Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozhodnutie_25C-180-2012.pdf
PDF · 123.07 KB
Case nature
Subarea
25C/180/2012
Rozhodnutie
Okresný súd Bratislava I sudkyňou Mgr. Patriciou Skotnickou v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, konajúcej prostredníctvom doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., konateľa a advokáta, proti odporcovi Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, takto
rozhodol:
Súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamieta.
Súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamieta.
Odporcovi súd náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa návrhom doručeným tunajšiemu súdu domáhal voči odporcovi zaplatenia náhrady škody v sume 175 eur a nemajetkovej ujmy v sume 719,16 eur z dôvodu, že Okresný súd Bratislava I nerozhodol o jeho návrhu zo dňa 21.01.2010 na zmenu súdneho exekútora, ktorého požiadal o vykonanie exekúcie pre pohľadávku vzniknutú nesplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 1231978 dlžníkom- Judita Roziaková, nar. 05.11.1949, (ďalej len "povinná"), v zákonom stanovenej lehote. Okresný súd Bratislava I ako exekučný súd rozhodol o zmene súdneho exekútora v rozpore s ustanovením § 44 ods. 7, resp. ods. 8 Exekučného poriadku, v konaní postupoval nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia, ktorým vyhovel návrhu navrhovateľa a exekúciou poveril súdneho exekútora označeného navrhovateľom pristúpil po uplynutí zákonom stanovenej lehoty 30 dní od doručenia návrhu navrhovateľa. V tejto súvislosti vznikla navrhovateľovi majetková škoda v sume 175 eur predstavujúca účelne vynaložené náklady spojené s činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom. Konkrétne išlo o 1/ sumu 70 eur na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca navrhovateľa pomocou informačného systému, 2/ sumu 40 eur na udržiavanie a správu informačného systému, 3/ sumu 50 eur na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom a 4/ sumu 15 eur na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Predmetná suma majetkovej škody by nezaťažila navrhovateľa, pokiaľ by exekučný súd pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora postupoval bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľovi vznikla i nemajetková ujma, keďže došlo k porušeniu článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom súdu. Márnym uplynutím času totiž došlo k reálnemu ohrozeniu legitímnych očakávaní navrhovateľa, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho
pohľadávky a tiež k vyvolaniu rizika, že neskorým ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora dôjde k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, ako aj k jeho insolvencii. Vzhľadom na dopad nesprávneho úradného postupu súdu v podobe vnútorných zásahov do spoločnosti, ovplyvňovania podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenia práv navrhovateľa, straty legitímnych očakávaní, že v stanovenom čase nastane stav predpokladaný zákonom, straty dôvery v právo a v spravodlivé riešenie považoval navrhovateľ za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v sume 719,16 eur.
Odporca s návrhom navrhovateľa nesúhlasil a žiadal ho ako nedôvodný zamietnuť. V prvom rade poukázal na nejasný titul nároku na náhradu škody, keďže z návrhu nebolo zrejmé, či navrhovateľ namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov v konaní, ktoré všeobecný súd nie je v konaní o náhradu škody oprávnený posudzovať, nakoľko to patrí do právomoci predsedu súdu alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, alebo sa nároku domáhal z dôvodu nerozhodnutia súdu o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote. V druhom rade považoval odporca návrh navrhovateľa za predčasne podaný, keďže od podania žiadosti navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody u odporcu dňa 25.09.2012 neuplynula zákonom stanovená lehota 6 mesiacov.
K nesprávnemu úradnému postupu odporca uviedol, že všeobecným predpokladom na zmenu súdneho exekútora je žiadosť oprávneného s uvedením súdneho exekútora, ktorý má nahradiť pôvodného súdneho exekútora. V praxi je zaužívané, že exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu súdneho exekútora túto predloží pôvodnému súdnemu exekútorovi na vyjadrenie a vyčíslenie jeho doterajších trov, pričom ho súčasne vyzve na zaslanie exekútorského spisu za účelom realizácie povinnosti vyplývajúcej exekučnému súdu z ustanovenia § 44 ods. 9 Exekučného poriadku. Odporca pripustil možnosť rozhodnutia exekučného súdu o návrhu na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30- dňovej lehoty od jeho doručenia, najmä v situácii, keď pôvodný súdny exekútor neposkytol súdu dostatočnú súčinnosť. Navrhovateľovi v takom prípade však nič nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy a podať sťažnosť predsedovi príslušného súdu v intenciách zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch. Navrhovateľ však zanedbal všeobecnú prevenčnú povinnosť podľa ustanovení § 415 Občianskeho zákonníka a nepočínal si tak, aby ku škode na jeho majetku nedošlo. Tá podľa odporcu navrhovateľovi ani nevznikla, keďže pôvodný súdny exekútor vykonával úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora, resp. do času doručenia tohto rozhodnutia. Zároveň navrhovateľ tvrdenú a uplatnenú škodu, vyčíslenú na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov spočívajúcich v administratívnych, funkčných, mzdových výdajoch, výdajoch spojených so stratou času jeho zamestnancov, a to bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov, nepreukázal. Z jeho tvrdení v žalobe pritom nebolo zrejmé, či si uplatňoval nárok na náhradu skutočnej škody alebo tzv. ušlý zisk, ktoré nároky navrhovateľ naviac ani v jednom prípade nepodporil relevantnými dôkazmi. Odporca mal za to, že navrhovateľ ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nevyhnutne potrebuje a využíva informačný systém, a preto akékoľvek náklady vynaložené na prevádzkovanie, správu a každodennú údržbu tohto systému vznikli nezávisle od tvrdených prieťahov v konaní. Zároveň náklady deklarované ako publikačné, a tie vzniknuté v súvislosti s administratívnym spracovaním urgencií exekučnému súdu považoval odporca za ničím nepodložené a nadhodnotené. Pokiaľ išlo o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy aj tento považoval odporca za nedôvodný. S poukazom na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž poskytovanie finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu, pričom rozhodujúcim hľadiskom je i význam sporu pre navrhovateľa a to, či využil zákonný prostriedok nápravy nečinnosti súdu v podobe sťažnosti adresovanej predsedovi súdu. Zároveň mal odporca za to, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný, pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe "frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery" sú irelevantné, keďže nemajetkovú ujmu si uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Navrhovateľ potom nepreukázal, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením porušenia jeho práv. S prihliadnutím na charakter podnikateľskej činnosti navrhovateľa považoval odporca konanie navrhovateľa za v rozpore s dobrými mravmi.
Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 25.10.2012, sp. zn. 6NcC 68/2012, rozhodol, že vec prejednávajúca sudkyňa Okresného súdu Bratislava I, Mgr. Patricia Skotnická, spolu s ďalšími sudcami tohto súdu, okrem sudkyne JUDr. Jarmily Gulovej, JUDr. Tatiany Redenkovičovej - Koprdovej a sudcu JUDr. Branislava Krála, nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania v danej veci pre absenciu skutočností predpokladaných podľa § 14 ods. 1 O.s.p., ktoré by ju vylučovali z prejednávania a
rozhodovania vo veci. Z tohto dôvodu nevznikli ani podmienky pre rozhodnutie o návrhu navrhovateľa na prikázanie veci inému súdu podľa § 12 ods. 1 O.s.p.
Súd nariadil vo veci pojednávanie a po vykonaní dokazovania na pojednávaní dňa 24.03.2014, ktoré viedol podľa § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa, vyhlásil rozsudok vo veci samej. Súd nevyhovel žiadosti právneho zástupcu navrhovateľa o zrušenie pojednávania (podľa obsahu išlo o žiadosť o odročenie pojednávania - pozn. súdu), keď mal za to, že tento neuviedol dôvody, ktoré by bolo možné považovať za dôležité na odročenie pojednávania. To, že navrhovateľ nesúhlasil s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.10.2012, sp. zn. 6NcC 68/2012, ktoré mu bolo doručené prostredníctvom jeho právneho zástupcu dňa 12.11.2012 a obrátil sa sťažnosťou na Ústavný súd Slovenskej republiky namietajúc jeho nesprávnosť, nemá automaticky za následok prejednanie veci nestranným a nezákonným sudcom, naviac v situácii, keď konajúci súd disponuje právoplatným rozhodnutím krajského súdu o tom, že u vec prejednávajúcej sudkyni neexistujú skutočnosti tak subjektívnej, ako ani objektívnej povahy, zakladúce jej pomer k veci, účastníkom konania alebo ich zástupcom.
Súd vykonal vo veci dokazovanie, keď sa oboznámil s návrhom na začatie konania, písomnými a ústnymi vyjadreniami splnomocnenej zástupkyne odporcu, oboznámil sa s listinnými dôkazmi založenými do súdneho spisu oboma účastníkmi konania, s obsahom exekučného spisu Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 1Er 183/2007, ako aj s ostatným obsahom spisu.
Súd poučil účastníkov konania podľa § 120 ods. 4 O.s.p. o povinnosti predložiť a označiť potrebné dôkazy, ktoré v konaní žiadajú vykonať, a to písomne v predvolaní na pojednávanie. Skutkové zistenia nadobudnuté vykonaným dokazovaním potom súd zhodnotil v rozsahu potrebnom pre posúdenie rozhodujúcich skutočností vzťahujúcich sa k podstate veci a vzhľadom na charakter sporového konania uzavrel, že nie je opodstatnené výnimočne nariaďovať ďalšie dokazovanie nad rozsah dôkaznej aktivity účastníkov konania, keďže skutkový stav, na základe ktorého súd rozhoduje v sporovom konaní, ovládanom zásadou kontradiktórnosti, má byť výsledkom dôkaznej aktivity a snahy účastníkov konania, ktorí majú hlavnú zodpovednosť za zistenie skutkového stavu a preukázanie svojich tvrdení a aktivita súdu v rámci dokazovania sa obmedzuje na rozhodovanie, ktoré z označených dôkazov účastníkmi konania vykoná, a preto súd uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené ( § 120 ods. 1,4 O.s.p. ).
Skutkový stav je nasledovný:
Dňa 16.02.2007 podal súdny exekútor JUDr. Ivan Lutter na Okresný súd Bratislava I žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., proti povinnej Judite Roziakovej, na vymoženie istiny 844,45 eur (25.440,-Sk) s prísl. Exekučným titulom v danej veci bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a.s., zo dňa 26.10.2006, sp. zn. SR 4753/06, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29.11.2006 a vykonateľnosť dňa 02.12.2006. Okresný súd Bratislava I poverením č. 5101 023461* zo dňa 20.02.2007 poveril v zmysle § 45 ods. 1 Exekučného poriadku súdneho exekútora JUDr. Ivana Luttera vykonaním exekúcie, pričom dňa 25.01.2010 obdržal podanie oprávneného, podpísané zaručeným elektronickým podpisom, ktorým tento v zmysle § 44 ods. 8 Exekučného poriadku navrhol zmenu súdneho exekútora a žiadal jej ďalším vykonaním poveriť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave, Záhradnícka 62. Exekučný súd vyzval dňa 11.02.2010 súdneho exekútora JUDr. Ivana Luttera na vyjadrenie k návrhu oprávneného a vyčíslenie trov exekúcie v lehote 10 dní. Navrhovateľ požiadal podaním zo dňa 23.09.2010, doručeným súdu dňa 27.09.2010, o vydanie rozhodnutia vo veci návrhu na zmenu súdneho exekútora. Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 10.03.2011 vyhovel žiadosti oprávneného a vykonaním exekúcie, pôvodne vedenej súdnym exekútorom JUDr. Ivanom Lutterom, poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, pričom súdnemu exekútorovi JUDr. Ivanovi Lutterovi nepriznal náhradu trov exekúcie. V odôvodnení rozhodnutia exekučný súd uviedol, že dňa 30.04.2010 obdržal spolu s exekútorským spisom, sp. zn. Ex 45/07, i podanie súdneho exekútora JUDr. Ivana Luttera, ktorým žiadal 1/o predĺženie lehoty na vyjadrenie pre veľký nápor vecí, 2/navrhol exekučné konanie zastaviť a 3/náhradu trov konania nepriznať. Predmetné uznesenie doručoval exekučný súd účastníkom konania, ako aj pôvodnému a novo ustanovenému súdnemu exekútorovi.
