Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10CoE/754/2013

Uznesenie

Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s., Bratislava, Mamateyova 17, proti povinnej: PR production s. r. o., Šaštín - Stráže, o 2.188,90 eur s príslušenstvom, za účasti súdnej exekútorky: JUDr. Anetta Demešová, Vráble, 1. mája 1053, nástupkyňa súdneho exekútora: JUDr. Milan Strieška, Vráble, 1. mája 1053, o odvolaní súdnej exekútorky proti uzneseniu Okresného súdu Senica zo 7. marca 2013 č. k. -17, EX 4499/09 takto

rozhodol:

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov exekúcie p o t v r d z u j e .

Oprávnenej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Napádaným uznesením súd prvého stupňa zastavil exekučné konanie (poznámka odvolacieho súdu

- správne mal zastaviť exekúciu) a súdnemu exekútorovi JUDr. Milanovi Strieškovi, identifikovanému len v odôvodnení uznesenia (ďalej tiež len „exekútor“) náhradu trov exekúcie nepriznal. Rozhodnutie o zastavení exekúcie odôvodnil právne ust. E. p. ( v znení neskorších zmien a doplnení, teda exekučného poriadku), O. z. ( v znení neskorších zmien a doplnení), , , vety prvej a ( č. v znení neskorších zmien a doplnení); vecne potom zánikom povinnej jej výmazom z obchodného registra dňom 24. marca 2011 (počas konania). Rozhodnutie o trovách exekúcie potom právne zdôvodnil ust. a a a E. p. a poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. decembra 2004, vecne potom opätovne zánikom povinnej bez právneho nástupcu. Mal za to, že sa nejedná o prípad, kedy možno povinnosť na náhradu trov exekúcie uložiť oprávnenej, keďže návrh na vykonanie exekúcie podala ešte v čase, keď povinná nebola vymazaná z obchodného registra, exekúcia bola zastavená pre neodstrániteľný nedostatok podmienok konania (neexistenciu povinnej), neexistuje teda zavinenie oprávnenej na zastavení konania a nemôže byť preto ani daná príčinná súvislosť medzi zavinením oprávnenej a zastavením exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu len v časti trov exekúcie podala včas odvolanie iba súdna exekútorka a navrhla ho v takejto časti zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala najmä nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvého stupňa, majúc za to, že E. p. výslovne stanovuje súdu povinnosť rozhodnúť pri zastavení exekúcie aj o trovách exekúcie, ako aj o tom, kto je povinný tieto platiť. Nepriznanie trov exekúcie v prípade vymazania povinnej z obchodného registra nemá žiadnu oporu v zákone, ale opiera sa len o medzeru v právnej úprave. Aj s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. novembra 2011 a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. -30 zo 17. decembra 2004 mala za to, že je v predmetnej veci dôvodné aplikovať § 203 ods. 2 E. p.

Oprávnená navrhla uznesenie v napadnutej časti potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti. Dôvodila, že žiaden z prípadov uvádzaných v § 203 E. p. nebol v predmetnom exekučnom konaní dôvodom zastavenia exekúcie, preto nie je daný žiaden zákonný dôvod na jej „zaviazanie“ na náhradu trov exekúcie, pričom súd nemôže účastníkovi konania uložiť povinnosť nad rámec zákona. Mala za to, že exekúcia mohla byť zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. g/ E. p., avšak po zániku povinnej nie je možné zastaviť exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. h/ E. p. len preto, aby bolo možné zaviazať oprávnenú na náhradu trov exekúcie s odkazom na § 203 ods. 2 E. p. S poukazom na ústavnú aj európsku judikatúru mala za to, že riziko spojené s výkonom určitej profesie (aj profesie exekútora), kam spadá aj riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie. Súdny exekútor vystupuje pri výkone svojej činnosti v postavení podnikateľa, ktorého základnou charakteristikou je sústavná činnosť vykonávaná za účelom dosiahnutia zisku, avšak na vlastné riziko.

Povinná pre súdom prvého stupňa konštatovaný a aj reálne existujúci dôvod zastavenia exekúcie odvolací návrh podať nemohla.

Odvolací súd prejednal podľa , a vec v medziach odvolania, teda len vo výslovne napadnutej časti trov exekúcie a to bez pojednávania, keďže nešlo o vec samu a ani o žiaden zo zákonom ustanovených prípadov potreby prejednania veci na pojednávaní a dospel k záveru, že uznesenie v napadnutej časti je vecne správne.

Odvolací súd totiž už vo viacerých skorších druhovo totožných veciach (rozumej v prípadoch zastavenia exekúcie pre zánik povinnej právnickej osoby jej výmazom z obchodného registra bez právneho nástupcu) uzavrel, že aj na prejednávanú vec dopadajúca právna úprava neposkytuje priestor pre to, aby mohla byť uložená povinnosť na náhradu trov exekúcie oprávnenému (tu oprávnenej - akciovej spoločnosti).

Ustanovenie § 203 ods. 1 E. p. ako podmienku uloženia povinnosti na náhradu trov exekúcie oprávnenému predpokladá zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie. Takýmto zavinením treba zásadne rozumieť také vedomé konanie či opomenutie oprávneného, s ktorým je zastavenie exekúcie v príčinnej súvislosti. Pri zavinení oprávneného navyše zo znenia citovanej úpravy vyplýva, že musí ísť o výlučné zavinenie oprávneného, teda dokonca nemôže ísť ani o také konanie či opomenutie, ktoré by bolo len jednou z viacerých príčin vedúcich k zastaveniu exekúcie. Aj pri preukázanom zavinení oprávneného má potom súd možnosť (por. zákonnú formuláciu „môže“) rozhodnúť spôsobom uvedeným v citovanom ustanovení a túto možnosť tak zásadne nemožno stotožňovať s povinnosťou tak urobiť. Naopak druhý odsek tu spomínaného a vykladaného ustanovenia (§ 203 ods. 2 E. p.) síce zakotvuje bezvýnimočné pravidlo znášania trov exekúcie oprávneným, toto pravidlo však výslovne dopadá len na jeden dôvod zastavenia exekúcie, ktorým je zastavenie exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie (kedy ide o dôvod zastavenia exekúcie priamo upravený v ustanovení § 57 ods. 1 písm. h/ E. p.).

V prejednávanej veci však o žiaden z takýchto prípadov nešlo.

Prisvedčiť treba názoru súdu prvého stupňa, podľa ktorého nemožno hovoriť o zavinení oprávnenej v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu zániku povinnej (jej výmazom z obchodného registra). Nebolo možné vec posúdiť ani podľa ustanovenia § 203 ods. 2 E. p., nakoľko v prejednávanej veci došlo k zastaveniu exekúcie práve pre zánik právnickej osoby (povinnej), čiže pre stratu spôsobilosti jedného z účastníkov konania byť účastníkom konania a takto z dôvodu nemajúceho pôvod priamo v E. p., ale v predpise majúcom sa tu použiť podporne, teda v (pre nedostatok úpravy všetkých otázok v E. p. podľa E. p. a ) a nie pre nedostatok majetku povinnej (hoc aj je zrejmé, že právne neexistujúca osoba už nemôže vlastniť žiaden majetok). Podľa názoru odvolacieho súdu nemožno považovať za akceptovateľnú ani prípadnú snahu o analogické použitie úpravy v ust. E. p., teda o prakticky extenzívny (rozširujúci) výklad takéhoto ustanovenia, ktorým by sa malo dospieť k záveru, že i všetky prípady zániku povinného bez právneho nástupcu by sa mali považovať za prípady nedostatku majetku takéhoto účastníka (v rozhodnom čase už len bývalého) spôsobilého

aspoň na úhradu trov exekúcie. Ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h/ a § 203 ods. 2 E. p. totiž zjavne majú na mysli len prípady zastavenia exekúcií vedených proti právne existujúcim, avšak nemajetným povinným (o ten prípad tu nešlo). Rovnako nie je možné použitie úpravy v ust. § 203 ods. 3 E. p., keďže exekúcia v predmetnej veci (ako už bolo vyššie konštatované) nebola zastavená z dôvodu, že by na majetok povinnej bol vyhlásený konkurz. Použiteľnou by okrem toho nemohla byť ani argumentácia zásadou práva exekútora na náhradu trov exekúcie s odkazom na § 196 E. p. (tiež názor Ústavného súdu SR vyslovený v jednom z jeho rozhodnutí, tu por. nález zo 17. decembra 2004 sp. zn. ), keďže v rámci takejto argumentácie nemožno prehliadnuť konštatovanie (ústavným súdom) ústavne i medzinárodnými zmluvami zaručeného práva na majetok u každej fyzickej aj právnickej osoby a z toho práve korektným výkladom záverov je nutné uzavrieť, že vyššie uvedená garancia musí dopadať aj na oprávnenú (ktorá nemôže dôsledky bezvýslednosti exekúcie znášať dva razy - po prvý raz nevymožením jej skôr exekučným titulom priznaného práva a teda takýmto reálnym znížením jej majetku a po druhý raz uložením jej ešte povinnosti na náhradu trov zastavenej exekúcie, čím by sa paradoxne dostala do horšej pozície, ako keby k exekučnému vymáhaniu svojej pohľadávky vôbec nepristúpila).

Z už uvedených dôvodov sa preto odvolací súd v prejednávanej veci stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že povinnosť na náhradu trov exekúcie oprávnenej nebolo možné uložiť.

Odvolací súd vedený už opísanými úvahami preto uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov exekúcie podľa a potvrdil.

Účastníkmi odvolacieho konania v prejednávanej veci boli potom už len oprávnená a súdna exekútorka (šlo len o otázku náhrady trov exekúcie požadovaných od oprávnenej, to inak za stavu právnej neexistencie povinnej v rozhodnom čase). V tomto konaní bola plne úspešnou oprávnená a bola to ona, komu podľa , a vzniklo právo na náhradu trov tohto odvolacieho konania. Pretože však oprávnenej v tomto odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli a táto účastníčka nepodala návrh na priznanie náhrady trov ( a ), odvolací súd jej žiadnu náhradu nepriznal.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I posledná veta v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.