Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_10CoE-455-2013.pdf
PDF · 75.27 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoE/455/2013
Uznesenie
Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: ČSOB Leasing, a.s., 852 01 Bratislava, Panónska cesta 11, zast. splnomocnenkyňou: SOUKENÍK - ŠTRPKA, s. r. o., 811 08 Bratislava, Šoltésovej 14, proti povinnej: DONNER, spol. s r.o., Kolónia 542, 905 01 Senica, o 14.427,41 eur s príslušenstvom, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Roman Fogta, 974 01 Kynceľová 77, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Senica zo dňa 1. marca 2013, č. k. 9Er/350/2011-20, EX 2018/2011 takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov exekúcie m e n í tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznáva.
Oprávnenej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napádaným uznesením súd prvého stupňa vo výroku v bode I/ exekučné konanie zastavil (správne „exekúciu“ nakoľko Okresný súd už dňa Senica dňa 25. mája 2011 pod číslom 5205 056776 * poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie - pozn. odvolacieho súdu) a vo výroku v bode II/ oprávnenej uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Romanovi Fogtovi (ďalej len exekútor) náhradu trov exekúcie vo výške 273,78 eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti prvostupňového uznesenia. Rozhodnutie o zastavení exekúcie právne odôvodnil ustanoveniami § 57 ods. 2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, teda exekučného poriadku), § 103 a § 104 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne potom zánikom povinnej jej výmazom z obchodného registra dňom 30. mája 2012 (počas konania), čím došlo u nej k strate spôsobilosti byť účastníkom konania, čo bolo nutné považovať za neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Rozhodnutie o trovách exekúcie potom právne odôvodnil aplikovaním ustanovenia § 200 ods. 2 E. p. i poukazom na § 153 ods. 1 O. s. p. a vecne len skonštatovaním toho, že exekútorom vyčíslené trovy exekúcie neboli medzi účastníkmi konania (t. j. medzi ním a oprávnenou) sporné, z ktorého dôvodu boli exekútorovi priznané v ním uplatnenej výške.
Proti tomuto uzneseniu len v časti trov exekúcie podala včas odvolanie oprávnená a navrhla ho v tejto časti zrušiť (a zrejme aj vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie). Dôvodila predovšetkým nedostatočným odôvodnením uloženia jej povinnosti zaplatiť exekútorovi náhradu trov exekúcie, keď súd prvého stupňa sa vôbec nevenoval otázke jej procesnej zodpovednosti vo vzťahu k zastaveniu exekúcie, pričom zánik povinnej bez právneho nástupcu nemožno považovať za zavinenie oprávnenej a ani za dôvod zastavenia exekúcie, ktorý možno predvídať, z ktorého dôvodu nie je možné na uvedený prípad aplikovať § 203 ods. 2 E. p. Tvrdenie, že oprávnená nespochybnila (vo svojom skoršom vyjadrení) výšku trov vyčíslených exekútorom pritom podľa odvolateľky nie je možné zamieňať s jej súhlasom s ich úhradou.
Exekútor vo vyjadrení k odvolaniu zotrval na ním vyčíslených trovách exekúcie, no definitívne rozhodnutie o nich ponechal na úvahe súdu.
Povinná odvolací návrh nepodala, nakoľko tak ani nemohla urobiť pre súdom prvého stupňa konštatovaný a aj reálne existujúci dôvod zastavenia exekúcie.
Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. vec v medziach odvolania, teda len vo výslovne napadnutej časti trov exekúcie a to bez pojednávania, keďže nešlo o vec samu a ani o žiaden zo zákonom ustanovených prípadov potreby prejednania veci na pojednávaní a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.
Odvolací súd totiž už vo viacerých skorších druhovo totožných veciach (rozumej v prípadoch zastavenia exekúcie pre zánik povinnej právnickej osoby jej výmazom z obchodného registra bez právneho nástupcu) uzavrel, že aj na prejednávanú vec dopadajúca právna úprava neposkytuje priestor pre to, aby mohla byť uložená povinnosť na náhradu trov exekúcie oprávnenému (tu oprávnenej - akciovej spoločnosti).
Ustanovenie § 203 ods. 1 E. p. ako podmienku uloženia povinnosti na náhradu trov exekúcie oprávnenému predpokladá zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie. Takýmto zavinením treba zásadne rozumieť také vedomé konanie či opomenutie oprávneného, s ktorým je zastavenie exekúcie v príčinnej súvislosti. Pri zavinení oprávneného navyše zo znenia citovanej úpravy vyplýva, že musí ísť o výlučné zavinenie oprávneného, teda dokonca nemôže ísť ani o také konanie či opomenutie, ktoré by bolo len jednou z viacerých príčin vedúcich k zastaveniu exekúcie. Aj pri preukázanom zavinení oprávneného má potom súd možnosť (por. zákonnú formuláciu „môže“) rozhodnúť spôsobom uvedeným v citovanom ustanovení a túto možnosť tak zásadne nemožno stotožňovať s povinnosťou tak urobiť. Naopak druhý odsek vykladaného ustanovenia § 203 ods. 2 E. p. síce zakotvuje bezvýnimočné pravidlo znášania trov exekúcie oprávneným, toto pravidlo však výslovne dopadá len na jeden dôvod zastavenia exekúcie, ktorým je zastavenie exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie (kedy ide o dôvod zastavenia exekúcie priamo upravený v ustanovení § 57 ods. 1 písm. h/ E. p.).
V prejednávanej veci však o žiaden z takýchto prípadov nešlo.
Prisvedčiť tu totiž treba názoru odvolateľky, podľa ktorej nemožno hovoriť o zavinení oprávnenej v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu zániku povinnej (jej výmazom z obchodného registra). Popri tom však nebolo možné vec posúdiť ani podľa ustanovenia § 203 ods. 2 E. p., nakoľko v prejednávanej veci došlo k zastaveniu exekúcie práve pre zánik právnickej osoby (povinnej), čiže pre stratu spôsobilosti jedného z účastníkov konania byť účastníkom konania a takto z dôvodu nemajúceho pôvod priamo v E. p., ale v predpise majúcom sa tu použiť podporne, teda v O. s. p. (pre nedostatok úpravy všetkých otázok v E. p. podľa § 57 ods. 2 E. p. a § 107 ods. 4 O. s. p.) a nie pre nedostatok majetku povinnej (hoc aj je zrejmé, že právne neexistujúca osoba už nemôže vlastniť žiaden majetok). Podľa názoru odvolacieho súdu totiž nemožno považovať za akceptovateľnú ani prípadnú snahu o analogické použitie úpravy v ust. § 203 ods. 2 E. p., teda o prakticky extenzívny (rozširujúci) výklad takéhoto ustanovenia, ktorým by sa malo dospieť k záveru, že i všetky prípady zániku povinného bez právneho nástupcu by sa mali považovať za prípady nedostatku majetku povinného, spôsobilého aspoň na úhradu trov exekúcie. Ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h/ a § 203 ods. 2 E. p. totiž zjavne majú na mysli len prípady zastavenia exekúcií vedených proti právne existujúcim, avšak nemajetným povinným (o ten prípad tu nešlo). Použiteľnou okrem toho nemohla by byť ani prípadná argumentácia zásadou práva exekútora na náhradu trov exekúcie s odkazom na § 196 E. p. (tiež názor Ústavného súdu SR vyslovený v jednom z jeho rozhodnutí, tu por. nález zo dňa 17. decembra 2004, sp. zn. II. ÚS 31/04), keďže v rámci takejto argumentácie nemožno prehliadnuť konštatovanie (ústavným súdom) ústavne i medzinárodnými zmluvami zaručeného práva na majetok u každej fyzickej aj právnickej osoby a z toho práve korektným výkladom záverov je nutné uzavrieť, že vyššie uvedená garancia musí dopadať aj na oprávneného (ktorý nemôže dôsledky bezvýslednosti exekúcie znášať dva razy - po prvý raz nevymožením jeho skôr
exekučným titulom priznaného práva a teda takýmto reálnym znížením jeho majetku a po druhý raz uložením mu ešte povinnosti na náhradu trov zastavenej exekúcie, čím by sa paradoxne oprávnený dostal do horšej pozície, ako keby k exekučnému vymáhaniu svojej pohľadávky vôbec nepristúpil).
Pretože však jedna časť právnej úpravy vymedzujúcej rozhodovanie o otázke urobenej aj predmetom tohto odvolacieho konania (konkrétne § 203 ods. 1 E. p.) ustanovila možnosť rozhodnutia tam uvedeným spôsobom, tejto možnosti zodpovedala na druhej strane i možnosť rozhodnúť inak. Práve z tohto dôvodu (pre možnosť voľby medzi aspoň dvoma do úvahy prichádzajúcimi alternatívami) tak súd o náhrade trov exekúcie musel rozhodnúť i v prípade, v ktorom jeho úmyslom bolo exekútorom požadovanú náhradu takémuto účastníkovi exekučného konania (tu por. i § 37 ods. 1 vetu druhú E. p.) nepriznať.
Z už uvedených dôvodov preto v prejednávanej veci povinnosť na náhradu trov exekúcie oprávnenej nebolo možné uložiť a na tom nemohlo nič zmeniť ani vyjadrenie oprávnenej zo dňa 6. júna 2012 (predchádzajúce vydaniu napadnutého uznesenia), v ktorom táto vyhlásila, že výška trov vyčíslených súdnym exekútorom nie je medzi účastníkmi konania sporná, čo bolo napokon zrejme i dôvodom prečo súd prvého stupňa s poukazom na § 153 ods. 1 O. s. p. rozhodol o trovách exekúcie spôsobom odvolateľkou neskôr spochybňovaným. Podstatným tu totiž bol, či uloženie povinnosti oprávnenej zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie bolo právne súladné alebo nie, pričom odpoveď na to odvolací súd podal už vyššie.
Odvolací súd vedený už opísanými úvahami preto uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov exekúcie podľa § 251 ods. 4 a § 220 O. s. p. zmenil spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto svojho uznesenia.
Účastníkmi odvolacieho konania v prejednávanej veci boli potom už len oprávnená a súdny exekútor (šlo len o otázku náhrady trov exekúcie požadovaných exekútorom a majúcich sa podľa napádaného uznesenia zaplatiť oprávnenou, to inak za stavu právnej neexistencie povinnej v rozhodnom čase). V tomto konaní bola plne úspešnou oprávnená a bola to ona, komu podľa § 251 ods. 4, § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo právo na náhradu trov tohto odvolacieho konania. Pretože však oprávnenej v tomto odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy s výnimkou poštovného nevznikli a táto účastníčka nepodala návrh na priznanie čo i len náhrady trov podávajúcich sa zo spisu (§ 251 ods. 4 a § 151 ods. 1 O. s. p.), odvolací súd jej žiadnu náhradu nepriznal.
K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.