Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_10Co-18-2013.pdf
PDF · 87.65 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/18/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s. r. o., Bratislava, Pajštúnska 5, zast. splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR s. r. o., Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovanej: W. G., nar. XX. H. XXXX, bytom V., M. B. XXXX/XX, o 529,58 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Skalica z 13. novembra 2012 č. k. 2C/151/2012 - 42 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa na žalovanej domáhala zaplatenia sumy zhora s úrokmi aj úrokmi z omeškania a ďalším príslušenstvom ako pohľadávky z tzv. úverovej zmluvy, uzavretej žalovanou s právnou predchodkyňou žalobkyne (Slovenská sporiteľňa, a. s., Bratislava, Suché mýto 4) a nadobudnutej (žalobkyňou) postúpením. Žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. §§ 51, 100, 101 a 558 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a § 1 ods. 1
- 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších zmien a doplnení; vecne potom konštatoval dôvodnosť námietky premlčania žalobou uplatneného práva (vznesenej žalovanou). Žalovaná síce 4. októbra 2010 podpísala dohodu o uznaní záväzku (vo výške 756,20 eur) a úhrade pohľadávky v splátkach (ďalej len „Dohoda“), v čase urobenia takéhoto úkonu však nemala vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch (navzdory ustanoveniu Dohody, konštatujúcemu presný opak) a pri splatnosti úveru 15. februára 2005 a podaní žaloby až 25. mája 2012 všeobecná trojročná premlčacia doba už uplynula a nárok bol premlčaný; dôvodil potom okresný súd, ktorý v časti trov konania rozhodnutie odôvodnil právne iba paušálnym odkazom na ust. § 142 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne úspechom žalovanej, ako i tým, že tejto trovy konania nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie len žalobkyňa, navrhujúc jeho zmenu (rozsudku) úplným vyhovením žalobe, vytýkajúc súdu prvého stupňa predovšetkým nesprávnosť záveru o premlčaní, založeného na neodôvodnenom uspokojení sa s účelovým tvrdením žalovanej, podľa ktorého o premlčaní dlhu vedomosť nemala, pričom pre bezchybnosť uznania dlhu tu nastúpila nová 10-ročná premlčacia doba a v tej bolo právo riadne uplatnené. Konanie žalovanej podľa žalobkyne nemožno považovať za morálne a čestné, žalovaná Dohodu podpísala bez akéhokoľvek nátlaku a pre nemožnosť nazerania na žalobkyňu (len postupníčku) ako na dodávateľa tu nie sú použiteľnými ani ustanovenia o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Žalovaná odvolací návrh nepodala.
Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. v medziach odvolania celú vec (pretože od rozhodnutia vo veci samej, spochybneného ako celok, bolo závislým aj rozhodnutie o trovách konania) a to bez pojednávania (pretože tu síce šlo /aj/ o vec samu, na druhej strane však nie aj o niektorý z prípadov potreby prejednávania tejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu - keďže tu nevznikla potreba opakovania ani dopĺňania dokazovania, súd prvého stupňa prejednal vec na pojednávaní, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a pojednávanie odvolacieho súdu si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba považovať za vecne správny a odvolanie žalobkyne proti nemu tak logicky za nedôvodné.
Stotožniť sa totiž bolo (a to napriek výhradám žalobkyne) treba predovšetkým s tým záverom súdu prvého stupňa (hoc aj v odôvodnení rozsudku takto výslovne nesformulovaným), že uzavretím Dohody nedošlo k nástupu účinku predpokladaného ustanovením § 110 O. z., právo uplatňované žalobou sa nevykonaním v lehote na to určenej premlčalo a vznesenie príslušnej námietky zo strany žalovanej bránilo, aby toto (právo) mohlo byť (súdom) priznané.
Aj v tejto veci (obdobne ako už v minulosti v inej veci tej istej žalobkyne, prejednanej Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. 10Co/126/2012 a vedenej Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 18C/14/2012) totiž takpovediac kľúčovú rolu zohrávalo to, ako hodlala žalobkyňa eliminovať pre ňu nepriaznivý fakt, že už v čase dojednávania so žalovanou Dohody bola pohľadávka nadobudnutá žalobkyňou od skoršej veriteľky premlčaná.
Podľa čl. I § 7 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „z. o o. s.“) nekalé obchodné praktiky sú zakázané a podľa odseku 4 rovnakého paragrafu i článku zákona za nekalú obchodnú praktiku sa považuje najmä klamlivé konanie a klamlivé opomenutie konania podľa § 8 a agresívna obchodná praktika podľa § 9.
Podľa čl. I § 8 ods. 1 písm. g/ z. o o. s. obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil, pretože obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom uvádza do omylu alebo môže uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa, a to aj ak je táto informácia vecne správna vo vzťahu k rizikám, ktorým môže byť spotrebiteľ vystavený; podľa odseku 3 rovnakého paragrafu i článku z. o o. s. sa obchodná praktika tiež považuje za klamlivú, ak opomenie podstatnú informáciu, ktorú priemerný spotrebiteľ potrebuje v závislosti od kontextu na to, aby urobil rozhodnutie o obchodnej transakcii, a tým zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil a podľa čl. I § 8 ods. 4 z. o o. s. za klamlivé opomenutie sa tiež považuje, ak predávajúci (ktorým sa podľa čl. I § 2 písm. b/ bodu 1 z. o o. s. na účely tohto zákona rozumie podnikateľ, ktorý spotrebiteľovi ponúka alebo predáva výrobky, alebo poskytuje služby, alebo jeho splnomocnenec) skrýva alebo poskytuje nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom podstatné informácie uvedené v odseku 1, alebo neoznámi obchodný účel obchodnej praktiky, ibaže je zrejmý z kontextu, pričom v dôsledku klamlivého opomenutia priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal.
Podľa § 558 O. z. (inak ustanovenia nazvaného „Uznanie dlhu“) ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval; pri premlčanom dlhu má však také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.
Z obsahu Dohody je potom celkom nepochybné, že táto bola vyhotovená žalobkyňou (za pomoci predtlače obsahujúcej tiež údaje o webovej stránke a telefonickom a faxovom kontakte na túto účastníčku) a rozčlenená na 5 článkov (častí alebo kapitol), nazvaných 1. Zmluvné strany, 2. Uznanie
záväzku, 3. Forma splatenia záväzku, 4. Rozhodcovská doložka a 5. Záverečné ustanovenia, z ktorých žalovaná v samostatnom článku 2 (nečleniacom sa na žiadne body, ale len na dve i podľa odvolacieho súdu dosť zrozumiteľné vety, z toho prvú obsahujúcu samotný uznávací prejav a druhú definujúcu sumu reprezentujúcu uznaný záväzok i jej jednotlivé zložky) uznala záväzok a len v článku 3 bode 3.4. (tu rozumej v štvrtom z celkom piatich bodov príslušného článku) sa nad rámec prijatia záväzku k úhrade príslušenstva pohľadávky vyplývajúceho zo Zmluvy a príslušných úrokov z omeškania nachádza i deklarácia v znení „Dlžník vyhlasuje, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch“ (k práve uvádzanému por. č. l. 7 spisu).
Vyhlásenie dlžníka o vedomosti faktu premlčania dlhu i o následkoch, aké toto bude mať, urobené práve priblíženým spôsobom, môže byť len so značnou dávkou fantázie považované za vyhlásenie urobené s plným vedomím osoby toto deklarujúcej, čo takéto vyhlásenie pre ňu bude znamenať. Aj v tomto prípade (obdobne ako v minulosti pri tunajším súdom konštatovanej neprijateľnosti praxe ukrývania rozhodcovských doložiek medzi iné menej významné - rozumej spotrebiteľa nie až tak ohrozujúce
- zmluvné dojednania) totiž šlo o model ukrytia toho, čo bolo z pohľadu žalobkyne (disponujúcej v rozhodnom čase už nepochybne premlčanou pohľadávkou) zásadné a to tak, že tu možno skôr vylúčiť než predpokladať záujem upozorniť druhú stranu Dohody na to, o čo tu ide.
Za opísaného stavu vecí tak treba v zhode so závermi vyslovenými v skoršej vyššie zmienenej tunajším súdom prejednanej veci rovnakej žalobkyne uzavrieť, že zrejmé neorganické začlenenia vyhlásenia, proklamujúceho vedomosť dlžníka o premlčaní dlhu a jeho následkoch, do dohody o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach (ktorou neorganičnosťou treba rozumieť umiestnenie vyhlásenia na miesto, kde toto systémovo nepatrí a to podľa všetkého práve preto, že na mieste na toto sa ponúkajúcom by mohlo dôjsť k povšimnutiu si spotrebiteľom príslušnej formulácie a tiež k vyvolaniu takto zo strany druhej strany Dohody ťažko želaných otázok - vrátane možného trvania na objasnení významu deklarovaného, či dokonca na odstránení príslušnej deklarácie z Dohody) má charakter klamlivého konania (opomenutia) a teda i nekalej praktiky (v tomto prípade aj odhliadajúc od mätúceho paralelného používania v Dohode výrazov „záväzok“ a „dlh“).
Odvolací súd síce rozhodne nemieni bagatelizovať nevyhnutnosť dostatočne uvedomelého pristupovania kohokoľvek k robeniu právnych úkonov, čiže aj k zodpovednosti za obsah prejavovanej vôle, je však zároveň pomerne známou skutočnosťou (bez potreby dokazovania), že v spotrebiteľských vzťahoch je náležitá orientácia sa spotrebiteľa často v množstve zmluvných dojednaní skôr výnimkou. Práve to je dôvodom, pre ktorý úprava normami tzv. spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle na úrovni nadnárodnej (tzv. komunitárne právo) i národnej (právo vnútroštátne) pracuje s pojmom priemerného spotrebiteľa (či so synonymami k takémuto pojmu) a takýmto spotrebiteľom je osoba, ktorá (spravidla na rozdiel od druhej strany spotrebiteľského vzťahu či osôb formulujúcich prejavy vôle za túto druhú stranu) potrebným právnym vzdelaním nedisponuje.
Ani v prejednávanej veci síce dostatočne uvážené pristúpenie žalovanej k uzavretiu Dohody a teda i nástup Dohodou predpokladanej vyvrátiteľnej domnienky (trvania dlhu v čase uznania) aj novej premlčacej doby nešlo vylúčiť, bola to však žalobkyňa, koho ťažilo dôkazné bremeno na preukázanie buď poskytnutia žalovanej v súvislosti s uzavieraním Dohody náležitých poučení alebo existencie takého jej vzdelania, pri ktorom na účastníčku bolo by treba nazerať ako na nadpriemerného spotrebiteľa (u ktorého poučovanie o právnych aspektoch veci vrátane premlčania nemá opodstatnenie).
Žiadnu z takýchto skutočností však žalobkyňa nepreukázala, verzia žalovanej opretá o jej výsluch pred súdom prvého stupňa tak nielenže nebola vyvrátená, ale ani účinne spochybnená a preto i konštatovanie dôvodnosti námietky premlčania bolo správnym.
Na práve uvedenom nemohla nič zmeniť ani obrana 1. údajným nespotrebiteľským charakterom vzťahu po zmene v osobe veriteľa (v tomto prípade preto, že nemožno pripustiť interpretáciu, pri ktorej by spotrebiteľa šlo zbaviť zvýšenej ochrany zmluvným prevodom pohľadávky na osobu definične sa vymykajúcu zo zákonnej definície dodávateľa), 2. údajnou zmenou v obsahu záväzku (jediné, v čom
tu malo dôjsť k zmene, bolo uspokojenie sa žalobkyne - ako postupníka - s neskorším časom plnenia, resp. s poskytnutím plnenia v splátkach) či namietanými rozdielmi medzi inštitútmi uznania záväzku a dlhu (v ktorom prípade žalobkyňa evidentne prehliadla, že táto časť jej argumentácie práve v dôsledku ňou nastolenej mäteže pojmov v Dohode nemohla byť použiteľnou vôbec).
Zamietnutie žaloby bolo preto vecne správnym rozhodnutím a odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 2 O. s. p. potvrdil. To sa týkalo aj rozhodnutia o trovách konania, kde napriek zdržanlivejšiemu odôvodneniu boli obsahom spisu podloženými závery o plnom procesnom úspechu žalovanej i o tom, že tejto preukázateľne v konaní nevznikli žiadne trovy, pričom takéto závery sa pre nepodanie odvolania tiež žalovanou (u tejto možného samozrejme nanajvýš v časti trov konania) stali definitívnymi.
I v odvolacom konaní tak zaznamenala plný procesný úspech žalovaná a bola to tak opäť ona, komu vzniklo i tu právo na náhradu trov (podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Odvolací súd jej potom žiadnu náhradu nepriznal ako preto, že ani v tomto konaní žalovanej preukázateľne žiadne trovy nevznikli (pretože v ňom bola celkom pasívnou), tak i preto, že tu nebolo návrhu na priznanie náhrady (nutná procesná podmienka podľa § 151 ods. 1 O. s. p.).
K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.