Navrhovateľ namietal, že v súvislosti s vyššie označeným postupom exekučného súdu mu vznikla škoda a nemajetková ujma.
Splnomocnená zástupkyňa odporcu v rámci ústnych prednesov na pojednávaní súdu zotrvala na nedôvodnosti návrhu navrhovateľa. Nerozporovala, že odporca obdržal žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody uplatneného v prebiehajúcom konaní. Po oboznámení sa s obsahom exekučného spisu Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 1Er 183/2007, mala splnomocnená zástupkyňa odporcu za to, že i keď zákonom stanovená lehota 30 dní na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora nebola exekučným súdom dodržaná, táto okolnosť nemala za následok vznik majetkovej alebo nemajetkovej škody navrhovateľa. Pokiaľ navrhovateľ namietal vznik škody titulom prieťahov v konaní, takto definovaný nesprávny úradný postup nebol z jeho strany, s poukazom na § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., preukázaný. Navrhovateľ pritom neuniesol ani dôkazné bremeno ohľadne vzniku samotnej škody, ktorú sa snažil preukázať znaleckým posudkom. Tento považovala splnomocnená zástupkyňa odporcu za 1/nedôveryhodný, vzhľadom na mimosúdny spôsob jeho zadania, zodpovedanie na otázky kladené výlučne navrhovateľom a vychádzajúci z podkladov poskytnutých navrhovateľom, ako aj za 2/ nespôsobilý preukázať vznik a existenciu majetkovej škody. Za účelom preukázania nákladov na poštovné a na tlač nebolo potrebné vypracovanie znaleckého posudku, nakoľko tieto náklady mohol navrhovateľ jednoducho preukázať. Podľa splnomocnenej zástupkyne odporcu znalecký posudok nijakým relevantným spôsobom neviedol k presnému vyčísleniu škody, ku ktorej malo dôjsť v tom ktorom exekučnom konaní, nakoľko táto bola ustálená len ako parciálna časť nepreukázaného balíka nákladov rozpočítaného medzi počet žalôb. Zároveň, splnomocnená zástupkyňa odporcu namietal, že znalecký posudok bol vypracovaný za obdobie rokov 2009 až 2012, pričom väčšina exekučným konaní neprebiehala v celom posudzovanom období . Na základe znaleckého posudku nebolo ani zrejmé, aká by bola výška škody v situácii, keď by súd prekročil zákonom stanovenú lehotu na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora o l deň alebo 365 dní.
Zo znaleckého posudku č. 1/2014, vypracovaného Ekonomickou univerzitou v Bratislave (ktorý navrhovateľ založil do súdneho spisu Okresného súdu Bratislava I v obdobnej veci vedenej pod sp. zn. 11C 177/2012, týkajúcej sa rovnakých účastníkov a súd sa s ním z úradnej činnosti oboznámil) súd pritom zistil, že jeho účelom bolo určiť výšku majetkovej škody spôsobenú navrhovateľovi nesprávnymi úradnými postupmi a nezákonnými rozhodnutiami okresných súdov Slovenskej republiky v exekučných konaniach, a to najmä v súvislosti s porušovaním zákonných lehôt a nečinnosťou, či zbytočnými prieťahmi v exekučnom konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie alebo pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora, a to metodikou výpočtu škody v štyroch oblastiach - mzdové náklady, náklady na tlač, náklady na úpravu informačného systému a náklady na telekomunikačné služby a poštovné za obdobie rokov 2009 až 2012 a jej následného spriemerovania. Na základe analýzy znalecký ústav ustálil majetkovú ujmu vzniknutú navrhovateľovi podľa jednotlivých typov žalôb, v prípade žalôb s neskorým vydaním rozhodnutia o zmene súdneho exekútora v rozsahu 31,68 eur, keď mzdové náklady predstavovali sumu 5,07 eur, náklady na tlač sumu 5,31 eur, náklady na úpravu informačného systému 13,86 eur, náklady na poštovné sumu 3,01 eur a náklady na telekomunikačné služby sumu 4,43 eur, v priemere na jednu žalobu.
Podľa § 3 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len "zákon č. 514/2003 Z.z."), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 3 ods.2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa § 9 ods.1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Súd vyhodnotil vykonané dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti s poukazom na § 132 O.s.p. a dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný a nemožno mu vyhovieť.
Pred samotným posúdením nároku navrhovateľa uplatneného v konaní súd považoval za potrebné vysporiadať sa s námietkou odporcu o predčasnosti podania návrhu na začatie konania na súde. V danej veci nebolo sporné, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku navrhovateľa na náhradu škody bola Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky doručená dňa 25.09.2012 (tak ako uviedol odporca vo vyjadrení k žalobe a splnomocnená zástupkyňa odporcu na pojednávaní súdu dňa 24.03.2014- pozn. súdu). Je pravdou, že medzi podaním žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a podaním návrhu na začatie konania na súd (27.09.2012) navrhovateľ skutočne nedodržal zákonnú lehotu 6 mesiacov, avšak táto uplynula v priebehu tohto súdneho konania. Preto má konajúci súd za to, že námietka odporcu o predčasnosti podania žalobného návrhu na súd je nedôvodná. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že nárok na náhradu škody, príp. jeho časť, nebol zo strany odporcu v lehote 6 mesiacov uspokojený.
Z obsahu skutkových tvrdení uvedených navrhovateľom v žalobnom návrhu je zrejmé, že navrhovateľ sa voči odporcovi domáhal náhrady škody titulom zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. S ohľadom na tieto skutočnosti súd posudzoval nárok navrhovateľa uplatňovaný žalobou v intenciách tohto zákona (v znení účinnom v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu - pozn. súdu).
Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z.z., patrí k forme objektívnej zodpovednosti štátu, t.j. ide o zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie. Štát zodpovedá za škodu za súčasného splnenia troch podmienok. Týmito podmienkami sú: 1/ existencia majetkovej alebo nemajetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, 2/ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci a 3/ príčinná súvislosť medzi škodou/nemajetkovou ujmou a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Nepreukázanie čo len jedného z uvedených predpokladov má za následok zamietnutie celého návrhu, keďže, ako bolo uvedené vyššie, predpoklady zodpovednosti pod bodmi 1/,2/ a 3/ musia byť naplnené kumulatívne.
Navrhovateľ v konaní namietal ako nesprávny ten úradný postup súdu spočívajúci v nevydaní rozhodnutia o jeho návrhu na zmenu súdneho exekútora zo dňa 21.01.2010 v zákonom stanovenej 30- dňovej lehote a v tej súvislosti namietal i existenciu prieťahov v konaní v trvaní viac ako 413 dní.
Podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku (účinného do 31.05.2010) oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
Podľa § 44 ods. 9 Exekučného poriadku (účinného do 31.05.2010) súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
Z vyššie citovaného ustanovenia § 44 ods. 8 Exekučného poriadku je zrejmé, že zákon spája procesnú lehotu 30 dní s rozhodnutím exekučného súdu o návrhu navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora. Z obsahu exekučného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 1Er 183/2007 vyplýva, že exekučný súd rozhodol o návrhu navrhovateľa (ako oprávneného) na zmenu súdneho exekútora doručeného súdu dňa 25.01.2010 uznesením zo dňa 10.03.2011. Je teda zrejmé, že exekučný súd vyhovel návrhu
navrhovateľa a ďalším vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, avšak po uplynutí zákonom stanovenej lehoty 30 dní, počítanej od doručenia návrhu oprávneného. Je teda zrejmé, že exekučný súd sa skutočne dopustil navrhovateľom vytýkaného nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v oneskorenom vydaní rozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora.
V tejto súvislosti však nemožno neprihliadať na nečinnosť samotného navrhovateľa, ktorý neprejavil žiadnu aktívnu činnosť v snahe zabezpečenia rozhodnutia o jeho návrhu, napríklad v podobe podania sťažnosti predsedovi súdu v zmysle ustanovení zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, tak ako namietal i odporca.
I napriek tomu, že sa súd dopustil navrhovateľom vytýkaného nesprávneho úradného postupu, navrhovateľovi sa v konaní nepodarilo preukázať existenciu škody a nemajetkovej ujmy práve v príčinnej súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom.
Oboznámiac sa zo znaleckým posudkom č. 1/2014 vypracovaného Ekonomickou univerzitou v Bratislave, ktorým sa snažil navrhovateľ preukázať existenciu majetkovej škody v obdobnej veci (vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 11C 177/2012) súd zistil, že znalecký ústav vyčíslil škodu, ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť nesprávnym úradným postupom okresných súdov Slovenskej republiky v exekučných konaniach, a to i v súvislosti s nečinnosťou a prieťahmi v konaní pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora. Výpočet škody pritom rozlišoval 4 základné oblasti skúmania, a to mzdové náklady, náklady na tlač, na úpravu informačného systému, náklady na telekomunikačné služby a poštovné, za posudzované obdobie rokov 2009 až 2012, pričom jednotlivé nákladové položky spriemeroval do výslednej paušálnej sumy nákladov. Znalecký ústav pri ustálení výšky škody zohľadňoval rôzne aspekty, napr. nárast počtu zamestnancov navrhovateľa, im vyplácané benefity v stanovenom období, dokonca benefity vyplácané aj pre tých zamestnancov navrhovateľa pracujúcich na recepcii, oddelení servisných činností a spracovania zmlúv, náklady na poštovné a telekomunikačné služby za obdobie rokov 2006 až 2012, v agende návrhov na zmenu súdneho exekútora rozpočítaval počet a náročnosť činností súvisiacich s podaním informácií o stave konania a pod. Zohľadniac tieto, ako i ďalšie skutočnosti, znalecký ústav ustálil náklady na jednu žalobu (v prípade návrhu na zmenu súdneho exekútora) sumou 31,68 eur.
Súd má za to, že z predloženého znaleckého posudku jednoznačne vyplýva, že majetková škoda navrhovateľa zodpovedá paušalizácii vecných nákladov, ktoré mal navrhovateľ podľa jeho interných dokladov vynaložiť v rozpätí rokov 2009 až 2012, resp. pri nákladoch na poštovné a telekomunikačné služby v rokoch 2006 až 2012, v rôznych oblastiach. Tieto však nepreukazujú skutočnú škodu, ktorá navrhovateľovi mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I, pod sp. zn. 1Er 183/2007. Je teda zjavné, že takto vyčíslená majetková škoda nepredstavuje skutočnú škodu vzniknutú v tomto konkrétnom a individuálnom prípade namietaného nesprávneho úradného postupu. Vzhľadom na túto skutočnosť nemožno z ničoho vyvodiť príčinnú súvislosť vzniku tvrdenej škody s namietaným nesprávnym úradným postupom, ktorá musí byť vždy bezpečne a priamo preukázaná.
Navrhovateľ nepreukázal ani vznik nemajetkovej ujmy uplatňovanej sumou 719,16 eur. V návrhu na začatie konania síce navrhovateľ uviedol, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu v exekučnom konaní vedenom tunajším súdom pod sp. zn. 1Er 183/2007 bol vystavený riziku zániku povinnej, zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinnou, riziku jej insolvencie, pričom nemajetkovú ujmu odôvodňoval i prítomnosťou pocitov frustrácie, neistoty, úzkosti, neistoty u jeho riadiacich orgánov, vznikom nedôvery v právo a spravodlivosť, ohrozením jeho podnikateľských aktivít a plánov, stratou zisku z realizovaného obchodu spôsobiaceho hospodársku stratu, avšak tieto tvrdené skutočnosti nijako a ničím nepreukázal.
Zodpovednosť podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je koncipovaná, podobne ako pri inštitúte všeobecnej zodpovednosti v občianskom práve, na báze preukázania zodpovednosti konkrétneho subjektu za konanie v rozpore s právom a jej jednotlivých zložiek, ku ktorým zložkám, v danom prípade, patrí i preukázanie nemajetkovej ujmy. Preto samotná okolnosť prieťahov v konaní, i keď dlhodobejšia, ešte bez ďalšieho, t.j. bez osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu, následkov na navrhovateľa v rôznych oblastiach pôsobenia, nemá za následok automatický vznik nároku na nemajetkovú ujmu. Konanie o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č.
