Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_17Co-111-2013.pdf
PDF · 107.83 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/111/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Nagypálovej a sudcov JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a JUDr. Ivice Hanuskovej v právnej veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s. r. o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1/ M. Z., nar. XX. XX. XXXX, XXX XX C. XX, zastúpený U. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XX a 2/ F. Q., nar. XX. XX. XXXX, XXX XX C. XX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, 080 05 Prešov, právne zastúpený JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom so sídlom v Lučenci, Dr. Herza 12, v konaní o zaplatenie 185,79 € s príslušenstvom o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Revúca č. k. 6C/95/2012-109 z 13. 02. 2013, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.
Žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
Žalobca je povinný zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných náhradu trov odvolacieho konania vo výške 26,07 Eur na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. Andreja Cifru č. ú. XXXXXXXXXX/XXXX, VS: XXXXXXX, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Žalobu o zaplatenie istiny 185,79 € s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne z tejto sumy od 04. 12. 2007 okresný súd v celom rozsahu zamietol pre dôvodne vznesenú námietku premlčania a neplatnosť právnych úkonov, ktoré u žalovaného 1/ ako dlžníka mali podľa tvrdenia žalobcu predĺžiť premlčaciu dobu a u žalovanej v 2/ rade založiť nárok navrhovateľa na zaplatenie žalovanej pohľadávky s príslušenstvom. Pohľadávku, ktorú si žalobca uplatňoval, nadobudol na základe zmluvy o postúpení pohľadávky od spoločnosti Consumer Finance Holding dňa 03. 12. 2007. Zmluvu o úvere so spoločnosťou Tatra Credit a. s. ako právnym predchodcom žalobcu podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, na základe ktorej bol žalovanému 1/ poskytnutý úver, uzavrel s veriteľom len žalovaný v 1/ rade ešte dňa 24. 10. 2005. Veriteľ vypovedal zmluvu 21. 11. 2006. Po postúpení pohľadávky si žalobca vynútil návštevu u žalovaných. Pod zámienkou výhodnosti uzavretia dohody o splátkovom kalendári na zaplatenie dlžnej istiny v splátkach, ktorá mala dlžníka uchrániť pred problémami, dal obom žalovaným podpísať ním (žalobcom) vopred pripravený formulár, do ktorého okrem dohody o splátkach vložil aj zjavne nevýhodný jednostranný úkon uznania záväzku, ktorý žalovaným na rozdiel od dohody o splátkach výslovne neinterpretoval. Právny úkon uznanie záväzku žalovanými nie je výsledkom ich slobodnej vôle, ale výsledkom nekalej obchodnej praktiky žalobcu, ktorý v záujme vyhnúť sa možnej námietke premlčania a zamietnutiu žaloby sofistikovane pomocou osôb v jeho záujme konajúcich pod zámienkou výhodnosti podpísania splátkového kalendára ako listiny, ktorá má dlžníka uchrániť pred problémami, do tejto
listiny inkorporuje aj vyhlásenie o uznaní dlhu dlžníkom, bez náležitého vysvetlenia následkov uznania dlhu. Žalobca ľstivo zneužil neznalosť dlžníkov a ich strach pred prípadným súdnym, resp. exekučným konaním. Takéto konanie žalobcu vyhodnotil ako nekalú obchodnú praktiku, ktorá je v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Žalobca pri uzavretí dohody o splátkach a uznaní dlhu konal v rozpore s dobrými mravmi. Výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ďalej len „OZ“). Ak výkon práva, ktorý je objektívne v rozpore s dobrými mravmi spočíva v konaní právneho úkonu, je tento právny úkon tiež neplatný pre rozpor s dobrými mravmi a to i v prípade, že samotný obsah tohto právneho úkonu v rozpore s dobrými mravmi nie je. Dohoda o uznaní záväzku je potom neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s dobrými mravmi. Dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku podpísanú žalovanou 2/ považoval za neplatnú aj z dôvodu jej neurčitosti podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že z nej nie je zrejmé, k akému záväzku žalovaná 2/ pristupuje. Samostatným dôvodom pre zamietnutie žaloby je podľa súdu zistenie, že v čase uznania uznaný záväzok neexistoval. Dohody o uznaní hovoria o záväzku, ktorého pôvodným veriteľom je Consumer Finance Holding, čo nie je správne, pretože pôvodným veriteľom bola spoločnosť Tatra Credit a. s.. Dohody ďalej vravia o záväzku uzavretom dňa 19. 10. 2005, ale zmluva o úvere bola uzavretá 23. 10. 2005. Dohody ako identifikačný znak uvádzajú číslo zmluvy/číslo zákazníka 11007952, ale na zmluve o úvere je uvedené číslo 1007952. Súd uzavrel, že dohody, od ktorých žalobca odvodzoval nepremlčateľnosť svojho nároku, sú neplatné.
