Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_7CoPr-4-2013.pdf
PDF · 84.92 KB
Case nature
Area
Subarea
7CoPr/4/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a členiek senátu JUDr. Sone Zmekovej a JUDr. Eriky Madarászovej, v právnej veci navrhovateľa: EURO- PERSONAL, s.r.o., so sídlom Bratislava, Ružinovská 42, IČO: 35977817, proti odporcovi: L. K., nar. X.X.XXXX, bytom Z. O., F. 10, zastúpený P.. Vladimírom Lamačkom, ml., advokátom so sídlom Nové Zámky, Hlavné námestie 7, o zaplatenie 710,18 eura s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 6Cpr/2/2013-56 zo dňa 20. augusta 2013, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Navrhovateľ je p o v i n n ý zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 67,88 eura , právnemu zástupcovi odporcu JUDr. Vladimírovi Lamačkovi, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal od odporcu zaplatenia sumy 710,18 eura s príslušenstvom. Návrh odôvodnil tým, že dňa 21.5.2012 uzatvorili účastníci pracovnú zmluvu s nástupom odporcu do práce dňa 21.5.2012. Odporca dňa 30.5.2012 požiadal navrhovateľa o skončenie pracovného pomeru dohodou ku dňu 29.5.2012 s tým, že ak navrhovateľ nebude s tým súhlasiť, toto jeho podanie má považovať za výpoveď z pracovného pomeru podľa § 61 Zák. práce. Navrhovateľ odporcovi obratom oznámil, že nsúhlasí so skončením pracovného pomeru dohodou spätne k 29.5.2012 a zároveň zobral na vedomie, že ide zo strany odporcu o výpoveď . Súčasne odporcovi oznámil, že v jeho prípade je výpovedná doba 1 mesiac a začína plynúť od 1.6.2012 a končí uplynutím dňa 30.6.2012. Upozornil odporcu na právo zamestnávateľa na peňažnú náhradu v sume priemerného mesačného zárobku za jeden mesiac, ktoré vyplýva z ust. § 62 ods. 8 Zák. práce a z čl. V. bod 4 pracovnej zmluvy. Odporca počas plynutia výpovednej lehoty nezotrval v práci a pracovný pomer s ním skončil navrhovateľ podľa § 68 ods. 1 písm.b) Zák. práce výpoveďou pre závažné porušenie pracovnej disciplíny ( neospravedlnenej absencie dňa 30.5.2012), ku dňu doručenia oznámenia o okamžitom skončení pracovného pomeru t.j. 8.6.2012. Odporca odmietol na výzvu navrhovateľa zaplatiť sankciu - peňažnú náhradu, preto sa jej domáha podanou žalobou.
Odporca s návrhom nesúhlasil a žiadal ho zamietnuť. Uviedol, že jeho pracovný pomer skončil dňa 8.6.2012 okamžitým skončením pracovného pomeru a nie výpoveďou, preto nemá navrhovateľ nárok na zaplatenie žalovanej sumy. Poukázal na to, že po uzatvorení pracovnej zmluvy začal vykonávať prácu, ktorá mu nevyhovovala a preto sa rozhodol skončiť pracovný pomer dohodou. Navrhovateľ s tým nesúhlasil, no akceptoval jeho podanie ako výpoveď z pracovného pomeru podľa § 60 ods. 1 Zák. práce. Dňa 1.6.2012 mu ošetrujúci lekár vystavil práceneschopnosť z dôvodu pretrvávajúcich zdravotných problémov, ktorú zaslal dňa 4.6.2012 navrhovateľovi. Navrhovateľ mu však dňa 8.6.2012 doručil okamžité skončenie pracovného pomeru s odôvodnením, že dňa 30.5.2012 nenastúpil bez ospravedlnenia do práce. Následne dňa 12.6.2012 oznámil navrhovateľovi, že nešlo o absenciu, ale
že bol na lekárskych vyšetreniach, o čom doložil potvrdenia ošetrujúcej lekárky zo dňa 30.5.2012 a 31.5.2012. navrhovateľ tieto skutočnosti neakceptoval a trval na okamžitom zrušení pracovného pomeru. Z uvedených skutočností je zrejmé, že počas plynutia výpovednej lehoty až do doručenia mu oznámenia o skončení pracovného pomeru okamžite ( od 1.6.2012 do 8.6.2012) nemohol pracovať z objektívnych dôvodov. Ak navrhovateľ má za to, že jeho pracovný pomer skončil z titulu okamžitého skončenia pracovného pomeru , nemôže v takom prípade aplikovať ustanovenie pracovnej zmluvy o sankcii za nezotrvanie u zamestnávateľa počas výpovednej lehoty, pretože táto pri okamžitom skončení pracovného pomeru neplynie.
