Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_23Cb-163-2013.pdf
PDF · 111.54 KB
Case nature
Area
Subarea
23Cb/163/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava II v konaní pred sudkyňou JUDr. Paulínou Pacherovou v právnej veci žalobcu: Beyond Media, s.r.o., so sídlom Daxnerovo nám. 3, Bratislava, IČO: 36 737 895, zast. Nozdrovický, Šuvert & Co. s. r. o., advokátskou kanceláriou so sídlom Ferienčíkova 7, Bratislava, proti žalovanému: emix, s. r. o., so sídlom Bieloruská 6, Bratislava, IČO: 44 514 956, zast. JUDr. Alexandrou Machanovou, advokátkou so sídlom Lichnerova 22, Senec, o zaplatenie 12.426,66 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a .
Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia žalovaného vo výške 1.606,93 a iných trov konania žalovaného vo výške 745,50 eur, k rukám právneho zástupcu žalovaného, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Žalobou doručenou súdu dňa 10.05.2013 sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia istiny 12.426,66 eur spolu s úrokmi z omeškania a trovami konania. Žalobu odôvodnil tým, že v priebehu rokov 2011 až 2012 si žalovaný postupne objednal u žalobcu dodávku rôzneho druhu tovaru - fitnes produktov, pričom žalovaný si tovar u žalobcu osobne prevzal. Žalobca následne fakturoval žalovanému cenu dodaného tovaru faktúrami bližšie označenými v žalobe v celkovej fakturovanej sume 12.426,66 eur. Žalovaný ani jednu z vystavených faktúr neuhradil.
Súd vo veci rozhodol platobným rozkazom č.k. 33Rob 835/2013-74 zo dňa 03.07.2013, voči ktorému podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odpor. Uviedol, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že si žalovaný tovar u neho objednal, že ho prevzal, a že mu boli doručené jednotlivé faktúry. Žalobu žiadal ako neopodstatnenú zamietnuť.
Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom spisu, najmä žalobou, faktúrami, prednesmi právnych zástupcov účastníkov konania, výsluchom účastníkov konania, výsluchom svedka A. G., výsluchom svedka L. O., prehľadom
jednotlivých prihlásení realizovaných v systéme žalobcu, ako aj ostatnými listinami založenými v súdnom spise a zistil tento skutkový stav:
Medzi účastníkmi konania bola vzájomná spolupráca v oblasti podnikateľského poradenstva pri predaji fitnes produktov, ktorú poskytoval žalovaný žalobcovi.
Z faktúr pripojených k žalobe (čl. 6/56) súd zistil, že ich obsahom je fakturácia v nich položkovite uvedeného tovaru. Ako vystavovateľ (dodávateľ) je na každej z faktúr uvedený žalobca a ako odberateľ je uvedený žalovaný.
Z výstupu z počítačového evidenčného systému žalobcu (čl. 133/303) súd zistil, že obsahuje súpis vystavených objednávok tovaru žalobcu vytvorených pod menom G. (prístupový kód 207547). Z tohto výstupu obsahujúceho číslo vytvorenej objednávky a osobu, ktorá objednávku spracovala (vyhotovila) však nie je možné zistiť, kto bol objednávateľom tovaru - t.j. pre koho a na akom základe bola objednávka vytvorená. Z generovanej objednávky je zrejmé len č. faktúry, ku ktorej sa táto objednávka viaže.
Z porovnania čísla faktúry na jednotlivých generovaných objednávkach s číslami faktúr priložených k žalobe súd zistil, že objednávky sa týkajú faktúr vystavených na žalovaného.
Z písomných vyjadrení zamestnancov žalobcu L. O., O. O., O. G., O. G., M. U. vyplýva, že konateľka žalovaného a A. G. mali mať prístup k objednávkovému systému žalobcu, ako aj k tovaru na sklade, tento si mali objednávať a aj ho preberať.
Právny zástupca žalobcu zotrval na podanej žalobe. Ohľadom okolnosti objednania a dodania tovaru, ktorého úhrada je predmetom sporu uviedol, že spolupráca medzi účastníkmi konania začala v máji 2010, a to na základe ústnej zmluvy o poskytovaní podnikateľského poradenstva najmä v predaji fitnes produktov. Za spoločnosť žalovaného pri objednávaní a prebratí tovaru vystupovala konateľka spoločnosti Anna Kočišová a jej priateľ A. G.. Žalobca má ohľadom vystavovania objednávok, vyskladňovania tovaru a vystavovania faktúr elektronický skladovo-fakturačný systém, prístup do ktorého je viazaný pre každého oprávneného užívateľa na osobitný individuálny kód. Takýto kód mal pridelený aj pán A. G., ktorý na jeho základe vstupoval do systému žalobcu a v tomto systéme objednával tovar a realizoval jeho vydanie zo skladu. Po vydaní tovaru bola systémom automaticky vygenerovaná faktúra. Na základe vzájomnej dôvery účastníkov konania teda jednotlivé obchody prebiehali tak, že pán G. ako spolupracovník žalobcu a súčasne zástupca žalovaného odovzdával tovar sám sebe tak za žalobcu ako i za žalovaného. Začiatkom decembra 2012 dosiahla suma neuhradeného tovaru žalovaným výšku cca 12 tisíc eur, preto žalobca kontaktoval pani Kočišovú a pána G.. Obaja odobratie tovaru ako aj záväzok týkajúci sa jeho úhrady opakovane ústne uznali a uviedli, že dlh sú ochotní u žalobcu odpracovať. K realizácií tohto prísľubu však nedošlo.
Konateľ žalobcu Peter Koštial pred súdom uviedol, že pána G. poznal od roku 2000. Na základe vzájomnej dôvery mu poskytol prístupový kód do interného evidenčného
systému žalobcu. V rámci prístupových oprávnení mohol p. G. so súhlasom žalobcu v systéme pracovať, objednávať tovar v prospech žalovaného, tovar vyskladňovať a preberať. Takto mohol konať aj vo vzťahu k ďalším odberateľom žalobcu. Nakoľko mu dôveroval operácie vykonané s tovarom nekontroloval. Až následnou kontrolou zistil, že faktúry opísané v žalobe sú neuhradené. Po tomto zistení sa stretol s konateľkou žalovaného a p. G.. Obaja mali zo začiatku snahu vec riešiť a záväzok uznali, neskôr však prestali dvíhať telefón, pričom dlžnú sumu neuhradili. Na otázku súdu konateľ žalobcu uviedol, že pán G. takto vystavil faktúry na rôznych odberateľov v objeme cca 48.000,- eur, čo zistil v novembri 2012.
Právna zástupkyňa žalovaného zotrvala na argumentácii o neunesení dôkazného bremena žalobcom, nakoľko žalobca nepreukázal, že tovar, ktorého úhrada je predmetom sporu bol objednaný žalovaným, a že si žalovaný tento tovar prevzal. Z objednávok, ktoré boli žalobcom založené do spisu nevyplýva, že prístupový kód bol pánovi G. daný v súvislosti s výkonom práce pre žalovaného, nakoľko pán G. pracoval pre žalobcu aj mimo záležitosti žalovaného.
Konateľka žalovaného Anna Kočišová pred súdom uviedla, že pán G. bol u žalovaného v pracovnom pomere v období, ku ktorým sa viažu žalované faktúry. Vo vzťahu k žalobcovi poskytoval p. G., ako zástupca žalovaného, poradenstvo v oblasti doplnkovej výživy a v rámci tejto spolupráce bol oprávnený
za žalovaného konať. A. G. a konateľ žalovaného sa osobne poznali a čo p. G. pre žalobcu vykonával mimo žalovaného jej nie je známe. Od pána G. nemala vedomosť, že by mal prístupový kód do objednávkového systému žalobcu, a že by pod týmto kódom objednával za žalovaného tovar a tento aj za žalovaného preberal. Ona osobne do objednávkového systému žalobcu nikdy nevstúpila. Žalobca jej prístupový kód nikdy neudelil, o prístupovom kóde p. G. nevedela, nepoznala ho ani ho nikdy nevyužila. Poukázala na to, že žalovanému nebola doručená žiadna z faktúr, ktoré žalobca priložil k žalobe. Tieto faktúry nie sú vedené v účtovníctve žalovaného. Nezaplatené faktúry videla prvýkrát v decembri 2012, keď ich priniesol konateľ žalobcu na osobné stretnutie. Na tomto stretnutí konateľ žalobcu hovoril vo vzťahu k p. G. s tým, že to je jeho osobný dlh a nie dlh žalovaného. Žiadny dlh za žalovaného neuznala.