Zmluvu o úvere uzavretú medzi dodávateľom a spotrebiteľom napriek povahe tzv. absolútneho obchodu podľa § 261 ods. 3 písm. d/ vtedy účinného Obchodného zákonníka považoval za spotrebiteľskú zmluvu. Zo samotnej skutočnosti, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, nevyplýva výlučná pôsobnosť Občianskeho zákonníka na daný právny vzťah. Za základný predpis pre riešenie otázok záväzkového práva považoval Obchodný zákonník (lex specialis) a Občiansky zákonník ako lex generalis aplikoval v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka na riešenie otázok neupravených v Obchodnom zákonníku. Do tejto kategórie noriem zaradil ustanovenia na ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Úprava premlčania obsiahnutá v Občianskom zákonníku v § 101 a nasl. nepatrí medzi ustanovenia smerujúce k ochrane spotrebiteľa, preto sa premlčanie aj v spotrebiteľských zmluvách majúcich formu absolútneho obchodu spravuje výlučne Obchodným zákonníkom, ktorý v § 397 ustanovuje premlčaciu dobu na 4 roky (ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak). Vedľajší účastník na strane žalovaných vzniesol námietku premlčania, s ktorou žalovaní na pojednávaní dňa 13. 02. 2012 vyslovili súhlas.
Žalobcovi uložil, aby zaplatil vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných náhradu trov konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 51,78 € do 3 dní.
Žalobca v odvolaní proti rozsudku okresného súdu namietal, že okresný súd rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a vec nesprávne právne posúdil (odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d/, f/ Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O. s. p.“). Žalovaní 1/ a 2/ dňa 18. 09. 2010 podpísali dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní dlhu, prostredníctvom ktorých žalovaný 1/ uznal a žalovaná v 2/ rade pristúpila a uznala záväzok žalovaného 1/ voči žalobcovi vzniknutý zo zmluvy o úvere č. 11007952 z 19. 10. 2005 uzavretej so spoločnosťou Consumer Finance Holding, a. s., vo výške 275,34 € čo do dôvodu a výšky a zaviazali sa splatiť svoj záväzok v splátkach uvedených v dohode. V dohodách dlžníci vyhlásili, že majú vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Podpísaním dohôd o uznaní dlhu došlo k nespochybniteľnému uznaniu dlhu. Okresný súd sa bezdôvodne stotožnil s jednostranným vyjadrením žalovaných, že o premlčaní dlhu a následkoch premlčania nemali vedomosť napriek tomu, že žalobca predložil jednoznačný dôkaz o tom, že žalovaní uznali svoj záväzok voči žalobcovi, v ktorom aj potvrdili svoju vedomosť o premlčaní dlhu. Daným prístupom súdu dochádza k popretiu procesnej zásady rovnosti účastníkov a k neprimeranej ochrane spotrebiteľa vedúcej k úplnému zbaveniu zodpovednosti spotrebiteľa za plnenie svojich povinností, ktoré mu zo záväzkového vzťahu vyplývajú. Konanie žalovaných, ktorí si boli vedomí svojho záväzku, napriek tomu ho neuhradili, nemožno považovať za morálne a čestné a je absurdné, ak takémuto konaniu je zo strany súdu poskytnutá ochrana. Podpísaním dohody o uznaní dlhu došlo k zmene obsahu záväzku zmluvných strán nielen v lehotách splatnosti, ale i v osobách právneho vzťahu. Žalobca už nemá postavenie dodávateľa v spotrebiteľskej zmluve, z čoho vyplýva, že ustanovenie dohody o uznaní o tom, že žalovaný uznáva svoj záväzok, nemohlo byť odporcovi vnútené ako neprijateľná podmienka
v spotrebiteľskej zmluve a na dohodu sa nevzťahujú ustanovenia o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Žalobca nesúhlasí, aby bol zaviazaný na úhradu trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka. Vedľajší účastník, ktorým je združenie na ochranu spotrebiteľa, musí byť sám s podstaty svojej existencie schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach.
Navrhol rozsudok okresného súdu zmeniť, žalobe vyhovieť alebo rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania vo výške 31,28 €.
Žalovaní sa k odvolaniu nevyjadrili.
Vedľajší účastník súhlasil s názorom okresného súdu, že zmluva o úvere uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným 1/ dňa 24. 10. 2005 bola zmluvou spotrebiteľskou. Dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku je vo vzťahu k hlavnej spotrebiteľskej zmluve akcesorickým právnym úkonom, ktorý v rámci predmetu svojho podnikania uzatvára žalobca v právnom postavení dodávateľa s dlžníkom v postavení spotrebiteľa. Dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku je formulár vopred pripravený dodávateľom pre spotrebiteľa, ktorej obsah nemal spotrebiteľ možnosť meniť. Predformulovaná dohoda obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky o predĺžení premlčacej doby formou uznania dlhu a rozhodcovskú doložku. Ich právny význam a dôsledky sú pre väčšinu spotrebiteľov neznámymi kategóriami. Tieto neprijateľné zmluvné podmienky sú neplatné. Pri uzavretí dohody o uznaní záväzku v rozpore s dobrými mravmi podľa § 4 ods. 8 Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z. z. (ďalej len „Zákon o ochrane spotrebiteľa“) neboli dodržané princípy dobromyseľnosti, čestnosti a žalobcom bol využitý omyl a lesť v snahe dosiahnuť predĺženie premlčacej doby. Návrh na uzavretie formulára dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku nikdy nevychádza od spotrebiteľa, aj keď sa žalobca snaží tvrdiť opak. Konanie žalovaného spotrebiteľa je vždy iba reakciou na prechádzajúcu aktivitu zo strany inkasnej spoločnosti. Spotrebiteľom sa pod zámienkou uzavretia splátkového kalendára predkladá dohoda o uznaní a splácaní dlhu, ktorej významu a zamýšľaným právnym dôsledkom oslovené osoby nerozumejú. Okresný súd dospel k správnemu záveru, že okolnosti, za ktorých žalobca uzatvára so spotrebiteľmi formulárové dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku je potrebné považovať za nekalú obchodnú praktiku. Žalobca má tendenciu prezentovať formulárovú dohodu ako legitímny spôsob uznania dlhu a predĺženia premlčacej doby poukazujúc na inštitúty klasickej civilistiky uznania práva dlžníkom podľa § 110 ods. 1 druhá veta OZ, resp. poukazujúc na dohodu o uznaní dlhu podľa § 558 OZ. Predĺženie premlčacej doby podľa názoru vedľajšieho účastníka dojednáva žalobca so spotrebiteľmi podľa ustanovenia § 558 OZ, ktoré je vo vzťahu k § 110 ods. 1 OZ ustanovením špeciálnym a jeho aplikácia je namieste vždy, keď sa jedná o uznanie práva spočívajúceho v povinnosti zaplatiť peňažné plnenie.
Žalobca bezdôvodne vytýka vedľajšiemu účastníkovi zištné dôvody pri vstupe do konaní, v ktorých sa uplatňujú nároky zo spotrebiteľských zmlúv. Upierať vedľajšiemu účastníkovi právo na advokáta a na náhradu trov právneho zastúpenia považuje z ľudského hľadiska za nekorektné a z právneho hľadiska za zjavne účelové, neodôvodnené a neudržateľné.
Navrhol, aby rozsudok okresného súdu potvrdil ako správny a uložil žalobcovi povinnosť nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy odvolacieho konania.
Krajský súd po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. v celom rozsahu rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil. Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolanie žalobcu nepovažuje odvolací súd za dôvodné.
Okresný súd založil svoje rozhodnutie na zistení, že len žalovaný v 1/ rade uzavrel s právnym predchodcom žalobcu zmluvu o úvere, ktorá zanikla 21. 11. 2006 výpoveďou veriteľa Tatra Credit, a. s., od zmluvy, ktorú vzhľadom na jej predmet a ustanovenie § 261 ods. 3 písm. d/ zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy bolo potrebné považovať za zmluvu podliehajúcu režimu Obchodného zákonníka, ktorá napriek povahe tzv. absolútneho obchodu
bola zmluvou typovou podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, preto je súd v zmysle smernice Rady ES 93/13/EHS z 05. 04. 1993 oprávnený ex offo skúmať, či pri uplatňovaní nárokov zo spotrebiteľskej zmluvy nedochádza k porušovaniu predpisov európskeho a vnútroštátneho práva o ochrane spotrebiteľa. Z hľadiska ustanovení majúcich za cieľ ochranu spotrebiteľa skúmal správanie sa žalobcu, na ktorého pôvodný veriteľ postúpil pohľadávku zo zaniknutej úverovej zmluvy a zistil, že poverený pracovníci žalobcu navštívili v domácnosti žalovaných s vopred pripraveným formulárom dohody o splátkach, do ktorej ľstivo vkomponoval žalobca uznanie záväzku, ktorého dôsledky žalovaným neinterpretoval. Toto konanie žalobcu vyhodnotil súd ako rozporné s dobrými mravmi, následkom ktorého nemôže byť inak ako neplatný pre rozpor s dobrými mravmi hodnotený aj úkon žalovaných (uznanie záväzku), ktorý nemal za následok vznik novej ani predĺženie pôvodne plynúcej premlčacej doby na uplatnenie nárokov na súde. U úverovej zmluvy podriadenej režimu Obchodného zákonníka je potrebné posudzovať podľa Obchodného zákonníka aj plynutie premlčacej doby, ktorá márne uplynula 04. 12. 2011. Vzhľadom na námietku premlčania vznesenú vedľajším účastníkom na strane žalovaných, s ktorou sa žalovaní na prvostupňovom konaní stotožnili, nebolo možné žalobe vyhovieť. Zamietajúci výrok proti žalovanej v 2/ rade odôvodnil nedostatkom vecnej pasívnej legitimácie tejto žalovanej pre neurčitosť právneho úkonu žalovanej 2/, ktorým mala pristúpiť k záväzku prvého žalovaného a uzavrieť tiež dohodu o splátkach. Žalobca v odvolaní vytýka okresnému súdu, že napriek „relevantnému jednoznačnému dôkazu, že žalovaní uznali svoj záväzok voči žalobcovi, v ktorom zároveň aj potvrdili svoju vedomosť o premlčaní dlhu“, za ktorý považuje dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, v ktorých je žalovaný 1/ označený ako dlžník a žalovaná 2/ ako osoba pristupujúca k záväzku podľa § 533 a nasl. Občianskeho zákonníka sa súd bezdôvodne stotožnil s jednostranným nepreukázaným vyjadrením žalovaných, že o premlčaní dlhu a následkoch premlčania nemali vedomosť. Okresnému súdu vytýkal tiež, že obsah dohody o splátkovom kalendári a uznaní záväzku posudzoval podľa ustanovení zákona, ktorých cieľom je ochrana spotrebiteľa napriek tomu, že žalobca nemá vo vzťahu k žalovaným postavenie dodávateľa, keďže s nimi neuzavrel žiadnu spotrebiteľskú zmluvu. Zopakoval, že od podpísania dohody o splátkovom kalendári a uznaní záväzku začala plynúť nová 10-ročná premlčacia doba, preto námietka premlčania nebola vznesená dôvodne.