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal voči odporcovi zaplatenia peňažnej náhrady v sume 710,18 eura s príslušenstvom. O trovách konania rozhodol tak, že navrhovateľa zaviazal zaplatiť odporcovi trovy konania v sume 161,02 eura, do rúk právneho zástupcu odporcu advokátka JUDr. Vladimíra Lamačku ml., so sídlom Nové Zámky, Hlavné námestie 7, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 13 ods. 3 , § 38 ods. 1, 2, 4, § 59 ods. 1, § 68 ods. 1, 2, § 70, § 77 Zákonníka práce, § 62 ods. 1, 2, 8 Zákonníka práce, (v znení účinnom do 01.01.2013), ako aj zisteným skutkovým stavom, na základe čoho dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. Za preukázané považoval, že medzi účastníkmi vznikol platný pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy dňom 21.5.2012, ktorý bol dohodnutý ako deň nástupu do práce v zmysle čl. III. bod 1 pracovnej zmluvy. Zároveň v článku V. bod 4 pracovnej zmluvy bolo dohodnuté, že ak zamestnanec nezotrvá počas plynutia výpovednej doby u zamestnávateľa, zamestnanec zaplatí sankciu v sume priemerného zárobku za jeden mesiac, najneskôr však ku dňu jeho skončenia pracovného pomeru. Z tvrdení účastníkov, ako i z okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 4.6.2012 mal súd prvého stupňa za preukázané, že pracovný pomer odporcu u navrhovateľa trval od 21.5.2012 do dňa 8.6.2012, ktorým dňom odporca prevzal okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré mu bolo dané podľa § 68 odsek 1 písmeno b/ Zákonníka práce z dôvodu neospravedlnenej neprítomnosti na pracovisku dňa 30.5.2012, čím závažným spôsobom porušil pracovnú disciplínu. V tejto súvislosti súd prvého stupňa zistil, že odporca nepodal návrh na súd o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru v zmysle § 77 Zákonníka práce v dvojmesačnej prekluzívnej lehote a preto okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je platné. Podľa názoru súdu prvého stupňa nárok navrhovateľa nie je oprávnený, keďže náhrada vo výške priemerného zárobku náleží navrhovateľovi len v prípade, že pracovný pomer skončil výpoveďou. V danom prípade pracovný pomer odporcu u navrhovateľa skončil okamžitým skončením pracovného pomeru podľa § 68 odsek 1 písmeno b/ Zákonníka práce a pri okamžitom skončení pracovného pomeru neplynie žiadna výpovedná doba, keďže účinky okamžitého skončenia pracovného pomeru nastávajú dňom jeho doručenia. Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa dospel k záveru, že pri okamžitom skončení pracovného pomeru nemožno uplatňovať ustanovenie § 62 odsek 8 Zákonníka práce, ktoré upravuje právo zamestnávateľa na peňažnú náhradu len v prípade plynutia výpovednej doby a to, ak pracovný pomer skončil výpoveďou. Keďže v danom prípade pracovný pomer odporcu u navrhovateľa skončil okamžitým skončením pracovného pomeru, súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 odsek 1 OSP tak, odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal náhradu trov konania v sume 161,02 eura, ktoré pozostávajú zo súdneho poplatku za odpor proti platobnému rozkazu v sume 42,50 eura a z trov právneho zastúpenia v sume 118,52 eura (2 úkony právnej služby po 51,45 a 2 x režijný paušál po 7,81 eura) .
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvého stupňa sa dostatočne nevysporiadal so skutkovým a právnym stavom veci. Uviedol, že z konania odporcu je zrejmé, že tento nemal záujem na trvaní pracovného pomeru. Z titulu, že v pracovnej zmluve nebola medzi navrhovateľom a odporcom dojednaná skúšobná doba, pracovný pomer sa snažil účelovo a neštandardne ukončiť. Navrhovateľ postupoval pri skončení pracovného pomeru s odporcom štandardným spôsobom. Vzhľadom k tomu, že odporca počas plynutia výpovednej doby prestal chodiť do práce, pracovný pomer bol s ním ukončený pre závažné porušenie pracovnej disciplíny - neospravedlnená neúčasť v práci, resp. neoznámenie prekážky v práci bezodkladne po jej vzniku. Poukázal na to, že podľa zdôvodnenia súdu náhrada vo výške priemerného zárobku náleží navrhovateľovi len v prípade, že pracovný pomer skončil výpoveďou. A priori teda vylučuje, aby počas výpovednej doby, ktorá plynie zamestnancovi, zamestnávateľ voči nemu, pri porušení pracovnej disciplíny, uplatnil aj inštitút okamžitého skončenia pracovného pomeru. Z uvedeného vyplýva, že zamestnávateľ by mal evidovať zamestnanca v pracovnom pomere po celú dobu plynutia výpovednej
doby, tolerovať mu porušenie pracovnej disciplíny absenciou na pracovisku a následne mu vystaviť, napr. pre potreby úradu práce, potvrdenie o skončení pracovného pomeru výpoveďou.
Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Podľa názoru odporcu súd prvého stupňa sa náležite oboznámil so skutkovým a s právnym stavom veci. Poukázal na to, že navrhovateľ na pojednávaní pred súdom prvého stupňa uviedol, že pracovný pomer, uzatvorený medzi účastníkmi konania skončil z titulu okamžitého skončenia pracovného pomeru, a nie z titulu výpovede. Záverom si uplatnil aj náhradu trov odvolacieho konania.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania navrhovateľa (§ 212 ods. 1 OSP) a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a preto ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
V prejednávanej veci podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto poukazom na ust. § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, bez toho aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že ustanovenie § 62 ods. 8 Zákonníka práce zakotvuje právo zamestnávateľa na peňažnú náhradu v sume priemerného mesačného zárobku zamestnanca, ak zamestnanec nezotrvá u zamestnávateľa počas plynutia výpovednej doby, pričom podmienkou uplatnenia tohto nároku je skutočnosť, že sa na peňažnej náhrade dohodli v pracovnej zmluve. Dohoda o tejto peňažnej náhrade musí byť písomná, inak je neplatná. Z uvedeného vyplýva, že ak teda zamestnanec svojvoľne poruší pracovnoprávne predpisy tým, že nezotrvá počas výpovednej doby u zamestnávateľa, s ktorým uzavrel dohodu o peňažnej náhrade, zamestnávateľovi vzniká právo na peňažnú náhradu v sume priemerného zárobku tohto zamestnanca za jeden mesiac. Pre zamestnávateľa je to určitá forma satisfakcie, kompenzácie, resp. paušálnej náhrady vzniknutej škody a pre zamestnanca motivácia pod hrozbou peňažnej sankcie riadne a včas splniť povinnosti súvisiace s končiacim sa pracovným pomerom. Zakotvenie práva zamestnávateľa na peňažnú náhradu súvisí s prípadmi v aplikačnej praxi, keď zamestnanci v rámci výpovednej doby odchádzajú na nové pracovné miesta, nehľadiac na doterajších zamestnávateľov, ktorým vzniká škoda napríklad z dôvodu, že nestihli zaškoliť nových zamestnancov na príslušné pracovné miesto. V danom prípade bolo v rámci pracovnej zmluvy uzavretej účastníkmi konania dňa 21.05.2012 v článku V. bod 4 dohodnuté právo navrhovateľa ako zamestnávateľa na peňažnú náhradu v prípade, ak odporca ako zamestnanec nezotrvá počas plynutia výpovednej doby u zamestnávateľa. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že pracovný pomer odporcu u navrhovateľa skončil okamžitým skončením pracovného pomeru dňom 08.06.2012, kedy odporca prevzal okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré mu bolo dané podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu neospravedlnenej neprítomnosti na pracovisku dňa 30.05.2012, čím závažným spôsobom porušil pracovnú disciplínu. Za daného skutkového stavu odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa má za to, že navrhovateľovi nevznikol nárok na peňažnú náhradu, pretože pracovný pomer nebol skončený výpoveďou, ale okamžitým skončením pracovného pomeru, kedy neplynie žiadna výpovedná doba, pretože účinky okamžitého skočenia pracovného pomeru, t.j. skončenie pracovného pomeru, nastávajú okamihom jeho doručenia zamestnancovi. K námietke navrhovateľa, že pri porušení pracovnej disciplíny zamestnancom počas plynutia výpovednej doby je a priori vylúčené, aby zamestnávateľ voči nemu, pri porušení pracovnej disciplíny, uplatnil aj inštitút okamžitého skončenia pracovného pomeru, odvolací súd dodáva, že je na zamestnávateľov aký spôsob skončenia pracovného pomeru so zamestnancom zvolí. V tomto prípade si navrhovateľ uplatňuje sankciu vo výške priemerného mesačného zárobku odporcu (sumu 710,18 eura), ktorého pracovný pomer u navrhovateľa trval od 21.5.2012 do 8.6.2012, kedy platne skončil s odporcom pracovný pomer a to okamžitým skončením pracovného pomeru zamestnávateľom. Navrhovateľ mal možnosť v tomto prípade nechať uplynúť výpovednú dobu a po jej skončení a teda aj skončení pracovného pomeru výpoveďou by mal nárok na uplatnenie sankcie voči zamestnancovi podľa § 62 ods. 8 Zák. práce. Ak sa navrhovateľ rozhodol o skončenie pracovného pomeru okamžite podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zák. práce, nemôže si už uplatniť voči odporcovi sankciu podľa § 62 ods. 8 Zák. práce.
Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok sudu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
V odvolacom konaní bol úspešný odporca, preto mu vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP. Navrhovateľovi odvolací súd uložil povinnosť zaplatiť odporcovi trovy právneho zastúpenie pozostávajúce z odmeny za jeden úkon právnej služby, a to písomné vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 24.10.2013 podľa § 11 ods. 1 písm. a) a § 14 ods. 1 písm. b) vyhl. č. 655/2004 Z. z. v sume 60,07 eura, z režijného paušálu 7,81 eura (§ 16 ods. 3 vyhl.). Celkove trovy odvolacieho konania predstavujú sumu 67,88 eura, ktorú je navrhovateľ povinný zaplatiť advokátovi zastupujúceho odporcu (§ 149 ods. 1 OSP).
Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.