Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1Co-387-2013.pdf
PDF · 93.85 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/387/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tutka a sudcov JUDr. Ladislava Cakociho a JUDr. Pavla Tkáča, v právnej veci žalobcu S.. H. E., bytom vo L., Y. Č.. XXXX/ XX, zastúpeného JUDr. Z. I., advokátom so sídlom vo I. H., S. Č.. X, proti žalovanej F.. M. E., bytom v H., Y. N. Č.. XX, zastúpenej Z.. H. E.Á., advokátkou so sídlom v Košiciach, v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 2.5.2013 č.k. 28C 197/2008-608 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok,
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo účastníkov a to tak, že do výlučného vlastníctva žalobcu prikázal hodnotu osobného motorového vozidla Š. P. U., hodnotu peňažnej pohľadávky z účtu vedeného v Y. G. M..N.. v sume 331,89 eura, hodnotu obchodného podielu v obchodnej spoločnosti Lekárska zdravotná služba prvej pomoci s.r.o. so sídlom v Košiciach a do výlučného vlastníctva žalovanej prikázal byt č. XX, nachádzajúci sa v obytnom dome súp.č. XXX na ul. Y. N. Č.. XX I. H., spoluvlastnícky podiel o veľkosti X.XXX/XXXXXX-F. na spoločných častiach a spoločných zariadeniach obytného domu súp. číslo XXX, spoluvlastnícky podiel o veľkosti XXXX/ XXXXXX-F. na pozemku parc. H.-U. Č.. XXXX a ďalej chladničku s mrazničkou ARDO, práčku zn. AEG, mikrovlnú rúru, hnedú koženú sedaciu súpravu, audio zostavu zn. SONY, biely pracovný stôl, súpravu kuchynského zariadenia ZEPTER, šijaci stroj zn. TOYOTA, šijaci stroj Owerlog, nastavovacie figuríny, naparovaciu žehličku, mangľovacie zariadenie a hodnotu peňažnej pohľadávky z účtu vedeného v Y. G. M..N.. v sume 42,95 eura. Zároveň žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi na vyrovnanie hodnoty jeho podielu na bezpodielovom spoluvlastníctve peňažnú sumu 28.982,09 eura do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.
Pri rozhodovaní vychádzal súd prvého stupňa zo zistenia, že rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 15.5.2006 bolo bezpodielové spoluvlastníctvo účastníkov zrušené a po jeho zániku vyporiadané dohodou nebolo. Následne rozsudkom zo dňa 4.5.2007 sp.zn. 14C 153/2004 bolo manželstvo účastníkov rozvedené a z jeho dôvodov vyplynulo, že príčinou rozvratu manželstva účastníkov boli ich rozdielne povahové vlastnosti a predstavy o rodinnom a manželskom živote. Súd po vykonanom dokazovaní ustálil, že do podielového spoluvlastníctva účastníkov hore uvedené hnuteľné a nehnuteľné veci patria. Súd pri rozhodovaní vychádzal z toho, že na rozsahu hnuteľných vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov sa účastníci bezo zbytku zhodli. Účastníci sa dohodli i na spôsobe vyporiadania takto vymedzených hnuteľných vecí, včítane ich zostatkových hodnôt, preto súd prikázal jednotlivé hnuteľné veci tomu ktorému z účastníkov podľa ich zhodných návrhov s tým zároveń, že pri vyporiadaní vychádzal zo zostatkových hodnôt týchto vecí zhodne tvrdených žalobcom a žalovanou. Pri rozhodovaní o prikázaní bytu vychádzal z toho, že účastníci nadobudli zmluvou o prevode vlastníckeho práva družstevného bytu zo dňa 18.3.1996. K nadobudnutiu teda došlo nepochybne za trvania manželstva účastníkov. Bol teda toho názoru, že uvedený byt sa preto rozhodne stal predmetom bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov. V súvislosti s námietkou