Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_9Co-242-2013.pdf
PDF · 89.8 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/242/2013
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcu: GENERAL FACTORING, a.s., so sídlom Košická 56, Bratislava, IČO: 35 838 825, zastúpený Advokátskou kanceláriou HMG & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefanovičova 12, Bratislava, proti žalovanej: Y. K., nar. XX.XX.lXXX, bytom F. XXXX/XX, B. S., o návrhu na zaplatenie istiny v sume 881,37 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 5C/180/2011-148 zo dňa 12. februára 2013 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti a v časti určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok, vrátane trov prvostupňového konania z r u š u j e a vec mu v zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu v sume 649,82 eura s ročným úrokom z omeškania vo výške 16,80% zo sumy 363,61 eura od 22.12.2010 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 363,61 eura od 22.12.2010 do zaplatenia. Vo zvyšku návrh zamietol. Určil neprijateľnosť a neplatnosť zmluvných podmienok dojednaných v dodatku č. 1 k zmluve o vydaní a používaní platobnej karty v čl. III v bode 9 a 10, podľa ktorých sa zmluvné strany dohodli, že banka v prípade omeškania držiteľa karty s poukazovaním peňažných prostriedkov na kartový účet vo výške stanovenej v bode IV tohto článku je oprávnená, nie je však povinná, požadovať zaplatenie úrokov z omeškania a v prípade omeškania držiteľa karty so splatením celej pohľadávky je banka oprávnená požadovať zaplatenie úroku z omeškania vo výške určenej bankou zverejnením a držiteľ karty je povinný úrok z omeškania zaplatiť. Žalovanej povolil zaplatiť dlh v mesačných splátkach po 30,- eur s tým, že nezaplatením jednej splátky sa stáva zročným celý dlh. O trovách konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 10.08.2005 bola medzi Slovenskou sporiteľňou a.s., Bratislava a žalovanou uzavretá zmluva o vydaní a používaní platobnej karty. Dňa 03.08.2005 bol uzavretý dodatok k zmluve o vydaní a používaní platobnej karty, ktorým účastníci zmluvy dojednali výšku kartového rámca na 10.000,- Sk (331,94 eura) s úrokovou sadzbou 16,80% ročne. Podľa článku III bod 4 sa zaviazala žalovaná splácať dlh v mesačných splátkach vo výške najmenej 5% z kartového rámca, teda 500,- Sk (16,60 eura) vždy k 15. dňu príslušného kalendárneho mesiaca prevodom na kartový účet až do splatenia pohľadávky. Žalovaná porušila podmienky zmluvy, keď poslednú splátku uhradila dňom 04.12.2007 vo výške 500,- Sk (16,60 eura). Z prehľadu splátok predložených žalobcom vyplynulo, že žalovaná uhradila 11 splátok v celkovej výške 5.500,- Sk (182,57 eura). Podľa výkazu žalobcu žalovaná čerpala úver v celkovej výške 547,70 eura (16.500,-Sk) a keďže zaplatila len 182,57 eura (5.500,-Sk), rozdiel predstavuje 363,61 eura, v ktorej výške súd návrhu vyhovel. Úroková sadzba bola zmluvne dohodnutá na 16,80% ročne, s odkazom na sadzobník banky pre produkt SPORO nákup karta, pri povolenom prečerpaní k bežnému účtu. Predmetný právny vzťah súd prvého stupňa posúdil podľa ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch, v zmluve boli splnené zákonné podmienky dojednania úrokov, tieto neprevyšovali bežnú sadzbu úrokov poskytovanú bankami, preto priznal tento úrok vo výške vyčíslenej žalobcom. Žalobca si uplatnil riadne úroky až po postúpení pohľadávky a predžalobnej upomienke od 22.12.2010. Spotrebiteľské zmluvy sa spravujú ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ktorý vylučuje dohodu o úrokoch z omeškania, preto dojednanie v článku III bod 9 Dodatku o úrokoch z omeškania s odkazom na sadzobník platný u veriteľa v čase uzavretia zmluvy, je v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho takéto dojednanie je neplatné (§ 39 Občianskeho zákonníka). Toto dojednanie bolo vopred pripravené právnym predchodcom žalobcu, žalovaná ho žiadnym spôsobom nemohla ovplyvniť, čím je jej postavenie oproti postaveniu žalobcu zjavne nevýhodné. Mala jedinú možnosť podpísať zmluvu s touto podmienkou alebo ju nepodpísať. Vychádzajúc z ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, súd prvého stupňa považoval takéto dojednanie v zmluve o úrokoch z omeškania za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Súd prvého stupňa povolil žalovanej mesačné splátky po 30,- eur, keď vychádzal zo skutočnosti, že spolu s manželom, s ktorým žije v spoločnej domácnosti, sú dôchodcovia, majú obmedzený príjem vo výške starobného dôchodku okolo 500,- eur mesačne, z čoho splácajú náklady na bývanie a okrem tohto uhrádzajú dve pôžičky. Povolením splátok je návratnosť zabezpečená v dobe kratšej ako troch rokov. Súd prvého stupňa žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal, keď úspech žalobcu voči neúspechu žalovanej bol v rovnakom pomere. Právne svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil ustanoveniami § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka platného od 01.04.2004 do 31.12.2007, § 54 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1, ods. 2 písmeno a)- s), § 4 ods. 3 , zákona číslo 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 39, § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády č. 87/ 1995 Z.z., § 153 ods. 3, § 142 ods. 2, § 160 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (v ďalšom texte „OSP“).
Proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti, ktorou súd návrh zamietol a v časti výroku o náhrade trov konania, včas podal odvolanie žalobca a žiadal, aby odvolací súd zrušil rozsudok v napadnutej časti a v tomto rozsahu vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. Svoje odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvého stupňa zamietol návrh v časti úrokov z omeškania vyčíslených žalobcom ku dňu 21.12.2010 v sume 231,55 eura, neodôvodnil však z akého dôvodu. Pokiaľ mal súd prvého stupňa za to, že žalobcovi nepatrí úrok z omeškania počítaný v sadzbe určenej zverejnením právnym predchodcom žalobcu, mal súd priznať žalobcovi minimálne úrok z omeškania v jeho zákonnej výške. Splatnosť kartového rámca nastala výpoveďou zmluvy dňa 23.07.2007. Žalobcovi patrí minimálne úrok z omeškania v jeho zákonnej výške v sadzbe 8, 50% ročne zo súdom priznanej istiny 363,61 eura za obdobie od splatnosti úveru dňa 23.07.2007 do postúpenia pohľadávky a jej vyčíslenia dňa 21.12.2010, teda minimálne vo výške 105,59 eura. Súd prvého stupňa v rámci rozhodovania o trovách konania nesprávne posúdil pomer úspechu a neúspechu žalobcu a z tohto dôvodu rozhodol nesprávne. Súd prvého stupňa priznal žalobcovi zo žalovanej sumy 881,37 eura sumu 649,82 eura a zamietol sumu 231,55 eura, teda žalobca bol úspešný v časti 73,76% a žalovaná bola úspešná v časti 26,24%. Súd mal teda zaviazať žalovanú zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v časti 47,52% trov žalobcu (žalobcov úspech 73,76% - žalobcov neúspech 26,24% rovná sa 47,52%). Súd mal zaviazať žalovanú zaplatiť žalobcovi náhradu trov titulom súdneho poplatku vo výške 24,95 eura (47,52% zo sumy súdneho poplatku 52,50 eura) a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 347,68 eura (47,52% zo sumy 731,66 eura). Súd prvého stupňa mal preto žalobcovi priznať náhradu trov konania vo výške celkom 372,63 eura.
Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila, odvolací návrh nepodala. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, 204 OSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa (§ 212 ods. 1 a 2 OSP) v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné v napadnutej zamietajúcej časti a v závislom výroku o neprijateľnosti zmluvných podmienok a trovách prvostupňového konania účastníkov zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Z obsahu spisu v preskúmavanej veci odvolací súd zistil, že predmetom návrhu bolo zaplatenie pohľadávky, ktorá vznikla právnemu predchodcovi žalobcu zo zmluvy o vydaní a používaní platobnej karty, uzavretej so žalovanou. Na základe tejto zmluvy bola žalovanej ako majiteľke účtu vydaná platobná karta a dodatkom k zmluve bol žalovanej poskytnutý kartový rámec vo výške 331,91 eura s úrokovou sadzbou 16,80% ročne. Listom zo dňa 23.07.2007 právny predchodca žalobcu vypovedal zmluvu. Ku dňu 21.12.2010 bola pohľadávka vyčíslená v celkovej sume 881,37 eura pričom pozostávala z istiny v sume 363,61 eura, riadneho úroku (16,80%) vyčísleného na sumu 286,21 eura a úrokov z omeškania vyčíslených na sumu 231,55 eura.
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa vyhovel návrhu v sume istiny 363, 61 eura a v sume vyčísleného riadneho úroku 286,21 eura. Z uvedeného vyplýva, že návrh zamietol v časti 231,55 eura ako vyčísleného úroku z omeškania od 30.09.2005 do 21.12.2010. Odvolací súd dáva za pravdu odvolacej námietke žalobcu, že súd prvého stupňa neodôvodnil, prečo priznal úroky z omeškania vo výške 9% ročne až od 22.12.2010. Je nesporné, že žalovaná sa dostala s plnením svojho dlhu do omeškania. Vo vyčíslení žalovanej pohľadávky žalobca uvádza, že žalovaná sa dostala do omeškania už 30.09.2005 a od tohto dátumu do 21.12.2010 si uplatnil úrok z omeškania, ktorý vyčíslil na sumu 231,55 eura. Okrem tohto úroku sa návrhom domáhal aj úroku z omeškania vo výške 9% ročne z istiny 363,61 eura od 22.12.2010 do zaplatenia (v tejto časti súd návrhu vyhovel).
Podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f) OSP súd rozhodnutie zruší ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Odvolací súd dospel k záveru, že konanie súdu prvého stupňa je v danom prípade postihnuté procesnou vadou citovanou v ustanovení § 221 ods. 1 písm. f) OSP.
Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký závadný (zákonu sa priečiaci) procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f) OSP významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Súd prvého stupňa sa týmto zákonným ustanovením dôsledne neriadil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, akou úvahou dospel k rozhodnutiu o úrokoch z omeškania. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvého stupňa vôbec nezaoberal uplatnenými úrokmi z omeškania vyčíslenými za obdobie od 30.09.2005 do 21.12.2010 v sume 231,55 eura. Súd prvého stupňa jednoznačne neustálil odkedy sa dostala žalovaná s plnením dlhu do omeškania, z akej sumy boli uplatnené úroky z omeškania a v akej (percentuálnej) výške. Následne neodôvodnil prečo v celom rozsahu zamietol uplatnený úrok z omeškania od 30.09.2005 do 21.12.2010, prečo nepriznal žalobcovi od ním tvrdeného omeškania žalovanej zákonný úrok v zmysle ustanovenia § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ale tento nárok priznal len od 22.12.2010.
Odvolací súd konštatuje, že v dôsledku uvedeného rozsudok neobsahuje náležité vysvetlenie dôvodu rozhodnutia, nespĺňa parametre zákonného odôvodnenia podľa ustanovenia § 157 ods. 2 OSP, je preto v napadnutej časti nepreskúmateľný. Vydanie nepreskúmateľného rozhodnutia je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní. Ak rozsudok súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 OSP je nepreskúmateľný.
So zreteľom na uvedené odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej zrušujúcej časti a v časti závislého výroku o neprijateľnosti zmluvných podmienok podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f) OSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP).
V ďalšom konaní sa súd prvého stupňa vysporiada s otázkou, odkedy a s akou výškou dlhu sa dostala žalovaná s plnením do omeškania, vyhodnotí oprávnenosť zmluvne dojednaného úroku z omeškania a pokiaľ dospeje k záveru, že zmluvné dojednanie úroku z omeškania je neplatné, aplikuje zákonné ustanovenie o úroku z omeškania.
Odvolací súd dodáva, že podľa znenia ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 01.04.2004 do 31.12.2007, teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy, zmluva o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku, pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka nespadala. Je ale nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle ustanovenia § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.06.2007. Ustanovenie § 23a účinné v období od 01.01.2000 do 24.11.2004 zakotvilo tzv. typovú zmluvu, ktorou sa podľa citovaného zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; b)podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.
S účinnosťou od 25.11.2004 (do 30.06.2007), citovaný zákon v § 23a definoval už spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. V preskúmavanej veci sa teda jedná o spotrebiteľskú zmluvu, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil.
Súd môže v rozsudku, ktorý sa týka sporu zo spotrebiteľskej zmluvy, aj bez návrhu vysloviť, že určitá podmienka používaná v spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je neprijateľná. Ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky alebo mu na základe takejto podmienky súd uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, súd aj bez návrhu výslovne uvedie túto zmluvnú podmienku vo výroku rozhodnutia (§ 153 ods.3, 4 OSP).
Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia je potrebné vo výroku rozhodnutia uviesť neprijateľnú zmluvnú podmienku jej presnou citáciou zo zmluvy alebo všeobecných obchodných podmienok, teda vysloviť ju v doslovnom znení, nie len citáciou jej určitej časti. Ak teda súd dospeje k záveru, že niektorá zmluvná podmienka v predmetnej zmluve, resp. vo všeobecných obchodných podmienkach je neplatná, doslovne ju uvedie vo výroku svojho rozhodnutia.
Po vysporiadaní sa s vytknutými vadami súd prvého stupňa vo veci znova rozhodne a svoje rozhodnutie riadne odôvodní. V novom rozhodnutí rozhodne o náhrade trov prvostupňového aj odvolacieho konania (224 ods. 3 OSP), pričom sa vysporiada s odvolacími námietkami žalobcu, týkajúcimi sa náhrady trov konania. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách prvostupňového konania ako i odvolacieho konania(§ 224 ods. 3 OSP). Odvolací súd dodáva, že vo výroku rozsudku súd prvého stupňa uvádza slovné spojenie “...istinu 649,82 eura s ročným úrokom z omeškania 16,80%...“. Z obsahu listinných dôkazov a aj z písomného odôvodnenia rozsudku vyplýva, že sa jedná o dojednanú úrokovú sadzbu, nie o úrok z omeškania. V ďalšom texte výroku a aj v písomnom odôvodnení súd prvého stupňa ako úrok z omeškania uvádza 9% ročne. Je teda zrejmé, že citované slovné spojenie je o chybou v písaní, ktorú je potrebné postupom podľa ustanovenia § 164 OSP opraviť.
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.