Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7Co-211-2013.pdf
PDF · 90.81 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/211/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a JUDr. Sone Zmekovej a JUDr. Sidónie Sládečkovej, v právnej veci navrhovateľov: 1/ Q. E., nar. XX.X.XXXX, bytom F., E. č. XXXX/XX, X/Tibor E., nar. XX.X.XXXX, bytom F., D. L. č. XXXX/XXA, obaja zastúpení Advokátska kancelária JUDr. Slávik a partneri, s.r.o., so sídlom Topoľčany, Nám. M. R. Štefánika č. 3, IČO: 36861375, proti odporcom: 1/ T. L., nar. X.X.XXXX, bytom F. J. K. č. XXXX/X, zastúpená: JUDr. Martinom Kákošom, advokátom so sídlom Topoľčany, Bernolákova č. 1546/32, 2/ G. E., nar. XX.X.XXXX, bytom, F., E. č. XXXX/XX, X/Juraj E., nar. XX.X.XXXX, bytom F., E. č. XXXX/XX, o neplatnosť darovacej zmluvy, o odvolaní navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany č. k. 6C/86/2013-57 zo dňa 21. júna 2013, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľov, ktorým sa domáhali určenia neplatenia darovacej zmluvy zo dňa 1.6.2012, podľa ktorej vklad vlastníctva bol povolený Správou katastra F. dňa 28.6.2012 pod č. H.. Darovacia zmluva bola uzavretá medzi nebohým C. E., nar. XX.X.XXXX, zomrelom dňa XX.XX.XXXX ako darcom a odporkyňou v 1.rade ako obdarovanou, na základe ktorej nebohý C. E. daroval odporkyni v 1.rade byt č. XX, na prvom poschodí, orientačné číslo XX, v bytovom dome XX b.j., súp. číslo XXXX, stojacom na parc. č. 5446/50, 5446/51 a 5446/52, vrátane podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu v 189/10000-inách, nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX v kat. území F., v spoluvlastníckom podiele 1/2-ica vzhľadom k celku a nehnuteľnosti v kat. území F., zapísané na LV č. XXX ako parcely registra "C" parc. č. 1296 zastavané plochy a nádvoria o výmere 478 m2, parc. č. 1297 záhrady o výmere 573 m2 a rodinný dom súp. č. XXXX na parc. č. 1296, v spoluvlastníckom podiele 1/4-ina. Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 40a, § 116, § 117, § 140, § 628 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, ako aj zisteným skutkovým stavom, na základe čoho dospel k záveru, že návrh navrhovateľov treba ako nedôvodný zamietnuť. Za preukázané považoval, že dňa 1.6.2012 bola uzatvorená darovacia zmluva medzi C. E. ako darcom a odporkyňou v 1.rade ako obdarovanou, na základe ktorej darca ako vlastník predmetných nehnuteľností, zapísaných na LV č. XXXX, byt č. XX a zapísaných na LV č. XXX, rodinný dom a predmetné parcely daroval obdarovanej a obdarovaná ich od neho s vďakou prijala. Rovnako mal za preukázané, že C. E. zomrel dňa XX.XX.XXXX, ktorého dedičmi boli jeho synovia - odporcovia v 2. a 3.rade, pričom navrhovateľka v 1.rade bola jeho bývalou manželkou a navrhovateľ v 2.rade bol jeho bratom. Zo spisu Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 7C/167/2005 súd prvého stupňa zistil, že manželstvo nebohého C. E. s navrhovateľkou v 1.rade bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Topoľčany zo dňa 6.3.2006 č. k. 7C/167/2005- 16, ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 4.4.2006. Podľa názoru súdu prvého stupňa v danej veci bolo potrebné pri posudzovaní návrhu navrhovateľov posúdiť aká bola kvalita a intenzita vzťahov medzi odporkyňou v 1.rade a nebohým C. E., v čase uzavretia darovacej zmluvy, k čomu došlo dňa 1.6.2012. Bol toho názoru, že odporkyňu v 1.rade a nebohého podľa ust. § 116 Občianskeho zákonníka možno považovať za osoby blízke ako okruh blízkych osôb nepriamo, keďže odporkyňa v 1.rade bola švagrinou. Zákon pritom nerozlišuje pojem bývalý alebo súčasný švagor (na rozdiel v prípade manželov a rozvedených manželov). Poukázal na to, že v čase uzatvorenia darovacej zmluvy nebohý C. E. žil v rodinnom dome v E., a v tom čase chorý na rakovinu bol odkázaný na starostlivosť odporkyne v 1.rade, ktorá sa o neho starala aj ako opatrovateľka až do jeho smrti, pričom ako ochorel odporkyňa v 1.rade si vybavila záležitosti, aby ho mohla opatrovať. Z uvedeného vyplýva, že práve C. požiadal odporkyňu v 1.rade o možnosť žiť a bývať v rodinnom dome v E. a to ešte pred jeho ochorením, keď pre zlé rodinné vzťahy s bývalou manželkou, teda navrhovateľkou v 1.rade, svojím bratom - navrhovateľom v 2.rade ako i svojimi deťmi - odporcami v 2. a 3.rade nemohol žiť v predmetnom byte alebo užívať predmetný rodinný dom ako podielový spoluvlastník. Uvedené podľa názoru súdu prvého stupňa preukazuje vzťah nebohého k odporkyni v 1.rade ako blízkej osobe a možno hovoriť o osobe jemu najbližšej, ktorá sa v čase pre neho najťažšom, teda v čase ochorenia o neho starala a to až do jeho smrti. Z uvedeného vyplýva, že keby odporkyňa v 1.rade utrpela ujmu, nebohý by ju dôvodne pociťoval ako vlastnú, ale i opačne. Súd prvého stupňa preto dospel súd k záveru, že pokiaľ nebohý C. E. na základe darovacej zmluvy prevádzal svoj spoluvlastnícky podiel k predmetným nehnuteľnostiam, tieto prevádzal na blízku osobu podľa § 116, § 117 OZ a tým nedošlo k porušeniu predkupného práva navrhovateľov. Súd prvého stupňa pritom zohľadnil záujem nebohého C. E. ako darcu riešiť svoje spoluvlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, čo potvrdil aj svedok G. I. vo svojej výpovedi. Celkovú situáciu na strane nebohého, ktorá ho viedla k uzatvoreniu darovacej zmluvy s odporkyňou v 1.rade, nemožno podľa názoru súdu prvého stupňa považovať za účelové konanie z jeho strany voči navrhovateľom v 1. a 2.rade ako podielovým spoluvlastníkom. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa návrh navrhovateľov ako nedôvodný zamietol. Rozhodnutie o trovách konania súd prvého stupňa v zmysle ust. 151 ods. 36 OSP ponechal na samostatné rozhodnutie do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podali písomne v zákonnej lehote odvolanie navrhovatelia, ktorý žiadali rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrhu v celom rozsahu vyhovieť. Namietali, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj namietali, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V dôvodoch svojho odvolania navrhovatelia poukázali na odôvodneného napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, z ktorého je zrejmé, že súd prvého stupňa skutkovo vyhodnotil vzťah medzi nebohým C. F., zomrelým XX.XX.XXXX, darcom a odporkyňou v 1. rade ako vzťah švagrovský a z toho vyvodil, že u odporkyne v 1. rade ide o inú osobu v pomere rodinnom a na základe čoho dospel k záveru, že ide o osoby sebe navzájom blízke, keďže by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá by dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Uvedené skutkové a právne závery súdu prvého stupňa navrhovatelia považovali za nesprávne. Boli toho názoru, že odporkyňa v 1. rade nebola blízkou osobou nebohému C. F. titulom príbuzenstva, ktoré je definované v § 116 Občianskeho zákonníka a v čase uzavretia napádanej darovacej zmluvy však už nebola s nebohým C. F. v pomere ani rodinnom a ani obdobnom. Poukázali na to, že vzťah švagrovský je síce vo svojom základe založený na jestvujúcich rodinných vzťahoch (v tomto prípade sesterskom vzťahu navrhovateľky v 1. rade a odporkyne v 1. rade) k tomu, aby tu vzťah švagrovský bol a jestvoval, však musí vzniknúť a trvať vzťah manželský (v tomto prípade medzi navrhovateľkou v 1. rade a nebohým C. F.) v čase uzavretia napádaného právneho úkonu. Inak nemožno hovoriť ani o jestvujúcom pomere rodinnom a ani o pomere obdobnom v zmysle § 116 Občianskeho zákonníka časť vety za bodkočiarkou. V konaní bolo preukázané, že s nebohým C. F. bola navrhovateľka v 1. rade rozvedená ešte od roku 2006 a od doby rozvodu nemožno preto u odporkyne v 1. rade konštatovať, že je inou osobou v pomere rodinnom alebo obdobnom vo vzťahu k nebohému C. F.. Táto zákonná podmienka u inej osoby (pomer rodinný alebo obdobný) je pritom nadradená druhej zákonnej podmienke pre posudzovanie osôb ako sebe navzájom blízkych, t. j. ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Keďže prvá podmienka (pomer rodinný alebo obdobný) nie je naplnená, nemožno ani posudzovať otázku vzájomného pociťovania ujmy medzi odporkyňou a nebohým C. Ölveckým. Q. názor, že ani skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo, nesvedčia tomu, že by bez ohľadu na právnu argumentáciu, malo ísť medzi odporkyňou v 1. rade a C. F. o blízky vzťah. U. C. F. vo zvýšenej miere požíval alkohol, nestaral sa o rodinu, neplatil výživné, často navrhovateľku v 1. rade fyzicky napádal, až ju museli brániť deti. Pod vplyvom týchto pomerov sa navrhovateľka v 1. rade rozhodla v roku 2005 podať návrh na rozvod., pričom samotná odporkyňa v 1. rade jej pri koncipovaní tohto návrhu na rozvod dokonca pomáhala, aj keď teraz v konaní tvrdila, že s nebohým C. v tej dobe mala dobrý vzťah. Vzťah odporkyne v 1. rade a nebohého C. F. navrhovatelia hodnotili ako bežný vzťah ľudí, ktorí sa poznajú, možno si aj chcú navzájom pomôcť, stále však nemožno povedať, že medzi nimi šlo o vzťah blízkych osôb, ako to má na mysli § 116 Občianskeho zákonníka. Záverom si uplatnili aj náhradu trov odvolacieho konania.
Odporkyňa v 1. rade v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť. Uviedla, že sa v plnom rozsahu stotožnila so skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa, ako aj s právnym názorom, ku ktorému v tejto veci dospel. V konaní bolo nepochybne preukázané, aj bez ohľadu na to, či bola s navrhovateľkou v 1. rade súčasnými, alebo bývalými zošvagrenými osobami, vytvorili vzťah obdobný vzťahu rodinnému, a to jednak spolužitím v spoločnej domácnosti, ako aj tým, že sa odporkyňa v 1. rade o nebohého starala, a bola jeho opatrovateľkou. Podľa názoru odporkyne v 1. rade bola podmienka vzťahu obdobnému vzťahu rodinnému jednoznačne naplnená a súdu zostávalo posúdiť druhú kumulatívnu podmienku blízkej osoby odlišnej od príbuzných a manžela, teda či jedna osoba bude dôvodne pociťovať ujmu spôsobenú inej osobe ako vlastnú ujmu. Odporkyňa v 1. rade absolútne nesúhlasila s hodnotením navrhovateľov ich vzťahu ako bežný vzťah ľudí, ktorí sa poznajú a možno si aj chcú navzájom pomôcť. Mal za to, že prípadnú ujmu odporkyne v 1. rade by nebohý C. F. pociťoval ako jeho vlastnú, keďže odporkyňa v 1. rade mu zabezpečovala strechu nad hlavou, o ktorú ho navrhovatelia pripravili a zabezpečovala mu jeho starostlivosť v jeho chorobe, na ktorú bol plne odkázaný. Aj z tohto dôvodu sa rozhodol odporkyňu v 1. rade obdarovať spoluvlastníckym podielom na predmetných nehnuteľnostiach, pričom preukázateľne sa za svojho života chcel dohodnúť s navrhovateľmi, aby ho vyplatili zo svojho spoluvlastníckeho podielu. Navrhovatelia za života nebohého C. F. neboli ochotní vyplatiť jeho spoluvlastnícky podiel, a teda nemali záujem o tento jeho spoluvlastnícky podiel, avšak po smrti nebohého C. F. argumentujú, že bolo porušené ich predkupné právo. Zo strany navrhovateľov ide o ich účelový a vypočítavý ťah, pretože vyslovením neplatnosti darovacej zmluvy, tento spoluvlastnícky podiel nebude môcť prejsť naspäť na nebohého C. F., ale stane sa predmetom dedičstva odporcov v 2. a 3. rade, čím by bola zmarená táto de facto posledná vôľa nebohého C. F.. Poukázala na to, že potom, ako sa k nebohému C. F. zachovali navrhovatelia v 1. a 2. rade, ako aj odporcovia v 2. a 3. rade, mu bola odporkyňa v 1. rade nielenže blízkou osobou v zmysle § 116 OZ, ktorej ujmu by pociťoval ako vlastnú, ale fakticky jedinou osobou, na ktorú sa mohol obrátiť, ktorá ho prichýlila, stála pri ňom v najťažších chvíľach života, starala sa o neho v jeho ťažkej chorobe, spolu s ním prežívala útrapy jej dôsledkov a liečby, a ktorá aj pokrývala jeho zvýšené výdavky na zdravotnú starostlivosť a potreby, súvisiace s jeho onkologickým ochorením. Záverom si uplatnila aj náhradu trov odvolacieho konania.
Odporcovia v 2. a 3. rade sa k odvolaniu navrhovateľov písomne nevyjadrili.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania navrhovateľov (§ 212 ods. 1 OSP) a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a preto ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
V prejednávanej veci podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto poukazom na ust. § 219 ods. 2 OSP(v znení účinnom od 15. 10. 2008) sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, bez toho aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že každý zo spoluvlastníkov má k svojmu spoluvlastníckemu podielu dispozičné oprávnenie, ktoré však zákon obmedzuje predkupným právom ostatných spoluvlastníkov. Predkupné právo obmedzuje spoluvlastníka v nakladaní s jeho podielom v tom zmysle, že je povinný , ak nejde o prevod blízkej osobe, podiel prednostne ponúknuť všetkým ostatným spoluvlastníkom, bez ohľadu na veľkosť ich spoluvlastníckych podielov. Predkupné právo podielového spoluvlastníka sa uplatňuje aj pri prevode spoluvlastníckeho podielu na základe darovacej zmluvy (R 58/2005 - Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 102/2005 zo dňa 25.10.2005). Spoluvlastník však nemá ponukovú povinnosť voči ostatným spoluvlastníkom, ak ide o prevod spoluvlastníckeho podielu na blízku osobu. V tomto smere sa súd prvého stupňa preto správne zaoberal tým, či v prípade odporkyne v 1. rade a nebohého C. E. ide o osoby blízke podľa § 116 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd poukazuje na to, že blízkou osobou v zmysle ust. § 116 Občianskeho zákonníka sú jednak osoby, ktoré sú navzájom blízke (príbuzní v priamom rade, súrodenci a manžel) a osoby, ktoré sa za určitých podmienok považujú za blízke (t. j. iné osoby). To znamená, že iné osoby sú blízkymi osobami za splnenia dvoch podmienok, a to že sú navzájom v pomere rodinnom alebo obdobnom a ak ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Z uvedeného vyplýva, že blízkymi osobami môžu byť jednak príbuzní , ktorí nie sú blízkymi osobami už z dôvodu príbuzenstva , t.j. príbuzní v bočnom rade tretieho a ďalšieho stupňa (strýc, teta, bratranci, atď.) a jednak osoby žijúce v spoločnej domácnosti , ktoré s ním nie sú príbuzné , ale ak vytvorili spolužitím v spoločnej domácnosti vzťah obdobný rodinnému vzťahu. Vzájomný pomer medzi uvedenými osobami musí byť osobne , najmä citovo natoľko intenzívny , aby bolo možné urobiť záver , že by ujmu jednej z týchto osôb druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú. Skutočnosť, či jedna osoba bude pociťovať ujmu spôsobenú inej osobe ako vlastnú ujmu a či to pociťuje dôvodne , prislúcha uvážiť a rozhodnúť súdu. V tomto smere môžu byť relevantné napríklad okolnosti , aký vzájomný styk majú osoby, o ktoré ide, či žijú v spoločnej domácnosti ( hoci to samo o sebe nie je určujúce ) , aké sú v takej domácnosti pomery, aký majú tieto osoby o seba záujem a ako si pomáhajú vzájomne v závažných prípadoch, v núdzi, v chorobe či v starobe a pod. Keďže ust. § 116 veta za bodkočiarkou Občianskeho zákonníka v časti , v ktorej viaže hodnotenie vzájomného vzťahu iných osôb v pomere rodinnom alebo obdobnom ako osôb sebe navzájom blízkych na podmienku, že ujmu , ktorú utrpela jedna z nich, by druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu , patrí k právnym normám s relatívne neurčitou hypotézou , t.j. k normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom , je ponechané súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností. Súd prvého stupňa sa s uvedenými okolnosťami daného prípadu v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne zaoberal , pričom správne dospel k záveru, že odporkyňa v 1. rade a nebohý C. E. boli osobami blízkymi v zmysle ust. § 116 Občianskeho zákonníka. Na uvedenom nemení nič ani skutočnosť, či odporkyňa v 1. rade bola s nebohým C. E. súčasnými, alebo bývalými zošvagrenými osobami. Rozhodujúcim v danom prípade bolo, že odporkyňa v 1. rade a nebohý C. E. vytvorili vzťah obdobný vzťahu rodinnému, pričom ujmu, ktorú by utrpel jeden z nich, by druhý dôvodne pociťoval ako vlastnú ujmu. Preto pokiaľ nebohý C. E. na základe darovacej zmluvy prevádzal svoj spoluvlastnícky podiel k predmetným nehnuteľnostiam, tento prevádzal na osobu blízku podľa § 116 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho sa predkupné právo ostatných podielových spoluvlastníkov neuplatnilo.
Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodne v zmysle § 224 ods. 4 OSP súd prvého stupňa vo svojom konečnom rozhodnutí.
Toto rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.