Zmluva o úvere zo dňa 24. 10. 2005 bola spotrebiteľskou zmluvou zodpovedajúcou definícii spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom do 31. 03. 2006 a § 2 ods. 1 písm. a/ tohto zákona, keďže žalovaný v 1/ rade nepoužil predmet plnenia na podnikateľské účely, išlo o zmluvu typovú a pôvodný veriteľ bol podnikateľom poskytujúcim úvery. Postúpením pohľadávky sa povaha predmetnej právnej veci ako spotrebiteľskej nezmenila. Dôvodne preto okresný súd skúmal, akým spôsobom vznikla dohoda o splátkach a uznaní záväzku, či tieto úkony urobil spotrebiteľ na základe primeraných informácií, aby mu bol zrejmý dôsledok vyhlásenia zachyteného v dohode o splátkach a uznaní záväzku. Okresný súd k priebehu jednania a podpisu dohody o splátkovom kalendári a uznaní záväzku vypočul žalovaných. Obaja zhodne uviedli, že pán, ktorý ich za účelom podpisu dohody o splátkovom kalendári navštívil, hovoril len o výške splátok a nebol im vysvetlený inštitút premlčania nároku, ani dôsledky uznania záväzku. Žalovaný 1/ je Maďar, ktorý nevie po slovensky a podpisovanej dohode nemohol rozumieť. Listiny predkladané žalobcom nie je možné považovať ako on tvrdí za relevantný a jednoznačný dôkaz o tom, že žalovaní uznali svoj záväzok voči žalobcovi, v ktorom zároveň potvrdili svoju vedomosť o premlčaní dlhu. Rovnaké listiny predkladá totožný žalobca v nespočetnom množstve súdnych konaní, v ktorých spotrebitelia popisovali dosiahnutie podpisu na dohode totožným spôsobom ako žalovaní v tomto konaní. Spôsob konania žalobcu pri uzatváraní dohody o uzavretí splátkového kalendára, do ktorej klamlivo a bez výslovného upozornenia spotrebiteľa zapracoval aj jeho vyhlásenie o uznaní záväzku, je už notorietou. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom okresného súdu, že písomné uznanie záväzku spotrebiteľom dosiahol žalobca konaním, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, z tohto dôvodu je aj výsledok právneho úkonu spotrebiteľa písomné uznanie záväzku neplatným právnym úkonom,. ktorý nemá za následok prerušenie plynutia pôvodnej premlčacej doby a začiatok plynutia novej 4-ročnej premlčacej doby podľa § 407 ods. 1 Obchodného zákonníka.
Zmluvou o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podľa § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka v znení účinnom do 31. 01. 2007 touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy ... zo zmluvy o úvere (§ 497) ... .
Vzťah medzi Občianskym zákonníkom a Obchodným zákonníkom má povahu vzťahu všeobecného právneho predpisu (lex generalis) a osobitného právneho predpisu (lex specialis). Inštitút premlčania je komplexne upravený v Obchodnom zákonníku (§§ 387 až 408), preto pri zmluve uzatvorenej podľa Obchodného zákonníka (tak ako v tomto prípade) je potrebné na posúdenie premlčania aplikovať príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka. Úprava premlčania nie je otázkou, ktorá smeruje k ochrane spotrebiteľa; odlišne ustanovená dĺžka premlčacej doby v Občianskom a Obchodnom zákonníku je len výsledkom rozdielnych legislatívnych procesov, z ktorých však žiadny nesmeruje k ochrane slabšej zmluvnej strany (spotrebiteľa). Premlčanie pôsobí voči obom zmluvným stranám rovnako. Z komplexnej úpravy premlčania obsiahnutej tak v Občianskom ako aj v Obchodnom zákonníku nemožno len niektoré ustanovenia považovať za výhodnejšie pre spotrebiteľa. Ak by súd prijal argument, že pre spotrebiteľa je výhodnejšia právna úprava premlčania obsiahnutá v Občianskom zákonníku, pretože tam upravená všeobecná premlčacia doba je oproti všeobecnej premlčacej dobe upravenej v Obchodnom zákonníku kratšia, mohlo by ísť o výhodu spotrebiteľa len v tom prípade, keď je spotrebiteľ v postavení dlžníka. Keby bol spotrebiteľ v postavení veriteľa, potom by logicky kratšia premlčacia doba jeho výhodou nebola. V zmysle článku 3 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, za ustanovenia smerujúce k ochrane spotrebiteľa treba považovať také, ktoré chránia slabšiu zmluvnú stranu proti silnejšej, t. j. také, ktoré upravujú vzťah dvoch subjektov vo výrazne nerovnovážnom postavení. Musí ísť teda o také ustanovenia, ktoré boli prijaté priamo na ochranu spotrebiteľa alebo ustanovenia, ktorých charakter je taký, že zámerným spôsobom chránia slabšiu zmluvnú stranu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 25. februára 2010 sp. zn. 32Cdo 3337/2010). Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ Obchodný zákonník v ustanovení §§ 387 až 408 obsahuje kogentnú a ucelenú úpravu premlčania, tak na vzťahy vymedzené v ustanovení § 261 ods. 3, písm. d/ Obchodného zákonníka (podľa posledného znenia Obchodného zákonníka § 261 ods. 6, písm. d/) je potrebné na posúdenie premlčania uplatnených nárokov aplikovať príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka, pretože právna úprava premlčania obsiahnutá v Občianskom zákonníku nebola prijatá za účelom ochrany spotrebiteľa.
Dátum výpovede zmluvy o úvere nebol medzi účastníkmi sporný. Dôsledkom výpovede zmluvy o úvere bol vznik práva veriteľa požadovať od dlžníka vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov v zmysle § 504 Obchodného zákonníka. Toto právo vzniklo pôvodnému veriteľovi už 21. 11. 2006, odkedy podľa § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka začala plynúť 4-ročná premlčacia doba podľa § 397 Obchodného zákonníka, ktorá uplynula ako správne konštatoval okresný súd 21. 11. 2010. Zmena v osobe dlžníka alebo veriteľa nemá podľa § 400 Obchodného zákonníka vplyv na plynutie premlčacej doby.
Podľa § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby.
Po dôvodne vznesenej námietke premlčania okresný súd správne žalobu zamietol.
Okresný súd dôvodne uložil žalobcovi, aby vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných zaplatil náhradu trov konania. Predmetom konania bol nárok vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy.
Podľa § 93 ods. 2 O. s. p. ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Z tohto zákonného ustanovenia vyplýva, že Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS malo oprávnenie vystupovať v tomto konaní ako vedľajší účastník na strane žalovaných. Keďže ustanovenie § 93 ods. 4 O. s. p. výslovne upravuje, že vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, je možné dospieť len k tomu záveru, že vedľajší účastník má rovnako ako akýkoľvek hlavný účastník jednak právo na právnu pomoc pred súdmi, čo je základné ústavné právo vyplývajúce z článku 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré sa v rámci civilného súdneho konania realizuje možnosťou zabezpečiť si kvalifikované právne zastúpenie splnomocneným právnym zástupcom - advokátom a
samozrejme má i právo na náhradu trov konania, kam podľa ustanovenia § 137 ods. 1 O. s. p. bez akýchkoľvek pochybností patrí i náhrada trov právneho zastúpenia. Vedľajšiemu účastníkovi môže byť priznaná náhrada trov konania len v prípade, ak právo na náhradu trov konania vznikne tomu účastníkovi, na strane ktorého v konaní vystupoval.
Okresný súd žalobu proti žalovaným 1/ a 2/ v celom rozsahu zamietol. Podľa § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo právo na náhradu trov konania žalovaným 1/ a 2/, ktorých vedľajší účastník v konaní podporoval, preto i jemu vzniklo právo na náhradu trov prvostupňového konania podľa § 142 ods. 1 O. s. p.. Výšku trov konania určil okresný súd v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“), z tohto dôvodu aj v tejto časti odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.
Výsledok odvolacieho konania odôvodňuje priznanie trov odvolacieho konania žalovaným, ktorí si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnili a vedľajšiemu účastníkovi na ich strane. Po rozhodnutí prvostupňového súdu uskutočnil právny zástupca vedľajšieho účastníka 2 úkony právnej služby a za obidva tieto úkony požadoval náhradu trov odvolacieho konania. Prvým úkonom vedľajšieho účastníka v odvolacom konaní bolo vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa doručené Okresnému súdu Revúca 02. 04. 2013, v ktorom si uplatnil právny zástupca vedľajšieho účastníka trovy právneho zastúpenia vyčíslené z hodnoty sporu 185,79 € ako tarifnú odmenu 18,26 € podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. a sumu 7,81 € ako náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné podľa § 16 ods. 3 vyhlášky. Právny zástupca vedľajšieho účastníka bez výzvy súdu a odôvodnenia opakovania úkonu doručil v priebehu odvolacieho konania Krajskému súdu v Banskej Bystrici ďalšie vyjadrenie k odvolaniu žalobcu, za ktoré si tiež uplatnil náhradu trov odvolacieho konania vo výške odmeny 18,26 € a náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné v sume 7,81 €. Tento druhý úkon nepovažuje odvolací súd za účelný vo vzťahu k prejednávanej veci, pre účelnú obranu práv žalovaných a vedľajšieho účastníka už nebol potrebný. Podľa § 142 ods. 1 O. s. p. priznal odvolací súd vedľajšiemu účastníkovi právo na náhradu trov odvolacieho konania iba vo výške 26,07 € za úkon vyjadrenie k odvolaniu z 27. 03. 2013 ako súčet odmeny 18,26 € a paušálnej náhrady nákladov 7,81 €. Podľa § 149 ods. 1 O. s. p. je neúspešný účastník povinný zaplatiť náhradu trov konania na účet právneho zástupcu vedľajšieho účastníka.
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.