktoré sa týkali možnosti odstúpenia od zmluvy. Vzhľadom na obsah § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka je potrebné prijať záver, že neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú absolútne neplatné, a teda nie je potrebné, aby sa ich neplatnosti spotrebiteľ dovolával. Ochrana, ktorú poskytuje Občiansky zákonník spotrebiteľom, umožňuje aj exekučnému súdu preskúmať spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku aj vtedy, ak spotrebiteľ nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. Neplatnosť takejto podmienky však nespôsobuje neplatnosť celej zmluvy, pokiaľ túto podmienku možno oddeliť od ostatných náležitostí zmluvy. V ustanovení § 53 ods. 4 Občiansky zákonník obsahuje demonštratívny výpočet ustanovení v spotrebiteľských zmluvách, ktoré zákonodarca považuje za neprijateľné podmienky a ktoré môže a má dopĺňať judikatúra súdov, ktorá by mala vziať do úvahy i znenie a duch smernice 93/13/EHS. Cieľom takejto úpravy je dosiahnuť, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali a aby mali odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.
Praktickým dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná v bode 40. Zmluvy o finančnom prenájme je, že spotrebiteľovi je odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom vo všetkých prípadoch, ak oprávnený podá voči nemu žalobu na rozhodcovskom súde. Túto skutočnosť je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku a to v neprospech spotrebiteľa, pričom rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým
zmluvným dojednaniam uzatvorenej spotrebiteľskej, typovej zmluvy, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ. To je pravdepodobne aj najčastejšia situácia, pretože dodávateľ sa snaží získať exekučný titul. Práva z rozhodcovskej doložky uplatňuje predovšetkým veriteľ, spotrebiteľovi je tak odopretá možnosť brániť svoje práva na všeobecnom súde, nakoľko porušenie povinností zo strany veriteľa je vo väčšine prípadných sporov vylúčené. Veriteľ tak založí právomoc rozhodcovského súdu bez toho, aby to dlžník mohol ovplyvniť. Zmluvná podmienka núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu vo všetkých prípadoch ak bude vystupovať na strane žalovaného a rozhodne sa tak dodávateľ a vzdať sa tak ústavného práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom, ak sa dodávateľ bude voči spotrebiteľovi domáhať svojich práv pred rozhodcovským súdom. Rozhodcovský súd je súkromnoprávnym orgánom, ktorý neoplýva všetkými atribútmi nositeľa verejnej moci, aj keď štát na rozhodcov a rozhodcovské súdy za stanovených podmienok časť súdnej moci delegoval. Vychádzajúc z rozhodcovskej doložky je zrejmé, že dodávateľ už od počiatku sleduje jej koncipovaním riešenie prípadných sporov, na rozhodcovskom súde za účelom reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Ak je rozhodcovská doložka súčasťou vopred pripravených zmluvných podmienok bez možnosti ich modifikácie, vzniká nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť. Pri ochrane spotrebiteľa preto v súvislosti s rozhodcovskou doložkou je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný súd o ochranu, ak si rozhodcovský súd osobitne nevyjednal a teda si ho výslovne spotrebiteľ neželal.
Konanie pred rozhodcovským súdom možno začať iba v prípade, ak zmluvné strany uzavrú rozhodcovskú zmluvu buď vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky k zmluve. Účelom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie sporu medzi zmluvnými stranami, ku ktorému môže v budúcnosti dôjsť, rozhodcom. Rozhodca pritom vystupuje v konaní ako súkromná osoba, na ktorú zmluvné strany delegovali právomoc rozhodnúť ich spor. Rozhodovanie majetkových sporov vzniknutých z tuzemských a z medzinárodných obchodnoprávnych a občianskoprávnych vzťahov, ak je miesto rozhodcovského konania v Slovenskej republike upravuje zákon o rozhodcovskom konaní, ktorý je pre rozhodcu alebo rozhodcovský súd záväzný.
Základnou povinnosťou rozhodcovského súdu je už v štádiu začatia konania skúmať otázku svojej právomoci. V prípade ak rozhodca prehliadne túto svoju povinnosť, má nasledujúce konanie vadu, v dôsledku ktorej nemôže z takéhoto rozhodcovského konania vzísť akýkoľvek spôsobilý vykonateľný exekučný titul. Právomoc rozhodcovského súdu rozhodovať vo veci je daná okrem negatívneho výpočtu konaní (§ 1 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní) aj platnou rozhodcovskou zmluvou, ktorá má formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Zákonnou podmienkou platnosti rozhodcovskej zmluvy je písomná forma a podpis zmluvných strán. Exekučnému súdu neprislúcha rozhodovať o neplatnosti rozhodcovskej doložky, môže však posúdiť vykonateľnosť rozhodnutia, ktoré vydal rozhodcovský súd bez právomoci konať vo veci samej. V predmetnej veci založil rozhodcovský súd svoju právomoc na základe doložky, ktorá je spotrebiteľských právnych vzťahoch neprijateľnou podmienkou.
Podľa § 4 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, 4) ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.
V spotrebiteľských právnych vzťahoch je vylúčené, aby sa všetky spory zo spotrebiteľskej zmluvy riešili výlučne v rozhodcovskom konaní. Do nášho právneho poriadku sa inštitút spotrebiteľských zmlúv dostal zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým bol novelizovaný s účinnosťou od 1. 4. 2004 Občiansky zákonník. Spomínaným zákonom došlo k implementácii smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“), ktorá poskytuje spotrebiteľom v rámci Európskej únie pomerne širokú ochranu. Okrem tzv. generálnej klauzuly obsiahnutej v ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka zákonodarca prevzal zo smernice niekoľko definícií neprijateľných podmienok, pričom išlo o indikatívny výpočet týchto podmienok. Až ďalšou novelou došlo s účinnosťou od 1. 1. 2008 (zákon č. 568/2007 Z. z.) k rozšíreniu neprijateľných zmluvných podmienok o tie, ktoré od spotrebiteľa vyžadujú, aby všetky spory riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Charakter uvedenej neprimeranej podmienky, ako aj skutočnosť, že zákonodarca považoval za potrebné v demonštratívnom výpočte nekalých podmienok uviesť aj toto ustanovenie, znamená, že
uvedenú podmienku je potrebné považovať za neprimeranú v každom prípade. Skutočnosť, že neúplnou implementáciou smernice nebola do príkladného výpočtu neprijateľných podmienok v Občianskom zákonníku zahrnutá aj neprípustnosť prejednávania a rozhodovania sporov zo spotrebiteľských zmlúv výlučne iba pred rozhodcom, neznamená, že súd nemôže podrobiť súdnej kontrole aj rozhodcovskú doložku uzavretú pred 1. 1. 2008. Umožňuje to ustanovenie generálnej klauzuly.
Súd pri výklade spomínanej generálnej klauzuly vychádzal aj z prílohy smernice, konkrétne bod 1. písm. q) podľa ktorej neprijateľnou podmienkou je aj podmienka, ktorej zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.
Slovenský preklad smernice, konkrétne formulácia „aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou“ môže zvádzať k výkladu, podľa ktorého zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby súhlasil s predkladaním sporov vzniknutých zo zmluvy osobitným typom rozhodcovského konania, ktoré by nebolo upravené právnymi predpismi. Takýto výklad by však bol v priamom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, ktorý konkrétne v rozsudku zo dňa 6. 10. 2009 č. 40/2008 Asturcom Telecomunicaciones SL/R. P. G. skonštatoval, že smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
Exekučnému súdu neprislúcha rozhodovať o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, môže však posúdiť vykonateľnosť rozhodnutia, ktoré vydal rozhodcovský súd bez právomoci konať vo veci samej. Vykonaným dokazovaním súd dospel k názoru, že exekučný titul nespĺňa podmienku formálnej vykonateľnosti, nakoľko došlo k vade základného predpokladu stanoveného zákonom o rozhodcovskom konaní, ktorý upravuje tvorbu exekučného titulu. Chýbajúca právomoc rozhodcovského súdu má za následok vadu formálnej vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd nemôže poskytnúť právnu ochranu nároku oprávneného na základe exekučného titulu vydaného orgánom, ktorý na rozhodovanie nemal žiadnu právomoc. Na základe vyššie uvedeného preto súd exekúciu v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného priadku zastavil.
Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Súd vyzval súdneho exekútora do 10 dní na vyčíslenie trov exekúcie v prípade, ak si uplatňuje trovy pre zastavenie exekúcie. Súdny exekútor si v lehote určenej súdom trovy exekúcie nevyčíslil, ani súd nepožiadal o predĺženie lehoty. Súdny exekútor písomným podaním doručeným súdu dňa 24. 1. 2013 deklaroval svoje právo na trovy exekúcie, ale v lehote stanovenej súdom si nesplnil povinnosť ich preukázať a vyčísliť. Nakoľko súdny exekútor v určenej lehote exekučnému súdu vynaloženie trov exekúcie nepreukázal, ani nevyčíslil a neurobil tak doposiaľ, rozhodol o trovách exekúcie súdneho exekútora tak, že ich náhrada sa súdnemu exekútorovi nepriznáva.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Okresný súd Liptovský Mikuláš, písomne v troch vyhotoveniach.
Podľa § 205 ods. 1 O. s. p., v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, dátum, podpis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 OSP odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 205 ods. 3 O. s. p., rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolania.
Podľa § 374 ods. 4 O. s. p., proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.