Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_43Cob-278-2013.pdf
PDF · 87.85 KB
Case nature
Area
Subarea
43Cob/278/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Kmeťovej a z členiek senátu JUDr. Drahomíry Dibdiakovej a JUDr. Márie Jamriškovej PhD. v právnej veci žalobcu MAGNET plus, s. r. o., A. Hlinku 2956, Čadca, IČO: 36 409 065, právne zast. Advokátska kancelária JUDr. Milan Chovanec, s. r. o., V. Tvrdého 17, Žilina, IČO: 364 36 640, proti žalovanému OD ŠAFRÁN, s. r. o., Zvolenská cesta 14, Banská Bystrica, IČO: 36 624 179, právne zast. Advokátska kancelária AKSK, s.r.o., Nám. SNP 15, Banská Bystrica, IČO: 36859711, v konaní o zaplatenie 1.785,- Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 6Cb/65/2010-650 zo dňa 13. septembra 2013 takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 6Cb/65/2010-650 zo dňa 13. septembra 2013 v napadnutej časti výroku vo veci potvrdzuje.
Vo výroku o náhrade trov konania rozsudok okresného súdu mení tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi účelne vynaložené trovy konania vo výške 80%.
Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania - trovy právneho zastúpenia vo výške 95,02 Eur.
odôvodnenie:
Okresný súd Veľký Krtíš napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.612,26 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 15.05.2010 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (prvá výroková veta), vo zvyšku návrh žalobcu zamietol (druhá výroková veta) a rozhodol, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania účelne vynaložené na uplatnenie jeho práva vo výške 100%.
Žalobca sa domáhal proti žalovanému zaplatenia 1.785,- Eur s príslušenstvom titulom vrátenia zaplatenej finančnej zábezpeky po ukončení podnájomného vzťahu. Žalobca uzavrel dňa 04. 01. 2010 so žalovaným zmluvu o podnájme, na základe ktorej bol prenajatý nebytový priestor v OD Šafrán v L. na prízemí o celkovej výmere 114 m2, dňa 05. 05. 2010 však bol nútený ukončiť podnájomný vzťah výpoveďou z dôvodu, že žalovaný nezabezpečil, aby nebytové priestory boli spôsobilé na ich riadne užívanie podľa podnájomnej zmluvy. Zároveň vyzval žalovaného na vrátenie finančnej zábezpeky, ktorú mu v zmysle čl. IV podnájomnej zmluvy zaplatil vo výške 1.785,- Eur. Žalovaný žiadal návrh zamietnuť. Potvrdil, že dňa 05.05.2010 mu bola doručená výpoveď žalobcu zo zmluvy o podnájme, keďže však v zmluve nebolo dohodnuté jej okamžité ukončenie, zmluva sa ukončila v súlade s čl. XI v trojmesačnej
výpovednej lehote, teda ku dňu 31. 08. 2010. Žalovaný preto namietal, že nič nedlhuje žalobcovi, práve naopak, žalobca je povinný mu dohodnutý nájom zaplatiť až do uplynutia výpovednej lehoty.
Súd prvého stupňa vec prejednal a vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi. Pri hodnotení vykonaného dokazovania vychádzal z právneho názoru KS Banská Bystrica ako súdu odvolacieho vysloveného v uznesení č. k. 43Cob/240/2011-553 zo dňa 25. 01. 2012, ktorým odvolací súd predchádzajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci, a to rozsudok č. k. 6Cb/65/2010-530 zo dňa 09. 08. 2011 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po zhodnotení zmluvy o podnájme uzavretej dňa 04. 01. 2010 medzi žalovaným ako nájomcom a žalobcom ako podnájomcom dospel súd prvého stupňa k záveru, že táto je neplatná, nakoľko bola uzavretá na dobu neurčitú, čo je v rozpore s ust. § 6 ods. 1 Zák. č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, v zmysle ktorého je nájomca oprávnený prenechať nebytový priestor alebo jeho časť na určitý čas do podnájmu len so súhlasom prenajímateľa. Uvedená zmluva je neplatná v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, pričom ide o absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ktorá nastáva priamo zo zákona a pôsobí od začiatku a to voči každému. Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu súd prihliada aj bez návrhu. Súd prvého stupňa ďalej vychádzal z ust. § 451 ods. 1 a 2, § 457 a § 458 ods. 1, ktoré upravujú nároky v súvislosti so vznikom bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom na to, že z neplatnej zmluvy prijímali plnenie obe zmluvné strany, a to tak žalobca, ktorý prenajaté priestory užíval, ako aj žalovaný, ktorý nájomné prijímal, súd prvého stupňa zisťoval, či a koľko dní žalobca prenajatú nehnuteľnosť v mesiaci máj 2000 užíval, pričom v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu vychádzal z hodnoty účastníkmi dohodnutého nájomného vo výške 1.785,- Eur mesačne s tým, že zložená finančná zábezpeka, vrátenia ktorej sa žalobca domáha, predstavuje výšku nájomného za 1 mesiac. Po doplnení dokazovania zo zhodného výsluchu účastníkov konania vyplynulo, že dňa 03. 05. 2010 došlo k zamedzeniu prístupu žalobcu do predmetných priestorov, preto žalobca od 04. 05. 2010 do 25. 05. 2010 priestory neužíval, pričom nesporné bolo aj to, že žalobca priestory vypratal dňa 25. 10. 2010. Na základe dokazovania mal súd prvého stupňa preukázané, že žalobca užíval prenajaté priestory na dohodnutý účel od 15. 01. 2010 do 03. 05. 2010, kedy mu vlastník priestorov ďalšie užívanie týchto priestorov znemožnil tým, že vymenil zámky na celej budove obchodného domu a zamedzil prístup do priestorov všetkým podnájomníkom, teda aj žalobcovi. Hoci sa žalobca odsťahoval z predmetných priestorov až dňa 25. 05. 2010, priestory v čase od 03. 05. 2010 do 25. 05. 2010 neužíval. Súd prvého stupňa preto neprihliadol na námietku žalovaného, že žalobca predmetné priestory užíval až do 25.05.2010, kedy ich vypratal, pretože mal preukázané, že žalobcovi bolo v užívaní priestorov zabránené. Súd mal tiež preukázané, že žalobca žalovanému za obdobie od 15. 01. 2010 do 03.05.2010 uhradil spolu sumu 8.032,50 Eur, a to dňa 20. 01. 2010 sumu 892,50 Eur, dňa 16.02.2010 sumu 1.785,- Eur, dňa 05. 03. 2010 sumu 1.785,- Eur, dňa 06. 04. 2010 sumu 1.785,- Eur a dňa 20. 01. 2010 sumu vo výške 1.785,- Eur ako zábezpeku na nájomné. Zaplatená zábezpeka na nájomné, ktorá je predmetom sporu a vrátenia ktorej sa žalobca domáha predstavuje práve výšku nájomného za 1 mesiac - 1.785,- Eur. Keďže súd zistil, že žalobca v mesiaci máj 2010 prenajatú nehnuteľnosť užíval len do 03. 05. 2010, bol povinný zaplatiť žalovanému za čas od 01. 05. 2010 do 03. 05. 2010 sumu 172,74 Eur (1.785,- Eur : 31 dní = 57,58 Eur/ 1 deň x 3 dni = 172,74 Eur). Žalovaný prijatím úhrady vo výške 1.612,26 Eur (za čas od 04. 05. 2010 do 31. 05. 2010) ako nájomného za mesiac máj 2010 sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil a bezdôvodné obohatenie je povinný žalobcovi vydať.
Súd prvého stupňa preto rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 1.612,26 Eur vrátane 9% úrokov z omeškania ročne od 15.05.2010 do zaplatenia. O úrokoch z omeškania rozhodol podľa § 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 vl. nar. č. 87/1995 Zb., pričom vychádzal aj z toho, že žalobca podaním zo dňa 05. 05. 2010 označeným ako ukončenie zmluvy o nájme nebytových priestorov vyzval žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy do 14. 05. 2010. O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 3 OSP vychádzajúc zo záverov, že žalobca mal neúspech len v pomerne nepatrnej časti a priznal mu náhradu trov konania s poukazom na § 151 ods. 7 OSP vo výške 100% s tým, že po právoplatnosti rozhodnutia rozhodne o výške náhrady trov konania samostatným uznesením.
Proti tomuto rozsudku v časti, kde bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 1.612,26 Eur s príslušenstvom a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania podal odvolanie žalovaný a navrhol, aby odvolací súd
napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že návrhu žalobcu vyhovie len v časti týkajúcej sa nájomného za obdobie od 26. 05. 2010 do 31. 05. 2010.
Žalovaný namietal, že žalobca priestory jednoznačne užíval v období od 01. 05. 2010 až do 24.05.2010, kedy ich uvoľnil, čo v konečnom dôsledku nespochybnil ani sám žalobca. Žalobca nepredložil súdu žiaden dôkaz, z ktorého by vyplývala jeho nemožnosť predmetné priestory užívať, a teda neuniesol dôkazné bremeno s tým, že zároveň neumožnil žalovanému vykonať všetky navrhnuté dôkazy, ktoré by mohli potvrdiť ním uvádzané tvrdenia. V otázke neplatnosti podnájomnej zmluvy žalovaný nesúhlasí so závermi odvolacieho súdu. Pokiaľ aj samotná definícia nájomnej zmluvy spočíva v tom, že „prenajímateľ prenecháva za odplatu nájomcovi vec, aby ju dočasne užíval“, teda aj v prípade nájomného vzťahu ide o dočasné užívanie, samotná nájomná zmluva však môže byť uzavretá na dobu neurčitú, čo jednoznačne vyplýva z Občianskeho zákonníka. Keďže doba neurčitá je možná pri nájomnej zmluve, nie je dôvod, aby to nebolo možné pri podnájomnom vzťahu, ktorý je rovnako vzťahom dočasným. Vzťah medzi účastníkmi konania sa však spravuje Obchodným zákonníkom, keď ustanovenie o dobe neurčitej navrhol do zmluvy žalobca, preto sa nemôže domáhať neplatnosti z dôvodu, ktorý sám navrhol a túto neplatnosť mu nemôže byť na prospech.
Žalobca sa k odvolaniu vyjadril písomným podaním zo dňa 12. 11. 2013 a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Tvrdil, že žalobcovi vo vzťahu k žalovanému nemohlo vzniknúť žiadne bezdôvodné obohatenie, takéto bezdôvodné obohatenie mu mohlo vzniknúť len na úkor skutočnej vlastníčky nehnuteľností T.. T. Y. alebo spoločnosti MAXMALL s. r. o. V tejto súvislosti poukazoval na rozsudok OS Prievidza č. k. 6C/74/2008-167 zo dňa 19. 06. 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť po potvrdení KS Trenčín ako súdom odvolacím, z ktorých vyplýva, že odstúpením od T. Y. od zmluvy o prenájme nebytových priestorov zo dňa 01.01.2005, ktoré vykonala dňa 09. 11. 2007 došlo k zániku účinkov nájomnej zmluvy ex tunc, teda od 01. 01. 2005. Žalovaný preto nemohol platne uzavrieť podnájomnú zmluvu so žalobcom dňa 04. 01. 2010 a ani mu nemohlo preto vzniknúť bezdôvodné obohatenie voči žalobcovi.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vec prejednal podľa § 212 ods. 1 a §214 ods. 2 OSP v senáte bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol v súlade so zisteným skutkovým stavom a platnou právnou úpravou, keď vydal napadnutý rozsudok.
Pokiaľ ide o námietky odvolateľa ohľadne platnosti zmluvy o podnájme, ktorú uzavrel žalobca ako podnájomník dňa 04. 01. 2010 so žalovaným ako nájomcom z hľadiska jej absolútnej neplatnosti, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie svojho uznesenia zo dňa 25.01.2012 č. k. 43Cob/240/2011-553, kde sa s touto otázkou zaoberal a na tam uvedených záveroch zotrváva. Občiansky zákonník v § 720 prenecháva právnu úpravu nájmu a podnájmu nebytových priestorov osobitnému zákonu, ktorým je zák. č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov. Uvedený zákon obsahuje priamo aj úpravu podmienok uzavretia podnájomnej zmluvy, okrem iného aj podmienku, že nájomca môže prenajaté priestory prenajať do podnájmu len na čas určitý, teda na čas presne v zmluve vymedzený. V tejto súvislosti je irelevantné, kto text zmluvy, ktorú podpísali obe zmluvné strany, pripravoval, rovnako tak skutočnosť, že medzi účastníkmi konania ide o vzťah medzi podnikateľmi.
Súd prvého stupňa sa správne vysporiadal aj so stanovením obdobia, počas ktorého žalobca prenajatú nehnuteľnosť užíval. Pokiaľ nový vlastník nehnuteľnosti vymenil dňa 30.04.2010 zámky na celej budove obchodného domu a dňa 03. 05. 2010 zamedzil žalobcovi, ako aj ostatným podnájomníkom prístup do priestorov, ktoré užívali na základe uzavretých zmlúv, skutočnosť, že žalobca priestory vypratal až do 25. 05. 2010 nezdôvodňuje tvrdenie žalovaného, že žalobca sa bezdôvodne obohatil užívaním priestorov (vo výške nájomného) do 24.05.2010. Je možné, že žalovanému v súvislosti s tým, že ako nájomca v uvedenej dobe nemohol priestory užívať, nejaký nárok vznikol, nie však nárok na zaplatenie nájmu voči žalobcovi. Ako už bolo uvedené, medzi účastníkmi konania išlo o vzťah nájomcu a podnájomcu, pričom prístup žalobcu ako podnájomcu do nebytových priestorov znemožnil vlastník budovy. Žalobu v tejto veci podal žalobca, preto dôkazné bremeno na preukázanie toho, že žalovaný nehnuteľnosti užíval až do 24. 05. 2010 bolo na ňom. Súd prvého stupňa sa podľa odvolacieho súdu s otázkou dĺžky vzniku
bezdôvodného obohatenia v mesiaci máj vysporiadal správne, keď zhodnotil skutočnosti, ktoré vyšli najavo pri dokazovaní.
Na základe uvedených záverov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti výroku vo veci ako vecne správny potvrdil.
Odvolací súd súhlasí s námietkami žalovaného, že neúspech žalobcu nie je pomerne nepatrný, keď dosahuje na istine cca 10% žalovanej sumy. Rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania preto podľa § 220 OSP zmenil tak, že o náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 OSP vychádzajúc z toho, že úspech žalobcu v konaní predstavuje 90% a úspech žalovaného 10%. Žalobca bol v konaní úspešnejší o 80%, preto mu bola priznaná náhrada trov konania vo výške 80% účelne vynaložených trov. Rozhodnutie o náhrade trov konania percentom je v súlade s ust. § 151 ods. 7 OSP s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením, pričom bude rozhodovať o náhrade trov prvostupňového, ako aj predchádzajúceho odvolacieho konania vo veci (uznesenie KS Banská Bystrica č. k. 43Cob/240/2011-553 zo dňa 25.01.2012). O trovách tohto odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v tomto uznesení.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods.1 a § 151 ods. 1 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, preto mu súd priznal náhradu trov odvolacieho konania. Žalobcovi prisúdená náhrada trov odvolacieho konania predstavuje odmenu za zastupovanie advokátom, ktorá bola určená podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb nasledovne: za 1 úkon právnej služby (podanie vyjadrenia k odvolaniu) vo výške 71,37 Eur + 1x režijný paušál 7,81 Eur, všetko zvýšené o 20% DPH 15,84 Eur spolu odmena vo výške 95,02 Eur, vyčíslená z predmetu odvolacieho konania 1.612,26 Eur. Podľa § 149 OSP je žalovaný žalobcovi prisúdenú náhradu trov odvolacieho konania povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.