Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/293/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k. -54 zo dňa 8.4.2013, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh na začatie konania, ktorým sa navrhovateľ domáhal uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú (tvrdeným) nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Ružomberok. Vychádzal z toho, že exekučné konanie bolo v predmetnej exekučnej veci začaté na návrh (oprávneného) dňa 10.5.2005. S poukazom na znenie intertemporálneho ustanovenia o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len EP) sa na takéto konanie vzťahovala právna úprava platná do 31.8.2005, ktorá neustanovovala povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia takéhoto návrhu. K začleneniu dotknutej lehoty do právnej úpravy došlo až s účinnosťou od 1.9.2005 (pre konania začaté po tomto dátume).

Na základe uvedeného prvostupňový súd konštatoval, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti oprávneného o zmenu súdneho exekútora konal priebežne, pričom EP (v účinnom znení) mu nestanovoval povinnosť rozhodnúť o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu, preto nadväzne nemal preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

O trovách konania okresný súd rozhodol tak, že v spore úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, nakoľko si daný procesný nárok neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho zrušenia rozsudku a vrátenia veci okresnému súdu na nové prejednanie. Poukazoval na to, že nebol pred vynesením rozsudku oboznámený s písomným vyjadrením odporcu a toto mu bolo doručené až so samotným rozsudkom.

Uvedené považoval za porušenie práva na kontradiktórny proces, ako aj porušenie , pričom osobitne zdôraznil, že odporca vo vyjadrení vzniesol námietku premlčania a na túto námietku nemohol akýmkoľvek spôsobom reagovať. Odvolateľ tiež namietal, že nebol oboznámený ani s listinným dôkazmi uloženými v exekučnom spise, nemohol sa k vykonanému dokazovaniu vyjadriť a ani navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania a upozornil, že okresný súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.

Odvolateľ ďalej argumentoval, že pokiaľ exekučný súd vydá uznesenie o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia, musí k nemu vždy dospieť v lehote do 15 dní od podania návrhu. Inak jeho pasivita predstavuje neodôvodnenú nečinnosť súdu, ktorú je potrebné hodnotiť ako nesprávny úradný postup. Zároveň navrhovateľ poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov a tiež v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, či Európskeho súdu pre ľudské práva.

Odporca navrhoval napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. K námietke odňatia možnosti konať pred súdom (vyvolanej nedoručením vyjadrenia odporcu k návrhu) uviedol, že výlučným dôvodom zamietnutia návrhu bola okolnosť, že účinné znenie EP neukladalo lehotu na rozhodovanie o zmene exekútora. Takúto argumentáciu vyjadrenie odporcu neobsahovalo, preto nemalo žiadnu relevanciu. Oponoval názoru odvolateľa, že si konajúci súd určil obsah a rozsah dokazovania sám, keďže prvostupňový súd vykonal dokazovanie oboznámením exekučného spisu Okresného súdu Ružomberok sp. zn. , vykonanie ktorého dôkazu navrhol samotný navrhovateľ. V prípade svojej účasti na pojednávaní by bol navrhovateľ s obsahom vyjadrenia odporcu oboznámený a zúčastnil by sa i vykonania dokazovania. Za situácie, že sa pojednávania bez vážnych dôvodov nezúčastnil, k odňatiu (mu) práva konať pred súdom dôjsť nemohlo. Zásada kontradiktórnosti totiž predvída aktivitu účastníkov konania a aj v prípade ich procesnej pasivity je súd povinný uskutočniť konanie a rozhodnúť.

Vo vzťahu k námietke rozhodovania vylúčeného sudcu odporca upozornil, že konajúci sudca neoznámil v zmysle predsedovi súdu skutočnosti, pre ktoré by mal byť vylúčený. Zároveň navrhovateľom citované rozhodnutia Krajského súdu v Trnave o vylúčenie sudcov Okresného súdu Dunajská Streda nie sú založené na skutkovo a právne totožnej veci, nakoľko sa zakladajú na námietke zaujatosti vznesenej navrhovateľom. Pokiaľ teda navrhovateľ v predmetnom konaní námietku zaujatosti nepodal a ani sudca neuvádza skutočnosti, pre ktoré je vylúčený z rozhodovania vo veci, nebolo možné postupom súdu zasiahnuť do práva navrhovateľa na prejednanie veci nestranným súdom.

Okrem toho sa odporca odvolal na závery vyplývajúce z uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. , resp. , v zmysle ktorých osobitosť vzťahu sudcu k štátu umožňuje sudcovi konať a rozhodovať nezávisle a nezaujato vo všetkých veciach, teda aj vo veciach týkajúcich sa súdu, na ktorom aktuálne vykonáva svoju funkciu. V tejto súvislosti poukázal na rozhodovaciu prax Krajských súdov v Banskej Bystrici, Trenčíne, Košiciach a Bratislave, ktoré zhodne nevideli dôvod pre vylúčenie sudcu v okolnosti, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva funkciu.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom v ustanovení , a bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( v spojení s ) napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa potvrdil.

Primárne, v nadväznosti na viazanosť odvolacieho súdu konkrétnymi odvolacími dôvodmi ( ), je potrebné zdôrazniť zodpovednosť navrhovateľa-odvolateľa za obsahové vymedzenie odvolania. V tejto spojitosti je zjavné, že (nepochybne z dôvodu predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na súdy), že (hmotnoprávne) odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. V odvolaní navrhovateľa niet jedinej zmienky (tobôž protiargumentácie) o absencii zákonnej povinnosti exekučného súdu rozhodnúť o zmene súdneho exekútora v lehote 30 dní od podania návrhu v exekučných konaniach začatých do 31.8.2005, t.j. o zásadnom závere prvostupňového súdu podmieňujúcom konštatovanie neexistencie nesprávneho úradného postupu súdu.

Odvolací súd nie je pritom oprávnený preskúmať napadnuté rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených, námietok. Zároveň nie je právny dôvod (v zmysle zákonného zmocnenia vychádzajúceho z článku 2 ods. 2 SR) zaoberať sa odvolacou námietkou o potrebe vydania rozhodnutia o návrhu na vydanie poverenia (kladného či negatívneho) v lehote 15 dní, nakoľko táto okolnosť nebola okresným súdom vôbec posudzovaná a ide o zjavné pochybenie odvolateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov.

Vo vzťahu k odvolacej námietke (odhliadnuc od okolnosti, že v prejednávanom prípade žiadne rozhodnutie krajského súdu o námietke zaujatosti, ako to udáva odvolateľ, neexistuje) o konaní vylúčeného sudcu je možné v plnej miere stotožniť sa s argumentáciou predloženou odporcom vo vyjadrení k odvolaniu. V súdenej veci neboli zákonným sudcom oznámené skutočnosti ( ), pre ktoré by bol vylúčený, navrhovateľ explicitne (č. l. 19 spisu) vylúčil podanie námietky zaujatosti z jeho strany. Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v absolútne prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup a nadhľad, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je (tvrdený) nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, a teda dôvod pre jeho vylúčenie.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada kontradiktórnosti totiž predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie procesných práv účastníkov je pritom práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní - sa o ich bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu sa vyjadriť. Rovnako by bol oboznámený (s poukazom na okolnosti rozoberané nižšie) s vyjadrením odporcu.

Písomné vyjadrenie odporcu vo veci samej bolo okresnému súdu doručené 2.4.2013, t.j. až po vykonaní predvolania navrhovateľa na pojednávanie a zároveň v odstupe iba troch pracovných dní pred nariadeným termínom pojednávania. Nemožno preto za porušenie požiadavky bezodkladnosti doručenia vyjadrenia ( veta posledná ) považovať taký postup súdu, ktorý vzhľadom na krátky časový interval a reálny čas trvania doručovania (poštovej prepravy) vyjadrenia navrhovateľovi, ponechal oboznámenie navrhovateľa s vyjadrením odporcu na samotné súdne pojednávanie. V konečnom dôsledku však platí, že dôvodom meritórneho neúspechu navrhovateľa nebola argumentácia predložená v písomnom vyjadrení odporcu (a už vôbec nie odvolateľom osobitne zdôraznená námietka premlčania).

Z obsahu spisu vyplýva, že termín pojednávania (8.4.2013) prvostupňový súd určil 1.3.2013, navrhovateľovi bolo predvolanie doručené dňa 15.3.2013. Až v deň pojednávania (o 6.53 hod.) bol konajúcemu súdu doručený návrh navrhovateľa „na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“. Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý ( ), čo zodpovedá i vyššie rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie (v spojení s ) umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a konať i v neprítomnosti účastníkov konania. Odlišné chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní. Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.

Novelizované ustanovenie predvída riešenie vyššie opísanej procesnej situácie (nesúhlas súdu s uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na jeho elektronickú adresu), ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Okresný súd uvedený postup nevyužil, čo však nepredstavuje vadu ( ), ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej a v konkrétnostiach súdeného prípadu nedosahuje intenzitu potrebnú pre konštatovanie relevantného porušenia práva účastníka konania.

Predovšetkým je totiž nutné zdôrazniť, že navrhovateľ dotknutú požiadavku vzniesol len cca 2 a pol hodiny pred začiatkom pojednávania. O odročenie pojednávania teda požiadal až v okamihu, kedy nebolo možné mu efektívne (do úvahy logicky prichádzalo len oznámenie v samotný deň pojednávania, pričom však vzdialenosť sídla právneho zástupcu navrhovateľa od sídla konajúceho súdu je cca 260 km) oznámiť stanovisko súdu k predmetnému návrhu. Využitie daného zákonného ustanovenia sa tak stalo v dôsledku správania samotného navrhovateľa objektívne nemožným.

Bez akéhokoľvek opodstatnenia sú tvrdenia odvolateľa, že okresný súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice o súdnom pojednávaní je mimo rámca akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané oboznámením podstatného obsahu exekučného spisu sp. zn. , ktorý dôkaz výslovne (č.l. 2 spisu) požadoval samotný navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (č.l. 59 spisu).

Zmätočným je tvrdenie odvolateľa, že v danej veci bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V súdenej veci je totiž nepochybné, že pojednávanie nariadené i vykonané bolo.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené (v zmysle je krajský súd viazaný konkrétnymi dôvodmi odvolania) a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti ( ), potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa v spojení s nemá právo na náhradu jeho trov. Naproti tomu odporca si náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil ( ).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.