514/2003 Z.z. je totiž súdnym konaním, v ktorom platí zásada kontradiktórnosti a unesenia dôkazného bremena účastníkom konania a nemožno ho stotožňovať napr. s konaním Ústavného súdu o sťažnosti na porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, v ktorom Ústavný súd zistiac, že štátny orgán spôsobil neodôvodnené prieťahy v konaní, prizná sťažovateľovi aj primerané finančné zadosťučinenie. Je tomu tak i z dôvodu, že súd sa musí v súvislosti so skúmaním nemajetkovej ujmy nevyhnutne zaoberať i existenciou príčinnej súvislosti medzi jej vznikom a nesprávnym úradným postupom ako v poradí ďalšieho predpokladu zodpovednosti. Napokon i Ústavný súd Slovenskej republiky (II. ÚS 467/08) konštatoval, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky) nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. Tie sú podľa mienky súdu zakotvené práve v zákone č. 514/2003 Z.z.
Súd pritom nemôže prehliadnuť ani aspekt rozlíšenia vzniku nemajetkovej ujmy pri fyzickej osobe a osobe právnickej, pričom v tomto smere poukazuje na ustálenú judikatúru (rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011), podľa ktorej odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im ujma priamo nevzniká.
Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností dospel súd k záveru, že navrhovateľ v konaní nepreukázal súčasné, t.j. kumulatívne splnenie všetkých zákonom predpokladaných podmienok zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., a to najmä vznik škody a nemajetkovej ujmy, s tým súvisiacu príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou/ nemajetkovou ujmou. Súd preto návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol.
Navrhovateľ podaním zo dňa 20.03.2014, navrhol prerušenie konania podľa § 109 ods.1 písm. b) a § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd. Uviedol, že nesúhlasil s uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 6NcC 68/2012, na základe ktorého predmetný súd nevylúčil sudcov Okresného súdu Bratislava I z prejednávania a rozhodovania veci, keďže už v návrhu na začatie konania označil skutočnosti, pre ktoré sudcovia tohto súdu mali byť z konania o veci vylúčení. Podľa navrhovateľa otvoreniu pojednávania a prejednaniu veci musí predchádzať definitívne vyriešenie otázky zámeny namietaného súdu a osoby domnelého zákonného sudcu povolaného rozhodnúť, ktoré vyriešenie nastane až okamihom právoplatného rozhodnutia súdu deklarujúceho nevylúčenie sudcu z rozhodovania veci. Podľa navrhovateľa rozhodnutie krajského súdu zasiahlo do jeho základných práv zaručených článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z dôvodu ktorého sa obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky so sťažnosťou, ktorú v jednom vyhotovení pripojil k návrhu.
Z obsahu Sťažnosti navrhovateľa na porušovanie základného práva zaručeného článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd súd zistil, že navrhovateľ ju smeroval proti porušovateľovi - Krajský súd v Bratislave, v súvislosti s konaním a rozhodnutím vo veci sp. zn. 6NcC 68/2012. Namietal, že napriek jasne formulovanej námietke nestrannosti a nezávislosti sudcov Okresného súdu Bratislava I rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 25.10.2012 tak, že okresnému súdu ponechal možnosť rozhodovať o jeho veci, keďže nevylúčil všetkých sudcov tohto súdu z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 25C 180/2012. Podľa rozvrhu práce tohto súdu pritom neexistoval sudca, ktorý by nebol vo veci zaujatý.
Splnomocnená zástupkyňa odporcu navrhla návrh na prerušenie konania zamietnuť. Podľa nej navrhovateľ nepreukázal existenciu dôvodov podľa § 109 ods. 1 písm. b), ako ani podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., keďže nepreukázal súdu ústavnú sťažnosť, z ktorej by bolo nepochybné, že bola tomuto súdu skutočne doručená. O tom, že v prejednávanej veci rozhoduje zákonný sudca rozhodol pritom Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 25.10.2012, sp. zn. 6NcC 68/2012. Zároveň splnomocnená zástupkyňa odporcu uviedla, že odporcovi je známe, že obdobné ústavné sťažnosti podávané navrhovateľom na Ústavný súd Slovenskej republiky v skutkovo totožných veciach, tento odmietol pre nedostatok právomoci.
Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska,
Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.
Súd má obligatórne povinnosť prerušiť konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. v prípade, ak jeho rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť, a to ani ako otázku predbežnú. Ide predovšetkým o otázky uvedené v ustanovení § 135 ods. 1 O.s.p. Zároveň je súd povinný prerušiť konanie aj v prípade existencie rozporov, a to : a) rozporu všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou, b) rozporu všeobecne záväzného predpisu so zákonom a c) rozporu všeobecne záväzného predpisu s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.
Citované ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, t.j. také, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Súd je povinný najskôr urobiť iné vhodné opatrenia dostupnými procesnými prostriedkami a až keď tieto zlyhajú, môže konanie prerušiť. Výber, resp. voľbu súdu, ktoré z jednotlivých slúžiacich účelu racionálnej organizácie postupu súdu pri vedení príslušného súdneho konania, je ale potrebné podriadiť aj zákonnej požiadavke rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov v súdnom konaní (§ 6 O.s.p.) a použiť to opatrenie, prostredníctvom ktorého je ochrana práv účastníkov konania rýchlejšia a účinnejšia. Rozhodujúcim hľadiskom je teda zásada hospodárnosti konania, preto prerušenie konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo (k tomu uznesenie NS SR, sp. zn. 3Cdo 150/2010).
Oboznámením sa s návrhom navrhovateľa na prerušenie konania, ako aj s obsahom jeho ústavnej sťažnosti dospel súd k záveru, že návrh navrhovateľa na prerušenie konania tak v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., ako aj v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. nie je v danom štádiu konania dôvodný. V prvom rade má súd za to, že predmetom ústavnej sťažnosti navrhovateľa (pri ktorej nemal relevantným spôsobom preukázané jej skutočné doručenie Ústavnému súdu SR- pozn. súdu) nie je taká otázka, od vyriešenia ktorej by bolo závislé rozhodnutie súdu vo veci samej (§ 109 ods. 1 písm. b) veta prvá O.s.p.), resp. by mala význam pre rozhodnutie súdu o veci (§ 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.). Z obsahu súdneho spisu totiž jednoznačne vyplýva, že konajúci súd, pred rozhodnutím o návrhu navrhovateľa, disponoval (a naďalej disponuje) právoplatným rozhodnutím ohľadne navrhovateľom namietanej nestrannosti sudcov Okresného súdu Bratislava I, za ktoré treba považovať uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.10.2012, sp. zn. 6NcC 68/2012. Z jeho obsahu jednoznačne vyplýva, že predmetný súd sa zaoberal otázkou existencie pomeru sudcov Okresného súdu Bratislava I k veci, k účastníkom konania a ich zástupcom z hľadiska objektívneho, ako aj subjektívneho, tak ako to má na mysli ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p., pričom nezistil a nekonštatoval prítomnosť akéhokoľvek pomeru zakladajúceho pochybnosti o nestrannosti tak u vec prejednávajúcej zákonnej sudkyne, príp. ostatných sudcov tohto súdu, s výnimkou JUDr. Jarmily Gulovej, JUDr. Tatiany Redenkovičovej - Koprdovej a JUDr. Branislava Krála. Z tohto dôvodu krajský súd nevidel dôvod zaoberať sa návrhom navrhovateľa na prikázanie veci inému súdu z dôvodu nutnosti. Navrhovateľ v návrhu na prerušenie konania nenamietal rozpor všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou, ústavným zákonom, príp. medzinárodnou zmluvou, preto súd nevzhliadol dôvody na prerušenie konania podľa druhej vety ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd návrh navrhovateľa na prerušenie prebiehajúceho konania až do času rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti navrhovateľa, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd zamietol ako nedôvodnú.
Podľa § 142 ods. 1 O. s. p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, nepriznal právo na ich náhradu voči navrhovateľovi, ktorý vo veci úspech nemal, nakoľko odporca nežiadal o ich priznanie a v konaní mu ani žiadne trovy nevznikli.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že : a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na výkon exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z.z., ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.
V Bratislave, 24. marca 2014 Mgr. Patricia Skotnická sudkyňa
Za správnosť: