Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19Co-80-2013.pdf
PDF · 92.71 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/80/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Jany Burešovej v právnej veci žalobcu: Petit Press, a. s., so sídlom Lazaretská 12, 811 08 Bratislava, IČO: 35 790 253, právne zastúpeného PALŠA A PARTNERI, advokátska kancelária spol. s. r. o., so sídlom Masarykova 13, 080 01 Prešov, IČO: 36 492 086, proti žalovanému: J. R., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom R., D. XX, štátnemu občanovi Slovenskej republiky, o určenie neúčinnosti právneho úkonu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 16C/165/2011-215 zo dňa 26.02.2013, jednohlasne, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobcovi trovy odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd žalobu žalobcu zamietol a náhradu trov konania žalovanému nepriznal.
Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami §§ 42a ods. 1,3, 42b ods. 1-4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení platných a účinných predpisov (ďalej aj „Občiansky zákonník“). V odôvodnení uviedol, že v čase, keď súd o žalobe žalobcu rozhodol, bola vymáhateľnou pohľadávkou, exekučným titulom, ktorým disponoval, jeho pohľadávka z rozsudku Krajského súdu v Prešove 10Co/51/2010-583, 10Co/52/2010 zo dňa 23.03.2011, ktorým tento súd uložil G. R. zaplatiť mu trovy odvolacieho konania vo výške 117,21 eura. Iným právoplatným exekučným titulom voči G. R. nedisponoval. Podľa prvostupňového súdu je síce pravdivým tvrdenie žalobcu, že Občiansky zákonník v žiadnom zo svojich ustanovení neupravuje výšku pohľadávky, ktorá, ak je priznaná exekučným titulom, môže byť podkladom pre odporovateľnosť, okrem bremena tvrdenia a dôkazného bremena o tom, že žalobca disponuje vymáhateľnou pohľadávkou zaťažuje však žalobcu aj bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o tom, že právne úkony dlžníka ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky. Ak totiž dlžník napriek právnemu úkonu, ktorému sa odporuje a prípadným iným svojim dlhom, má majetok postačujúci k tomu, aby sa veriteľ z neho uspokojil, nemôže byť veriteľ v konaní, ktorým úkonu dlžníka odporuje, úspešným. Žalobca neexistenciu postihnuteľného majetku svojej dlžníčky G. R. vyvodzoval z toho, že G. R. v inom konaní žiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov ako aj z toho, že na jeho požiadavku o zaplatenie trov spolu vo výške 5 552,67 eura reagovala tak, že žiadala o poskytnutie 30- dňovej lehoty, v ktorej sa chcela pokúsiť tieto finančné prostriedky zabezpečiť. Je nielen podstatný rozdiel medzi sumou 5 552,67 eura a sumou 117,21 eura, ale je aj málo pravdepodobné, ak by pre pohľadávku vo výške 117,21 eura podal žalobca návrh na vykonanie exekúcie, že by takáto nízka suma nemohla byť exekútorom od povinnej G. R. vymožená. V časti, v ktorej mal žalobca preukázať, že G. R. nevlastní
majetkové aktíva v rozsahu postačujúcom k tomu, aby sa z nich uspokojil, žalobca dôkazné bremeno neuniesol, a preto úspešný byť nemohol.
Naviac za situácie prezentovanej vôle samotného žalovaného, že aj on by bol naviac ochotný za svoju matku dlžnú sumu 117,21 eura žalobcovi zaplatiť, vykazoval postoj žalobcu, ktorý na žalobnom návrhu zotrvával, znaky výkonu práva nesúladné s dobrými mravmi. Prvostupňový súd vyslovil, že vymáhateľná pohľadávka žalobcu bola vo výške 117,21 eura a pokiaľ by pre túto pohľadávku návrhu žalobcu vyhovel, neúmerne by tým zasiahol do práva tretej osoby (žalovaného) poskytnúc tým ochranu výkonu práva vykazujúceho znaky šikanóznosti, preto žalobu zamietol.
O trovách konania rozhodol podľa zásady úspechu vo veci. Žalobca bol v konaní neúspešný, nemá preto právo na náhradu trov, ktoré mu s konaním vznikli. Neúspešný žalovaný náhradu trov nežiadal, preto mu prvostupňový súd ich náhradu nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca. Žiadal napadnuté rozhodnutie zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Mal za to, že prvostupňový súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nesprávnou aplikáciou právnych predpisov bola žalobcovi odňatá možnosť domáhať sa spravodlivosti. Žalobca uviedol, že v konaní riadne preukázal dôvodnosť uplatneného nároku. Podaním žaloby si žalobca vytvára zákonom predpokladaným spôsobom zákonnú možnosť na reálne vymoženie náhrady nákladov vzniknutých v súdnom konaní. Prvostupňový súd priamo poprel právo žalobcu na súdnu ochranu, nepriamo zasiahol do ústavou garantovaných majetkových práv, keďže pohľadávku voči dlžníčke už žalobca reálne nevymôže. Z dôvodov na strane dlžníčky bude exekučným súdom uložená povinnosť uhradiť trovy exekúcie súdnemu exekútorovi pri zastavení exekúcie pre nemajetnosť povinnej osoby. Exekučné konanie voči dlžníčke bolo neúspešne vedené od 31.5.2011 a nemuselo by naďalej prebiehať. V danom prípade je nepodstatnou prezentovaná vôľa žalovaného pred súdom prvého stupňa. Vôľa plnenia dlžnej sumy za dlžníčku nie je pre toto konanie žalovaného podstatná. Dôvodnosť podanej žaloby sa nemení ani s ohľadom na skutočnosť, že dlžníčka po vyhlásení rozhodnutia prvostupňového súdu vložila na účet právneho zástupcu žalobcu sumu 117,21 Eur. Exekučné konanie pokračuje a súdny exekútor neúspešne vymáha príslušenstvo pohľadávky. Zároveň Krajský súd v Prešove rozhoduje o výške náhrady trov konania v základnom konaní úspešným účastníkom konania o ochranu osobnosti. Odvolateľ v tejto súvislosti opäť zdôraznil znenie druhej vety ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka. Dlžníčka nevlastní podľa zistení súdu a súdneho exekútora nič. Je nemajetnou. Preukázateľne sa v priebehu exekučného konania zbavila bezodplatne svojho majetku darovacou zmluvou v prospech svojho blízkeho príbuzného. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že úmysel matky ukrátiť veriteľa nepoznal. Pri náležitej opatrnosti mu tento úmysel musel byť známy, nakoľko mal vedomosť o dlhodobých záväzkoch matky. V závere odvolania si žalobca uplatnil náhradu trov konania.
Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa bez zopakovania, či doplňovania dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa. Preto tak urobil bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 213 ods. 3, 4, 5 a § 214 ods. 2 O.s.p.). Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu dňa 19.03.2014 zodpovedajúco ust. § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 O.s.p. Pri preskúmavaní odvolaním napadnutého rozhodnutia bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený preskúmavať tento rozsudok z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Po takomto preskúmaní napadnutej časti rozsudkov dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.
Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvého stupňa sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.
Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd a v súvislosti s odvolacími dôvodmi uvádza nasledovné:
Nesprávnym právnym posúdením veci je pochybenie súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).
Podľa ustanovenia § 42a ods. 1,2,3 Občianskeho zákonníka veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.
Odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi ( § 116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať.
Odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a
a) osobou jemu blízkou ( § 116 a 117),
b) právnickou osobou, v ktorej má dlžník alebo osoba uvedená v písmene a) majetkovú účasť aspoň 10% v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon,
c) právnickou osobou, v ktorej je dlžník alebo osoba uvedená v písmene a) štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, prokuristom alebo likvidátorom,
d) právnickou osobou, v ktorej má osoba uvedená v písmene c) majetkovú účasť aspoň 34% v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon, alebo ktorý dlžník urobil v uvedenom čase v prospech osôb uvedených v písmenách a), b), c) alebo d); to však neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.
U blízkej osoby uvedenej v § 116 a 117 (§ 42a ods. 3) Občianskeho zákonníka platí vyvrátiteľná domnienka o úmysle ukrátiť veriteľa dlžníka. Dôkazným bremenom zákon zaťažuje druhú stranu odporovateľného úkonu, keďže ustanovuje, že táto domnienka neplatí len vtedy, ak druhá strana preukáže, že ani pri náležitej starostlivosti nemohla poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Žalobcovi stačí tvrdiť, že napádaným úkonom došlo k jeho ukráteniu. Ak žalovaný (blízka osoba) mieni dosiahnuť zamietnutie žaloby, musí dokazovať vynaloženie náležitej starostlivosti, ktorá však nepostačovala na poznatky o úmysle dlžníka ukrátiť jeho veriteľa. V tejto spojitosti má žalovaný nielen povinnosť tvrdenia, ale aj dôkaznú povinnosť a nadväzne aj dôkazné bremeno.
Predpokladmi úspešného odporovania právnemu úkonu dlžníka, ktoré musí veriteľ preukázať sú (teda musí tvrdiť a dokázať, aby bola jeho žaloba úspešná):
vymáhateľnosť svojej pohľadávky voči dlžníkovi,
skutočnosť, že konkrétny právny úkon dlžníka ukracuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa,
preukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť svojho veriteľa ak žalovanému (druhej strane odporovaného právneho úkonu) musel byť úmysel dlžníka odporovaným právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy, teda že o ňom vedel alebo musel vedieť,
skutočnosť, že právny úkon dlžník urobil v posledných troch rokoch, t. j. troch rokoch predchádzajúcich podaniu žaloby.
Ukrátenie uspokojenia veriteľovej pohľadávky predpokladá také skrátenie (zmenšenie) majetku, ktoré bráni uspokojeniu pohľadávky v celom rozsahu alebo aspoň sčasti. Z toho vyplýva, že ten, kto odporuje, musí dokazovať kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka. Nestačí, že sa majetok dlžníka zmenšil, musí sa preukázať, že sa zmenšil do takej miery, že to ohrozilo aspoň čiastočné uspokojenie veriteľovho nároku.
V tomto zmysle má dôkazné bremeno žalobca, ktorý je povinný preukázať, že sa majetok dlžníka zmenšil do takej miery, že to ohrozilo aspoň čiastočné uspokojenie veriteľovho nároku.
Skrátenie uspokojenia veriteľovej pohľadávky predpokladá teda také zmenšenie majetku, ktoré bráni uspokojeniu pohľadávky v celom rozsahu alebo sčasti. Z toho vyplýva, že ten, kto odporuje, musí tvrdiť a dokazovať kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka, t.j. nestačí, že sa majetok dlžníka zmenšil, musí sa preukázať, že sa zmenšil do takej miery, že to ohrozilo aspoň čiastočné uspokojenie veriteľovho nároku.
Odvolací súd dospel k rovnakému právnemu názoru ako prvostupňový súd, a to, že v danom prípade nedošlo k ukráteniu uspokojenia veriteľov, t.j. aj vymáhateľnej pohľadávky žalobcu vo výške 117,21 Eur. Vychádzal pritom zo zistenia, že žalobca nepreukázal kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka do takej miery, že by to ohrozilo uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, ktorá predstavovala sumu 117,21 Eur. Treba uviesť, že ani skutočnosť, že žalobca má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, ktorá je predmetom exekúcie, sama o sebe ešte nedokazuje úmysel dlžníka odporovaným právnym úkonom ukrátiť žalobcu ako veriteľa (existencia vymáhateľnej pohľadávky je otázkou vecnej aktívnej legitimácie).
Súd prvého stupňa správne ustálil, že v dôsledku právneho úkonu urobeného dlžníkom žalobcu so žalovaným nedošlo k zmenšeniu majetku tak, že by to ohrozilo uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky žalobcu v sume 117,21 Eur. Tento záver oprel o rozhodujúce okolnosti, ktoré vyšli v konaní najavo a ktoré uviedol v závere zdôvodnenia svojho rozsudku.
Prvostupňový súd správne vyhodnotil skutkový stav preukázaný v čase vyhlásenia rozhodnutia aj vo vzťahu k jednej z podmienok úspešnosti odporovacej žaloby, a to v súvislosti s tvrdením žalobcu, že v budúcnosti môže byť pohľadávka žalobcu voči dlžníčke vyššia, pričom náležite poukázal na nutnosť mať vymáhateľnú pohľadávku. Iným právoplatným exekučným titulom voči dlžníkovi žalobca nedisponoval. Pokiaľ žalobca odkazoval na priznanie ďalších trov konania ako vymáhateľnej pohľadávky, odvolací súd v tomto smere má za to, že rozhodnutie o priznaní trov konania je konštitutívnym rozhodnutím a nedeklaruje pohľadávku žalobcu. Nadväzujúc na to prvostupňový súd správne vyhodnotil aj preukázanie majetnosti dlžníčky, ktorá bola schopná plniť dlh. Žalobca v spojení s tým nerozporoval ani tvrdenia žalovaného, ktorý kontaktoval právneho zástupcu žalobcu so záujmom o uspokojenie pohľadávky žalobcu.
Prvostupňový súd svoje závery presvedčivo zdôvodnil. Žalobca síce poukazoval správne na dôkazné bremeno žalovaného, ktorý má povinnosť preukazovať, že úmysel matky ukrátiť veriteľa nepoznal, avšak prvšou podstatnou predpokladanou náležitosťou úspešnosti odporovacej žaloby musí byť preukázanie toho, že právny úkon ukrátil možnosť uspokojenia pohľadávky žalobcu. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že úkonom dlžníčky bolo ohrozené uspokojenie jeho vymožiteľnej pohľadávky vo výške 117,21 Eur. Poukazoval na nemajetnosť dlžníčky z exekučného konania, avšak žiaden dôkaz o týchto skutočnostiach nepredložil, preto prvostupňový súd správne konštatoval, že neuniesol dôkazné bremeno o ním tvrdených skutočnostiach, o nemožnosti uspokojenia jeho pohľadávky. Nestačí, že sa majetok dlžníka zmenšil, musí sa preukázať, že sa zmenšil do takej miery, že to ohrozilo aspoň čiastočné uspokojenie veriteľovho nároku.
So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že žalobca napadol odvolaním vecne správny rozsudok prvostupňového súdu, preto odvolací súd postupom podľa § 219 ods. 2 O.s.p. rozsudok ako vecne správny potvrdil.
Žalovaný mal v odvolacom konaní úspech, preto mu patrí právo na náhradu trov konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O. s. p. ). Žalovanému však v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, ani si ich nežiadal priznať, preto o jeho trovách odvolací súd nerozhodoval.
V odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi náhrada trov v zmysle § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s.p. nebola priznaná.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.