Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_9Co-39-2014.pdf
PDF · 82.61 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/39/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Burika a členov senátu JUDr. Ladislava Mejstríka a JUDr. Jany Kotrčovej v právnej veci navrhovateľa RNDr. B. I., nar. XX.X.XXXX, bytom U. B. č. XX, právne zastúpený JUDr. Jurajom Anettom, advokátom so sídlom v S. I. č. XX, proti odporkyňa Alpha medical, a.s., so sídlom v Martine, Červenej armády č. 25, IČO: 31 647 758, zastúpený Mgr. Zuzanou Zajíčkovou, advokátkou so sídlom v S., Q. U.. XX, v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 21C/121/2011-634 zo dňa 16.8.2013, v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Martin č. k. 21C/121/2011-660 zo dňa 16.10.2013takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom (v spojení s opravným uznesením) Okresný súd v Martine zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru danej mu odporkyňou podaním zo dňa 25.11.2011, doručeným dňa 29.11.2011. Zároveň zamietol i návrh, ktorým sa domáhal určenia ďalšieho trvania pracovného pomeru s tým, že odporkyňa je povinná umožniť mu vykonávať prácu v zmysle pracovnej zmluvy.
Odporkyni v ďalšom uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy za obdobie od 1.5.2011 do 29.2.2012 v celkovej sume 32.073,40 eur, spolu s príslušnými úrokmi z omeškania a vo zvyšku jeho návrh zamietol.
Pri rozhodovaní vo veci vychádzal z vykonaného dokazovania, keď konštatoval, že odporkyňa dala navrhovateľovi dve výpovede. Prvú podľa § 63 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce z dôvodu premiestnenia svojej prevádzky z Ružomberka do Likavky, druhú na základe písomného rozhodnutia o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce. O neplatnosti prvej výpovede zo dňa 10.1.2011 bolo právoplatne rozhodnuté a preto v tomto konaní skúmal platnosť resp. neplatnosť výpovede zo dňa 25.11.2011, ktorá bola doručená navrhovateľovi 29.11.2011. V tejto časti odôvodnil potom svoje rozhodnutie ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, keď konštatoval, že odporkyňa nemala možnosť po rozhodnutí o organizačných zmenách (ZP č.1/2011 zo dňa 28.2.2011) zamestnávať navrhovateľa v dohodnutom mieste výkonu práce, ani v Likavke, kam bola prevádzka odporcu z Ružomberka premiestnená a preto návrh navrhovateľa v tejto časti zamietol. Keďže pracovný pomer medzi účastníkmi bol ukončený dňa 29.2.2012, priznal navrhovateľovi tak, ako je to už vyššie uvedené, náhradu mzdy za obdobie od kedy mu odporkyňa neposkytovala prácu, resp. neumožňovala vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy v celkovej výške 32.073,40 eur. Jednalo sa o náhradu mzdy za 10 mesiacov pri pravdepodobnom zárobku 3.207,34 eur.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhovateľ. Žiadal rozsudok prvostupňového súdu zrušiť, vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne zmeniť a jeho návrhu v celom rozsahu vyhovieť dôvodiac tým, že prvostupňový súd nesprávne právne posúdil vec vzhľadom k tomu, že nedostatočným spôsobom zistil skutkový stav, keď zároveň nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Postup odporcu, ktorý ešte v čase platnosti prvej výpovede doručil navrhovateľovi druhú výpoveď z iných dôvodov, avšak s novou výpovednou dobou a novým termínom ukončenia, je v príkrom rozpore so zákonom a základnou právnou logikou, obsiahnutou v ustanoveniach Zákonníka práce. Nemôže súhlasiť s tým, že je možné dať zamestnancovi výpoveď v momente, keď sa zamestnávateľ tvári, že pracovný pomer sa už skončil a to na základe skoršej výpovede, pri ktorej už prišlo aj k uplynutiu výpovednej doby. V takomto prípade totiž prestal byť navrhovateľ zamestnancom odporcu a to až do chvíle, kým súd neskonštatuje opak. Pri určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru platí zásada relatívnej neplatnosti, ktorá je založená na vyvrátiteľnej domnienke platnosti konkrétneho právneho úkonu, čo znamená, že relatívne neplatný právny úkon spôsobuje následky akoby bol platný až do momentu, kým nebol predmetných následkov zbavený. Odporca teda nemohol platne skončiť s navrhovateľom pracovný pomer druhý krát, keďže platí, že v danom čase medzi nimi žiadny pracovný pomer neexistoval. Súd sa týmito argumentmi v dôvodoch nevyporiadal a preto je v tejto časti jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Neplatnosti výpovede súd venoval z celkového odôvodnenia len 22 riadkov, pričom sa už v ďalšom zaoberal len výškou priznanej náhrady mzdy, ktorá však medzi účastníkmi nebola viac menej vôbec sporná. Odporca v prípade druhej výpovede ukončoval pracovný pomer s niekým, o kom tvrdil, že tento pracovný pomer má už dávno skončený a teda nie je jeho zamestnancom. Navrhovateľ je naďalej toho názoru, že jediným dôvodom, pre ktorý v skutočnosti dal odporca druhú výpoveď, je obava z prehraného súdneho sporu o neplatnosť pôvodnej výpovede z januára 2011, pričom takýto postup je len zneužívaním práva, ktoré zákon sankcionuje neplatnosťou. Nesúhlasil ani s výškou stanovenej náhrady mzdy, kedy toto súd posudzoval podľa § 134 ods. 3 Zákonníka práce, pričom namiesto priemerného zárobku použil pre výpočet výšky náhrady pravdepodobne zárobok. Túto skutočnosť odôvodnil tým, že navrhovateľ v rozhodnom období neodpracoval u zamestnávateľa viac, ako zákonom požadovaných 22 dní alebo 170 hodín, pričom ale sa bližšie nezaoberal príčinou neodpracovania tejto doby. Týmto dôvodom boli totiž jednoznačné dôvody na strane zamestnávateľa, kedy tento vyhlásil prekážky v práci na svojej strane (hoci žiadne neexistovali). V prípade potvrdenia rozsudku žiadal, aby odvolací súd s poukazom na ust. 238 ods. 3 Občianskeho zákonníka vyslovil prípustnosť dovolania v tejto veci, nakoľko ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
Odporkyňa prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadala napadnutý rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdiť. Navrhovateľ tým, že uplatnil svoje právo dovolať sa neplatnosti výpovede, podal návrh na súd, spôsobil, že nemohla nastať fikcia platnosti výpovede a teda zamestnávateľ bol oprávnený skončiť pracovný pomer so zamestnancom ďalším právnym úkonom, v tomto prípade druhou výpoveďou. Z konštantnej judikatúry SR je zrejmé, že nie je vylúčené, aby z iného výpovedného dôvodu bola daná zamestnancovi nová výpoveď, pričom táto okolnosť má vplyv na plynutie výpovednej lehoty. Pracovný pomer v takomto prípade skončí uplynutím výpovednej lehoty vyplývajúcej z novej výpovede, pokiaľ ovšem nedošlo k skončeniu pracovného pomeru podľa pôvodnej výpovede. Zákonník práce, ani iný právny predpis neobsahuje také ustanovenie, z ktorého by vyplývalo, že skončenie toho istého pracovného pomeru viacerými právnymi úkonmi urobenými súčasne alebo postupne, je zakázané. Právom zamestnávateľa je dať zamestnancovi výpoveď zo zákonom stanovených dôvodov, čo odporkyňa urobila a výkon práva v takom prípade nie je možné sankcionovať. Je tiež podľa jej názoru potrebné vychádzať z ústavnej zásady zakotvenej v článku II. ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého každý môže konať čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť konať niečo, čo zákon neukladá. Samotným právoplatným rozhodnutím o určenie neplatnosti právneho úkonu, ktorým mal byť skončený pracovný pomer, právo na náhradu mzdy ako hmotnoprávny nárok vyplývajúci z ust. § 61 ods. 1 Zákonníka práce nevzniká, lebo týmto deklarátorným rozhodnutím sa len rieši otázka platnosti skončenia pracovného pomeru, ktorá v konaní o zaplatení náhrady mzdy nemôže byť riešená ako predbežná, vzhľadom na dôsledky vyplývajúce z § 64 Zákonníka práce. Pokiaľ by totiž v lehote uvedenej v tomto ustanovení nebola podaná žaloba o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, platila by fikcia, že pracovný pomer skončil platne, aj keby išlo o neplatný rozväzovací úkon. Vyjadrenia navrhovateľa v bode III. odvolania kde namieta, že na pojednávaní 16.8.2008 právna zástupkyňa nepredložila rozhodnutie Krajskej prokuratúry v Žiline o odmietnutí podnetu odporcu a že tento dokument nepredložila súdu ani dodatočne v 7 dňovej lehote, považoval za právne irelevantné, nakoľko súd dokazovanie predložením tohto oznámenie zamietol a naviac toto oznámenie súviselo s prvou výpoveďou odporkyne navrhovateľovi a v tejto veci bolo konanie už právoplatne ukončené.
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) rozhodnutie prvostupňového súdu podľa ust. § 219 ods. 1, O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Pokiaľ išlo o skutkové zistenie, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 219 ods. 2 O.s.p.)
Ak navrhovateľ v priebehu odvolacieho konania poukazoval na nezákonný postup odporkyne, ktorá mu dala výpoveď v momente, keď sa „tvárila“, že pracovný pomer sa už skončil na základe skoršej výpovede, pri ktorej už prišlo i k uplynutiu výpovednej doby, na túto námietku odvolací súd prihliadnuť nemohol.
Tak, ako to napokon správne konštatuje i odporkyňa vo svojom vyjadrení, Zákonník práce ani iný právny predpis neobsahuje ustanovenie, z ktorého by vyplývalo, že skončenie toho istého pracovného pomeru viacerými právnymi úkonmi, urobenými súčasne alebo postupne, je zakázané. Nie je teda vylúčené, aby z iného výpovedného dôvodu bola daná pracovníkovi nová výpoveď, pričom ale táto okolnosť môže mať vplyv len na plynutie výpovednej lehoty. Pracovný pomer v takomto prípade skončí uplynutím výpovednej lehoty vyplývajúcej z novej výpovede, pokiaľ ale nedošlo k skončeniu pracovného pomeru podľa pôvodnej (v prejednávanej veci prvej) výpovede. Prvostupňový súd sa preto v tomto konaní potom, čo určil neplatnosť prvej výpovede, správne zaoberal platnosťou výpovede druhej a preto odvolací súd jeho rozhodnutie tak, ako je vyššie uvedené, ako vecne správne potvrdil. Skutočnosť, že u odporkyne došlo k organizačnej zmene na základe ktorej sa stal navrhovateľ nadbytočným a odporkyňa ho nemala možnosť ďalej zamestnávať, v priebehu odvolacieho konania navrhovateľ žiadnym spôsobom nespochybnil.
Následne prvostupňový súd správne ustálil i výšku náhradu mzdy za obdobie od 1.5.2011 do 25.11.2011 a preto i v tejto časti odvolací súd stotožňujúc sa s dôvodmi prvostupňového súdu, rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.
Keďže navrhovateľ v rozhodnom období neodpracoval aspoň 22 dní alebo 170 hodín, musel prvostupňový súd pri posudzovaní nárokov z neplatného rozviazania pracovného pomeru - pri výpočte priemerného zárobku vychádzať z ust. § 134 ods. 3 Zákonníka práce. Aj podľa názoru odvolacieho súdu v tomto prípade nie je rozhodujúce z akých dôvodov navrhovateľ nemohol prácu vykonávať. Ak by sa tak stalo výlučne na základe protiprávneho konania zamestnávateľa a tým by vznikol rozdiel pri výpočte v neprospech zamestnanca, mohol by si tento takéto nároky uplatňovať na základe iných ustanovení zákona (napr. nárok na náhradu škody atď).
O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.).
Otázka možnosti zamestnávateľa dať zamestnancovi výpoveď počas plynutia výpovednej doby (z iného dôvodu) resp. v čase, keď ešte nebolo právoplatne rozhodnuté o predchádzajúcej výpovedi, bola už viackrát riešená judikatúrou súdov SR a preto odvolací súd nepripustil vo veci dovolanie.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .