Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_7S-161-2011.pdf
PDF · 159.86 KB
Case nature
Area
Subarea
7S/161/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Judity Jurákovej a členov JUDr. Juraja Tymka a JUDr. Jozefa Kuruca, v právnej veci žalobkyne: U. Z., V. U., O. G. XX, zastúpenej: JUDr. Alexej Ivanko, advokát, Nám. osloboditeľov 73, Michalovce, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava (právny nástupca bývalej Územnej vojenskej správy Košice), v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č.: ÚVS KE144-11/2011-OÚ zo dňa 2.12.2011, takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. ÚVS KE-144-11/2011-OÚ zo dňa 2.12.2011 podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 1.244,70 EUR, na účet právneho zástupcu žalobkyne JUDr. Alexeja Ivanku, Nám. osloboditeľov 73, Michalovce, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaný zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil rozhodnutie vedúceho služobného úradu ÚVS Michalovce č.p. OÚ-43-57/2003 zo dňa 29.9.2003 o skončení štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním, podľa ust. § 163 ods. 1 a 3 zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
V dôvodoch napadnutého rozhodnutia žalovaný poukázal na zrušujúce rozhodnutie NS SR pod sp. zn. 2 Sž/9/2004, ako aj uznesenie NS SR č. 4 Sžo/4/2011 zo dňa 21.4.2011 a zaujal stanovisko k dvom odvolacím dôvodom žalobkyne:
1/ k legitimite uznesenia vlády č. 851 zo dňa 10.9.2003, s touto otázkou sa nezaoberal ani NS SR, preto táto otázka je podľa názoru žalovaného riešiteľná iba na Ústavnom súde SR /nesúlad právnych predpisov/,
2/ zákon č. 330/2003 Z.z. bol okrem iného zmenený aj doplnený zákonom č. 319/2002 Z.z. o obrane SR. Týmto zákonom sa zrušujú ÚVS (územné vojenské správy), okrem 8 ÚVS a k 31.12.2003 Vyššia vojenská správa so sídlom v Bratislave a Košiciach. Zákon č. 330/2003 Z.z. nadobudol účinnosť 1.10.2003, z čoho odvolateľka vyvodzuje záver, že týmto dňom sa zrušujú príslušné územné vojenské správy. Uznesenie vlády SR č. 851 zo dňa 10.9.2003 neuvádza, k akému dátumu vláda SR schválila zníženie štátnozamestnaneckých miest, ale podľa materiálu, ktorý bol predmetom rokovania sa navrhovalo zníženie v prípade ÚVS k 29.9.2003 a vyšších vojenských správ k 30.12.2003. Citoval
právny názor NS SR vyslovený v rozsudku č.sp. 4 Sžo 4/2010 zo dňa 21.4.2011, ako aj žalobné dôvody žalobkyne k ust. § 12, § 163 z.č. 312/2001 Z.z..
Vláda bola splnomocnená na vykonanie úprav, na určenie štátnozamestnaneckých miest iba v služobných úradoch podľa ust. § 7 písm. a) zákona o štátnej službe. Vláda teda v zmysle uvedeného nebola oprávnená určiť počty zamestnancov pre iné služobné úrady (systemizáciu) a v dôsledku tohto zrušiť v nich štátnozamestnanecké miesta.
Postup a rozhodnutie vedúceho služobného úradu Územnej vojenskej správy Michalovce, nemá oporu v zákone, pretože k zrušeniu miesta došlo rozhodnutím orgánu (vlády), ktorý na to nemal kompetenciu danú všeobecne záväzným právnym predpisom.
Podrobne sa zaoberal novelou zákona o štátnej službe, s akcentom na ust. § 12 ods.1, 5, § 163 ods.1, 3 z.č. 312/2001 Z.z..
V rámci novelizácií uvedeného zákona sa za ust. § 41 vložil nový § 41a, podľa ktorého ust. § 39 ods. 2 písm. b) sa v roku 2003 nepoužije. Limity počtov zamestnancov ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, vrátane štátnych zamestnancov schvaľuje na rok 2003 vláda, pričom je tu odkaz na zákon o štátnej službe. Ust. § 41a vlastne splnomocnilo vládu na určenie limitu počtu štátnych zamestnancov a to všetkých, ktorí podliehajú zákonu o štátnej službe. Vyplýva to z odkazu na zákon o štátnej službe.
V podstate uvedený stav zhodne interpretuje aj odvolateľka vo svojom odvolaní, v jeho dôvodoch. Následne však vytvára nesprávny právny záver. Uvedené zmocnenie sa vzťahovalo len na rok 2003 podľa odvolateľky, s čím možno súhlasiť, avšak subjektmi mali byť podľa odvolateľky len ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy, s čím už nemožno súhlasiť. U ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy určenie limitu počtov zamestnancov sa totiž týkalo všetkých zamestnancov a takto bola stanovená kompetencia vlády smerom k uvedeným subjektom. Vzhľadom však na odkaz na zákon o štátnej službe a slovné spojenie „vrátane štátnych zamestnancov", že do kompetencie vlády boli priradení nielen štátni zamestnanci ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, ale všetci štátni zamestnanci. Uvedenému výkladu nasvedčuje odkaz na právnu normu a to zákon č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo všeobecnosti upravuje právne vzťahy a postavenie štátnych zamestnancov a vzťahuje sa na všetkých a nie len na štátnych zamestnancov ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. K uvedenému možno dospieť na základe logického myšlienkového postupu, jazykového výkladu a úmyslu zákonodarcu takto preniesť zákonné zmocnenie na vládu, aby táto mohla operatívne konať v prípade zmien vyplývajúcich z potreby reagovať na vývoj v národnom hospodárstve, v napĺňaní či nenapĺňaní príjmovej či výdavkovej časti štátneho rozpočtu, realizácii úsporných programov a v zmenách v samotnej organizácii štátnej správy, ktoré v roku 2003 prebiehali, na čo vlastne reagovala a bola nutná zmena zákona č. 575/2001 Z. z. vykonaná práve zákonom č. 139/2003 Z. z..
Ten istý zákon (č. 139/2003 Z. z.) v čl. II zmenil zákon o štátnej službe, ktorý doplnil o ust. § 163 ods. 3 v nasledovnom znení:
„(3) na účely systemizácie sa v roku 2003 za počty štátnozamestnaneckých miest považujú počty štátnych zamestnancov schválené vládou v rámci limitov počtu zamestnancov ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy; 34) v ostatných služobných úradoch sa na účely systemizácie v roku 2003 za počty štátnozamestnaneckých miest považujú doterajšie schválené počty štátnych zamestnancov ".
Uvedené znenie cit. ustanovenia nasvedčuje tomu, že ust. § 41a je nutné vykladať tak, ako je v predošlom uvedené. Z ustanovenia § 163 ods. 3 zákona o štátnej službe totiž jasne vyplýva, že tento
rozlišuje počty zamestnancov ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy (teda aj vrátane tých, ktorí zákonu o štátnej službe nepodliehajú) od štátnozamestnaneckých miest.
Poznámka pod čiarou k odkazu 34 v uvedenom odstavci vlastne odkazuje na ust. § 41a zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy.
Z uvedeného vyplýva zákonné zmocnenie pre vládu na schvaľovanie limitov počtov všetkých zamestnancov ministerstiev a ostatných orgánov štátnej správy, vrátane všetkých štátnych zamestnancov podliehajúcich režimu a právnej úprave zákona o štátnej službe.
Podľa názoru žalovaného uvedená právna úprava priniesla splnomocnenie pre vládu vykonať systemizáciu - určenie počtov všetkých zamestnancov u ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy a ďalších štátnych zamestnancov, aj mimo prerokovania a schvaľovania zákona o štátnom rozpočte.
Je možné len súhlasiť s tvrdením odvolateľky, že právna úprava rozlišuje počty zamestnancov, i keď skôr je nutné doplniť to, že aj kategórie zamestnancov.
Žalovaný nesúhlasil s tým, že vláda by bola splnomocnená vykonať systemizáciu - určenie počtu len štátnych zamestnancov v rámci limitov len pre ministerstvá a pre ostatné ústredné orgány štátnej správy, teda v úradoch podľa ust. § 7 písm. a) zákona o štátnej službe. Už samotná argumentácia odvolateľky sa týka len štátnozamestnaneckých miest, ale právna norma sa týka miest a počtov zamestnaneckých a štátnozamestnaneckých miest.
Uviedol ďalej, že odvolateľka na základe nesprávneho výkladu právnej normy a abstrahujúc od zmyslu a účelu právnej normy tým dospela k nesprávnemu právnemu záveru, podľa ktorého v ust. § 163 ods. 3 absentuje splnomocnenie pre vládu vykonať systemizáciu - určenie počtu štátnych zamestnancov v ostatných služobných úradoch a podľa odvolateľky v týchto služobných úradoch zostávajú doterajšie schválené počty štátnych zamestnancov.
Je len logický v danom prípade záver, že v zmysle uvedenej argumentácie odvolacieho orgánu vláda kompetenciu mala a pokiaľ ju mala na stanovenie limitov štátnozamestnaneckých miest aj v služobných úradoch podľa ust. § 7 písm. g) zákona o štátnej službe, teda v služobnom úrade Územnej vojenskej správy Michalovce, mala ju aj na vykonanie zmien v tejto systemizácii, nakoľko vykonaná zmena predstavuje novú systemizáciu.
Žalovaný poukázal na čl. 1 ods. 2 štatútu Ministerstva obrany SR (ďalej len „štatút"), schváleného Vládou Slovenskej republiky na svojom 106. rokovaní 21. júna 2000, úlohy, zásady činnosti a zásady organizácie ministerstva uvedené v štatúte sú záväzné pre vydanie organizačného poriadku ministerstva. Podľa ust. § 5 ods. 5 zákona č. 575/2001 Z. z. štruktúru ministerstva určuje organizačný poriadok ministerstva, ktorý vydá minister. Podľa čl. 3 ods. 2 štatútu je v právomoci ministerstva obrany zriadiť rozpočtové a príspevkové organizácie a zakladať iné právnické osoby, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
Organizačný poriadok Ministerstva obrany SR (ďalej len „organizačný poriadok") je základným interným riadiacim a normatívnym aktom Ministerstva obrany SR. Podľa čl. 8 ods. 4 písm. m) organizačného poriadku za zriadenie, založenie, zmenu podriadenosti, zmenu financovania, zrušenie a transformáciu právnických osôb v pôsobnosti Ministerstva obrany SR zodpovedá minister obrany. K takýmto právnickým osobám patria aj územné vojenské správy, ako právnické osoby v pôsobnosti Ministerstva obrany SR zriadené všeobecne záväzným právnym predpisom.
Medzi oprávnenia ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy patrí, podľa ust. § 35 ods. 2 zákona č. 575/2001 Z. z., podiel na tvorbe jednotnej štátnej politiky v jednotlivých oblastiach, uskutočnenie tejto politiky, vykonávanie štátnej správy v rozsahu svojej pôsobnosti a plnenie ďalších úloh ustanovených v ústavných zákonoch, zákonoch a iných všeobecne záväzných právnych predpisoch.
Po nadobudnutí účinnosti ust. § 34a zákona č. 330/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 319/2002 Z. z. o obrane Slovenskej republiky sa citovaným ustanovením zrušujú územné vojenské správy, ktorých územným obvodom je okres, okrem v zákone stanovených, u ktorých došlo k zmenám v ich organizačných štruktúrach ako právnických osôb v pôsobnosti Ministerstva obrany SR. Podľa ust. § 15 ods. 7 zákona č. 319/2002 Z. z. o obrane Slovenskej republiky ministerstvo je oprávnené určovať, teda aj meniť vnútornú organizáciu územných vojenských správ. Teda ministerstvo je ako jediné zo zákona oprávnené rozhodovať a predkladať vláde návrhy zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré sa týkajú územných vojenských správ.
Žalovaný tvrdil, že len minister obrany SR bol oprávnený predložiť vláde návrh na zníženie počtu štátnozamestnaneckých miest v zrušených územných vojenských správach, čo sa aj stalo a na základe, ktorého vláda SR po prerokovaní, vydala uznesenie č. 851 z 10.9.2003 a schválila tak návrh na zníženie počtu štátnozamestnaneckých miest v služobných úradoch Ministerstva obrany SR. Všetky opatrenia súvisiace so znížením počtu štátnozamestnaneckých miest vykoná, podľa uznesenia vlády č. 851 z 10. 9. 2003 minister obrany SR prostredníctvom jemu podriadených riaditeľov územných vojenských správ.
Žalovaný ďalej uviedol, že v súlade s Dlhodobým plánom štruktúry a rozvoja Ozbrojených síl Slovenskej republiky schváleného Vládou SR, sa od roku 2002 systematicky vykonávali organizačné zmeny vo všetkých zložkách ozbrojených síl a zároveň aj vo vyšších vojenských správach a v územných vojenských správach s tým, že pracovnoprávne vzťahy zamestnancov vo verejnej službe a štátnozamestnanecké vzťahy štátnych zamestnancov v súvislosti s týmito organizačnými zmenami usporiadajú riaditelia vyšších vojenských správ a územných vojenských správ. Ministerstvo aj v tomto prípade konalo na základe vládou schváleného Dlhodobého plánu, ako základného koncepčného dokumentu pre rozvoj a výstavbu ozbrojených síl, najmä bezpečnostnú stratégiu SR, obrannú stratégiu SR a vojenskú stratégiu SR. Vykonávalo štátnu správu v oblasti svojej pôsobnosti v súlade s vládnymi zámermi budovania ozbrojených síl a orgánov zriadených pre potreby Ozbrojených síl SR. Takýmito orgánmi sú územné vojenské správy, keďže plnia úlohy na úseku obrany a obranného plánovania ako aj v oblasti personálneho doplňovania (bližšie stanovené v ust. § 16 zákona č. 319/2002 Z. z. o obrane Slovenskej republiky).
Zmeny vykonané prijatím zákona č. 330/2003 Z. z., ktorým sa mení a doplna zákon č. 319/2002 Z. z. o obrane Slovenskej republiky a zákon č. 320/2002 Z. z. o brannej povinnosti v znení zákona č. 512/2002 Z. z., najmä ust. § 34a, ktorým došlo k zrušeniu územných vojenských správ, ktorých obvodom bol okres, boli logickým vyústením už predtým začatých organizačných zmien.
Ministerstvo obrany SR podľa ust. § 15 ods. 3 zákona č. 319/2002 Z. z. o obrane Slovenskej republiky plní funkciu zriaďovateľa vo vzťahu k územným vojenským správam a podľa odseku 7 citovaného ustanovenia určuje vnútornú organizáciu územnej vojenskej správy, vypracovalo návrh v zmysle citovaných ustanovení na zníženie počtu štátnozamestnaneckých miest v služobných úradoch v pôsobnosti Ministerstva obrany SR, ktorý predložilo vláde, keďže fakticky prijatím zákona NR SR č. 330/2003 Z. z. došlo k zrušeniu územných vojenských správ ako právnických osôb, v ktorých vykonávali štátnu službu štátni zamestnanci, ktorí sa tak stali nadbytoční. Následne vláda SR prijala uznesenie č. 851 z 10. 9. 2003 k návrhu na zníženie počtu štátnozamestnaneckých miest v služobných úradoch v pôsobnosti Ministerstva obrany SR. Týmto uznesením sa tak zavŕšil proces organizačných zmien vyplývajúcich zo zákona, ktorého cieľom bolo znížiť počet územných vojenských správ zo 79 na 8 územných vojenských správ. Táto racionalizačná koncepcia novej organizácie výkonu štátnej správy na úseku obrany bola vykonaná z dôvodov prehodnotenia jej potrieb, rozsahu a výkonu, ako aj z dôvodu jej dostatočnosti na plnenie úloh vymedzených v ust. § 16 zákona č. 319/2002 Z. z. o obrane Slovenskej republiky.
Uznesením vlády SR č. 1231 z 13. novembra 2002 boli v bode A.A.A.3 na rok 2003 schválené limity počtu zamestnancov, miezd, platov, služobných príjmov a ostatných osobných vyrovnaní v rozpočtových kapitolách, uvedené v prílohe č. 1 tohto uznesenia. V prílohe č.l sú síce schválené limity, avšak bez limitov počtu, miezd, platov, služobných príjmov a ostatných osobných vyrovnaní Ministerstva obrany SR, Národného bezpečnostného úradu a SIS.
Limity počtu miezd, platov, služobných príjmov a ostatných osobných vyrovnaní na rok 2003 vo vzťahu k Ministerstvu obrany SR boli schválené uznesením Vlády SR č. 851 z 10. septembra 2003.
Všetky tieto opatrenia (t. j. schválenie zákona, vypracovanie návrhu ministerstvom pre vládu a vydanie uznesenia vlády č. 851) a najmä teda vydanie uznesenia vlády č. 851 z 10. 9. 2003 boli nevyhnutné, zákonné a vydané orgánmi na to splnomocnenými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, keďže sa zrušením vojenských správ, stali jej zamestnanci nadbytoční a ich prepustenie bolo nevyhnutné vzhľadom k tomu, že vojenské správy zanikli bez právneho nástupcu, ktorý by týchto zamestnancov prebral.
Na základe uvedeného bolo vydané „Rozhodnutie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru" aj voči odvolateľke p. U. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom U., O. G. XX, pod č. p.: OÚ-43-57/2003, zo dňa 29. septembra 2003, ktorým podľa ust. § 163 ods. 1 a 3 zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov bola odvolaná dňom 29. septembra 2003 a dňom 29. septembra 2003 bol s ňou ukončený na základe tohto úkonu štátnozamestnanecký pomer, z dôvodu zníženia štátnozamestnaneckých miest na základe uznesenia vlády č. 851/2003 s poskytnutím náhrady vo výške päťnásobku funkčného platu.
Postup a rozhodnutie vedúceho služobného úradu Územnej vojenskej správy Michalovce bol na základe uznesenia Vlády SR č. 851 z 10. septembra 2003 plne v súlade s ustanovením § 163 a § 40 ods. 2 písm. b) zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ako aj internou normou Úradu pre štátnu službu SR - Nariadením Úradu pre štátnu službu SR č. 12, zo dňa 12. júna 2003.
Na základe vyššie uvedených argumentov, zákonného spôsobu a postupu orgánov na to oprávnených došlo ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru so zamestnancami zrušených územných vojenských správ. Nebolo preto potrebné schválenie zákona o štátnom rozpočte, keďže nešlo o situáciu schválenia limitov počtov zamestnancov na ďalší rozpočtový rok, ale len o úpravu v rámci schválenej systemizácie z dôvodu zmeny, ktorá nastala v organizačných štruktúrach územných vojenských správ, teda znížením ich počtu na základe prijatia zákona č. 330/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 319/2002 Z. z. o obrane Slovenskej republiky Národnou radou SR.
Proti vyššie uvedenému rozsudku žalobkyňa podala v zákonnej lehote žalobu.
Medzi žalobné dôvody navrhovateľka uvádza:
Novela zákona o štátnej službe (v stave platnom do 31.12. 2003) priniesla v § 163 ods. 1 nový výpovedný dôvod. Tento výpovedný dôvod bolo možné časovo obmedzene uplatniť t.j. do 31. marca 2004. Nový výpovedný dôvod v ustanovení § 163 ods.l zákona o štátnej službe bol účinný od 1. apríla 2002. Podľa tohto výpovedného dôvodu sa štátnozamestnanecký pomer do 31. marca 2004 mohol skončiť aj odvolaním, ak sa štátny zamestnanec stal nadbytočným z dôvodu zrušenia jeho štátnozamestnaneckého miesta. Teda predpokladom skončenia štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním je nadbytočnosť štátneho zamestnanca z dôvodu zrušenia jeho štátnozamestnaneckého miesta. K zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta mohlo teda dôjsť len na základe systemizácie schválenej na to oprávneným orgánom, ktorého pôsobnosť na to určil zákon. Na túto skutočnosť poukazuje vo svojom odôvodnení rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 2 Sž9/04 z 31. marca 2005. Konštatuje, že tento predpoklad považovať za naplnený len vtedy, ak došlo k zrušeniu
štátnozamestnaneckého miesta kompetentným orgánom (čl. 2 ods.2 Ústavy SR) a spôsobom ustanoveným všeobecne záväzným právnym predpisom.
Územná vojenská správa Košice vo svojom rozhodnutí ÚVS KE-15-21/2010 tvrdí, že vláda mala v roku 2003 špeciálne upravenú kompetenciu na stanovenie limitov štátnozamestnaneckých miest v služobných úradoch, ktorými sú ministerstvá a ústredné orgány štátnej správy s odolaním sa na §163 ods.3 zákona o štátnej službe, mala aj kompetenciu na „vykonanie úpravy systemizácie" v iných služobných úradoch v rámci už schválených počtov limitov štátnych zamestnancov v predchádzajúcom roku v zákone o štátnom rozpočte. Odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje korektné vysporiadanie sa s vysloveným právnym názorom Najvyššieho súdu SR, že k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta mohlo dôjsť len kompetentným orgánom, ktorého pôsobnosť na to určil orgán. S argumentáciou uvedenou v napadnutom rozhodnutí sa nestotožnila z týchto dôvodov:
Ustanovenie § 12 ods. 1 zákona o štátnej službe upravuje inštitút systemizácie. Systemizácia je určenie počtu štátnozamestnaneckých miest v služobných úradoch v členení podľa funkcií (§ 16) v nadväznosti na organizačnú štruktúru služobných úradov. Súčasťou systemizácie je objem finančných prostriedkov určených na platy štátnych zamestnancov. Podľa § 12 ods. 5 zákona o štátnej službe systemizáciu schvaľuje vláda pri prerokovaní návrhu zákona o štátnom rozpočte na príslušný rozpočtový rok. Systemizáciu schvaľuje národná rada ako súčasť zákona o štátnom rozpočte. Z uvedeného vyplýva, že schvaľovanie systemizácie vládou je viazané na prerokovanie návrhu zákona o štátnom rozpočte. Následne úpravy v systemizácii vláda vykoná podľa schváleného zákona o štátnom rozpočte.
Na rok 2003 platil osobitný režim ustanovený v zákone č. 139/2003 Z.z., ktorý s účinnosťou od 1. mája 2003 novelizoval v čl. I zákon č. 575/2001 Z.z organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, ktorý v ustanovení § 41a splnomocnil vládu na určenie limitu počtu zamestnancov (a to všetkých, nielen verejných, ale aj štátnych zamestnancov). Vzťahovalo sa to iba na rok 2003 a subjektmi boli ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy.
Úprava v zákone o štátnej službe priniesla splnomocnenie pre vládu vykonať systemizáciu - určenie počtu štátnych zamestnancov aj mimo prerokovania a schválenia zákona o štátnom rozpočte ( § 12 ods.l zákona o štátnej službe) a to len pre presne vymedzené právne subjekty. Neobstojí tvrdenie uvedené v rozhodnutí, ktoré kompetenciu vlády na vykonanie systemizácie v iných služobných úradoch, ako sú uvedené v prvej časti vety § 163 ods.3 zákona o štátnej službe a odvodzuje od toho, že ide len o vykonanie „ úpravy systemizácie" v rámci už schválených počtov limitov štátnych zamestnancov v predchádzajúcom roku v zákone o štátnom rozpočte. Takéto odôvodnenie nemá oporu v zákone. Zákon výslovne ustanovil, že v týchto služobných úradoch zostávajú doterajšie schválené počty štátnych zamestnancov (systemizácia). Medzi tieto služobné úrady patrí aj služobný úrad podľa § 7 písm. g) zákona o štátnej službe, ktorým je Územná vojenská správa v Michalovciach.
Žalobkyňa zdôraznila, že vláda nebola oprávnená vykonať systemizáciu pre všetky subjekty, ktoré majú štátnych zamestnancov , ale len na osobitne určené subjekty - v § 163 ods.3 v prvá veta do bodkočiarky. V časti znenia prvej vety do bodkočiarky je vláda splnomocnená vykonať systemizáciu - určenie počtu štátnych zamestnancov v rámci limitov len pre ministerstvá a pre ostatné ústredné orgány štátnej správy. Zákonodarca neuviedol v ustanovení označenie týchto subjektov pojmom - v služobných úradov podľa § 7 písm. a) zákona o štátnej službe a to z toho dôvodu, že limity sa mali vzťahovať nielen na štátnych zamestnancov (preto nie je použitý pojem zo zákona o štátnej službe), ale aj na ostatných (verejných) zamestnancov ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. O tom svedčí poznámka pod čiarou k odkazu 34), kde je uvedený § 41 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy. Z toho dôvodu zákonodarca nepoužil pojem zavedený v zákone o štátnej službe „ služobný úrad". Nasledujúce znenie vety cit. ustanovenia za bodkočiarkou ju však v jej kompetencie vyplývajúce zo zákona o štátnej službe určovať limity počtu zamestnancov a to aj pre iné subjekty, ako sú uvedené v predchádzajúcej časti vety, obmedzuje.
Územné vojenské správy podľa § 15 ods.2 zákona č. 319/2002 Z.z. sú samostatné právne subjekty. Vo vlastnom mene môžu nadobúdať práva a povinnosti a zaväzovať sa. Patrilo im aj postavenie služobných úradoch na vykonávanie práv a povinností podľa § 7 ods. 1 zrušeného zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe.
Žalobkyňa ďalej uvádza, že podľa § 15 ods. 4 zákona č. 319/2002 Z.z. o obrane je územná vojenská správa rozpočtovou organizáciou, ktorá je svojimi príjmami a výdavkami zapojená na štátny rozpočet prostredníctvom rozpočtovej kapitoly Ministerstva obrany SR. To znamená, že ako rozpočtová organizácia mala upravený spôsob svojho financovania. Ministerstvo obrany SR prostredníctvom svojej rozpočtovej kapitoly vykonávalo len rozpis rozpočtovaných prostriedkov v kapitole na jemu patriace organizácie - príspevkové organizácie, rozpočtové organizácie. Objem finančných prostriedkov určených na platy štátnych zamestnancov sa musel vykonať podľa schválenej systemizácie, ktorou bola ustanovená na rok 2003 v § 163 ods.3 veta za bodkočiarkou zákona č. 312/2001 Z.Z. o štátnej službe. Preto žalobkyňa bola toho názoru, že zákon o štátnom rozpočte neupravuje resp. neupravoval systemizáciu štátnozamestnaneckých miest rozpočtových organizácií, ale limity financií (objem prostriedkov) rozpočtových organizácii v pôsobnosti Ministerstva obrany SR.
Žalobkyňa sa domnieva, že obsah uznesenia č. 851 z 10. septembra 2003 ide nad rámec zákona, pretože ustanovenie § 163 ods.3 zákona o štátnej službe, ktorý obsahuje výnimku zo systemizácie schválenej pri prerokovaní a schválení zákona o štátom rozpočte, splnomocnil vládu len na vykonanie úprav na určenie počtu štátnozamestnaneckých miest iba v služobných úradoch podľa § 7 písm. a) zákona o štátnej službe. Vláda nebola oprávnená na základe uvedeného ustanovenia určiť počty zamestnancov pre iné služobné úrady (systemizácia) a v dôsledku toho zrušiť v nich štátnozamestnanecké miesta. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade vláda zákonom nebola splnomocnená na určenie počtu štátnych zamestnancov v tých služobných úradoch, ktoré sú organizačné zložky Ministerstva obrany a v ktorého pôsobnosti sú ozbrojené sily. V ustanovení § 163 ods.3 zákona o štátnej službe absentuje splnomocnenie pre vládu vykonať systemizáciu - určenia počtu štátnych zamestnancov v ostatných služobných úradov, ktorými sú služobné úrady podľa § 7 písm. b) až j) zákona o štátnej službe. Zákon výslovne stanovil, že v týchto služobných úradoch zostávajú doterajšie schválené počty štátnych zamestnancov (systemizácia).
Žalovaný podal k žalobe písomné vyjadrenie zo dňa 11.4.2012, v ktorom uviedol tie isté dôvody, ktoré boli predmetom napadnutého rozhodnutia.
Zotrval na svojom stanovisku, že uznesením Vlády SR č. 851 z 10. septembra 2003 bol schválený návrh na zníženie počtu štátnozamestnaneckých miest v služobných úradoch v pôsobnosti Ministerstva obrany SR.
Z predkladacej správy k tomuto uzneseniu výslovne vyplýva, že uznesenie sa vzťahuje výlučne len na štátnych zamestnancov zrušených vyšších vojenských správ a zrušených územných vojenských správ, nie štátnych zamestnancov Ministerstva obrany SR.
Za daného stavu je podľa žalovaného sporné, či je súd vôbec oprávnený preskúmavať legitimitu uznesenia vlády SR ako predbežnú otázku.
Žalovaný naviac uviedol, že územné vojenské správy boli zriadené zákonom č. 319/2002 Z. z. o obrane Slovenskej republiky (ďalej len „zákon č. 319/2002 Z. z."). Predmetný zákon nadobudol účinnosť 1. júla 2002.
Podľa § 15 ods. 4 zákona č. 319/2002 Z. z. v znení platnom v rozhodnom období územné vojenské správy sú rozpočtové organizácie. Svojimi príjmami a výdavkami sú zapojené na rozpočet vyššej vojenskej správy.
Podľa § 13 ods. 4 zákona č. 319/2002 Z. z. v znení platnom v rozhodnom období vyššia vojenská správa je rozpočtová organizácia. Svojimi príjmami a výdavkami je zapojená na štátny rozpočet prostredníctvom rozpočtovej kapitoly ministerstva (t.j. Ministerstva obrany Slovenskej republiky).
Limity počtov štátnych zamestnancov územných vojenských správ preto neboli schvaľované osobitne medzi „ostatnými služobnými úradmi", ale výlučne len v rámci rozpočtu vyššej vojenskej správy a v rámci počtov rozpočtovej kapitoly Ministerstva obrany Slovenskej republiky.
Práve z uvedeného dôvodu nie je možné územné vojenské správy považovať za „ostatné služobné úrady" v zmysle textu za bodkočiarkou § 163 ods. 3 zákona č. 312/2001 Z. z., ale sa na nich vzťahovala prvá veta § 163 ods. 3 zákona č. 312/2001 Z. z. a naopak, aby mohla byť územná vojenská správa považovaná za „ostatné služobné úrady", museli by byť limity finančných prostriedkov a počtov každej územnej vojenskej správy upravené osobitne v zákone o štátnom rozpočte na príslušný kalendárny rok (ako to bolo napr. u krajských úradov a ostatných úradov). V žiadnom zákone o štátnom rozpočte od roku 2002 to však takto uvedené nebolo a nie je uvedené ani v súčasnej dobe.
Aj na územné vojenské správy sa teda v roku 2003 vzťahovalo ustanovenie prvej vety §163 ods. 3 zákona č. 312/2001 Z. z., a preto sa na účely systemizácie vo vzťahu k územným vojenským správam v roku 2003 za počty štátnozamestnaneckých miest považovali počty štátnych zamestnancov schválené vládou v rámci limitov počtu zamestnancov Ministerstva obrany Slovenskej republiky.
Územná vojenská správa Michalovce teda v rozhodnej dobe nemala a ani nemohla mať postavenie „ostatných služobných úradov".
Limity počtu a miezd štátnych zamestnancov územných vojenských správ preto mohli byť a fakticky v roku 2003 aj boli schvaľované len vládou Slovenskej republiky (uzneseniami) a nie Národnou radou Slovenskej republiky pri schvaľovaní zákona o štátnom rozpočte na rok 2003.
Na rok 2002 žiadna systemizácia štátnozamestnaneckých miest v štátnom rozpočte nebola schválená. Rovnako nebola systemizácia schválená ani v štátnom rozpočte na rok 2003.
Ak by limity počtov nemohli byť upravené inak, malo by to za následok, že v období od 1. apríla 2002 do 31. decembra 2003 by počty štátnych zamestnancov nemohli byť menené.
Preto bolo potrebné v prechodných ustanoveniach prijať dočasný mechanizmus úpravy počtov štátnych zamestnancov v tomto období.
Táto skutočnosť bola preto v uvedenom období upravená v § 163 ods. 3 zákona 312/2001 Z. z. a v § 41a zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 575/2001 Z. z.").
Vzájomnú súvislosť týchto ustanovení potvrdzuje i skutočnosť, že zákon č. 575/2001 Z. z. bol o § 41a doplnený zákonom č. 139/2003 Z. z., a rovnako i zákon č. 312/2001 Z. z. bol o § 163 ods. 3 doplnený rovnako zákonom č. 139/2003 Z. z..
Zákon č. 139/2003 Z. z. nadobudol účinnosť 1. mája 2003, teda pred schválením uznesenia vlády SR č. 851 z 10. septembra 2003 i pred skončením štátnozamestnaneckého pomeru so žalobkyňou.
Z uvedených dôvodov preto navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať náhradu trov konania.
Súd preskúmal rozhodnutie žalovaného podľa ust. § 247 a nasl. O.s.p. a zistil, že v rozhodnutí NS SR vydaného pod sp.zn. 4 Sžo 4/2011 zo dňa 21.4.2011 bol vyslovený právny názor, ktorým je súd v tomto konaní viazaný podľa ust. § 250ja ods.4 O.s.p., zaoberajúc sa iba právnou otázkou kompetencie vlády SR k zníženiu počtu štátnych zamestnancov ÚVS, ďalej odôvodnením rozsudku v intenciách rozhodnutia NS SR č. 8Sžo 10/2013 zo dňa 12.12.2013.
Senát bol zložený podľa rozvrhu práce na rok 2014.
Je nepochybné, že na základe rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 163 ods. 1 a 3 zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení nesk. predpisov, bola žalobkyňa o d v o l a n á z funkcie štátneho zamestnanca - odborný referent ku dňu 29.9.2003 z dôvodu, že sa znižuje počet štátno-zamestnaneckých miest na základe uznesenia vlády č. 851/2003, s poskytnutím náhrady vo výške päťnásobku funkčného platu.
Predmetom preskúmania bolo rozhodnutie žalovaného - Úradu pre štátnu službu, č.j. UŠS - 25434/2003 zo dňa 12.12.2003, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie vedúceho služobného úradu Územnej vojenskej správy v Michalovciach č. OÚ-43-57/2003 zo dňa 29.9.2003, vo veci skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne odvolaním, s poukazom na ust. § 163 ods. 1 a 3 zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe. Dôvodom odvolania z funkcie štátneho referenta bola skutočnosť, že na základe uznesenia vlády SR č. 851/2003 malo dôjsť k zníženiu štátno-zamestnaneckých miest.
Na základe podaných odvolaní žalobkyne prvýkrát v odvolacom konaní rozhodol Úrad pre štátnu službu, č.j. UŠS - 25434/2003 dňa 12.12.2003, ktoré NS SR zrušil rozhodnutím č. sp. 2 Sž 9/2004 zo dňa 31.5.2005, ďalšie rozhodnutie vo veci skončenia tohto služobného pomeru vydal v druhom stupni žalovaný: Územná vojenská správa č. sp. ÚVSKE 15-21/2010-OÚ dňa 2.2.2010, ktoré bolo predmetom žaloby na tunajšom súde, Krajský súd v Košiciach rozhodol tak, že žalobu zamietol, na základe odvolania žalobkyne NS SR rozhodnutím č. sp. 4 Sžo 4/2011 zmenil rozhodnutie tak, že vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný rozhodnutím č. sp. ÚVS KE-144-11/2011-OÚ zo dňa 2.12.2011 opakovane potvrdil rozhodnutie vedúceho služobného úradu ÚVS Michalovce č.p. OÚ-43-57/2003 zo dňa 29.9.2003.
Najvyšší súd rozsudkom č. 2 Sž 9/04 zo dňa 31.5.2005 vyslovil názor, že v rozhodnutí žalovaného nebola zodpovedaná otázka, či vyššie uvedené uznesenie vlády má podklad v systemizácii podľa štátneho rozpočtu schváleného národnou radou a ani to, či zrušenie štátnozamestnaneckého miesta v služobnom úrade žalobkyne podliehalo právomoci vlády podľa ust. § 41a zákona č. 575/2001 Z.z.
NS SR vo svojom rozhodnutí č. 4 Sžo 4/2011 zo dňa 21.4.2011 vyslovil opakovanú otázku kompetencie vlády SR vo vzťahu k ust. § 12 ods. 5 zákona č. 312/2011 Z.z. a vytkol žalovanému, že sa neriadil právnym názorom NS SR, vysloveným už v rozhodnutí č. sp. 2 Sž 9/04. V uvedenom rozhodnutí bolo jednoznačne, jasne a zrozumiteľne konštatované, že zákon č. 575/2001 Z.z. v znení platnom v čase rozhodovania výslovne určuje ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy. Územná vojenská správa v tomto zákone nie je uvedená a nie je ani organizačnou zložkou Ministerstva národnej obrany, nakoľko sa zriaďuje na základe zákona č. 319/2002 Z.z. o obrane Slovenskej republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí č. 8 Sžo 10/2013 zo dňa 12.12.2013 uviedol, že súd sa neriadil dôsledne riadnym odôvodnením svojho rozhodnutia podľa ust. § 157 ods. 2 O.s.p., citujúc judikatúru ESĽP a ústavné nálezy napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 96/06, III. ÚS 260/06, III. ÚS 153/07.
Súd sa riadil v ďalšom konaní právnym záverom vysloveným v citovanom rozhodnutí NS SR, avšak súd opakovane dáva do pozornosti, že v rozhodnutí č.sp. 7 S 161/2011 zo dňa 28.11.2012 je jasne uvedené, že žalovaný nesprávne vykladal ust. § 41a zákona č. 139/2003 Z.z., ako aj ust. § 12 ods.
5 zák.č. 312/2001 Z.z.. Žalovaný tvrdil, že na účely systemizácie v roku 2003 sa považovali počty štátnozamestnaneckých miest /počty štátnych zamestnancov/ schválených vládou v rámci limitov počtu zamestnancov aj v ostatných služobných úradoch /ÚVS/, vo vzťahu ktorým bola daná podľa názoru žalovaného kompetencia vlády SR. Súd tiež uviedol, že takýto výklad je neprípustný a bol v rozpore s právnym záverom vysloveným v rozhodnutí NS SR č. sp. 4 Sžo 4/2011 zo dňa 21.4.2011.
Súd tiež uviedol, že ide o právnu otázku, ku ktorej zaujal stanovisko, že ust. § 41a zák.č. 139/2003 Z.z. nerieši kompetenciu vlády voči ostatným služobným úradom.
Zhodne s názorom súdu aj NS SR uviedol, že žalovaný žiadnym spôsobom nezdôvodnil, na základe akého zákonného ustanovenia a na základe akej správnej úvahy, ktorou bol vedený dospel k záveru, že § 41a zákona č. 139/2003 Z.z. rozširuje kompetenciu vlády rozhodnúť o systemizácii štátnozamestnaneckých miest u ostatných orgánov štátnej správy pri ktorých nebol zmenený právny režim, uvedený v ust. § 12 ods. 5 zákona č. 312/2011 Z.z., ktorý stanovoval kompetenciu vlády schváliť iba návrh systemizácie, avšak právo systemizáciu schváliť dal Národnej rade Slovenskej republiky ako súčasti zákona o štátnom rozpočte.
