Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_6Co-260-2013.pdf
PDF · 90.22 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/260/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a sudkýň JUDr. Lýdii Gálisovej a JUDr. Dagmar Podhorcovej v právnej veci navrhovateľov: 1/ Mgr. E. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. X., I. XXXX/XX a 2/ Ing. I. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. - K., C. XXX/XX, obidvaja zastúpení advokátom: JUDr. Vladimír Lamačka ml., so sídlom v Nových Zámkoch, Hlavné námestie 7, proti odporkyni: Mgr. Iveta Zavacká, LEKÁREŇ ZENIT, Nové Zámky, Slovenská 2, IČO: 31 827 152, zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Ladislav Magyerka, s.r.o., M. R. Štefánika 73, Nové Zámky, IČO: 36 857 751, o zaplatenie 5.975,00 eura s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľov v 1. a 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 24. septembra 2013 č. k. 16C/104/2011-228, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Navrhovatelia v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť odporkyni náhradu trov odvolacieho konania vo výške 262,34 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku Advokátskej kancelárii JUDr. Ladislav Magyerka, s.r.o.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľov, ktorým sa domáhali od odporkyni zaplatenia 5.975 eur s príslušenstvom. Odporcov v 1. a 2. rade zaviazal zaplatiť spoločne a nerozdielne trovy právneho zastúpenia odporkyni 1.907,20 eura do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a taktiež ich zaviazal zaplatiť trovy štátu vo výške 31,87 eura na účet Okresného súdu Nové Zámky do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľka v 1. rade spolu s navrhovateľom v 2. rade sa domáhali vyplatenia žalovanej sumy od odporkyni s tým, že navrhovateľka v 1. rade podpísala dňa 18.11.2009 „dohodu - finančný dar“ pod nátlakom a odporca v 2. rade nedal navrhovateľke v 1. rade súhlas k takémuto úkonu a rovnako nedal súhlas k použitiu finančných prostriedkov tvoriacich masu BSM pri začatí podnikania, a preto tento úkon je podľa § 145 ods. 1 OZ a § 148a OZ neplatný. V konaní nebolo preukázané, že by odporkyňa v 1. rade uzatvorila dohodu pod nátlakom, prípadne v tiesni. Naopak navrhovateľka v 1. rade uviedla, že uvažovala o tom, že chce podnikať a mať lekáreň. Robila kroky smerujúce k výkonu tejto činnosti tým, že si založila spoločnosť s ručením obmedzeným. Túto spoločnosť založila z finančných prostriedkov, ktoré jej daroval syn tak, ako uviedol a potvrdil vo svojej výpovedi svedok C. C.. Mal preto za to, že finančné prostriedky prevedené z účtu syna navrhovateľov patrili synovi navrhovateľov a netvorili ich BSM. Tvrdenie navrhovateľa v 2. rade, že sa nejedná o bežnú vec a z toho dôvodu bol potrebný jeho súhlas, v tomto smere bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že finančné prostriedky netvorili masu BSM a zároveň nebolo preukázané, že by sa jednalo o prvý úkon Lekárne Kristínka, s.r.o., kde mali byť použité finančné prostriedky tvoriace BSM, čo by spôsobovalo
neplatnosť právneho úkonu, preto súd návrh zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a úspešnej odporkyni priznal náhradu trov konania.
Rozsudok súdu prvého stupňa napadli v zákonnej lehote odvolaním navrhovatelia v 1. a 2. rade a domáhali sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho odvolania uviedli, že nesúhlasia s právnym posúdením súdu prvého stupňa. Navrhovateľka v 1. rade založila obchodnú spoločnosť Lekáreň Kristínka, s.r.o. za výlučnej pomoci svojho syna, čo bolo v konaní náležite preukázané. Táto spoločnosť vznikla 01.04.2009, pričom svoju činnosť mohla začať vykonávať až po získaní prevádzky lekárne od odporkyni. Navrhovateľka v 1. rade od založenia spoločnosti do dátumu uhradenia žalovanej sumy nevykonala preukázateľne žiadnu platbu alebo úhradu v mene a na účet tejto obchodnej spoločnosti, je potom zrejmé, že z finančných prostriedkov tvoriacich masu BSM vykonala osobný vklad do podnikania obchodnej spoločnosti, teda na svoje podnikanie. V tomto momente prvýkrát použila peňažné prostriedky tvoriace masu BSM navrhovateľov. V konaní bolo ďalej nepochybne preukázané, že navrhovateľ v 2. rade nemal vedomosť o konkrétnostiach dohody, na základe ktorej navrhovateľka v 1. rade zaplatila žalovanú sumu odporkyni. Nesúhlasil s použitím týchto peňažných prostriedkov, preto táto dohoda je v zmysle ust. § 145 ods. 1 OZ neplatný právny úkon v spojitosti s § 148a OZ. Na strane odporkyne ide teda o bezdôvodné obohatenie, ktoré je povinná v zmysle § 451 a nasl. OZ vydať.
K odvolaniu sa vyjadrila odporkyňa, ktorá navrhla rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania. Uviedla, že argumenty navrhovateľov považuje za účelové. Z vykonaného dokazovania bolo dostatočne preukázané, že vyplatenie žalovanej sumy nebolo prvým úkonom navrhovateľky, ako podnikateľky. V tejto súvislosti poukázala na peňažný denník spoločnosti Lekáreň Kristínka, s.r.o., v ktorom sú zaznamenané platby, ktoré predchádzali úkonu vyplatenia finančnej hotovosti. Vykonaným dokazovaním boli tiež vyvrátené tvrdenia navrhovateľa v 2. rade, že nemal vedomosť o založení spoločnosti a podnikania navrhovateľky v 1. rade. Tieto tvrdenia boli vyvrátené výpoveďou samotnej navrhovateľky v 1. rade dňa 23.05.2012, ktorá uviedla, že po preštudovaní listín spolu s manželom dopísali identifikačné údaje účastníkov, ako aj kúpnu cenu. Sám manžel argumentoval tým, že nemôže ísť o kúpno-predajné zmluvy. Z týchto tvrdení vyplýva, že navrhovateľ v 2. rade mal vedomosť o založení spoločnosti, ako aj o podnikaní navrhovateľky v 1. rade. Okrem toho navrhovatelia počas vykonaného dokazovania nepreukázali, že vyplatená suma tvorila ich BSM. Skôr bolo preukázané, že išlo o finančné prostriedky syna navrhovateľov, ktorý jej bol nápomocný pri zakladaní spoločnosti. Nie sú pravdivé ani tvrdenia navrhovateľov, že uzavretie spornej dohody bolo prvým úkonom pri podnikaní žalobkyne. Navrhovatelia neuniesli dôkazné bremeno a vykonaným dokazovaním nepreukázali a neboli potvrdené ich tvrdenia o tom, že sporná finančná hotovosť bola z prostriedkov BSM ani to, že uzavretie spornej dohody bol prvý úkon navrhovateľky v 1. rade a vôbec nebolo preukázané, že navrhovateľ v 2. rade nemal vedomosť o podnikaní navrhovateľky v 1. rade.
Krajsky súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie navrhovateľov v 1. a 2. rade podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, a preto ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
V preskúmavanej veci sa navrhovatelia v 1. a 2. rade domáhali vyplatenia žalovanej istiny na tom skutkovom základe, že právny úkon dohoda - finančný dar zo dňa 18.11.2009 je neplatný právny úkon a to v zmysle ust. § 145 ods. 1 OZ a v kontexte aj na ust. § 148a OZ.
Podľa § 145 ods. 1 OZ bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať každý z manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny úkon neplatný.
Podľa § 40a OZ, ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovenia okrem iného aj § 145 ods. 1 OZ považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takýmto úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil (prvá a druhá veta OZ).
Ustanovenie § 145 ods. 1 OZ vychádza z toho, že na vybavovanie bežných vecí (záležitosti) je oprávnený každý z manželov a na platnosť právnych úkonov, ktoré v tejto súvislosti urobil, nepotrebuje súhlas druhého manžela. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov inak je právny úkon neplatný.
Občiansky zákonník pojem „bežné veci“ nevymedzuje. Zákon nevymedzuje, ktoré veci treba považovať za bežné a ktoré za ostatné. Pri posudzovaní, čo možno považovať za bežnú vec treba vychádzať z okolností konkrétneho prípadu s prihliadnutím na povahu a hodnotu veci, na účel, na ktorý vec slúži. Odvolací súd v tejto súvislosti zastáva ten názor, že plnenie tretej osobe, na ktorej nie je právny dôvod alebo poskytnutie daru nie nepatrnej hodnoty, nie je bežnou vecou. V danom prípade teda vyplatenie sumy 5.975 eur navrhovateľkou v 1. rade odporkyni ako finančný dar nemožno považovať za bežnú vec.
Rozlišovanie veci bežných a ostatných podľa § 145 ods. 1 OZ má podľa jeho výslovného znenia opodstatnenie iba vtedy, ak ide o spoločné veci. Ak nejde o takú vec, potom toto rozlišovanie nemá vôbec význam.
Z uvedeného vyplýva, že navrhovatelia v 1. a 2. rade sa v spore o zaplatenie žalovanej istiny domáhajú určenia relatívnej neplatnosti právneho úkonu v zmysle ust. § 145 OZ. Otázku relatívnej neplatnosti právneho úkonu možno riešiť v súdnom konaní ako predbežnú otázku. Oprávnený sa môže podľa okolností domáhať navrátenia plnenia poskytnutého na základe relatívne neplatného právneho úkonu a zároveň sa dovolať relatívnej neplatnosti. Otázku relatívnej neplatnosti právneho úkonu bude v takomto prípade riešiť súd ako predbežnú (prejudiciálnu otázku).
Podľa § 40a druhej vety OZ sa relatívnej neplatnosti sa nemôže dovolať ten účastník právneho úkonu, kto túto neplatnosť spôsobil. Je len samozrejmé, že relatívnej neplatnosti sa v takomto prípade nemôže dovolať, pretože ide o prejav zásady, že nikto nesmie ťažiť zo svojej nepoctivosti (nemo purpi tutinem suam alegare totes). Oprávneným subjektom dovolávajúcim sa relatívnej neplatnosti môže byť nielen subjekt urobeného právneho úkonu ak neplatnosť sám nespôsobil (§ 40a druhá veta OZ), ale aj tretia osoba, ktorá sa síce nezúčastnila tohto právneho úkonu, ale je ním dotknutá (subjekt bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa § 145 ods. 1 OZ). Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľka v 1. rade sa nemôže domáhať relatívnej neplatnosti právneho úkonu podľa § 40a veta druhá OZ. Takýmto subjektom na dovolania sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu môže byť len jej manžel a tento by sa mohol dovolať relatívnej neplatnosti právneho úkonu v zmysle ust. § 145 OZ.
Ako už vyššie odvolací súd uviedol, rozlišovanie veci bežných a ostatných podľa § 145 ods. 1 OZ má opodstatnenie iba vtedy, ak ide o spoločné veci. Súd prvého stupňa v danom prípade konštatoval, že finančné prostriedky, ktoré navrhovateľka v 1. rade poskytla ako finančný dar odporkyni netvorili bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. Súd prvého stupňa konštatoval, že finančné prostriedky prevedené z účtu syna navrhovateľov patrili synovi navrhovateľov a netvorili ich BSM. Z takto zisteným skutkovým stavom ako aj jeho právnym posúdením sa odvolací súd plne stotožňuje. V tomto koncepte odvolací súd poukazuje na výpoveď syna navrhovateľov, ktorý jednoznačne uviedol, že matku finančne podporoval, finančné prostriedky jej poskytol ako dar k podnikaniu. Keďže nebolo preukázané, že tieto finančné prostriedky tvorili spoločné bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, nebolo už potrebné ďalej sa ani zaoberať, či v danom prípade išlo o bežnú vec alebo nie bežnú záležitosť. Preto tento dôvod dovolania sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu zo strany navrhovateľa v 2. rade nebol dôvodný.
Podľa § 148a OZ na použitie majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov potrebuje podnikateľ pri začatí podnikania súhlas druhého manžela. Na ďalšie právne úkony súvisiace s podnikaním už súhlas druhého manžela nepotrebuje.
Pojem podnikateľská činnosť treba vykladať v nadväznosti na Obchodný zákonník, ktorý definuje podnikanie ako sústavnú činnosť vykonávanú samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku (§ 2 ods. 1).
Podľa § 148a ods. 1 OZ sa podnikaním rozumie podnikanie na základe živnostenského oprávnenia alebo podnikanie na základe iného než živnostenského oprávnenia podľa osobitných predpisov.
Ak ten z manželov, ktorý začína podnikať, zotrvá pri doterajšom rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva, potrebuje na použitie majetku z bezpodielového spoluvlastníctva na podnikanie pri začatí podnikania súhlas druhého manžela. To, kedy sa podnikanie začalo možno vyvodiť najmä zo živnostenského zákona.
Zákon formu súhlasu manžela - nepodnikateľa už neupravuje. Podľa ust. § 35 OZ môže byť súhlas tohto manžela (prejav vôle) urobený nielen konaním (ústne, či písomne), ale aj opomenutím. Tento súhlas môže byť udelený aj konkludentne. Pokiaľ ide o moment súhlasu je zrejmé, že takýto súhlas sa má udeliť ako je vyššie uvedené. Súhlas v zmysle ust. § 148a OZ je potrebný vtedy, ak ide o majetok, ktorý je použitý na podnikanie a patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Ako už vyššie odvolací súd uviedol, tieto finančné prostriedky, ktoré navrhovateľka v 1. rade vyplatila odporkyni nepatrili do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a preto ani nebolo potrebné, aby jej manžel - navrhovateľ v 2. rade dával takýto súhlas v zmysle ust. § 148a OZ. I napriek tomu, že tieto finančné prostriedky nepatrili do BSM odvolací súd sa plne stotožňuje so skutkovým aj právnym posúdením súdu prvého stupňa v tom smere, že v konaní nebolo preukázané, že by navrhovateľ v 2. rade o začatí podnikania navrhovateľky v 1. rade nevedel. Táto sama vo svojej výpovedi (č.l. 59 spisu) potvrdila, že pred začatím podnikania s manželom riešila situácie, keď sám argumentoval, že v danom prípade medzi účastníkmi nemôže byť uzatvorená kúpna zmluva, pretože predajňa liekov v G. nepatrila do vlastníctva odporkyne. Bol teda nápomocný a aktívny pri všetkých úkonoch, ktoré navrhovateľka v súvislosti so svojím podnikaním uskutočnila. V závere je potrebné skonštatovať, že v danom prípade neboli preukázané ani dôvody absolútnej neplatnosti právneho úkonu, pretože nebolo preukázané, že by navrhovateľka túto dohodu uzatvorila pod nátlakom a v tiesni a na preukázanie svojich tvrdení ani v priebehu konania nenavrhla vykonať žiadne dokazovanie, pričom účastníci boli riadne poučení v zmysle ust. § 120 ods. 4 OSP. Napokon, ani v odvolaní navrhovateľka sa nedomáha určenia absolútnej neplatnosti právneho úkonu, táto poukazuje len na prvky relatívnej neplatnosti právneho úkonu, v zmysle ktorého by potom poskytnutie týchto finančných prostriedkov malo tvoriť bezdôvodné obohatenie odporkyne. Odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1 OSP viazaný, a preto rozsudok súdu prvého stupňa preskúmaval z dôvodov v odvolaní vymedzených. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s ust. § 142 ods. 1 OSP a úspešnej odporkyni priznal náhradu trov odvolacieho konania, ktoré pozostávajú z odmeny za právne zastúpenie a to za jeden úkon právnej pomoci - vyjadrenie k odvolaniu vo výške 210,81 eura + režijný paušál 7,81 eura + DPH, teda v celkovej výške 262,34 eura. Lehotu splatnosti určil odvolací súd podľa § 160 ods. 1 OSP a miesto plnenia podľa § 149 ods. 1 OSP.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.