žalovanej ktorá poukazovala na okolností za ktorých došlo k nadobudnutiu členských práv a povinností účastníkov s ktorými bolo spojené právo osobného užívania, neskôr nájmu bytu č. 20 (zabezpečenie prevodu členských práv a povinností a zaplatenie peňažnej sumy prevádzajúcim rodičmi žalovanej), podľa posúdenia súdu tieto skutočnosti neboli pre záver o zaradení - nezaradení nehnuteľností do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov významné a mali vplyv len na spôsob vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov z hľadiska započítania na majetok žalovanej toho, čo na spoločný majetok vynaložila. Rešpektujúc vôľu účastníkov uvedený byt a súvisiace nehnuteľností prikázal do výlučného vlastníctva žalovanej. Do výlučného vlastníctva žalovanej však súd započítal sumu 663,88 eura, ktorú rodičia žalovanej zaplatili manželom Z. v súvislosti s prevodom členských práv a povinností v Stavebnom bytovom družstve II Košice. Súd sa nestotožnil s právnou argumentáciou žalovanej založenou na tvrdení, že v prospech jej výlučného majetku bolo potrebné započítať všeobecnú hodnotu bytu, keďže táto predstavuje naakumulovanú hodnotu členského podielu, za ktorý pri jeho nadobudnutí oboma účastníkmi zaplatila výlučne z vlastného. Podľa názoru súdu o takomto spôsobe zápočtu vnesenia vlastného majetku do majetku spoločného by bolo možné uvažovať iba v prípade, ak by žalovanej podľa vtedajšej právnej úpravy vzniklo právo na pridelenie družstevného bytu (napr. tiež po nadobudnutí členských práv a povinností v G. O. prevodom) pred uzavretím manželstva, pretože len tu dochádza k evidentnej a priamej transformácií majetkovej hodnoty vnesenej len jedným z manželov. V danom prípade však účastníci nadobudli členský podiel za trvania manželstva, pričom práve spoločné členstvo účastníkov I. G. O. s ktorým bolo spojené právo osobného užívania bytu (neskôr nájmu) bolo následne transformované na ich vlastnícke právo. Preto pokiaľ žalovaná zaplatila náklad spojený s prevodom členských práv a povinností, má právo len na náhradu toho, čo z vlastného a spoločného majetku takto vynaložila. Pritom platí vychádzajúc z konštantnej rozhodovacej praxe súdov, že investície vynaložené z vlastného na spoločný majetok sa nevalorizujú, keďže prípadný nárast vnesenej hodnoty je premietnutý už vo zvýšenej hodnote vyporiadavanej podstaty bezpodielového spoluvlastníctva manželov.
Ďalej súd pri rozhodovaní vychádzal z právneho názoru, že zo zákonného vymedzenia ust. § 150 veta druhá Obč. zákonníka vyplýva, že povinnosť náhrady sa týka len toho, čo zo spoločného majetku jeden z manželov vynaložil na jeho ostatný majetok a teda že predmetom zápočtu môže byť len to, čo zo spoločného bolo použité na výlučný majetok niektorého z manželov a teda, že predmetom zápočtu naopak nemôže byť to, čo zo spoločného bolo použité len v prospech niektorého z manželov. Z uvedeného vyvodil, že započítať nemožno prostriedky zo spoločného použité jedným z manželov na zabezpečenie vecí osobnej potreby, úhradu jeho bežných povinností, povinností vyplývajúcich zo zákona a to ani pokiaľ by takto vynaložené náklady boli použité mimo jeho rodiny. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že suma 50.050,90 Sk ktorú žalobca vybral z bankového účtu bola použitá na zaplatenie kúpnej ceny osobného motorového vozidla Š. P. U., ktoré sa stalo súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov a ako také bolo predmetom vyporiadania v tomto konaní. V konaní mal za preukázané, že žalobca vložil dňa 19.6.2003 na bankový účet, majiteľom ktorého bol N. H. sumu 56.614,30 Sk. Stanovisko žalovanej k potrebe započítania sumy 70.000,-Sk, ktorú žalobca vybral z bankového účtu sa v priebehu konania zmenilo v tom, že v záverečnej časti už prihliadať na túto sumu nenavrhovala s odôvodnením, že výber tejto sumy žalobcom bol výsledkom vzájomnej dohody účastníkov. Žalovaná v konaní len vo všeobecnosti tvrdila, že žalobca spoločné úspory použil pre vlastné potreby a vyslovila presvedčenie, že pri výške bežných príjmov pre vlastné potreby musel použiť žalobca tiež spoločné úspory. Účastníci od júna 2003 nežili v spoločnej domácnosti a do času zrušenia ich bezpodielového spoluvlastníctva už spoločne nehospodárili. V celom tomto období zabezpečoval každý z účastníkov svoje potreby už zvlášť, pričom na ich úhradu naďalej vynakladal spoločné prostriedky z bežného príjmu, ale i spoločné úspory. I po odchode zo spoločnej domácnosti žalobca dlhý čas uhrádzal náklady spojené s úhradou užívania spoločného bytu, platil spoločné záväzky účastníkov a pravidelne prispieval na výživu spoločných detí. Mimo toho mal náklady so zabezpečovaním vlastného bývania a existencie ako takej, pričom žalobcovi v roku 2004 vznikla ďalšia vyživovacia povinnosť k spoločnej dcére s S. K.. Z toho mal súd za preukázané, že i žaloba nepochybne zabezpečoval svoje potreby a plnil svoje povinnosti, na úhradu ktorých pokiaľ použili spoločné úspory nemožno konštatovať, aby tým zo spoločného majetku čerpal hodnoty na vlastný majetok. Zostatok na bankovom účte na meno navrhovateľa bol ku dňu zániku bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov vo výške 331,89 eura.
O trovách konania súd prvého stupňa nerozhodol, avšak uviedol, že o týchto bude rozhodnuté až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná. Žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní uviedla, že počas konania tvrdila, že byt č. 20 v obytnom dome súp. č. XXX spolu so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach nepatrí do ich bezpodielového spoluvlastníctva a pokiaľ ho súd zaradil do vyporiadanie BSM, mal zohľadniť mieru jej pričinenia. V tejto súvislosti poukázala na ust. § 150 Obč. zákonníka, podľa ktorého súd prvého stupňa mal postupovať pri vyporiadaní ich BSM a súd mal stanoviť ich podiely odlišne. V konaní bolo preukázané, že ona sa pričinila o nadobudnutie družstevného bytu za podpory rodičov, ktorí sa snažili vyriešiť ich bytovú otázku. Jej rodičia z vlastných finančných prostriedkov vyplatili manželom Z. zostatkovú hodnotu členského podielu, ale aj finančnú náhradu za tzv. odstupné a touto sumou ju výlučne rodičia podporovali. Považuje za nesporné, že žalobca sa ničím nepričinil o získanie družstevného bytu. Stal sa len na základe zákonných ustanovení spoločným členom družstevného bytu, ako jeho nájomca a členkou družstva sa stala sama. Súd mal preto zohľadniť, že zo spoločného majetku na kúpu bytu nič neprispeli a pri vyporiadaní mal túto skutočnosť zohľadniť, čo zákon aj súdna prax umožňuje a určiť iné podiely na vyporiadanie BSM účastníkov, prípadne prihliadnuť na jej dôkaznú situáciu celú nehnuteľnosť prikázať do jej výlučného vlastníctva bez povinnosti zaplatiť žalobcovi finančnú náhradu. V skutočnosti ničím neprispeli zo spoločných finančných prostriedkov