Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_6Co-199-2013.pdf
PDF · 88.72 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/199/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a sudkýň JUDr. Lýdii Gálisovej a JUDr. Dagmar Podhorcovej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Bratislava, Pribinova 25, zastúpená Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika v jej mene Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné Námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 20. augusta 2013 č. k. 25C/399/2012-44, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľ sa domáhal náhrady škody za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k vydaniu poverenia nedošlo k zákonnej 15 dňovej lehote. Súd v tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní, zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody. V zmysle § 41 ods. 2 písm. d/ zák. č. 233/1995 Z. z. bolo v čase podania návrhu na vydanie poverenia možné vydať poverenie na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených ako exekučného titulu. Až neskôr bol zákon v uvedenej časti novelizovaný tak, že exekučným titulom boli vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov. Podľa názoru navrhovateľa je rozhodcovský rozsudok exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol uvedený do § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku novelou účinnou od 01.06.2011. Takáto novela by bola nadbytočná, ak by išlo o exekučný titul podľa písm. i/. Skutočnosti, že rozhodcovský rozsudok sa za exekučný titul považoval podľa písm. d/ svedčí aj komentár k § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Novela č. 144/2010 Z. z. sa vzťahuje aj na konania začaté pred účinnosťou tohto zákona. K vydávaniu poverení na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku dochádzalo a dochádza podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku. V čase podania návrhov na vydanie poverenia lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu neexistovala. Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodoval Ústavný súd SR, či Európsky súd pre ľudské práva. Návrh bol podaný v roku 2012, súd má však za to, že predmetné ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v súčasnom znení možno brať do úvahy ako výklad pôvodného ustanovenia pri skúmaní nároku podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v čase podania návrhu na vydanie poverenia a začatia tohto konania. Navrhovateľ tvrdil, že poverenie bolo vydané 155 dní od doručenia návrhu. Z tejto doby márne súd čakal 79 dní na doplnenie návrhu oprávneným. Exekučný súd vydal poverenie na 20. deň od doplnenia návrhu.
V ďalšej časti svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľom tvrdená majetková škoda nebola nijako preukázaná, žiadnym spôsobom nepreukázal zníženie svojho majetku. Doba, ktorá uplynula od doručenia žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia exekučnému súdu spolu s návrhom na vykonanie exekúcie a exekučným titulom až do samotného vydania poverenia exekučným súdom, ale aj do doručenia upovedomenia o začatí exekúcie nemohla nijako negatívne zasiahnuť navrhovateľa, nemohla v ňom vyvolať neistotu ako morálnu ujmu, nemohla ovplyvniť jeho plánovanie a rozhodovanie. Navrhovateľ požadoval vykonať znalecké dokazovanie. Znalecké dokazovanie súd nepovažoval za potrebné s poukazom na ďalšie dôvody pre zamietnutie návrhu. Súd nemal dôvod, aby sa nejakou výškou škody zaoberal, keď mal za to, že k vzniku škody ani nedošlo. Z uvedených dôvodov potom nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ďalej uviedol, že návrh navrhovateľa nie je premlčaný a v závere poukázal na to, že predmetné poverenie by súd ani nevydal, pretože exekučný titul nie je vydaný v súlade so zákonom, keď rozhodcovská doložka bola v rozpore s dobrými mravmi, resp. išlo o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Z uvedených dôvodov návrh zamietol a o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi nepriznal náhradu trov konania, keďže mu žiadne trovy nevznikli.
Rozsudok súdu prvého stupňa napadol v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľ a domáhal sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch odvolania uviedol, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd prvého stupňa rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Navrhovateľ nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom stanovenej lehote. Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Tiež znemožnil žalobcovi objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku, keď zamietol znalecké dokazovanie, na čo nemal žiadne dôvody. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. V závere uviedol, že nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.
Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.
V zmysle § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
Navrhovateľ rámec svojho odvolania v podstate založil na námietke, že zo strany súdu prvého stupňa došlo k nesprávnej aplikácii právnej úpravy § 9 ods. 2 zákona č. 514/2013 Z. z., ďalej tým, že súd nemôže založiť odôvodnenie rozsudku o zániku takéhoto práva na nedôveryhodnosti údajov. Nesúhlasil ani so záverom súdu, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty s poukazom na lehotu od podania žiadosti o vydanie poverenia do rozhodnutia súdu - vydania poverenia.
Odvolací súd podrobil preskúmaniu napadnuté rozhodnutie z pohľadu odvolacích námietok navrhovateľa a zistil, že tieto nie sú dôvodné.
Pokiaľ ide o aplikáciu súdom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. odvolací súd zistil, že interpretácia tohto ustanovenia prvostupňovým súdom bola ním odôvodnená v rámci všeobecného prehľadu skúmania existencie prieťahov v súdnom konaní. Na predmetné ustanovenie prvostupňový súd poukázal v rámci prehľadu tohto ustanovenia zákonom č. 514/2003 Z. z. pred 01.01.2013 a po 01.01.2013 a skúmania otázky podmienok vzniku prieťahov.
Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonnom stanovenej lehote o nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo zbytočných prieťahov v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Toto ustanovenie zákona bolo účinné od 01.01.2013. Je správna argumentácia navrhovateľa, že aplikácia tohto ustanovenia je možná iba na vzťahy, ktoré vznikli od 01.01.2013, pretože inak môže pôsobiť retroaktívne. Poukázanie súdu na toto ustanovenie odvolací súd však označil v širších súvislostiach, keď prvostupňový súd skúmal práva navrhovateľa, ktoré odvodzoval z nesprávneho úradného postupu - pri rozhodovaní o žiadosti na udelenie poverenia.
Odvolací súd ďalej skúmal, kedy bola žaloba podaná. Zistil, že žaloba bola podaná v roku 2010 a žiadosť o udelenie poverenia 11Er/370/2010 mala byť súdu doručená dňa 10.05.2010. Z toho dôvodu bolo dôvodné aplikovať ustanovenia účinné ku dňu založenia tohto právneho vzťahu, ktorý vznikol v roku 2010, kedy platilo ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonnom stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Súd prvého stupňa správne v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol uvedený do § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku novelou účinnou od 01.06.2011. V ďalšom uviedol, že táto novela sa vzťahuje aj na konania pred účinnosťou tohto zákona. S takýmto právnym posúdením sa odvolací súd nestotožňuje.
V zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.05.2010 súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti, písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu (prvá a druhá veta).
Z uvedeného znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.05.2010 vyplýva, že poverenie bol súd povinný vydať v lehote 15 dní bez ohľadu na to, či išlo o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d/ alebo i/ Exekučného poriadku. Až novelou účinnou od 01.06.2010 bolo novelizované znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, že táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku.
Treba prisvedčiť súdu prvého stupňa, že rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol zavedený do § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku až novelou účinnou od 01.06.2011. V ďalšom však už nie je správny jeho názor v tom, že táto novela sa vzťahuje aj na konania začaté pred účinnosťou tohto zákona (zák. č. 144/2010 Z. z.). Zo žiadneho znenia zákona takéto právne závery nie je možné vyvodiť.
Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia bola doručená súdu prvého stupňa 10.05.2010 a tento následne 13.05.2010 vyzval oprávneného, aby predložil zmluvu o úvere, ktorá bola podkladom vzniku pohľadávky oprávneného, uzatvorenú medzi oprávneným a povinným. Oprávnený až podaním zo dňa 22.09.2010 odstránil vady podania, na čo následne súd prvého stupňa poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie poverením zo dňa 12.10.2010. V tomto kontexte je potrebné podotknúť, že samotný súdny exekútor, ktorému bol doručený návrh na vykonanie exekúcie 23.03.2010 nedodržal taktiež lehotu stanovenú v § 44 ods. 1 Exekučného poriadku, keď žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola doručená súdu prvého stupňa do 15 dní od návrhu a samotný exekútor sa nepokúsil odstrániť vady návrhu tak, ako mu ukladá citované ust. § 44 ods. 1. V tejto súvislosti o odstránenie vád podania sa pokúsil súd prvého stupňa a po tom, čo vady návrhu boli odstránené v lehote 20 dní vydal poverenie na vykonanie exekúcie.
Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym právnym úradným postupom je nevyhnutné súčasne splnenie troch podmienok: a/ nesprávny úradný postup, b/ vznik škody, c/ príčina súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať. Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci na navrhovateľovi. Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený príkladmo. Je však možné vyvodiť, a to z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie orgánov verejnej moci alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z úvahy funkcie alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomoci orgánu verejnej moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonnom stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone úradnej moci.
Navrhovateľ odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v súlade s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď poverenie vydal po uplynutí 15 dní. V preskúmavanom prípade bolo poverenie vydané na 20. deň po odstránení vád návrhu. Aj keď došlo k prekročeniu lehoty stanovenej v § 44 ods. 2 EP, táto skutočnosť nemala za následok vznik škody a následne aj nemajetkovej ujmy.
Odvolací súd sa plne stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa uvedenými v jeho rozhodnutí v tom, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno pri preukázaní vzniku škody, nakoľko nepredložil na súde relevantné dôkazy dokumentujúce skutočnú výšku škody, a preto jeho námietky uvádzané v odvolaní sú irelevantné. Taktiež je potrebné súhlasiť s tým, že navrhovateľ nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, o ktorej tvrdil v žalobe. Ani jeden z dôvodov pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľ ničím nepredložil a nepreukázal. Tiež je správny názor súdu prvého stupňa, že nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi postupom súdu prvého stupňa v exekučnom konaní a eventuálnym vznikom škody alebo nemateriálnej ujmy.
Čo sa týka námietky navrhovateľa, že súd prvého stupňa nevykonal znalecké dokazovanie, v tejto súvislosti odvolací súd sa plne stotožňuje so súdom prvého stupňa, že v danom prípade nebolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie, keď dospel k záveru, že navrhovateľovi nevznikla škoda, a preto takéto dokazovanie by bolo v danej veci nadbytočné a nehospodárne.
Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1, 2 OSP v spojení s ust. § 142 ods. 1 OSP a úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, keď mu v súvislosti s odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.