Svedok A. G. vo výpovedi uviedol, že v rokoch 2011 a 2012 bol zamestnancom spoločnosti žalovaného. Nezávisle od žalovaného pracoval v rovnakom období aj pre spoločnosť žalobcu. Pre žalobcu pracoval na základe osobitnej ústnej dohody a vykonával odlišné činnosti od tých, ktoré boli predmetom spolupráce medzi žalobcom a žalovaným. U žalobcu spracovával a riešil internetové, telefonické a iné objednávky tovarov zákazníkov žalobcu, ďalej vystavoval faktúry a rovnako aj fyzicky pripravoval tovar. Expedovanie tovaru už spravidla vykonávali iní zamestnanci žalobcu. On sám tovar neexpedoval, až na niektoré výnimky. Svedok uviedol, že v súvislosti s výkonom uvedených činností pre žalobcu pracoval aj s objednávkovým a fakturačným systémom žalobcu. Nie je si ale vedomý toho, že by dostal od žalobcu vlastný prístupový kód do tohto systému.
Svedok ďalej uviedol, že pokiaľ ide o spoločnosť žalovaného, v mene tejto spoločnosti tovar neobjednával a ani za túto spoločnosť tovar nevyberal. Nepamätá si, že by ako zástupca
spoločnosti žalovaného vystavil faktúry, ani že by od žalobcu prevzal nejaký tovar určený žalovanému. Na konci roku 2012 ho opakovanie kontaktoval pán Koštial vo veci neuhradených faktúr. Spočiatku pripustil, že môžu byť neuhradené nejaké faktúry za tovar, ktorý si prevzal pre svoju potrebu. Po oboznámení sa s faktúrami vyrozumel konateľa žalobcu p. Koštiala, že si nie je vedomý, že by všetky ním uvádzané neuhradené faktúry vystavil, a že mu neodviedol peniaze.
Svedok L. O. vo výpovedi uviedol, že nemá osobnú vedomosť o tom, že by A. G. prevzal ako zástupca spoločnosti žalovaného tovar, ktorého úhrada je predmetom sporu. Vie však, že brával tovar a odchádzal s ním preč, s tým že ide za trénerom alebo za zákazníkom. Toto sa stávalo opakovane. Zúčastnil sa osobného stretnutia v decembri 2012 s pánom p. G.. Na tomto stretnutí pán Koštial oboznámil pána G. s neuhradeným dlhom z faktúr v sume cca 40.000,- eur. Pán G. podľa vnímania svedka tento dlh uznal. Povedal, že peniaze potreboval, ale nemá z čoho ich vrátiť. Navrhol, že si dlh u žalobcu odpracuje.
Podľa § 409 ods. 1 ObZ, kúpnou zmluvou sa predávajúci zaväzuje dodať kupujúcemu hnuteľnú vec (tovar) určenú jednotlivo alebo čo do množstva a druhu a previesť na neho vlastnícke právo k tejto veci a kupujúci sa zaväzuje zaplatiť kúpnu cenu.
Podľa § 409 ods. 2 ObZ, v cit. znení, v zmluve musí byť kúpna cena dohodnutá alebo musí v nej byť aspoň určený spôsob jej dodatočného určenia, ibaže strany v zmluve prejavia vôľu ju uzavrieť aj bez určenia kúpnej ceny. V tomto prípade je kupujúci povinný zaplatiť kúpnu cenu ustanovenú podľa § 448.