na zabezpečenie bytu ani na jeho odkúpenie, nemôže sa žalobca na jej úkor obohatiť. Takáto situácia by bola pre ňu nevýhodná, preto rozhodnutie považuje za nespravodlivé na úkor nej, aby sa žalobca finančne obohatil. Ďalej poukázala na skutočnosť, že predmetom vyporiadania boli aj spoločné úspory, ktoré nadobudli za trvania manželstva a to v celkovej sume 11.583,52 eura. Z úspor, ktoré zostali u nej ku ktorým mala dispozičné právo boli vo výške 2.000,-eur a z týchto znášala náklady na inkaso, výdavky, boli spojené s výživou synov, ich maturitami a doučovaním. Zvyšok úspor vo výške 8.907,99 eura použil žalobca výlučne pre svoje potreby a pre potreby svojej rodiny a tieto podľa jej názor mal súd pojať do masy BSM a vyporiadať ich. Na účte vedenom na jej meno v Y. G. bolo uložených 1.659,50 eura a tieto finančné prostriedky bez jej súhlasu vybral žalobca a minul ich výlučne pre svoju potrebu. Rovnako odstupné zaslané zamestnávateľom žalobcovi v sume 4.945,40 eura v roku 2003 toto nebolo použité na účely ich domácnosti, ani pre potrebu ich detí, ale žalobca ich výlučne použil na hradenie potrieb svojej priateľky, pretože v tom čase bola nezamestnaná. Tieto skutočnosti potvrdila aj jeho priateľka pani K. I. konaní o výživnom na Okresnom súde Veľký Krtíš. Tieto skutočnosti súd nesprávne vyhodnotil, plnenie výživného má byť hradené z mesačného príjmu a nie z úspor patriacich do BSM. V januári 2004 žalobca vybral z účtu 50.000,-Sk a uvedenou sumou zaplatil nedoplatky svojej priateľky pani K.. Podľa jej názoru súd mal tieto skutočnosti zohľadniť, lebo nie je totiž podstatné, či ich úspory existovali ku dňu zániku BSM, ale je dôležité, kto tieto úspory minul a na aké účely aj napriek tomu, že ich existencia už nie je. Pre spravodlivé rozhodnutie mal ich súd pojať do celkového vyporiadania, pretože jeden z manželov ich použil výlučne pre svoju potrebu a nie pre potrebu účastníkov.
Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny.
Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 156 ods. 1 v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.
Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a v rámci toho správne určil rozsah veci patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov, ktorý následne aj správne právne posúdil ak v rámci vyporiadania uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi na vyrovnanie hodnoty jeho podielu peňažnú sumu 28.982,09 eura. Ani v priebehu odvolacieho konania nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu, preto odvolací súd na skutkové zistenia uvedené v napadnutom rozsudku a na právne normy ktoré súd prvého stupňa použil poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
K odvolaniu žalovanej je potrebné uviesť, že toto nemožno považovať za dôvodné ak vychádza z názoru, že súd pri vyporiadaní ich bezpodielového spoluvlastníctva mal zohľadniť mieru jej pričinenia o nadobudnutie sporného družstevného bytu a nevychádzať z rovnosti podielov.
Podľa § 150 Obč. zákonníka pri vyporiadaní sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok, a je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok. Ďalej sa prihliadne predovšetkým na potreby maloletých detí, na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu, a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Pri určení miery pričinenia treba vziať zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti.
Z citovaného zákonného ustanovenia § 150 vyplýva, že pre úvahu o (ne) rovnosti podielov je významné, ako sa každý z manželov v priebehu manželstva staral o rodinu (spoločnú domácnosť či uspokojovanie spoločných potrieb) a ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. V tomto ohľade však nemožno považovať za relevantné, čím a v akej výške každý z manželov prispel na zabezpečenie spoločného majetku zo svojho oddeleného majetku, bez ohľadu na to, či ho mal už v čase pred vznikom bezpodielového spoluvlastníctva alebo ho získal napr. dedením alebo darovaním za trvania manželstva. Ust. § 150 takú situáciu totiž rieši určením práva manžela požadovať, aby mu bolo uhradené, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok. Určenie nerovnosti vo veľkosti podielov manželov po zániku ich bezpodielového spoluvlastníctva je odlišným právnym inštitútom, než určenie výšky tzv. vnosu jedného z manželov do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, t.j. určenie sumy, ktorá by mu mala byť nahradená zo spoločného majetku manželov a ktorej výška sa potom premietne v sume určenej na záverečné vyrovnanie medzi manželmi. Tieto inštitúty nemožno ani zameňovať, ani zmiešavať. Preto ak by súd prvého stupňa medzi týmito rozdielnymi inštitútmi nerozlišoval a na návrh žalovanej by ich zmiešal, pochybil by v právnom posúdení veci. Súd prvého stupňa sa však správne postavil k riešeniu otázky tzv. vnosu žalovanej do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov a v prospech výlučného majetku žalovanej započítal sumu 663,88 eura, ktorú rodičia žalovanej poskytli vo forme daru v súvislosti s prevodom členských práv a povinností v N. G. O. F. H.. Žalovaná síce v odvolaní uvádza, že z ustálenej súdnej praxe a z rozhodnutí iných súdov zistila, že súdy akceptujú mieru pričinenia a finančné prostriedky, ktoré ten ktorý z účastníkov do manželstva vniesol zohľadňujúc to pri vyporiadaní BSM tak, že určujú podiely iné ako sú stanovené v zásade rovnosti podielu účastníkov. Neuvádza však konkrétne rozhodnutia iných súdov z ktorých by bolo možné vyvodiť, že sa jedná o ustálenú súdnu prax. Žalovanou tvrdená „súdna prax“ by bola v takom prípade v rozpore s vyššie uvedeným výkladom ust. § 150 Obč. zákonníka.
Za dôvodnú nemožno považovať ani námietku žalovanej ohľadom nesprávnosti vyporiadania spoločných úspor súdom prvého stupňa. Ohľadom námietky žalovanej že žalobca z jej účtu bez jej súhlasu vybral peňažné prostriedky v sume 1.659,50 eura a tieto minul výlučne pre svoju potrebu je potrebné uviesť, že súd prvého stupňa sa s touto námietkou náležite vysporiadal v dôvodoch napadnutého rozsudku, ak uviedol, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že sumu 1.659,50 eura žalobca síce vybral z účtu žalovanej, táto však bola použitá na zaplatenie kúpnej ceny osobného motorového vozidla Š. P., ktoré bolo súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov a bolo predmetom vyporiadania v tomto konaní. Žalobca toho istého dňa t.j. 19.6.2003 kedy z účtu žalovanej vybral uvedenú peňažnú sumu a toho istého dňa vložil predávajúcemu N. H. J. účet sumu 1.879,25 eura. Nemožno preto súhlasiť s názorom žalovanej, že uvedené finančné prostriedky boli žalobcom použité pre výlučnú potrebu žalobcu.
Rovnako správne sa vyporiadal súd prvého stupňa aj s námietkou žalovanej ohľadom sumy 4.945,40 eur, ktorú vyplatil žalobcovi zamestnávateľ 3.7.2003 dôvodiac, že na bankovom účte ku dňu zániku bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov zohľadňujúc, že účastníci nežili v spoločnej domácnosti od roku 2003 pred zánikom ich bezpodielového spoluvlastníctva bezmála v období 3 rokov (17.10.2006) na tomto bankovom účte žalobcu boli vykonané radovo stovky kreditných a debetných operácií, pričom v konaní nebol preukázaný výber alebo úhrada peňažnej sumy v neprimeranej výške, teda v rozpore s ust. § 145 ods. 1 Obč. zákonníka.
Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že nie sú dané žalovanou uvádzané odvolacie dôvody, preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
Vzhľadom na to, že v napadnutom rozhodnutí súd prvého stupňa nerozhodol o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 O.s.p., o trovách odvolacieho konania preto rozhodne súd prvého stupňa (§224 ods. 4 O.s.p.).
Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.