Súd za účelom doplnenia dokazovania v tomto smere, s poukazom na ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vyžiadal z Úradu vlády SR ako aj NR SR návrh systemizácie, ktorú schvaľuje vláda pri prerokúvaní návrhu zákona o štátnom rozpočte za rok 2003 doručený súdu dňa 4.3.2014 z ktorého vyplýva, že sa týkal iba policajtov v štátnej službe podľa prílohy č. 1 a limitov počtu zamestnancov v ústredných orgánoch Slovenskej republiky na rok 2003, uvedených v prílohe 2. a nevzťahoval sa na vládne uznesenie č. 851 z 10.9.2003.
Uznesenie vlády SR č. 851 zo dňa 10.9.2013 schválilo zníženie počtu štátnozamestnaneckých miest v služobných úradoch v pôsobnosti MO SR.
Z ust. §12 ods. 5 zák.č. 312/2001 Z.z. totiž vyplýva, že systemizáciu schvaľuje národná rada ako súčasť zákona o štátnom rozpočte. V novom rozhodnutí síce žalovaný uviedol svoju úvahu k ust. § 41a zákona č. 139/2003 Z.z., avšak nesprávne právne ju argumentoval. Územná vojenská správa nie je organizačnou zložkou Ministerstva národnej obrany, nakoľko sa zriaďuje na základe zákona č. 319/2002 Z.z. o obrane Slovenskej republiky. Zákon č. 575/2001 Zb. v znení platnom v čase rozhodovania výslovne určuje ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy.
Súd je toho názoru, že uviedol všetky dôvody, pre ktoré rozhodol dňa 28.11.2012, pretože dôvody žalovaného, na základe ktorých poukazuje na to, že v predkladacej správe k uzneseniu vlády SR č. 851 zo dňa 10.9.2003, t.j., že materiál sa vzťahuje výlučne na štátnych zamestnancov zrušených vyšších vojenských správ a zrušených, územných vojenských správ a nie štátnych zamestnancov Ministerstva obrany SR je zavádzajúce, takto pripravené uznesenie vlády SR č. 851 z 10.9.2003 nemohlo byť podkladom pre schválenie, bez toho, aby Národná rada SR takúto systemizáciu pripravila pre rokovanie vlády.
Podľa ust. § 12 ods. 1 zák.č. 312/2001 Z.z. systemizácia podľa tohto zákona je určenie počtu štátnozamestnaneckých miest v stálej štátnej službe, v dočasnej štátnej službe a v prípravnej štátnej službe v služobných úradoch v členení podľa funkcií /§ 16/ v nadväznosti na organizačnú štruktúru služobných úradov vrátane počtu štátnozamestnaneckých miest strategického významu v stálej štátnej službe a v dočasnej štátnej službe /§ 55/ a v rámci nich určenie štátnozamestnaneckých miest, na ktoré sa vzťahuje osobný plat /§ 78 ods. 4/. Súčasťou systemizácie je objem finančných prostriedkov určených na platy štátnych zamestnancov. Spôsob určenia štátnozamestnaneckých miest, na ktoré sa vzťahuje osobný plat, ustanoví nariadenie vlády.
Podľa ust. § 12 ods. 5 zák.č. 312/2001 Z.z. / stav k 29.9.2003/, návrh systemizácie schvaľuje vláda pri prerokúvaní návrhu zákona o štátnom rozpočte na príslušný rozpočtový rok. Systemizáciu schvaľuje
národná rada ako súčasť zákona o štátnom rozpočte. Vláda vykoná úpravy v systemizácii podľa zákona o štátnom rozpočte.
Podľa ust. § 163 ods. 1 zák.č. 312/2001 Z.z. štátnozamestnanecký pomer sa môže do 31.3.2004 skončiť aj odvolaním, ak sa štátny zamestnanec stane nadbytočným z dôvodu zníženia počtu štátnozamestnaneckých miest v systemizácii. V tom prípade patrí štátnemu zamestnancovi náhrada vo výške päťnásobku jeho funkčného platu.
Podľa ust. § 163 ods. 3 zák.č. 312/2001 Z.z. /stav k 29.9.2003/ na účely systemizácie sa v roku 2003 za počty štátnozamestnaneckých miest považujú počty štátnych zamestnancov schválené vládou v rámci limitov počtu zamestnancov ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, v ostatných služobných úradoch sa na účely systemizácie v roku 2003 za počty štátnozamestnaneckých miest považujú doterajšie schválené počty zamestnancov.
Z predložených materiálov Úrady vlády SR a NR SR vyplýva, že otázka návrhu systemizácie územných vojenských správ podľa ust. § 12 ods. 1 cit. zákona/, nebola schválená NR SR ako súčasť zákona o štátnom rozpočte na rok 2003, preto ani vláda SR nemohla takýto návrh systemizácie schváliť pri prerokúvaní návrhu zákona o štátnom rozpočte.
Tieto materiály žalovaný nevedel predložiť ani v predchádzajúcom konaní, teda absentovali aj pri dôvodoch podaného odvolania na NS SR.
Uznesenie vlády č. 1231 zo dňa 13.11.2003, na ktoré žalovaný poukazuje vo svojom vyjadrení k podanej žalobe obsahuje iba vládou SR schválený rozpočet na rok 2003, návrh štátneho rozpočtu a návrh rozpočtov kapitol na rok 2003, limity počtu zamestnancov, miezd, platov, služobných príjmov a ostatných osobných vyrovnaní v rozpočtových kapitolách uvedené v prílohe č. 1 uznesenia, systemizáciu colníkov v štátnej službe na rok 2003, uvedenú v prílohe č. 2 uznesenia, systemizáciu Hasičského a záchranného zboru v štátnej službe na rok 2003 uvedenú v prílohe č. 3 uznesenia, a i., ktoré sa netýkajú tohto konania.
K uvedenému uzneseniu patrí príloha č. 1, ktorá sa však vzťahuje na limity počtu zamestnancov, miezd, platov, služobných príjmov a ostatných osobných vyrovnaní v rozpočtových kapitolách na rok 2003, bez Ministerstva obrany SR.
Žalovaný v konaní pred správnymi orgánmi, ani v súdnom konaní nepreukázal, že len minister obrany bol oprávnený predložiť vláde SR návrh na zníženie počtu štátnozamestnaneckých miest v zrušených ÚVS.
Podľa názoru súdu, dôvod vrátenia veci na prejednanie prvostupňovému súdu nebol daný, keďže ide o konfrontáciu názoru NS SR a žalovaného, ktorý žalovaný sústavne opakuje vo svojich rozhodnutiach.
V prípade nedostatkov dôvodov prvostupňového súdu, je otázne, či v prípade zosúladenia právnych názorov a zodpovedania právnej otázky ide o taký nedostatok dôvodov, ktoré majú vadu v ust. § 157 ods. 2 O.s.p., a majú mať za následok zrušenia rozhodnutia, keď z judikatúry ústavného súdu založenej v prevažnej miere na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vyplýva, že je povinnosťou všeobecných súdov poskytnúť vo svojich rozhodnutiach odpovede na argumenty účastníkov. Zo žiadneho ustanovenia ústavy však nemožno vyvodiť, že by túto povinnosť mohol splniť vždy len určitý stupeň súdnej sústavy, teda napríklad len súd prvého stupňa. Naopak, pokiaľ túto povinnosť nesplnil alebo len nedostatočne, môže túto absenciu niektorého z dôvodov rozhodnutia doplniť kasačný súd.
V danom prípade potom aj z hľadiska už niekoľkokrát vysloveného právneho názoru NS SR je otázne, akú povinnosť má prvostupňový súd uložiť žalovanému, aby sa vyporiadal v ďalšom konaní s otázkou
v tomto prípade uvedenou v žalobe žalobkyne, či bola v súlade s platnou právnou úpravou odvolaná z funkcie odbornej referentky alebo nie, keď v opakovaných prípadoch žalovaný vo svojich rozhodnutiach uvádza, že iba vláda SR mohla schváliť zníženie počtu štátnozamestnaneckých miest v služobných úradoch v pôsobnosti Ministerstva obrany SR, pričom rovnaká úprava v rozhodnutiach NS SR tvrdí opak.
Žalobkyňa v žalobnom dôvode uviedla, že na zrušenie štátnozamestnaneckého pomeru nemôže byť dôvod uvedený správnym orgánom prvého stupňa a to uznesenie vlády č. 851 zo dňa 10.9.2003, žalovaný uvádza, že takýto dôvod je daný, pretože len vláda SR mohla rozhodnúť o znížení počtu štátnozamestnaneckých miest v služobných úradoch v pôsobnosti MO SR. Prílohou tohto uznesenia je návrh na zníženie počtu štátnozamestnaneckých miest, v ktorom sa uvádza, že dňom 29.9.2003 sa znižuje počet štátnozamestnaneckých miest a určuje sa ich počet v nasledujúcich ÚVS, medzi ktorými bola aj ÚVS Michalovce, s počtom štátnozamestnaneckých miest: 0.
Za predpokladu, že boli dodržané ustanovenia § 12 ods. 1, 3 a § 163 ods.3 zákona č. 312/2001 Z.z., iba v takom prípade mohlo dôjsť k schváleniu zníženia počtu štátnozamestnaneckých miest v služobných úradoch v pôsobnosti MO SR.
Právny názor súdu vyplýva z rozhodnutia NS SR č.sp. 8Sžo 10/2013 zo dňa 12.12.2013, podľa ktorého je žalovaný v ďalšom konaní povinný rešpektovať názor NS SR vyslovený aj v rozhodnutí č.sp. 4Sžo 4/2011, podľa ktorého je potrebné zistiť a súčasne aj vyhodnotiť, či uznesenie vlády malo mať podklad k systemizácii na základe štátneho rozpočtu schváleného Národnou radou Slovenskej republiky. Vzhľadom na to, že v tomto rozhodnutí bolo vytknuté aj súdu I. stupňa, že tento nedostatok odstránený nebol, za tým účelom bolo doplnené dokazovanie vyžiadaním si podkladov k tomuto záveru, pričom bolo zistené, že takýto materiál na rokovanie vlády poskytnutý nebol. Dôkazom toho je poskytnutý materiál Úradom Vlády SR a NR SR.
Podľa ust. § 250r O.s.p., ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, je správny orgán pri novom prejednaní viazaný právnym názorom súdu.
Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu, súd zrušil rozhodnutie žalovaného z dôvodu nesprávnej interpretácie ust. § 41a zákona č. 139/2003 Z.z., vzhľadom na to, že podľa ust. § 12 ods.5 zákona č. 312/2001 Z.z. kompetencia vlády bola stanovená len na schválenie návrhu systemizácie, ale právo systemizáciu schváliť bolo dané Národnej rade Slovenskej republiky ako súčasti zákona o štátnom rozpočte.
Podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného, keďže rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsudok bol prijatý senátom jednomyseľne.
Žalobcovi bola priznaná náhrada trov konania podľa ust. § 250k ods. 1 O.s.p., ktorá spočívala v odmene za zastupovanie advokátom, za rok 2011: prevzatie a príprava zastúpenia, konzultácia s klientkou, podanie žaloby: 3 x 123,50 Eur, 3 x 7,41 Eur náhrada paušálu, spolu 392,73 Eur, za rok 2012: účasť na pojednávaní dňa 28.11.2012 - 127,16 Eur, náhrada paušálu 7,63 Eur, spolu 134,79 Eur, za rok 2013 vyjadrenie k odvolaniu žalovaného - 130,16 Eur, náhrada paušálu 7,81 Eur, spolu 137,97 Eur, za rok 2014: 2 x 134,00 Eur, 2 x 8,04 Eur náhrada paušálu = 16,08 Eur, spolu 284,08 Eur, cestovné vlastným motorovým vozidlom: Michalovce - Košice - Michalovce dňa 28.11.2012, 130 km zn. V.-XXX, EČ U. XXXBT, spotrebované pohonné hmoty /nafta/: 6,12 1/100 km x 130 km x 1,449 Eur/l = 11,53 Eur + náhrada za stratu času, 5 polhodín x 12,71 Eur = 63,55 Eur + náhrada za použitie cestného motorového vozidla pri pracovnej ceste 0,183 Eur x 130 km = 23,79 Eur, dňa 12.2.2014 obdobne, spotrebované pohonné hmoty za 130 km x 1,356 Eur/l = 10,79 Eur, náhrada za stratu času - 5 polhodín x 12,71 Eur = 63,55 Eur + náhrada za použitie cestného motorového vozidla pri pracovnej ceste 0,183 Eur x 130 km =
23,79 Eur a dňa 26.3.2014 rovnako ako pri výpočte za deň 12.2.2014: 10,79+63,55+23,79 Eur = 98,13 Eur, celkom odmena za zastupovanie predstavuje 1.244,70 Eur, priznaná podľa ust. § 11 ods.4, § 14 ods.1 písm.a/, b/, c/, § 16 ods.3, § 17 ods.1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. v znení nesk. predpisov a § 7 ods.2 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.