Podľa § 411 ObZ, v cit. znení, predávajúci je povinný kupujúcemu dodať tovar, odovzdať doklady, ktoré sa na tovar vzťahujú, a umožniť kupujúcemu nadobudnúť vlastnícke právo k tovaru v súlade so zmluvou a týmto zákonom.
Podľa § 443 ods. 1 ObZ, v cit. znení, kupujúci nadobúda vlastnícke právo k tovaru, len čo je mu dodaný tovar odovzdaný.
Podľa § 448 ods. 1 ObZ, v cit. znení, kupujúci je povinný zaplatiť dohodnutú kúpnu cenu.
Podľa § 448 ods. 2 ObZ, v cit. znení, ak cena nie je v zmluve dohodnutá a nie je určený ani spôsob jej určenia a ak je zmluva platná s prihliadnutím na § 409 ods. 2, môže predávajúci požadovať zaplatenie kúpnej ceny, za ktorú sa predával obvykle taký alebo porovnateľný tovar v čase uzavretia zmluvy za zmluvných podmienok obdobných obsahu tejto zmluvy.
Podľa § 13 ods. 1 ObZ, ak je podnikateľ fyzická osoba, koná osobne alebo za neho koná zástupca. Právnická osoba koná štatutárnym orgánom alebo za ňu koná zástupca.
Podľa § 15 ods. 1 ObZ, kto bol pri prevádzkovaní podniku poverený určitou činnosťou, je splnomocnený na všetky úkony, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza.
Podľa § 15 ods. 2 ObZ, ak osoba svojím konaním prekročí rozsah poverenia podľa odseku 1, toto konanie podnikateľa zaväzuje len vtedy, ak tretia osoba o prekročení rozsahu poverenia nevedela a s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu ani nemohla vedieť.
Medzi účastníkmi konania bolo sporné či si žalobca objednal u žalovaného tovar (t.j. či medzi účastníkmi konania vznikol záväzkový vzťah titulom kúpnej zmluvy) a či bol tento tovar žalovanému dodaný. Na túto skutočnosť súd zameral dokazovanie.
Súd na základe vykonaného dokazovania a hodnotenia predložených dôkazov v ich vzájomnej súvislosti dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a nie je možné jej vyhovieť.
V sporovom konaní platí zásada, že dôkazné bremeno ohľadne tvrdených skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý tieto skutočnosti tvrdí (dôkazné bremeno).
Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tvrdí.(NS SR 5Obo/52/2010).
V kontradiktórnom občianskom súdnom konaní je pre rozhodnutie vo veci podstatný zistený skutkový stav. Je preto vecou účastníka aby preukázal opodstatnenosť (dôvodnosť) svojich tvrdení tvoriacich skutkový stav veci. V tejto úlohe spočíva podstata dôkazného bremena.
Súd dospel k záveru, že žalobca dôvodnosť svojich tvrdení nepreukázal. Napriek dokazovaniu, ktoré súd vykonal v rozsahu všetkých žalobcom navrhovaných dôkazov, žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania tvrdení o uzavretí ústnej kúpnej zmluvy so žalovaným ani o dodaní tovaru žalovanému.
Výsluchom konateľa žalobcu, konateľky žalovaného, výsluchom svedka A. G., a ďalšími v konaní vykonanými dôkazmi nebolo, ani pri skúmaní vôle pomocou výkladových pravidiel (§ 266 ObZ a § 35 OZ) preukázané, že by medzi účastníkmi došlo k uzavretiu ústnej kúpnej zmluvy v jej podstatných náležitostiach ani k dodaniu tovaru žalovanému. Konateľka žalovaného v priebehu celého konania popierala dôvodnosť nároku žalobcu. Uviedla, že si u žalobcu neobjednala tovar, ktorého sa spor týka a žalovaný tovar neprevzal. Svedok A. G. uviedol, že v mene žalovaného žiadny tovar neobjednával ani ho za žalovaného neprevzal.
Žalobca založil dôvodnosť uplatňovaného nároku na tej skutočnosti, že tovar za žalovaného objednal a prevzal A. G., ktorý ako zástupca žalovaného so žalobcom spolupracoval. K vzniku záväzku medzi účastníkmi konania titulom kúpnej zmluvy tak malo dôjsť prostredníctvom osoby A. G., ktorého žalobca v tejto súvislosti označil za zástupcu žalovaného.
Dokazovaním vykonaným výsluchom konateľa žalobcu a výsluchom svedka A. G. mal však súd bez pochybností preukázané, že A. G. vykonával prácu nie len pre žalovaného, ale nezávisle od žalovaného v rovnakom čase pracoval aj pre žalobcu, a to na základe osobitnej dohody so žalobcom.
Žalobca mu dobrovoľne sprístupnil svoj počítačový evidenčný systém a umožnil mu prostredníctvom tohto systému objednávať a fakturovať tovar určený pre klientov žalobcu. A. G., tak so súhlasom žalobcu a v rámci plnenia úloh pre žalobcu objednával a fakturoval tovar pre zákazníkov žalobcu, pričom tovar mohol vyskladňovať a nakladať s ním. Žalobca nepreukázal, že by oprávnenia A. G. v rámci objednávania tovaru, jeho fakturácie a manipulovania s ním boli obmedzené len na spoločnosť žalovaného. Naopak z vyjadrenia konateľa žalobcu priamo vyplynulo, že mohol konať všeobecne vo vzťahu k zákazníkov žalobcu.
Skutočnosť, že A. G. v rámci úloh vykonávaných výlučne pre žalobcu vybavoval činnosti týkajúce sa viacerých klientov žalobcu potvrdzuje aj výpoveď svedka L. O. (zamestnanca žalobcu), ktorý uviedol, že A. G. mal u žalobcu na starosti nákup doplnkovej výživy pre športovcov, nakoľko sa v tejto oblasti vyznal a mal aj sieť dodávateľov. Svedok L.. O. nepotvrdil, že by A. G. tovar, ktorý je predmetom sporu prevzal ako zástupca žalovaného. Naopak uviedol, že takúto vedomosť nemá, vie len to, že pán G. brával tovar a odchádzal s ním preč, pričom povedal, že ide za trénerom alebo za zákazníkom, čo sa stávalo opakovane. Rovnako k priebehu stretnutia v decembri 2012 svedok L.. O. uviedol, že na tomto stretnutí, ktorého sa svedok osobne zúčastnil, konateľ žalobcu pán Koštial oboznámil pána G. s neuhradeným dlhom z faktúr v sume cca 40.000,- eur. Pán G. podľa jeho vnímania tento dlh uznal. Vyjadril sa, že peniaze potreboval, ale nemá z čoho ich vrátiť. Navrhol, že si dlh u žalobcu odpracuje. Nakoľko medzi neuhradenými faktúrami boli aj faktúry vystavené pánom G. na emix, teda na žalovaného, navrhol konateľ žalobcu pán Koštial, aby dlh uhradil žalovaný. Konateľka žalovaného pani Kočišová bola z celej situácie prekvapená. Povedala, že pán G. ju tesne pred stretnutím informoval o účele tohto stretnutia.
Tvrdenie žalobcu, že tovar z faktúr, ktorých úhrada je predmetom sporu objednal A. G. ako zástupca žalovaného, a že tento tovar za žalovaného aj prevzal nepreukazuje ani žiadna z písomných vyjadrení zamestnancov žalobcu, ktoré žalobca založil do súdneho spisu (čl. 121/125). Všetky tieto listiny, ktoré súd hodnotil ako jeden z dôkazov, obsahujú len všeobecné vyjadrenie o tom, že A. G. a konateľka žalovaného mali mať prístup k tovaru a mohli s ním nakladať. Vyjadrenia nie sú ničím podložené a neobsahujú žiadne relevantné skutočnosti preukazujúce tvrdenie žalobcu, že žalovaný zastúpený A. G. si u žalobcu objednal a prevzal tovar, ktorého úhrada je predmetom sporu. Okrem toho obsahujú osobné subjektívne názory zamestnancov žalobcu, konkrétne v prípade vyjadrenia L.. O. ...“osobne som si myslel, že tovar nakupujú na emix, s.r.o.,“ ... pričom tento zamestnanec, neskôr pri svojom výsluchu ako svedok uviedol, že nemá vedomosť o tom, že by tovar, ktorého úhrada je predmetom sporu prevzal A. G. ako zástupca žalovaného.
Žalobca nedisponoval žiadnym dôkazom preukazujúcim jeho tvrdenie, že žalovaný si u neho objednal a prevzal tovar, ktorého úhrady sa domáha.
So žalobcom predložených objednávok vygenerovaných z jeho počítačového systému je, ako súd už uviedol vyššie, zrejmá len osoba, ktorá objednávku v systéme žalobcu vyhotovila. Z obsahu objednávky však nie je možné zistiť, kto bol objednávateľom tovaru - t.j. pre koho a na akom základe bola objednávka vytvorená. Z generovanej objednávky je zrejmé len č. faktúry, ku ktorej sa táto objednávka viaže.
Dôkazom o dodaní tovaru žalovanému nie je ani faktúra vystavená na obchodnú spoločnosť žalovaného. Faktúra ako účtovný a daňový doklad nie je dôkazom, ktorý by bol z hľadiska hmotného práva spôsobilý preukázať existenciu záväzkového vzťahu účastníkov konania, v danom prípade teda existenciu (uzavretie) kúpnej zmluvy ani dodanie tovaru žalovanému. Samotné predloženie daňového dokladu - faktúry, nie je dôkazom o tom, že sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo tak, ako to je deklarované faktúrou, pretože technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad.
Vzhľadom na oprávnenia A. G. pracovať v rámci úloh vykonávaných pre žalobcu s evidenčným systémom žalobcu, v tomto systéme voľne objednávať tovar, vystavovať faktúry a následne v priestoroch žalobcu s tovarom nakladať, nemožno A. G. vo vzťahu k tovaru, ktorého sa spor týka, považovať ani za osobu definovanú § 13 ods. 1 a § 15 ObZ. A. G. mal úplný a neobmedzený prístup k objednávkovému a fakturačnému systému žalobcu, ako aj k tovaru žalobcu, pričom tento prístup mu umožnil sám žalobca v rámci plnenia činností pre žalobcu.
S poukazom na uvedené skutočnosti a zistený skutkový stav súd dospel k záveru, že žalobca ničím nepreukázal svoje tvrdenie, že A. G. pri objednávaní tovaru, ktorého úhrada je premetom sporu, konal ako zástupca žalovaného, a že by tento tovar ako zástupca žalovaného aj prevzal. Žalobca nedisponuje žiadnym dokladom svedčiacim o tom, že by bol tovar žalovanému dodaný.
Pokiaľ teda A. G. za vyššie uvedených okolností využijúc svoje prístupové práva vystavil objednávky a faktúry na obchodnú spoločnosť žalovaného, nie je možné konštatovať, že takto konal ako zástupca žalovaného, ktorého úkony žalovaného zaväzujú, ani že by tovar prevzal ako zástupca žalovaného. Z obsahu spisu a vyjadrení konateľa žalobcu pritom vyplýva, že A. G. takýmto spôsobom vystavil faktúry nielen na obchodnú spoločnosť žalovaného ale aj na iných klientov žalobcu (čl. 376).
Súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalobcu, že nakoľko žalovaný obchoduje s identickým tovarom položkovito zhodným s faktúrami priloženými k žalobe je preukázaná dôvodnosť nároku žalobcu.
S poukazom na kontradiktórny občiansky súdny proces súd uvádza, že úlohou súdu nie je vyhľadávať dôkazy za žalobcu a zisťovať pôvod tovaru, s ktorým žalovaný prípadne disponuje alebo obchoduje, ani či je tento tovar identický s tovarom na faktúrach predložených žalobcom.
Naopak je povinnosťou žalobcu preukázať súdu tvrdenie, že žalovaný si u neho konkrétny tovar objednal a tento tovar mu bol aj dodaný (t.j. že ho žalovaný prevzal).
Ako na otázku súdu uviedol konateľ žalobcu, žalobca nemá výhradné zastúpenie na dovoz a predaj tovaru, ktorého úhrada je predmetom sporu. Pokiaľ preto žalovaný v rámci svojej podnikateľskej činnosti takýmto alebo obdobným tovarom disponuje nie je dôkaznou povinnosťou súdu zisťovať akým spôsobom tento tovar nadobudol a nahrádzať tak dôkaznú povinnosť žalobcu.
Pre úplnosť súd uvádza, že si od žalovaného vyžiadal výstup z jeho účtovnej evidencie obsahujúci zoznam prijatých faktúr, pričom v tomto zozname sa žiadna z faktúr priložených k žalobe nenachádza.
Žalobca neosvedčil a nepreukázal, že by žalovanému doručil faktúry, ktorých sa spor týka. Obmedzil sa len na nepreukázané tvrdenie, že tieto faktúry mal prevziať A. G., ktorého žalobca označil za oprávneného zástupcu žalovaného.
S poukazom na skutkový stav zistený z vykonaného dokazovania preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p., a žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech priznal náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti žalobcovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Trovy konania žalovaného tvoria iné trovy konania žalovaného v sume 745,50 eur vzniknuté mu zaplatením súdneho poplatku za odpor a trovy právneho zastúpenia v sume 1.606,93 eur v súlade s vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších platných právnych predpisov.
Trovy právneho zastúpenia tvorí:
- tarifná odmena spolu s režijným paušálom podľa § 13a a nasl., § 16 ods. 3 cit. vyhlášky vo výške 1.475,21 eur za 5 úkonov právnej pomoci: 1. príprava a prevzatie zastúpenia, 2. písomné podanie na súd - odpor zo dňa 22.07.2014, 3. účasť na pojednávaní dňa 19.11.2013, 4. účasť na pojednávaní dňa 13.02.2014, 5. účasť na pojednávaní dňa 27.03.2014 za 1 úkon po 287,14 eur/základná sadzba tarifnej odmeny + 5x režijný paušál po 7,81 eur
- strata času podľa § 17 cit. vyhlášky spolu v sume 79,64 eur za 1 cestu na pojednávanie dňa 19.11.2013 (1x 2 polhodiny/cesta zo sídla AK Senec do Bratislavy a späť po 13,02 eur/polhodina) a za 2 pojednávania dňa 13.02.2014 a dňa 27.03.2014 (2x 2 polhodiny/cesta zo sídla AK Senec do Bratislavy a späť po 13,40 eur/polhodina).
- základná náhrada cestovného za každý 1km jazdy podľa § 16 ods. 1,3 cit. vyhlášky spolu v sume 33,48 eur - 3x (0,18 eur x 62 km) za 3 cesty osobným motorovým vozidlom na pojednávanie dňa 19.11.2013, dňa 13.02.2014 a dňa 27.03.2014
- náhrada za spotrebované pohonné hmoty podľa § 15, § 16 ods. 4 vyhlášky spolu v sume 18,60 eur za cestu motorovým vozidlom zo sídla AK Senec do Bratislavy a späť na pojednávanie dňa 19.11.2013, dňa 13.02.2014 a dňa 27.03.2014 pri priemernej spotrebe 6,9 l na 100 km pri cene PHM 1,450 eur za l pohonných hmôt za najazdených 3x 62 km.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde, písomne dvojmo.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolacími dôvodmi môžu byť skutočnosti uvedené v § 205 ods. 2 O.s.p..
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.