Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Co-148-2013.pdf
PDF · 89.73 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/148/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobkyne: AREA Šamorín, s. r. o., Šamorín, Bratislavská cesta 88, zast. advokátom: Mgr. Peter Németh, Šamorín, Hlavná 25, proti žalovanej: E. A., živnostníčka, F. XXX, o vypratanie nebytových priestorov, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 1. júna 2012 č. k. 5C 122/2011-61 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e .
V časti trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni k rukám jej advokáta náhradu trov prvostupňového konania v sume 278,24 eur na trovách právneho zastúpenia a v sume 99 eur na iných trovách, všetko do 3 dní.
Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni k rukám jej advokáta náhradu trov odvolacieho konania v sume 66,22 eur, taktiež do 3 dní.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalovanej uložil povinnosť vypratať nebytové priestory bližšie identifikované výrokom rozsudku (ďalej tiež len „sporné priestory“) a tieto odovzdať žalobkyni do 3 dní, ako aj povinnosť zaplatiť žalobkyni „trovy“ (správne „náhradu trov“) konania „titulom súdneho poplatku“ 99 eur a „trovy právneho zastúpenia“ v sume 278,24 eur k rukám advokáta žalobkyne, taktiež do 3 dní. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 1 ods. 1 Obch. zákona (správne „zákonníka“, inak zákona č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení - pozn. odvolacieho súdu), § 126 ods. 1 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a § 9 ods. 2 písm. b/ a §§ 12 a 13 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej tiež „z. o n. p.“), vecne potom závermi o podnikateľskom statuse oboch účastníčok konania a o existencii medzi nimi nájomného vzťahu (týkajúceho sa sporných priestorov), ktorý však zanikol v dôsledku výpovede prenajímateľky (žalobkyne) danej z dôvodu meškania s platením nájomného a po uplynutí výpovednej doby (30. septembra 2011) tak žalovaná užívala sporné priestory bez právneho dôvodu (čo spôsobovalo, že požiadavka žalobkyne na „vydanie“ - správne „vypratanie“ nehnuteľnosti bola dôvodnou). Rozhodnutie o trovách konania potom bolo zdôvodnené právne len paušálnymi odkazmi na ust. § 142 ods. 1, § 149 ods. 1 a § 160 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), položku 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov (v tomto prípade bez uvedenia, súčasťou akého predpisu tento má byť, keď inak tu ide o zákon SNR č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších zmien a doplnení - opäť pozn. odvolacieho súdu) a § 11 ods. 1 písm. a/, § 15, § 16 ods. 3 a 4 a § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (tzv. advokátska tarifa); vecne potom
trovami žalobkyne na súdnom poplatku, právnej službe a súvisiacich náhradách advokáta v sumách rozpísaných v odôvodnení.
Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie len žalovaná s návrhom na jeho zrušenie (rozsudku) a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala prakticky nezohľadnením (v prvom stupni) toho, že do obnovy a prestavby predajne (lokalizovanej v sporných priestoroch) investovala vyše 800.000 niekdajších Sk (26.555,13 eur) a mala opakovaný prísľub od konateľa žalobkyne, že dôjde k započítaniu takýchto investícií do nájomného a to prípadne aj v rámci novej nájomnej zmluvy po vypovedaní žalobkyňou nájmu (ale sa tak nestalo); popri tom poukazovala tiež na svoj zhoršený zdravotný stav (brániaci jej v riadnej komunikácii i prednášaní argumentov v súdnom konaní).
Žalobkyňa navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť a to predovšetkým pre názor o správnosti záveru, podľa ktorého žalovaná po výpovedi z nájmu užíva sporné priestory bez právneho dôvodu, ako i pre spôsobovanie takto (nesplnením povinnosti uloženej rozsudkom) žalobkyni škody (ktorú si táto mieni vymáhať) a napokon i pre uplatnenie odvolaním len nespôsobilého odvolacieho dôvodu (námietky investíciami, o ktorých v prvom stupni nebola žiadna reč).
Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania žalovanej celú vec (pretože od rozhodnutia vo veci samej, napadnutého v celom rozsahu, bolo závislým i rozhodnutie o trovách konania) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože nešlo o žiaden zo zákonom predpokladaných prípadov vyžadujúcich si prejednanie aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla potreba opakovania ani dopĺňania dokazovania, súd prvého stupňa prejednal vec na pojednávaní, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a na pojednávaní odvolacieho súdu nebol ani žiaden dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok vo veci samej prakticky bez výhrad a v časti trov konania v jeho podstate treba považovať za správny, keď súd prvého stupňa vec si pred vydaním takéhoto rozhodnutia opatril dostatok skutkových zistení (úmerne procesným aktivitám oboch strán sporu) a vec i správne posúdil po právnej stránke.
Odvolací súd totiž najmä nemal žiaden dôvod nesúhlasiť s takpovediac kľúčovými závermi, vedúcimi súd prvého stupňa k rozhodnutiu (pokiaľ šlo o vec samu) práve ním zvoleným spôsobom (ako tieto závery súd prvého stupňa formuloval i v odôvodnení napadnutého rozsudku). Týmito závermi bolo konštatovanie existencie nájomného vzťahu účastníčok k sporným priestorom (s postavením žalobkyne ako prenajímateľky a žalovanej ako nájomníčky), zánik takéhoto vzťahu a jeho nenahradenie (k času rozhodovania napadnutým rozsudkom) žiadnym iným právnym dôvodom, pre ktorý by bolo namieste usudzovať na to, že je tu prekážka brániaca vyprataniu. Použitá argumentácia okresného súdu pritom nevykazovala vecné, logické ani právne medzery a pôsobila tiež objektívne presvedčivo (ktorou objektivitou samozrejme treba rozumieť nedostatok ambície presvedčiť i niekoho majúceho záujem na celkom konkrétnom výsledku konania), na čo by principiálne postačovalo reagovať i len konštatovaním správnosti dôvodov súdu prvého stupňa s odvolaním sa na ne (§ 219 ods. 2 alinea prvá O. s. p.). Skutočne len so zreteľom k povinnosti vyporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami potom odvolací súd dopĺňa (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné :
V konaní o vypratanie nebytových priestorov (skôr užívaných v režime nájmu), vedenom spôsobom totožným s tým v prejednávanej veci (prenajímateľom proti nájomcovi) to bola žalovaná (ako nájomníčka sporných priestorov), koho ťažilo dôkazné bremeno (a jemu logicky predchádzajúce bremeno tvrdenia) na preukázanie existencie prekážky spôsobilej zamedziť úspechu požiadavky na vypratanie. Takouto prekážkou mohol byť zásadne akýkoľvek právny dôvod oprávňujúci žalovanú na užívanie sporných priestorov aj potom, čo jej bola daná (zo strany žalobkyne) výpoveď z nájmu a bolo tak len vecou žalovanej, ako svoju obranu voči požiadavke uplatnenej žalobou pojme. Schodné cesty k procesnému úspechu sa tu ukazovali prakticky dve, pričom prvú z nich predstavovala (možná) argumentácia založená na pretrvaní pôvodného právneho dôvodu užívania (nájomného vzťahu založeného zmluvami uvádzanými aj v odôvodnení napadnutého rozsudku), pretože tento platne ukončený nebol; druhou takouto cestou bola potom možnosť tvrdenia a i preukazovania toho, že pôvodný právny vzťah nájmu síce zanikol, nahradil ho však iný vzťah (či už nájomný alebo iný), ktorý však rovnako v
čase rozhodovania súdu o požiadavke na vypratanie sporných priestorov bráni tomu, aby s takouto požiadavkou šlo uspieť.
Žalovaná však žiadnu z takýchto možností nevyužila (resp. ani u jednej z nich tak neurobila spôsobom, pri ktorom by jej argumenty mohli odvrátiť úspech žalobkyne).
V prvom prípade by sa totiž vyžadovalo prinajmenšom spochybnenie platnosti výpovede z nájmu alebo toho, že tu príslušný prejav vôle žalobkyne došiel žalovanej. Nič z toho tu však nebolo a žalovaná neprodukovala ani žiadne dôkazy či aspoň tvrdenia, pri ktorých by sa na neplatnosť výpovede z nájmu malo usudzovať v rovine skúmania otázky skončenia nájmu ako otázky predbežnej. Naopak to bola sama žalovaná, ktorá odvolaním výslovne potvrdila svoje uzrozumenie s faktom skončenia nájmu výpoveďou z dôvodu uvádzaného aj v žalobe (pre meškanie s platením nájomného) a svoje námietky voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa vystavala len na vlastných očakávaniach takého urovnania vzťahov so žalobkyňou, ktoré by sama považovala i za riešenie rešpektujúce aj jej požiadavky (v tejto súv. por. najmä formulácie z odvolania vyjadrujúce nádej na zahrnutie tvrdených prísľubov konateľa žalobkyne, majúcich zohľadniť tiež investície, do novej nájomnej zmluvy) a u ktorých (očakávaní) celkom nepochybným výsledkom dokazovania bolo, že sa nenaplnili.
Práve uvedené tak z povahy veci pripúšťalo iba možnosť tvrdenia aj preukazovania (žalovanou) nového právneho dôvodu užívania sporných priestorov, teda právneho dôvodu nastúpivšieho až po zániku právneho vzťahu nájmu vyplývajúceho zo zmlúv približovaných v odôvodnení napadnutého rozsudku.
Toto sa však žalovanej rovnako podariť nemohlo, nakoľko v priebehu celého konania neargumentovala ničím, z čoho by mohla byť vyvodená ochota žalobkyne po skončení nájmu ďalšie užívanie sporných priestorov žalovanou akokoľvek zlegalizovať (či už za pomoci novej nájomnej zmluvy zodpovedajúcej požiadavkám kladeným na túto rozhodnou právnou úpravou - teda o. i. aj s písomnou formou zmluvy podľa § 3 ods. 3 z. o n. p., alebo prípadne iným z pohľadu práva akceptovateľným spôsobom). I v tomto prípade to bolo najmä odvolanie, ktoré žalovanej v skutočnosti nepomáhalo, ale jej skôr obrazne podrážalo nohy a napomáhalo definitívnemu utvrdeniu sa v tom, že po zániku právneho vzťahu nájmu (výpoveďou žalobkyne) už účastníčky žiadnu dohodu prinavracajúcu stav užívania sporných priestorov (žalovanou) v súlade s právom neuzavreli (pričom je napokon všeobecne známou skutočnosťou bez potreby dokazovania, čiže tzv. notorietou, že v dvojstranných právnych vzťahoch treba na každú dohodu obe strany).
Za opísaného stavu vecí tak samozrejme muselo byť celkom vylúčené, aby sa na žalovanú nazeralo ako na osobu disponujúcu takým právom k sporným priestorom, pre ktoré by žalobkyňa ako vlastníčka a bývalá prenajímateľka takýchto priestorov mala svoju požiadavku na ich vypratanie revidovať či byť pripravená na to, že takejto požiadavke nepôjde priznať úspech.
Ak potom odvolací súd nezistil (navzdory náznakom v odvolaní) ani nič nasvedčujúce takému postupu súdu prvého stupňa, ktorý by mal byť vyhodnotený za odňatie (žalovanej) možnosti konať pred súdom (nakoľko doložením odvolania len potvrdením o dočasnej pracovnej neschopnosti od 25. mája 2010 do 1. augusta 2012, teda v období zahŕňajúcom i deň pojednávania súdu prvého stupňa zavŕšeného napadnutým rozsudkom, nebolo reflektované to, že už počnúc 1. januárom 2012 môže byť zdravotný stav dôležitým dôvodom odročenia pojednávania len vtedy, ak návrh na odročenie je sprevádzaný i tu neprítomným výslovným vyjadrením sa ošetrujúceho lekára o nemožnosti dostavenia sa na pojednávanie - v tejto súv. por. i § 119 ods. 3 O. s. p. a čl. I bod 23 a čl. VIII zákona č. 388/2011 Z. z.), jediným do úvahy prichádzajúcim výsledkom odvolacieho konania vo veci samej bolo potvrdenie napadnutého rozsudku podľa § 219 ods. 2 O. s. p. (prvá veta výroku tohto rozsudku odvolacieho súdu).
V podstate správnym (čo do konštatovania úspechu strán sporu, určenia účastníčky s právom na náhradu trov konania i účastníčky povinnej náhradu zaplatiť a tiež čo do určenia výšky náhrady aj základného právneho posúdenia veci) bolo potom aj rozhodnutie o trovách konania, tam sa však súd
prvého stupňa dopustil dvoch pochybení a to 1. nerozlišovania medzi pojmami trovy a náhrada trov konania (kde trovy svoje i trovy svojho zástupcu si platí sám účastník predovšetkým podľa § 140 ods. 1 O. s. p. a priznáva sa, resp. i ukladá zodpovedajúca povinnosť len na náhradu trov - ako to inak vyplýva už z nadpisu ustanovení §§ 142 - 150 O. s. p.) a 2. nedostatočne presným určením osoby adresáta platieb majúcich sa zaplatiť neúspešnou žalovanou (spôsobom navodzujúcim dojem, že advokát by mal byť príjemcom len sumy zadefinovanej ako trovy právneho zastúpenia a naopak sama žalobkyňa príjemcom sumy iných trov - hoci ustanovenie § 149 ods. 1 O. s. p. za príjemcu celej prisudzovanej náhrady trov konania advokátom zastupovaného účastníka určuje advokáta). Práve to bol dôvod, pre ktorý odvolací súd napadnutý rozsudok v časti trov konania mohol potvrdiť len fakticky, právne ho však podľa § 220 O. s. p. musel zmeniť (tak, ako to vyplýva z druhej vety výroku tohto rozsudku odvolacieho súdu) a zároveň takto mohol ako korigovať všetky formulačné nesprávnosti či nadbytočnosti súdu prvého stupňa (akými bola identifikácia advokáta žalobkyne aj vo výroku rozsudku či uvádzanie, že lehota na plnenie má plynúť od právoplatnosti rozsudku), tak i doplniť pomerne kusé právne zdôvodnenie príslušnej časti rozhodnutia v odôvodnení rozsudku okresného súdu. V tomto smere je žiadúce uviesť, že ust. § 142 ods. 1 O. s. p. predstavuje podklad pre uplatnenie zásady zodpovednosti za výsledok konania a uloženie povinnosti účastníkovi v spore plne neúspešnému zaplatiť náhradu trov konania procesnému súperovi, ust. § 149 ods. 1 rovnakého zákona obsahuje úpravu už spomínaného platobného miesta náhrady a do tretice § 160 ods. 1 O. s. p. úpravu zákonnej trojdňovej lehoty plnenia i možnosti od tejto sa odchýliť, kým jednotlivé okresným súdom zmieňované ustanovenia advokátskej tarify zakotvujú výšku tarifnej odmeny advokáta pri tzv. neoceniteľných predmetoch sporov (§ 11 ods. 1 písm. a/), paušálne náhrady (§ 15 písm. a/ a § 16 ods. 3), rámcovú úpravu práva na cestovné náhrady, upraveného inak v zákone č. 283/2002 Z. z. (§ 15 písm. a/ a § 16 ods. 4) a náhradu za stratu času (§ 15 písm. b/ a § 17 ods. 1).
I v takto skončenom odvolacom konaní mala plný úspech žalobkyňa a preto jej i tu vzniklo právo na náhradu (podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). V odvolacom konaní žalobkyni vznikli trovy s požadovanou náhradou (§ 211 ods. 2 a § 151 ods. 1 O. s. p.) len na právnej službe advokáta za jeden úkon (vyjadrenie k odvolaniu vo veci samej podľa § 14 ods. 1 písm. b/ advokátskej tarify v znení platnom a účinnom do 30. júna 2013 vrátane) a na paušálnej náhrade patriacej k takémuto úkonu (i tu § 15 písm. a/ a § 16 ods. 3 advokátskej tarify), spolu v sume 66,32 eur (58,69 + 7,63). Z tých advokát požadoval (môžbyť i v dôsledku chyby v počítaní, čo ale bolo pre rozhodovanie súdu bez významu) o desať eurocentov menej a preto napokon odvolací súd rozhodol spôsobom pojatým do tretej (ostatnej) vety výroku tohto rozsudku (v ktorom prípade však už - na rozdiel od rozhodnutia o trovách prvostupňového konania - použil všeobecnejší výraz „náhrada trov odvolacieho konania“, nakoľko z ustanovenia § 151 ods. 8 O. s. p. v znení čl. II bodu 7 a čl. IX zákona č. 332/2011 Z. z. treba mimo akúkoľvek pochybnosť vyvodiť povinnosť rozdeľovania trov konania majúcich sa nahradiť na trovy právneho zastúpenia a iné trovy len vtedy, ak sú tu oba takéto druhy trov a o takto to v prejednávanej veci bolo len v prvom stupni).
K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Ak povinnosti uložené rozsudkom súdu prvého stupňa v spojení s týmto rozsudkom nebudú splnené dobrovoľne v určenej lehote (počítanej od doručenia rozsudku krajského súdu poslednému z účastníkov, resp. zástupcov), možno sa ich splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie.