Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_17Co-179-2013.pdf
PDF · 89.88 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/179/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudkýň JUDr. Emílie Zimovej a JUDr. Gabriely Janákovej v právnej veci navrhovateľa: CETELEM SLOVENSKO a.s., so sídlom Panenská 7, Bratislava, IČO: 35 787 783, zastúpený: JUDr. Helena Strachotová, advokátka so sídlom Hviezdoslavova 7, Martin, proti odporcovi: U. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. G. XXXX/XX, B. nad K., za účasti vedľajšieho účastníka konania na strane odporcu: Občianske združenie slovenských spotrebiteľov AZ, so sídlom Petrovská 10, Skalica, IČO: 42 264 154, zastúpený: JUDr. Jozef Kemp, advokát so sídlom Nám. Josipa Andriča 1, Chorvátsky Grob, o zaplatenie 176,05 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 22C/148/2012 - 57 zo dňa 12. decembra 2012, jednohlasne, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia istinu vo výške 98,35 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 98,35 Eur od 16.10.2010 do zaplatenia, vo zvyšku návrh zamietol a v časti trov konania s prihliadnutím na ust. § 151 ods. 3 O.s.p. konštatoval, že o ich náhrade sa rozhodne samostatným uznesením. Rozhodnutie, ktoré po právnej stránke odôvodnil poukázaním na ust. § 497, § 503 ods. 1, 2, 3, § 504, § 506 Obchodného zákonníka, ust. § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 2, 3, § 3 ods. 10, 11 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ust. § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 238/2008 Z.z., ktorým sa ustanovuje výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru, ust. § 52, § 53 ods. 1, 2, § 54 ods. 1, § 517 ods. 2 a § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka, založil na tom skutkovom základe, že na podklade zmluvy poskytol navrhovateľ odporcovi na jeho požiadanie v jeho prospech peňažné prostriedky formou uhradenia ceny za tovar zakúpený odporcom a odporca sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky v pravidelných mesačných splátkach. Zmluva spĺňala náležitosti zmluvy úvere definované v ust. § 497 Obchodného zákonníka, záväzkový vzťah medzi účastníkmi bol teda posúdený ako vzťah zo zmluvy o úvere podľa ust. § 497 a nasledujúcich Obchodného zákonníka, ktorý sa ako tzv. absolútny obchod v zmysle ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka spravuje týmto právnym predpisom bez ohľadu na to, že odporca pri uzretí zmluvy nevystupoval ako podnikateľ. Ďalej konštatoval, že tento zmluvný vzťah je podriadený aj zákonu č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, pričom zmluva, na základe ktorej vznikol tento vzťah, spĺňa všetky pojmové znaky zmluvy o spotrebiteľskom úvere pozitívne vymedzené v ust. § 2 predmetného zákona. Súd prvého stupňa teda nezistil neexistenciu povinných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, preto nepovažoval spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, ako uvádzal vedľajší účastník na strane odporcu. V časti dohodnutej výšky zmluvných úrokov dôvodil, že zákon o spotrebiteľských úveroch v ust. § 3 ods. 10, účinný v čase uzavretia zmluvy, odkazoval na vtedy účinné nariadenie vlády, ktoré stanovovalo, že odplata nesmie pri spotrebiteľských
úveroch prevýšiť dvojnásobok priemernej RPMN, a pritom súčasne prevýšiť štvornásobok váženého priemeru priemerných hodnôt RPMN. Podľa oznámenia MF SR, zverejneného na internetovej stránke MF SR, maximálna výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru vypočítaná zo súhrnných údajov o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 2. štvrťrok 2009 podľa nariadenia vlády SR, ktorým sa ustanovuje výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru platná pre zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorené od 16. augusta 2009 do 15. novembra 2009, je maximálna odplata pre spotrebiteľské úvery vo výške do 1.500 Eur vrátane so zmluvnou splatnosťou od 6 do 12 mesiacov stanovená vo výške 46,08 %. V danom prípade bola odplata účastníkmi konania dohodnutá vo výške 39 %, t.j. v súlade so zákonom o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom a platnom ku dňu uzavretia zmluvy, preto súd prvého stupňa v danej súvislosti uzavrel, že nezistil neprimeranosť výšky úrokov vzhľadom na vtedy účinné právne predpisy. Zmluvu uzatvorenú medzi účastníkmi považoval zároveň za zmluvu spotrebiteľskú podľa ust. § 52 Občianskeho zákonníka účinného od 01.04.2004, keďže táto spĺňala náležitosti spotrebiteľskej zmluvy pozitívne vymedzené v predmetnom zákonnom ustanovení. Na základe uvedeného mal za to, že uzavretá zmluva je v danom prípade občianskoprávnou zmluvou a práva a povinnosti z nej vyplývajúce pre odporcu je potrebné posudzovať podľa právneho predpisu priaznivejšieho pre spotrebiteľa, zväčša Občianskeho zákonníka. Z vykonaného dokazovania súd prvého stupňa zistil, že odporca svoj záväzok splácať čerpaný úver v pravidelných mesačných splátkach riadne a včas nesplnil a v dôsledku porušenia tejto zmluvnej povinnosti bol podľa čl. III.-6.-1. Všeobecných podmienok pre poskytnutie spotrebiteľského úveru nesplatený zostatok úveru zosplatnený ku dňu účinnosti odstúpenia navrhovateľa od zmluvy, t. j. ku dňu 15.10.2010, v súlade s ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Navrhovateľovi v zmysle ust. § 506 Obchodného zákonníka a podľa čl. IV.-4.-2. Všeobecných podmienok pre poskytnutie spotrebiteľského úveru vzniklo právo požadovať od odporcu zaplatenie sumy dlžnej istiny spolu s úrokmi. Podľa názoru súdu prvého stupňa boli niektoré časti tejto zmluvy svojim obsahom koncipované tak, že pôsobili jednostranne v neprospech odporcu ako spotrebiteľa. Tak vyhodnotil aj dohodnuté sankcie pre prípad porušenia povinnosti splácať riadne a včas spotrebiteľský úver - poplatok za omeškanie vo výške 3,77 Eur mesačne, poplatok za vstup do vymáhania vo výške 16,60 Eur a následne 29,87 Eur a poplatok za upomienku vo výške 3,32 Eur za každú zaslanú upomienku paušálne bez vyčíslenia skutočných nákladov spojených s vymáhaním pohľadávky v zmysle ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Tieto nároky preto považoval za neprimerané sankcie, ktoré sú neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka, preto súd prvého stupňa návrh v tejto časti zamietol. Odporcovi potom uložil zaplatiť rozdiel medzi celkovou sumou splátok 566,04 Eur a výškou zaplatených splátok 467,69 Eur, spolu 98,35 Eur. Keďže daný vzťah je občianskoprávnym vzťahom, súd prvého stupňa aplikoval na právne postavenie odporcu voči navrhovateľovi pokiaľ ide o započítanie jeho úhrad na splatenie dlhu priaznivejší predpis, konkrétne ust. § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc zo skutočnosti, že odporca doposiaľ zaplatil navrhovateľovi sumu vo výške 467,90 Eur a podľa zmluvy o úvere i plánu amortizácie istina tvorila sumu 462,60 Eur, bol odporca povinný zaplatiť v sume 98,35 Eur už len úroky. Preto požiadavku navrhovateľa na zaplatenie zmluvného úroku z dlhu vo výške 39 % ročne od 04.04.2011 do zaplatenia súd prvého stupňa vyhodnotil ako požadovanie úrokov z úrokov, čo je v prípade spotrebiteľských vzťahov v rozpore s dobrými mravmi i poctivým obchodným stykom, v dôsledku čoho bol návrh v časti o zaplatenie zmluvných úrokov zamietnutý. Nakoľko sa odporca so zaplatením zosplatnených splátok, v tomto prípade už len úrokov, dňom 16.10.2010 (deň nasledujúci po navrhovateľom určenom dni splatnosti po strate výhody splátok) dostal do omeškania, navrhovateľ mal popri plnení právo aj na sankciu vo forme úroku z omeškania a keďže k 16.10.2010 bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky na úrovni 1,00 %, súd prvého stupňa uložil odporcovi zaplatiť navrhovateľovi úrok z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 98,35 Eur od 16.10.2010 do zaplatenia. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol s poukazom na ust. § 151 ods. 3 O.s.p. konštatujúc, že o ich náhrade sa rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa čo do zamietavého výroku v časti zmluvných úrokov podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie navrhovateľ, ktorý navrhol, aby odvolací súd z dôvodu nesprávneho skutkového a právneho posúdenia veci zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že navrhovateľovi prizná zmluvný úrok vo výške 39 % ročne zo sumy 98,35 Eur od 04.04.2011 do zaplatenia, ako aj náhradu trov odvolacieho konania. Vyjadril nesúhlas s posúdením jeho nároku v časti nepriznaných úrokov a v danej súvislosti poukázal na to, že pravidlá pre započítanie úhrad odporcu sú dohodnuté vo všeobecných úverových podmienkach v čl. III.-4.-1. a podľa tejto dohody sa úhrady
započítavali vždy najprv na príslušenstvo a až následne na istinu, v dôsledku čoho navrhovateľ v danom prípade nepožadoval zmluvný úrok z dlžných úrokov, ale z dlžnej istiny.
Odporca ani vedľajší účastník na strane odporcu sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadrili.
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p a zistil, že rozsudok v napadnutej zamietavej časti je potrebné potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správny. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého netreba nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.
Odvolaním navrhovateľa bol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa iba čo do zamietavého výroku v časti zmluvných úrokov, preto odvolací súd preskúmaval iba túto odvolaním napadnutú časť rozhodnutia a rozsudok súdu prvého stupňa vo zvyšnej časti zostal právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý.
Odvolací súd považuje v prvom rade za potrebné uviesť, že súd prvého stupňa zmluvu o úvere správne posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, pretože hoci predmetom konania bol záväzok odporcu, ktorý vznikol zo zmluvy o úvere, ktorá predstavuje tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah v zmysle ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, predmetná zmluva je súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na odporcu je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzavieraní nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a teda na právny vzťah založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka). Podľa názoru odvolacieho súdu uvedený záver vyplýva zo skutočnosti, že tzv. spotrebiteľské zmluvy (i keď sú upravené v Občianskom zákonníku) nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len na občianskoprávne vzťahy, naopak príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah. Preto na právny vzťah navrhovateľa a odporcu založený zmluvou o úvere súd prvého stupňa správne aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka (čo sa týka konkrétnych práv a povinností), ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka (týkajúce sa ochrany spotrebiteľa a spotrebiteľských zmlúv). Je zrejmé, že na uvedený právny vzťah bolo zároveň potrebné aplikovať príslušné ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, pričom odvolací súd konštatuje, že so závermi súdu prvého stupňa možno súhlasiť pokiaľ ide o preverenie existencie všetkých povinných náležitostí zmluvy o úvere v zmysle ust. § 2 predmetného zákona, posúdenie prípustnosti dohodnutej výšky zmluvných úrokov na úrovni 39 % ročne, ako aj vyhodnotenie vybraných častí predmetnej zmluvy ako neprijateľných zmluvných podmienok (nakoniec právne posúdenie týchto otázok nebolo navrhovateľom v odvolaní namietané).
Odvolaním navrhovateľ napadol rozsudok súdu prvého stupňa čo do zamietavého výroku v časti zmluvných úrokov, ku ktorému súd prvého stupňa dospel aplikujúc vo veci pre spotrebiteľa priaznivejšiu úpravu, v tomto prípade ust. § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Predmetné ustanovenie, ktoré bolo do Občianskeho zákonníka doplnené na základe zákona č. 568/2007 Z.z., výslovným spôsobom reguluje poradie započítavania čiastočného plnenia dlžníka. Z dôvodovej správy k predmetnej novele zákona vyplýva, že ani v prípade, že dlžník (ako jediná oprávnená strana) výslovne neurčí, ktorú časť svojho dlhu plní, neprechádza právo voľby, ktorý z viacerých dlhov bol uhradený, prípadne v akej výške, na veriteľa (obdobne Rozsudok Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 21 Cdo 326/2004 zo dňa 07. júla 2004). Týmto spôsobom zákonodarca reagoval okrem iného na situácie, keď priamo v zmluve, predovšetkým spotrebiteľskej, si poskytovateľ služby priamo vymienil, že plnenie dlžníka sa bude najprv započítavať na úroky a potom až na istinu, čo môže byť (a v prejednávanej veci aj je) pre slabšiu zmluvnú stranu značne nevýhodné.
Z obsahu spisu vyplýva, že rámci všeobecných úverových zmluvných podmienok Zmluvy o úvere bol dojednaný spôsob započítania jednotlivých platieb odporcu a to tak, že bez ohľadu na účel platby stanovený odporcom bol navrhovateľ oprávnený započítať jeho platbu na svoju pohľadávku v tomto poradí: 1. dohodnuté úroky, poplatky a čiastka určená na úhradu poisteného, 2. príslušná
časť úverovej istiny. Podľa názoru odvolacieho súdu toto dojednanie spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech odporcu ako spotrebiteľa (ust. § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka), pretože si tým odporca nepochybne zhoršil svoje zmluvné postavenie, nakoľko sa vopred vzdal svojho práva účinne určiť poradie započítania svojej platby, ktorú má vykonať až v budúcnosti (ust. § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Uvedené dojednanie preto odvolací súd považuje za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktoré navyše bez primeraných dôvodov umelo predlžuje splatenie záväzku odporcu zo Zmluvy o úvere v prípade jeho plnenia, v dôsledku čoho je neplatné.
Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd ako neopodstatnenú vyhodnotil odvolaciu námietku navrhovateľa, že pravidlá pre započítanie úhrad odporcu boli dohodnuté vo všeobecných úverových podmienkach, v dôsledku čoho nemožno vo veci aplikovať ust. § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Takéto zmluvné dojednanie, ako už bolo vyššie konštatované, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán spotrebiteľskej zmluvy v neprospech spotrebiteľa, na čo zákonodarca reagoval vyššie popísanou novelou Občianskeho zákonníka, prinášajúcou konštrukciu dispozitívneho ustanovenia o čiastočnom plnení peňažného dlhu odlišne od právnej úpravy v obchodných záväzkových vzťahoch. Táto dispozitívnosť však platí len z pohľadu vôle dlžníka, ktorý si bol v danom prípade pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy o úvere tejto skutočnosti len sotva vedomý. Uvedené zaiste súvisí aj s tým, že predmetné dojednanie nebolo obsiahnuté priamo v Zmluve o úvere, ale vo všeobecných úverových podmienkach, preto nemožno aj s prihliadnutím na formulárový charakter Zmluvy o úvere uzavrieť, že by toto zmluvné ustanovenie bolo odporcom ako spotrebiteľom dojednané osobitne. Je nepochybné, že otázku poradia započítania úhrad na splatenie dlhu je možné riešiť dohodou zmluvných strán, v prejednávanej veci je však práve takáto dohoda neplatná pre rozpor s ustanoveniami na ochranu spotrebiteľa. V dôsledku neplatnosti dohody o spôsobe započítania platieb vo všeobecných úverových podmienkach z vyššie uvedených dôvodov porušenia predpisov na ochranu spotrebiteľa bolo potrebné na právny vzťah účastníkov konania aplikovať príslušné predpisy občianskeho práva, v tomto prípade ust. § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd po preskúmaní veci dospel spolu so súdom prvého stupňa k zhodnému záveru, že požiadavka navrhovateľa na zaplatenie zmluvného úroku zo sumy 98,35 Eur vo výške 39 % ročne od 04.04.2011 znamená v danom prípade požadovanie úrokov z úrokov, keďže odporca už sumu istiny uhradil, čo je v prípade spotrebiteľských právnych vzťahov v rozpore s dobrými mravmi i zásadou poctivého obchodného styku.
Preto bol rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietavej časti ako vecne správny potvrdený.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd s poukazom na ust. § 224 ods. 4 O.s.p. nerozhodoval, keďže rozhodnúť o nich je povinnosťou súdu prvého stupňa.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .